Tento článok vznikol akousi náhodou. Mal som rozpracovaných niekoľko tém a Chata na Rači medzi nimi nefigurovala. Počas práce na inej téme som však potreboval zistiť presný dátum jej výstavby a sprístupnenia turistom. Ukázalo sa, že okolo tejto chaty existuje množstvo otáznikov a autori, ktorí sa jej histórii venovali, nám zanechali množstvo protichodných informácií. Nie je to nič neobvyklé ani hodné kritiky; treba si totiž uvedomiť, že pred desiatkami rokov nebolo možné overovať informácie tak, ako je tomu dnes. A koniec koncov, napriek tomu, že sú niektoré informácie nepresné, aj tak motivovali turistov a ďalších autorov k vášni pre turistiku a zaujímaniu sa o jej históriu – presne tak, ako mňa.
Žilinský odbor KČST
Ak chceme pochopiť, prečo sa niekto vôbec pustil do výstavby turistickej chaty na Veľkej Rači, musíme sa vrátiť do roku 1920. V tom čase vznikol v Žiline miestny odbor Klubu československých turistov (KČST), ktorý sa stal jedným z najsilnejších motorov organizovanej turistiky na severozápadnom Slovensku. Tento odbor, patriaci spočiatku do Považskej župy so sídlom v Trenčíne, viedol v prvých rokoch doktor Jozef Lázenský, ktorý zastával funkciu predsedu až do roku 1931.
Po ňom nasledoval kapitán Otto Nussberger a neskôr ďalší nadšenci, ako Ladislav Nádaši či Ladislav Maurer. Začínali skromne – len so štyridsiatimi členmi. No nadšenie pre hory, ktoré z nich vyžarovalo, bolo nákazlivé a do roku 1925 narástol počet členov na 211, v roku 1930 ich bolo 474 a o rok neskôr už 506.
Žilinčania však netúžili len po letných túrach po hrebeňoch Malej Fatry. Ich srdcia si rýchlo získali aj zimné športy – predovšetkým lyžovanie. V roku 1929 vznikol pri odbore lyžiarsky a sánkarský krúžok, ale treba povedať, že lyžovali už dávno predtým – len tak „šúsom“ – po blízkych svahoch vrchov ako Straník, Dubeň či Hradisko. Tí skúsenejší sa vyberali aj na vzdialenejší Veľký Polom a predovšetkým na Veľkú Raču, ktorá sa časom stala neoficiálnym centrom lyžovania na severozápade Slovenska.
Rača mala ideálny terén – široké lúky, voľné chrbty, prírodné zjazdovky dlhé aj desať kilometrov. Pre narastajúci počet nadšencov však začalo byť zrejmé, že túto oblasť bude treba „vybaviť“ zázemím. Miestom, kde by sa mohli turisti a lyžiari nielen najesť a vyspať, ale aj stretnúť, zahriať a plánovať rôzne akcie.
Plán výstavby chaty
Odbor si uvedomoval potreby turistov a lyžiarov, ktorých na svahoch Veľkej Rače bolo čoraz viac a otázka novej chaty sa stala prakticky len otázkou času a financií. Už v roku 1923 mal žilinský odbor KČST o lokalite jasno – chata mala stáť pod vrcholom Veľkej Rače. Problémom boli, ako to už v takýchto prípadoch býva, financie a formálne schválenie projektu na úrovni župy.
Rozhodujúci krok prišiel na valnom zhromaždení Považskej župy KČST 30. apríla 1924 v Trenčíne. Zúčastnili sa ho zástupcovia odborov z Piešťan, Nového Mesta nad Váhom, Trenčína, Trenčianskych Teplíc, Lednických Rovní, Veľkej Bytče a Žiliny. Okrem bežnej agendy, akou bola napríklad voľba predsedníctva, sa stanovil aj rozvrh práce pre rok 1924 a schválilo sa rozhodnutie, ktoré bolo pre Raču kľúčové: chata sa postaví.
Nápomocné pri výstavbe mali byť aj ďalšie župy – Tešínska, Ostravská a Malokarpatská. Vzniknúť mal taktiež nový odbor KČST v Čadci, ktorý mal výstavbu zastrešiť. No realita bola o čosi zložitejšia. Projekt síce podľa všetkého skutočne vypracovali členovia novovzniknutého čadčianskeho odboru, no samotnej stavby sa nakoniec ujali Žilinčania. A nezačalo sa hneď – trvalo to ešte viac než dva roky. Dôvodov môže byť viacero, no jeden sa spomína takmer všade – financie. Aj preto si Považská župa neudržala niektoré odbory, napríklad ten žilinský župe vyčítal, že sa sústreďuje na oblasť južne od Považskej Bystrice a potreby severu sú často ignorované.
Na jeseň roku 1926 sa však konečne rozbehli stavebné práce. Náklady boli odhadované na 65 000 korún československých, čo bola na tú dobu nemalá suma (niektoré pramene uvádzajú, že celkové náklady sa vyšplhali dokonca na 120 000 korún). Cieľom bolo stihnúť výstavbu do začiatku lyžiarskej sezóny. Vtedy sa už Rača stala doslova magnetom pre lyžiarov a poskytovala jeden z najdlhších zjazdov v republike – až desať kilometrov z vrcholu na železničnú stanicu v Oščadnici.
O niekoľko mesiacov neskôr bolo hotovo. V nedeľu 23. januára 1927 bola chata slávnostne otvorená. Týždenník Slovenské hlasy, ktorého spoluredaktorom bol aj Alojz Lutonský, deň pred otvorením napísal:
,,Turistická chata na Rači v Slovenských Beskydách bude verejnosti slávnostne odovzdaná v nedeľu, dňa 23. januára 1927 a je postavená KČST odborom v Žiline. Najkratšia cesta k chate je zo stanice Oščadnica pri Čadci.”
Tento dátum otvorenia chaty potvrdil aj ďalší článok, tentokrát z Národného denníka, ktorý okrem iného informoval, že otvorenie sa uskutočnilo o 13:00 za účasti 153 lyžiarov z Bratislavy, Trnavy, Žiliny, Vrútok, Bohumína a Moravskej Ostravy.
Spočiatku mala chata kapacitu 40 lôžok a disponovala aj stálou reštauráciou. Rok po otvorení získal žilinský odbor subvenciu vo výške 50 000 Kčs, o čo sa výrazne zaslúžila najmä aktivita Slovenskej komisie KČST mimo Tatier.
Neslúžila dlho
Radosť z novej chaty netrvala dlho. Jej osud sa naplnil už o dva roky neskôr. V noci zo 14. na 15. februára 1929 – len deň pred plánovanými lyžiarskymi pretekmi žilinského odboru KČST – chata vyhorela. Požiar vypukol približne o jedenástej večer a napriek snahe sa ju už nepodarilo zachrániť.
Presná príčina požiaru nie je známa. V archívnych správach chýbajú podrobnosti a ani vtedajšie noviny neuvádzajú, či išlo o nešťastnú náhodu, chybu v kúrení, alebo niečo iné. Isté však je, že išlo o veľkú ranu – nie len pre žilinský odbor, ale aj pre celú komunitu turistov a lyžiarov.
Tragédia prišla v čase, keď sa začali čoraz častejšie ozývať hlasy volajúce po chate v inom regióne – v Malej Fatre. Najmä mladší lyžiari si obľúbili prudké svahy pod Veľkým Kriváňom a Rača im prišla už „príliš mäkká“. Po požiari sa teda rozbehla debata: má sa chata na Rači obnoviť alebo presunúť pozornosť inam?
Na mimoriadnom valnom zhromaždení žilinského odboru KČST, ktoré sa konalo 7. mája 1929, sa rozhodlo nasledovne: z poistnej sumy 180 000 korún, ktorá bola vyplatená za vyhorenú chatu, sa 100 000 použije na výstavbu novej chaty v Malej Fatre a zvyšných 80 000 korún ostane na Raču. Zdanlivo kompromisné riešenie však v praxi dopadlo inak. Výstavba v Malej Fatre sa rozbehla rýchlejšie a keď sa na Rači dlhšie nič nedialo, ukrojilo sa z jej koláča ďalších 60 000 korún. Rača tak ostala s mizivými 20 000 a neistým osudom.
Zaujímavé je, že aj po požiari sa Chata na Rači naďalej objavovala v rôznych zoznamoch – turistických sprievodcoch, mapách či telefónnych zoznamoch. Napríklad Chytilův místopis Československé republiky z roku 1930 ju stále uvádza ako funkčný objekt. Pravdepodobne išlo len o prevzaté, neaktuálne údaje. Takéto omyly však neskôr viedli k nepresnostiam a niektorí autori tak mylne uvádzali, že chata vyhorela až v rokoch 1931 alebo 1933.
Pre istotu som tieto údaje porovnal s viacerými nezávislými prameňmi a všetky spoľahlivé potvrdzujú dátum požiaru – noc zo 14. na 15. februára 1929. Logiku tomu dáva aj mimoriadne valné zhromaždenie z mája toho istého roku, na ktorom sa rozhodlo o výstavbe novej chaty pod Chlebom. Práve tento požiar na Rači bol totiž hlavným impulzom na intenzívnejšie plánovanie novej chaty v Malej Fatre.
Nová chata
Po požiari v roku 1929 ostal pod vrcholom Rače len prázdny priestor a spomienka na krátku, no silnú éru prvej chaty. Hoci sa spočiatku uvažovalo o jej obnove, čoraz viac energie, peňazí aj nadšenia smerovalo do Malej Fatry a Rača ostávala bokom. Až kým sa do vecí nepustil človek, ktorý ju nechcel nechať úplne padnúť do zabudnutia.
Volal sa Blažej Mlynčár a bol to bývalý chatár prvej, vyhorenej chaty. Keď sa dlhé roky nič nedialo, rozhodol sa konať sám. Pravdepodobne v roku 1934 sa pustil do výstavby novej, tentokrát súkromnej chaty – postavenej na mieste tej pôvodnej. Nebola to však žiadna provizórna búda. Vznikla jednoposchodová murovaná stavba s dreveným poschodím, ktorá pôsobila dôstojne a bola plne funkčná.
Kapacita ubytovania bola 46 lôžok v troch izbách a dvoch nocľahárniach. Nechýbala jedáleň, menšia reštaurácia a spoločenská miestnosť. Vykurovanie zabezpečovali kachľové pece, svietilo sa plynovými lampami a voda bola k dispozícii v umývadlách. Chatu viedol so svojou manželkou, pani Mlynčárovou, ktorá sa starala o chod kuchyne.
Všetko však nenaznačovalo ružovú budúcnosť. Napriek snahe Mlynčárovcov sa nepodarilo obnoviť záujem o Raču v takom meradle, ako tomu bolo pred pár rokmi. Mladí lyžiari, ktorí predtým presadzovali fatranský Kriváň, naďalej mierili do Malej Fatry, ktorá ich lákala prudšími svahmi a novými možnosťami. Mlynčár tak už v roku 1935 ponúkol chatu späť žilinskému odboru KČST.
Tu sa však viacerým asi natíska otázka: Prečo práve žilinskému odboru? Mal v tom čase čadčiansky odbor slabé postavenie, alebo už neexistoval? A prijal vôbec žilinský odbor túto ponuku? Skúšal som nájsť odpovede.
Pri hľadaní odpovede na otázku, prečo bola chata ponúknutá práve žilinskému odboru, som narazil na niekoľko zaujímavých súvislostí. V čase, o ktorom je reč, čadčiansky odbor KČST stále fungoval – podľa zoznamu odborov z roku 1937 mal 128 členov. Spolu so žilinským odborom, ktorý mal výrazne viac – 464 členov – patrili pod Fatranskú župu. Je teda zrejmé, že čadčiansky odbor existoval a mal určitú členskú základňu, no pravdepodobne bol menší a menej vplyvný. Aj to mohol byť dôvod, prečo bola ponuka adresovaná žilinskému odboru. Čo však považujem za pravdepodobnejšie, svoju rolu zohrala aj predchádzajúca spolupráca medzi Mlynčárom a Žilinčanmi pri budovaní prvej chaty. Či uvažujem správne, to s istotou dnes už asi nepovie nikto.
Čo sa týka otázky, či odbor túto ponuku prijal, viacerí autori, ktorí sa tejto téme doteraz venovali, sa v tomto bode rozchádzajú – kým jedni uvádzajú, že majiteľmi chaty boli stále Mlynčarovci, iní zas tvrdia, že chata patrila žilinskému odboru.
Všetko nasvedčuje tomu, že verzia, ktorá tvrdí, že žilinský odbor ponuku prijal, je pravdivá. Už o niekoľko mesiacov neskôr totiž odbor sám ohlasuje slávnostné otvorenie novej chaty na Rači, ktoré sa malo uskutočniť 21. júna 1936. Nevedno, prečo to označili ako slávnostné otvorenie novej chaty, možno skôr mysleli oslavu nového majiteľa. Ešte predtým sa v Slovenskom denníku objavuje aj tento článok s fotografiou.
Vidieť, že ide o chatu, ktorú postavil Blažej Mlynčár a fakt, že ju odbor prevzal, potvrdzuje aj dôležitá zmienka v publikácii Padesát let Klubu československých turistů 1888-1938, kde je chata jasne zaradená medzi objekty patriace organizácii.
Autorov, ktorí tvrdili, že ju stále vlastnil Mlynčár, mohli uviesť do omylu rôzne zmienky, v ktorých sa ako majiteľ spomínal, no podľa vyššie uvedeného to vyzerá tak, že chata po roku 1935 skutočne patrila žilinskému odboru KČST a Mlynčár ju spravoval ako chatár s výraznou autonómiou. Tento model bol v tom čase bežný – klub bol formálnym vlastníkom, ale chatár (často aj s rodinou) v chate býval, prevádzkoval ju, rozhodoval o cenách, menu a niet preto divu, že v niektorých dokumentoch ho uvádzali ako majiteľa, hoci chata bola stále viazaná na klub.
Situácia sa nezmenila ani v roku 1938, čiže po vzniku Slovenskej republiky. Klub československých turistov stratil na našom území kompetencie a nahradil ho Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL). Z toho dôvodu sa chata začínala objavovať v tlači ako „chata KSTL Žilina“ (napr. v Hosť – turista z roku 1939), rovnako tak aj v telefónnych zoznamoch a ako o chate žilinského odboru KSTL nachádzame zmienku aj v periodiku Sloboda z roku 1947.
Po roku 1948
Od zmienky v Slobode z roku 1947 som nenašiel už ani jednu, ktorá by Chatu na Rači určovala ako majetok KSTL, naopak, máme tu dokumenty ako Hotely v Československej republike (1948), Úradný telefónny zoznam z rokov 1948 a 1949, kde sa uvádza, že chata patrí Blažejovi Mlynčárovi.
Ako vidíte vyššie, rovnaké znenie je aj v publikácii Chaty, útulne, nocľahárne a podniky KSTL v roku 1949, ktorá bola dielom Alojza Lutonského, vtedajšieho generálneho tajomníka KSTL. Chata na Rači tam je spomenutá ako súkromný objekt – Mlynčárova chata. Prečo zrazu táto opätovná zmena majiteľa? Mohol za to Sokol?
JTO Sokol
Ľudia na našom území po druhej svetovej vojne dúfali v slobodný život, no realita bola taká, že jeden totalitný režim vystriedal druhý – fašizmus sme vymenili za komunizmus. A ten komunistický režim v júli 1949 vytvoril Jednotnú telovýchovnú organizáciu Sokol. Jeho úlohou bolo prevziať všetky športové kluby, riadiť ich aktivity a do jeho vlastníctva prešiel aj majetok, ktorý dovtedy nadobudli. To sa týkalo aj Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Mávnutím ruky sa zrazu všetky turistické chaty či nocľahárne stali majetkom Sokolu a ako vieme, mnohé z nich sa v priebehu pár mesiacov či rokov stali majetkom súkromníkov či národných podnikov.
Možno žilinský odbor KSTL takýto scenár očakával, chcel chatu na Rači zachrániť a preto sa jej oficiálne vzdal v prospech Blažeja Mlynčára. Je to taká teória, nevedno či pravdivá, nateraz ju však vylúčiť nemôžeme.
Ak to tak aj bolo, pravdepodobne to nepomohlo. Zakrátko totiž vznikol Slovenský výbor pre telesnú výchovu a šport a objekty, ktoré vlastnil KSTL a neskôr Sokol, prešli do majetku národného podniku Cestovný ruch a v roku 1954 do národného podniku Turista. V časopise Cieľ z novembra 1954 v zozname chát patriacich n.p. Turista vidíme aj Chatu na Rači.
Povojnové a socialistické obdobie
Aj po druhej svetovej vojne zostala chata na Rači obľúbeným cieľom turistov a lyžiarov, teda aspoň na nejaký čas. V tlači sa opakovane objavovali správy o dobrom stave snehu, o 10-kilometrovom zjazde až do Oščadnice či o možnostiach ubytovania a stravy. No už v priebehu 50. rokov sa začali prejavovať zmeny, ktoré zasiahli mnoho podobných objektov na Slovensku – prechod pod štátnu správu a reorganizáciu podľa socialistického modelu.
Prvým takýmto známym prevádzkovateľom bola pravdepodobne organizácia Turista, čo naznačujú dobové články. V roku 1963 sa v periodiku Za nové Kysuce spomína, že „na vine je bývalý Turista“, ktorý podľa všetkého zanechal chatu v zlom stave – chýbal potrebný tovar, vo veľkom bol naskladnený pre zmenu ten nepotrebný, pivo už nebolo ako kedysi, a celkovo panoval pocit úpadku. Kritika teda smerovala na slabé zásobovanie a nezáujem o skutočné potreby návštevníkov.
Niekedy v priebehu 60. rokov prešla chata pod správu Stredoslovenských hotelov – väčšej organizácie, ktorá sa starala o turistické a ubytovacie zariadenia v stredoslovenskom regióne. Hoci o tejto etape nemáme veľa priamej dokumentácie, v tlači sa objavujú nádeje, že nový prevádzkovateľ by mohol priniesť do chaty viac života a poriadku. Napriek tomu sa situácia výrazne nezlepšila. V roku 1964 sa píše, že chata nemala žiadneho oficiálneho majiteľa, o modernizácii sa len hovorilo a turisti ju postupne opúšťali. Kým iné takéto zariadenia zavádzali elektrické osvetlenie, na Rači žiaľ nebolo dosť vôle ani na takúto základnú modernizáciu, akou je natiahnuť vedenie z Oščadnice.
Situácia sa zásadne zmenila až v roku 1970, keď chatu odkúpil národný podnik Tatra Čadca, v tom čase silná priemyselná firma v regióne. Tým sa začala nová etapa vo vlastníctve a správe chaty. Stala sa súčasťou siete rekreačných zariadení pre zamestnancov podniku. Po transformácii Tatry v 90. rokoch prešla chata pod nástupnícku spoločnosť AVC Čadca, ktorá v prevádzke pokračovala. Tento prechod znamenal aj čiastočnú rekonštrukciu chaty.
Povojnové desaťročia tak boli pre chatu obdobím plným zmien – prechod od poloprirodzenej prevádzky chatárom k štátnym a podnikovým modelom, snaha o modernizáciu, no zároveň aj náznaky úpadku v konkurencii s inými, modernejšími strediskami.
Súkromné vlastníctvo a nová éra
Po roku 1989 sa spôsob správy mnohých horských chát na Slovensku výrazne zmenil. Transformácia štátnych podnikov a privatizácia priniesli nový typ vlastníctva – individuálny a podnikateľský. Ani Chata na Rači nezostala bokom.
V roku 1997 si chatu prenajal Ján Hečko, ktorý ju spolu s manželkou niekoľko rokov prevádzkoval ako rodinný podnik. V roku 2004 chatu odkúpili do súkromného vlastníctva, čím sa definitívne uzavrela éra národných podnikov a štátnej správy v súvislosti s touto chatou.
Aj naďalej slúžila turistom a lyžiarom – no už v inom prostredí. Medzitým sa totiž v údolí rýchlo rozvíjalo moderné stredisko Veľká Rača – Oščadnica. Nové vleky, lanovky a hotely zmenili dynamiku regiónu. V tomto kontexte pôsobila chata pod hrebeňom ako tichší protipól rušného lyžiarskeho sveta – miesto, kde si návštevník mohol oddýchnuť od komercie a vrátiť sa o pár desaťročí späť.
V súčasnosti chatu prevádzkuje spoločnosť Chata Rača, s.r.o., ktorá objekt niekoľkokrát rekonštruovala a prestavala. Horská chata s najdlhšou históriou na Kysuciach dnes ponúka ubytovanie pre 57 osôb, dve reštaurácie s kapacitou 90 miest, vyhrievanú lyžiareň, wellness aj posilňovňu. Napriek modernizácii si zachováva ducha tradície – stojí na rovnakom mieste ako jej predchodkyne a pripomína éru, keď sa sem chodilo lyžovať „šúsom“ a na večeru sa čakalo pri peci.
Z pôvodnej chaty z 20. rokov sa stala komfortná horská chata, ktorá prežila požiar, vojnu, znárodnenie aj kapitalizmus – a stále stojí. Mnohí ju asi vnímajú len ako vynovenú „chatu pri zjazdovke“, no kdesi pod tým novým obkladom, medzi nosnými trámami a pod starou hlinou, ešte stále dýcha duch tých, ktorí sem kedysi prišli len s batohom, lyžami a túžbou ohriať sa pri teplom čaji.
Zaujímavosť na záver
Len čo som uzavrel text o histórii Chaty na Rači, objavila sa zaujímavá stopa – dôkaz o tom, že ešte pred jej výstavbou existoval v tejto lokalite jednoduchší turistický objekt. V reambulovanom III. vojenskom mapovaní (mapy boli pre oblasť Kysúc dokončené pred rokom 1928) je na juhozápadných svahoch Veľkej Rače vyznačená útulňa – Schutzhaus. Práve túto stavbu môžeme považovať za predchodcu Chaty na Rači.
Túto informáciu potvrdil aj nestor kysuckej turisticky Milan Toman (1928-2024), ktorý v periodiku Kysuce v roku 2003 uviedol, že už v roku 1925 postavil Blažej Mlynčár zo Zborova na južnej strane Hladkej malý zrub. Ten slúžil ako provizórne zázemie pre prvých turistov a lyžiarov, a až o niekoľko rokov neskôr bola vybudovaná veľká turistická chata KČST.
Aj táto nenápadná zmienka dokazuje, že Rača bola turisticky aktívna ešte pred legendárnym rokom 1927 a že história pohybu v horách sa často začína práve v tichu, ďaleko od slávnostných otvorení – jedným zrubom, útulňou, či teplom pece pre pár nadšencov.
Zdroje: Časopisu turistů; Trenčianske noviny; Krásy Slovenska; Storočnica žilinskej turistiky; Národný denník; Průvodce po Československé republice; Slovenské hlasy; Slovenský denník; Slovenský východ; kniha Ako vznikali turistické chaty a útulne na Slovensku (Ernest Rusnák, Eva Potočná, Ladislav Khandl); Chytilův místopis Československé republiky; Bratislavský A-Zet; Hosť – turista; Budovateľ; Obrana ľudu; Sloboda; Hotely v Československej republike; Zimné krásy Slovenska ( Koudelka Josef); Chaty, útulne, nocľahárne a podniky KSTL v roku 1949; Cieľ; Za nové Kysuce; Večerník; Život; Kysuce; Slovenská krajina; Slovenská národná knižnica; Národný geoportál
Napísať komentár