(článok aktualizovaný 11. marca 2023)

Keď sa povie turistika v Malej Fatre, každého najskôr napadne Veľký Rozsutec. Niet sa čomu diviť, symbol tohto pohoria patrí medzi najkrajšie vrchy na Slovensku a právom je zobrazený aj v logu Národného parku Malá Fatra.

Dostať sa na Veľký Rozsutec môžete dvoma trasami. Jedna vedie cez Malý Rozsutec, druhá cez Medziholie a práve Medziholie by sme pokojne mohli nazvať akousi turistickou križovatkou a oddychovým bodom. Smeruje k nemu až niekoľko turistických chodníkov a stalo sa pravidlom, že práve tam turisti využívajú čas na oddych a občerstvenie či už pred výstupom na Rozsutec alebo okolité vrchy Stoh a Osnicu.

Niektorí si povedia “tu by sa hodila chata, dať si čapované pivo či kofolu” a možno ani nevedia, že kedysi dávno tam chata skutočne aj bola.

Písal sa rok 1932 a Jozef Weider (1908-1971), veľký milovník všetkého čo sa prírody týka a v neposlednom rade aj športu, položil základy prvej chaty pod Rozsutcom. Tá bola postavená v blízkosti dnešného rázcestníka Pod Rozsutcom.

Turisti si pána Weidera veľmi rýchlo obľúbili. Nerobilo mu problém chytiť do ruky harmoniku a spievať terchovské piesne, tvoril tak neopísateľnú atmosféru, kvôli ktorej sa turistika v tejto oblasti rozvíjala veľmi rýchlo. Aj z toho dôvodu sa hovorí o tomto rodákovi z Budatína ako o zakladateľovi turistického ruchu v Terchovej. Skúsenosti z “chatárčiny” získal už ako 20-ročný. Okolo roku 1930 totiž postavil chatu v Bielych Karpatoch, kde sa začal živiť ako chatár, fotograf či horský vodca.

Pamätníci spomínajú aj na to, ako pozval deti z dediny a zadarmo im na chate uvaril guláš a rozprával rôzne príbehy. Netrvalo dlho a športový duch v tele chatára sa prejavil aj organizovaním rôznych súťaží. Veľmi známe boli bežecké preteky od chaty do Štefanovej, na ktorých sa organizačne spolupodieľal so športovým klubom Jánošík Terchová.

Ako aj v knihe Päť rokov chatárom spomína, v tomto vojnovom období to nebolo ľahké a na jar roku 1939 sa rozhodol spolu s manželkou a 1-ročným synom vycestovať do Veľkej Británie. Na ostrovoch príliš dlho nepobudli, pretože už v lete toho roku emigrovali do Kanady. Tam sa po rokoch splnil pánovi Weiderovi sen a keď sa jeho kamarát Peter Campbell stal senátorom, obaja sa pustili do budovania lyžiarskeho strediska.

Vypracovali sa tak vysoko, že stredisko Blue Mountain Ski Resort Ontario funguje dodnes a produkuje špičkových svetových lyžiarov. Nášho rodáka 12 rokov po jeho smrti zaradili aj do Siene slávy Kanadského múzea lyžovania. Dalo by sa o ňom napísať ešte omnoho viac, ale nateraz len takéto predstavenie.

Jožko Weider hrá na harmonike na Chate pod Chlebom pred 2. sv. vojnou.

Po tom, čo v roku 1939 emigroval do Kanady, chatu odovzdal žene s menom Jarmila Uhrová. Trvalo však iba päť rokov a pri protipartizánskej akcii bola chata vypálená, vlastne rovnako ako väčšina podobných chát na našom území.

V roku 1946 sa však chatárka rozhodla, že sa postaví nová chata a spolu s KSTL (Klub slovenských turistov a lyžiarov) sa tento cieľ aj podarilo naplniť. Postavila sa veľká chata, ktorá mala prízemie s dvoma jedálňami, kuchyňou, skladom, lyžiarňou a dve poschodia, v ktorých boli izby pre turistov a zamestnancov. Nechýbal ani byt pre chatára.

Od leta 1951 prebral rolu chatára pán František Pálka, ktorý od roku 1947 na chate pracoval ako nosič. Ďalej sa tam pri tejto funkcii prestriedali mená ako Laco Dubec, František Zicho, Štefan Cingeľ, Otto Šiška či Tono Ďuriník, ktorý po odchode z tejto chaty s malou pauzou vo Fačkovskom sedle zakotvil aj s manželkou na Chate pod Suchým, kde strávili do roku 2007 obdivuhodných 31 rokov.

Títo všetci si zaslúžia náš obdiv a my im úprimne ďakujeme za odvedenú prácu. Nesmiem zabudnúť na koníka Peja, niekoľko fanúšikov stránky sa na neho pýtalo, či ho nezabudnem pridať do článku. Ako by som mohol? Autorom knihy Útulne a chaty Malá Fatra a fanúšikom stránky ďakujem za jeho fotky.

Vráťme sa však späť k Chate pod Rozsutcom a k časti textu, ktorý by sme veľmi radi vynechali, žiaľ….

Tragický koniec (17.01.1985)

Keď som tento článok publikoval v apríli 2021, o tragickom konci Chaty pod Rozsutcom som čerpal informácie z oficiálnych správ, novinových článkov či kníh. Verzia, že zlyhal agregát poháňajúci vlek a po chvíli v hospodárskej budove vznikol požiar, počas ktorého sa plamene preniesli až na chatu, mi prišla dostatočne dôveryhodná najmä po rozhovoroch s niekoľkými domácimi, ktorí buď nevedeli, alebo tvrdili to isté, čo oficiálne správy.

Po zverejnení článku mi však napísal nemenovaný pán, ktorý požiar opísal inak, no jeho verziu sa mi nikde nepodarilo potvrdiť. Ostala tak nezverejnená, no nie zabudnutá. Stále som pátral, pri prezeraní rôznych archívnych článkov som vždy zároveň nakukol aj na históriu tejto chaty, či sa niečo “nové” neobjaví a nič. Teda niečo áno, podarilo sa mi objaviť ľudí, ktorí tvrdili, že požiar nemáme opísaný správne, ale nechcú sa k tomu vyjadrovať. Po takmer dvoch rokoch som sa úplnou náhodou dostal k pánovi, ktorý v tom čase pracoval na chate ako údržbár. V osudný podvečer bol na chate a celý priebeh mi opísal aj s vysvetlením, prečo sa všade objavuje iba verzia s požiarom z agregátu. Jeho popis som nechcel nijakým spôsobom upravovať, preto ho publikujem v plnom znení:

Požiar Chaty pod Rozsutcom začal takto: Dieselagregát bol v hospodárskej budove za obytnou chatou. V čase keď sa to stalo, tak som bol v dielni, ktorá bola hneď vedľa miestnosti s agregátom. Agregát bežal a zrazu som počul tlmený výbuch, niečo ako tlmené BUF. Hneď som sa išiel pozrieť, čo sa stalo. Po otvorení dverí som videl, že miestnosť je plná dymu, v zadnom rohu, kde bol komín, do ktorého mala byť strčená pancierová hadica výfuku, bolo vidieť plamene.

Aj keď som cez dym nevidel, tak podľa hluku bolo jasné, že hadica vypadla z komína. Vypol som agregát a išiel pre hasiaci prístroj do dielne. Zatiaľ som bol kľudný, pretože som vedel, že v dielni mám dva snehové hasiace prístroje. Ale, keď som videl, že hasiace prístroje nemajú hadice s hubicou, tak som znervóznel. Spomenul som si, že ďalší prístroj je v kuchyni, tak som bežal pre neho. Tu si už presne nepamätám, ale viem, že ten mal tiež nejaký problém, tak som zháňal ďalší. Našiel som práškový, ale ten nechcel naštartovať. To už sa oheň rýchlo šíril z dverí agregátovne. Dievčatá začali nosiť vodu, ale plamene sa rýchlo šírili. Vedel som, že v hospodárskej budove sú rôzne horľavé látky a fľaše s acetylénom, tak som k ohňu už nikoho nechcel pustiť. S personálom sme nariadili hosťom, aby si vyniesli veci z chaty a všetci sa držali ďalej od chaty.

Keď sa požiar rozšíril po celej hospodárskej budove a preskočil aj na chatu, začali vybuchovať prázdne sudy od nafty, plné sudy „len” vyhoreli. Nakoniec vybuchla fľaša s acetylénom, bol to plameň vysoký 50m. Keď sa konečne dostali k chate hasiči, už nebolo čo hasiť, všetko bolo v plameňoch. Po niekoľkých dňoch som videl roztavené liatinové radiátory, roztečené sklo. Vedúci chaty pán Otto Šiška bol vo Vrátnej, keď začalo horieť a než sa dostal na chatu, tak všetko bolo v plameňoch.

Pre vyšetrovateľov sme vytvorili verziu, že prvé plamene sa objavili na agregáte vpredu, kde bola elektroinštalácia. Keby som povedal, ako to skutočne bolo, tak by pán Šiška šiel pravdepodobne do väzenia. Bol by to len zbytočný trest naviac, pretože pre pána Šišku bola Chata pod Rozsutcom srdcová záležitosť a už len tým, že zhorela, to bolo pre neho veľmi ťažké.

Najprv sme si mysleli, že horieť začalo preto, že pancierová hadica vypadla vibráciou z komína, ale zhodou okolností som po niekoľkých rokoch začal robiť vo firme na výrobu a montáž nerezových komínov, kde som sa o komínoch hodne naučil. Často som spomínal na Chatu pod Rozsutcom. Až po čase som si znova dal dohromady všetko čo som vedel a dospel som k záveru, že hlavnou príčinou bolo to, že pancierová hadica bola len strčená do starého tehlového komína, ktorý sa mohol rozpadať a usadzovali sa tam na drsných stenách sadze, ktoré sa vzňali, tomu nasvedčuje tlmené „bafnutie”. Rýchlemu šíreniu ohňa pomohla zaolejovaná podlaha, uskladnené oleje v miestnosti, kde bol agregát a sud s naftou, kvôli teplu a viskozite.

Často som premýšľal, čo som mohol urobiť pre uhasenie požiaru. Vtedy som bol mladý, neskúsený a keď naučené postupy zo školenia zlyhali, pretože chýbali hadice na hasičákoch, tak som začal panikáriť. Až po čase ma napadlo, že som napríklad mohol na snehových hasičákoch len otvoriť ventily a hodiť ich do miestnosti s ohňom. Tiež som sa až po požiari dozvedel, že v chate boli výkonné veľké snehové hasiace prístroje na vozíkoch, stačilo otvoriť okná a natiahnuť hadice. To som bol na chate len 5 mesiacov.

Po prečítaní tejto verzie “z prvej ruky”, priznám sa, premýšľal som, či to zverejniť alebo nie. Dnes je totiž moderné povyšovať sa na internete, poukazovať na nedostatky či pochybenia iných. Áno, aj na Chate pod Rozsutcom sa pravdepodobne mohlo predísť tejto tragédii. Žiaľ, osud to chcel inak, denne pracujete na sto veciach a tá stoprvá sa vynorí s tragickým koncom. Udialo sa to pod Rozsutcom, udialo sa to aj na nemenovanej chate vo Vysokých Tatrách a bohvie kde všade ešte. V tejto chvíli, keď sú aj vedomosti či technické možnosti na úplne inej úrovni, tak je o tom zbytočné debatovať. Teraz, keď je 38 rokov od tragédie a nikomu nič nehrozí, je na mieste, aby sme sa dozvedeli všetci pravdu, preto sa táto informácia nakoniec zverejnila.

Zverejniť by som však chcel aj verejné poďakovanie autorovi príspevku, ktorý s celým vtedajším personálom vytvorili pre vyšetrovacie úrady túto falošnú verziu, čím skutočne zachránili pána chatára pred veľkými problémami. Pán chatár Otto Šiška bol človek, na ktorého nikto z pamätníkov, krivého slova nedovolil si povedať, chata bola skutočne jeho životom a asi si ani nedokážeme predstaviť, aké bolestivé muselo pre neho byť, vidieť ju ako zhorela. Ďalšie problémy s vtedajšími úradmi by skutočne nikomu nepomohli.

Po upratovacích prácach ešte prišli nejaké náznaky, že by sa mohla postaviť nová chata, no ochranári túto myšlienku ihneď “zmietli zo stola”. Niektorí by ju tam uvítali aj v súčasnosti, iní nie a do komentára nám môžete napísať, na ktorú stranu sa prikláňate vy.

Zdroje: terchova-info.sk | wikipedia | Päť rokov chatárom – Jožo Weider | Canadian Ski Museum | The Canadian Ski Hall of Fame | Útulne a chaty Malá Fatra, turistické objekty postavené do roku 1949 (autorský kolektív)