Keď sa povie turistika v Malej Fatre, každého najskôr napadne Veľký Rozsutec. Niet sa čomu diviť, symbol tohto pohoria patrí medzi najkrajšie vrchy na Slovensku a právom je zobrazený aj v logu Národného parku Malá Fatra.

Dostať sa na Veľký Rozsutec môžete dvoma trasami. Jedna vedie cez Malý Rozsutec, druhá cez Medziholie a práve Medziholie by sme pokojne mohli nazvať akousi turistickou križovatkou a oddychovým bodom. Smeruje k nemu až niekoľko turistických chodníkov a stalo sa pravidlom, že práve tam turisti využívajú čas na oddych a občerstvenie či už pred výstupom na Rozsutec alebo okolité vrchy Stoh či Osnicu.

Niektorí si povedia “tu by sa hodila chata, dať si čapované pivo či kofolu” a možno ani nevedia, že kedysi dávno tam chata aj bola.

František Mucha (archív)

Písal sa rok 1932 a Jozef Weider (1908-1971), veľký milovník všetkého čo sa prírody týka a v neposlednom rade aj športu, položil základy prvej chaty pod Rozsutcom. Tá bola postavená v blízkosti dnešného rázcestníka Pod Rozsutcom.

Turisti si pána Weidera veľmi rýchlo obľúbili. Nerobilo mu problém chytiť do ruky harmoniku a spievať terchovské piesne, tvoril tak neopísateľnú atmosféru, kvôli ktorej sa turistika v tejto oblasti rozvíjala veľmi rýchlo. Aj z toho dôvodu sa hovorí o pánovi tomto rodákovi z Budatína ako o zakladateľovi turistického ruchu v Terchovej. Skúsenosti z “chatárčiny” získal už ako 20-ročný. Okolo roku 1930 totiž postavil chatu v Bielych Karpatoch, kde sa začal živiť ako chatár, fotograf či horský vodca.

Pamätníci spomínajú aj na to, ako pozval deti z dediny a zadarmo im na chate uvaril guláš a rozprával rôzne príbehy. Netrvalo dlho a športový duch v tele chatára sa prejavil aj organizovaním rôznych súťaží. Veľmi známe boli bežecké preteky od chaty do Štefanovej, na ktorých sa organizačne spolupodieľal so športovým klubom Jánošík Terchová.

Jozef Weider

Ako aj v knihe “Päť rokov chatárom” spomína, v tomto vojnovom období to nebolo ľahké a na jar roku 1939 sa rozhodol spolu s manželkou a 1-ročným synom vycestovať do Veľkej Británie. Na ostrovoch príliš dlho nepobudli, pretože už v lete toho roku emigrovali do Kanady. Tam sa po rokoch splnil pánovi Weiderovi sen a keď sa jeho kamarát Peter Campbell stal senátorom, obaja sa pustili do budovania lyžiarskeho strediska.

Vypracovali sa tak vysoko, že stredisko Blue Mountain Ski Resort Ontario funguje dodnes a produkuje špičkových svetových lyžiarov. Nášho rodáka 12 rokov po jeho smrti zaradili aj do Siene slávy Kanadského múzea lyžovania. Dalo by sa o ňom napísať ešte omnoho viac, ale nateraz len takéto predstavenie.

Po tom, čo v roku 1939 emigroval do Kanady, chatu odovzdal žene, ktorá sa volala Jarmila Uhrová. Trvalo však iba päť rokov a pri protipartizánskej akcii bola chata vypálená, vlastne rovnako ako väčšina podobných chát na našom území.

V roku 1946 sa však chatárka rozhodla, že sa postaví nová chata a spolu s KSTL (Klub slovenských turistov a lyžiarov) sa tento cieľ aj podarilo naplniť. Postavila sa veľká chata, ktorá mala prízemie s dvoma jedálňami, kuchyňou, skladom a lyžiarňou a dve poschodia, v ktorých boli izby pre turistov a zamestnancov. Nechýbal tam ani byt pre chatára.

Od leta 1951 prebral rolu chatára pán František Pálka, ktorý od roku 1947 na chate pracoval ako nosič. Ďalej sa tam pri tejto funkcii prestriedali mená ako Laco Dubec, František Zicho, Štefan Cingeľ, Oto Šiška či Tono Ďuriník, ktorý po odchode z tejto chaty s malou pauzou vo Fačkovskom sedle zakotvil aj s manželkou na Chate pod Suchým, kde strávili do roku 2007 obdivuhodných 31 rokov.

Títo všetci si zaslúžia náš obdiv a my im úprimne ďakujeme za odvedenú prácu.

Vráťme sa však späť k Chate pod Rozsutcom a k časti textu, ktorý by sme veľmi radi vynechali, žiaľ osud si to želal inak.

Foto: Tono Ďuriník

 

Opis osudného momentu nám sprostredkoval jeden z pamätníkov nasledovne, v najbližších dňoch bude článok aktualizovaný o doplňujúce informácie, nakoľko sa nám ozvali ďalší účastníci.

Je 17. január 1985 a na svahu pri chate je rušno. Lyžiari vedia, že vlek je zapnutý iba do 16:00, preto si niektorí užívajú posledné jazdy. Je krátkou pred 16teou a vlek sa vypína. Niektorí nahnevaní, že majú zaplatené do 16tej, mávajú na chatára, no po príchode k chate všetci zisťujú, že tento predčasný koniec nebol iniciatívou jeho ani nikoho iného.

Chyba bola technického charakteru, zlyhal agregát poháňajúci vlek. Netrvalo dlho a z hospodárskej budovy sa začalo dymiť, vznikol obrovský požiar a na chate zavládla menšia panika. Začala sa evakuácia ubytovaných, každý zachraňoval svoje osobné veci, niektorí pomáhali chatárovi zachrániť cenné veci spojené s chatou či jeho bytom v nej. Bolo iba otázkou času, kedy plamene z hospodárskej budovy preskočia na chatu, preto padol návrh, že buldozérom ju posunú ďalej aj za cenu nejakej tej škody. Neskoro. Rázom prichádzajú ďalšie explózie a všetkým začína byť jasné, že toto je koniec. Napriek rýchlemu príchodu hasičov, už niet čo zachraňovať, vysušená chata zhorela behom chvíľky do tla.

Takto sa skončil príbeh jednej z najobľúbenejšej chát Malej Fatry. Po upratovacích prácach ešte prišli nejaké náznaky, že by sa mohla postaviť nová chata, no ochranári túto myšlienku ihneď “zmietli zo stola”.

Niektorí by ju tam uvítali aj v súčasnosti, iní nie a do komentára nám môžete napísať, na ktorú stranu sa prikláňate vy. Rovnako tak prosíme aj pamätníkov chaty, aby sa podelili s nami o zážitky s ňou spojené.

Záber na chatu spod Rozsutca

Milan Removčík | 1977

Chata pod Rozsutcom | z knihy Malá Fatra

Bača pod Rozsutcom

V pozadí Stoh

Chata pod Rozsutcom v zime | z knihy Malá Fatra

Weiderova chata 

Ak sa vám článok páčil, budem vďačný za akúkoľvek reakciu a zdieľanie.

Zdroje: terchova-info.sk | wikipedia | Päť rokov chatárom – Jožo Weider | Canadian Ski Museum | The Canadian Ski Hall of Fame