Na severovýchode Vysokých Tatier sa rozprestiera malebný, divoký kút prírody, nádherná krajina, akú je len ťažko nájsť v širokom okolí. Môžeme povedať, že sa nepodobá žiadnej inej časti Tatier. Vďaka tomu, že väčšinou sa rozprestiera v prísnej rezervácii TANAPu, si zachovala istú divokosť, neprístupnosť. Panstvo Javorina. V skutočnosti je to bývalý poľovný revír kniežaťa Hohenlohe. Ide o komplex dolín Bielovodskej, Javorovej, Zadných Meďodolov a priľahlých bočných doliniek. Všetky sú obklopené ťažko priestupnou hradbou hôr, nádhernou zmesou štítov, žľabov, horských bystrín, plies a samozrejme lesa. Lesa, ktorý niekde pripomína prales, no niekde aj les „umierajúci“. Zdravý, kompaktný smrekový prales, prechádza premenou, ktorú v nemalej miere pomáha dotvárať práve aj lykožrút smrekový.
Našťastie zažil som pred mnohými rokmi ako študent ešte časy, keď tomu tak úplne nebolo a napriek vedomiu, že tá divoká krajina nie je pre turistov celkom prístupná, som tieto nádherné kúty tatranskej prírody sčasti aj navštívil, podobne ako profesor Grósz so svojimi žiakmi. Samozrejme, bál som sa stretnutia s medveďom, či s legendárnym strážcom NP, pánom Lapšanským z Poľany pod Muráňom. Medveďov v tej dobe žilo na území celých Tatier 24 kusov, pán Lapšanský bol tvrdší oriešok. Záver Bielovodskej doliny, Ťažkú, Žabiu dolinu Bielovodskú a samotný masív Javorinskej Širokej som vtedy považoval za najkrajší kút Tatier… Pritom táto krajina pred mnohými desaťročiami nebola úplne krajinou bez zásahu človeka. Logická sieť poľovníckych chodníkov, ktorá personálu dodnes slúži, vznikala pred zhruba 150 rokmi. Asi práve vtedy ju začal budovať aj v histórii Tatier neprehliadnuteľný človek, ktorého meno si dnes pripomíname.
Eduard Kégel a jeho nasledovatelia
Lesník, človek s úžasným organizačným talentom, hospodár, trochu vizionár a svojím spôsobom aj ochranár.
Správca, neskôr riaditeľ „Panstva Javorina“ kniežaťa Hohenlohe. Ede Kégel sa narodil pred neuveriteľnými 190 rokmi, presne 29. apríla 1835 v Pruskej časti Dolného Sliezska, v mestečku Neustädtel, ktoré v čase jeho narodenia malo cca 1300 obyvateľov. Dnes patrí pod názvom Nowe Miasteczko Poľsku.
Hneď na úvod je potrebné uviesť, že v roku 2021 vydal kolektív autorov pod gesciou TANAPu (Ing. Ján Marhevka, Ing. Stanislav Mačor, Ing. Mikuláš Michelčík ml., Ing. Ján Slivinský, Ing. Peter Spitzkopf st. a Ing. Marián Šturcel ) cennú publikáciu „Tatranská Javorina – les a človek“. Skvelá kniha, plná zaujímavého textu a unikátnych fotografií, dnes sa dá už len ťažko zohnať, ale za prečítanie určite stojí. V historickej časti sa v prevažnej miere venuje kniežaťu Kristiánovi Kraft von Hohenlohe-Oehringen (1848-1926), no jedna kratšia kapitola, plná nových, upresnených a nepublikovaných informácií je venovaná aj riaditeľovi jeho panstva, Eduardovi Kégelovi (1835-1911). Dokonalá práca Ing. Mačora, ktorý sa už nespoliehal na staršiu literatúru!
Pre nasledújúce riadky budú vodítkom predovšetkým zistenia autora príspevku a trochu aj skrátená verzia rodinnej kroniky „SPATH – KÉGEL“. Týkajú sa predovšetkým osoby Ede Kégela a jeho rodiny ako takej. Verím, že vás zaujmú…
Mladý Eduard Kegel (neskôr familiárne i oficiálne Ede, priezvisko tiež v maďarskej „verzii“ používané ako Kégel), vyrastal ako najstarší syn v mnohopočetnej evanjelickej rodine alsaského obchodníka a exulanta Eduarda Gustava Kegela a manželky Lujzi Hettvig v Dolnom Prusku. Ambiciózny absolvent Saskej lesnícke kráľovskej akadémie v Tharandte (Ing. St. Mačor, 2021) sa v Prusku dlho nezdržal. Po krátkej praxi v Halíči (na neurčenom mieste), hľadajúc vzdelaniu zodpovedajúce pracovné miesto sa nakoniec usadí ako lesnícky adjunkt, neskôr majster v hornom Uhorsku na hranici žúp Spiš a Šariš. Spočiatku na panstve šľachtickej rodiny Horváth de Palocsay z Plavča. V rodinnej kronike rodu Kégel sa uvádza, že svojím prístupom k povinnostiam a svojou šikovnosťou si ho veľmi obľúbila práve dedička panstva, barónka Kornélia (Cornélia) Horváth de Palocsay (1811-1873), po vydaji za Eleka Salamona de Alapi (aj de Alap) neskôr ako spolumajiteľka majetkov už rodiny Salamonovcov de Alapi. Salamonovci pochádzali z Fejérskej župy (stoličné mesto Székesfehérvár) v Uhorsku. Napriek sľubnej budúcnosti a tomu, ako sa „zapísal“ u zamestnávateľa, odchádza aj s jeho súhlasom za lepšou plácou a postavením prakticky do susedného panstva. Slúži priamo kráľovskej rodine, kniežaťu Anhalt Dessau. Hlavné sídlo má v šarišskej obci Herník v dome číslo 112. Je stále slobodný, ešte nemá ani 30 rokov. Píše sa odhadom asi rok 1858 až 1861. V spleti nezáživných, no dôležitých životných osudov, ale aj faktov sa nečakane objavuje jeden dôležitý dokument. Zápis z knihy sobášov rímskokatolíckej cirkvi v Plavnici.
Dňa 25. novembra 1862 si tam berie vyššie spomenutý 28-ročný lesník Ede Kegel, správca lesov kniežaťa Anhalt Dessau so sídlom v šarišskej obci Hertník, 26-ročnú vdovu Mariu Kovalszky (1836–1891), rodenú Farkas. Táto dáma s „ modrou krvou“ je jednou z dcér správcu lesov na Panstve Horváth de Palocsay, Wenceslausa Farkasa (1808–1854) a jeho manželky, baronessy Babetty von Späth (aj Spath, Spaeth, 1810-1892), ktorej otec, barón Nicolaus von Späth (rodinné korene a väzby mal v Bavorsku) bol dlhé roky uznávaným dvorným lekárom na panstve Alexandra Horváth de Palocsay z Plavča a neskôr na panstve Salamon de Alapi.
Správa lesov panstva Horváth de Palocsay sa nachádzala v obci Plavnica. Wenceslaus Farkas pochádzal z Moravy, spočiatku pôsobil ako správca lesov rodiny Forgács v Lukove (tu sa narodili všetky deti W. Farkasa a B. Späth a teda aj vyššie uvedená dcéra Mária Jozefa, krstená 16. marca 1836 v bazilike Sv. Egídia v Bardejove).
Musel to byť veľmi šikovný a úspešný človek. Nepochádzal zo šľachtickej rodiny, pritom jeho manželkou sa stala baronessa Helena Barbara (nevolali ju ináč, len ako Babette) Späth zo zväzku „nobilis“ rodín Späth-Hubay z Gemera. Venczel – Václav Farkas zomrel pomerne mladý 15. augusta 1854 po niekoľkoročnom trápení na následky ťažkých zranení po mučení ruskými vojakmi v revolučnom roku 1849, keď ukrýval na svojej správe v Plavnici dvoch uhorských kráľovských dôstojníkov na úteku. Je pochovaný v Plavnici pri starom rímsko-katolíckom kostole. Dcéra Mária sa niekoľko mesiacov pred jeho smrťou 1. februára 1854 vydala v Plavnici za vysokého poštového úradníka zo Svidníka, žijúceho prechodne v Kežmarku, Thea Kovalszkeho (1831- cca 1856). Týmto mladomanželom sa 8. januára 1855 narodila dcéra Mária Vilhelmina (Vilma, 1855-1937). Toto dievčatko si po sobáši v roku 1862 osvojil jej nový otec, Ede Kegel. Nedá mi, aby som nespomenul, že na budúce osudy lesníkov Farkasa a Kégela mala neodškriepiteľný vplyv práve barónka Kornélia Salamon de Alapi, ktorá od malička bola vo výchove rádových sestier v Kláštore Uršulínskeho rádu v Košiciach, kde jej najlepšou priateľkou bola práve baronessa Babetta von Späth z Plavča. Ich priateľstvo pretrvalo až do smrti oboch dám.
Rodinná kronika Kégel uvádza (bohužiaľ obsahuje okrem „cenností“ aj rad nepresností a nezrovnalostí), že po sobáši sa lesmajster Ede Kégel hneď vracia na Panstvo rodu Salamon de Alapi a zároveň aj do Javoriny (Tatranská Javorina). Ale nebolo tomu tak. Minimálne do konca roka 1870 ešte pôsobí a žije s rodinou v Hertníku (pozri census 1869), k osvojenej dcérke Vilhelmine (1855-1937) pribudnú Clára (1864-1865), Anna (1865-??), Maria Anna Barbara (1867-??) a Gisella (1870-1932). Až jediný syn, Arpád, budúci správca Panstva Javorina, sa narodí už v Tatranskej Javorine (1875-1929). Posledné pramene datujú (Ing. Stanislav Mačor, 2021) príchod lesného inžiniera Ede Kégela ako správcu do Javoriny v roku 1871…
Ako charakterizovať jeho podiel na dotváraní prírody Tatier koncom 19. storočia? Najlepšie to vystihli autori horeuvedenej knihy „Tatranská Javorina – les a človek”. Dovolím si citovať ich slová aj s použitím kópie jednej fotografie z ich archívu (Ing. Stanislav Mačor, 2021).
,, … jeho príchodom do Javoriny dostala starostlivosť o lesy podobu systémovej práce, s mnohými progresívnymi prístupmi, ktoré dovtedy v tejto časti Uhorska neboli známe. V tejto dobe získal veľké zásluhy, pretože vykonal separáciu na celom panstve. V roku 1874 vybudoval v Javorine prvú drevospracujúcu továreň v Uhorsku. Na jeho podnet sa začali zakladať pravidelné lesné kultúry, prvá z nich bola vysadená na jar 1874 výsadbou dvojročných sadeníc smrekovca a smreka na Príslope a na ždiarskej a osturnianskej hranici, Kegel mal zásluhu aj na zoznámení Aladára Salamona de Alapi ( 1839-1910, syn barónky Cornélie Salamon de Alapi, rodenej Horváth-Palocsay) s kniežaťom Hohenlohe. V roku 1877 objednal pre Salamona jelene z Hohenloheho majetku v Slavenčiciach. Spriatelil sa s jeho riaditeľom a naznačil mu , že zadĺžený statkár Salamon by sa možno rád zbavil Javorinského majetku…”
Toľko uvedený text z unikátnej knihy „Tatranská Javorina – les a človek“ , ďalšie zaujímavosti sa dočítate práve v nej…
Myslím si, že predošlý citát autorov knihy najlepšie vystihuje jeho podiel a zásluhy na zveľadení tohto kúta Tatier. Samozrejme, okrem iného. Bola to jeho vízia, ktorú chcel a aj dosiahol. Aj ma teší, že horeuvedení autori sa nepriklonili k trochu negatívne ladenej charakteristike pôsobenia Ede Kégela v Javorine historikom, pánom Ivanom Bohušom st.. Dáva mu za vinu, že tvrdo a nekompromisne bránil rozvoju „turistického ruchu“? Do určitej miery možno aj áno, no ani sa mu nedivím. Panstvo Javorina bola v skutočnosti súkromná obora, reprezentačný poľovný revír, takmer ako rezervácia. A turisti mali prechody cez ňu určené, takže čo viac dodať? Pán Bohuš píše, že problémy ustali, keď ho nahradil jeho syn Arpád. Je to možné, ale uvedomme si, že kontrola vstupu na územie Panstva Javorina bola pre životy ohrozujúce pytliactvo nutná a z toho dôvodu asi aj tvrdá.
Bohužiaľ to vyvrcholilo v septembri 1921 krutou tragédiou, keď pytliaci (údajne z územia Poľska) chladnokrvne zastrelili v Litvorovom žľabe (masív Širokej) dvoch pracovníkov – lesníka a zverostrážcu správy Javorina. Zároveň si myslím, že skutočný turistický a horolezecký ruch v dobe jeho pôsobenia sa začínal len rozvíjať. Že si jeho prácu zamestnávateľ knieža Hohenlohe vážil a dôveroval jeho rozhodnutiam, svedčí možno aj dar, ktorý dostal Ede Kégel k 50. narodeninám v roku 1885. Túto 140 ročnú striebornú čašu uchováva ako vzácnu pamiatku rodina Kégel-Zsembery v Maďarsku.
V závere pôsobenia Ede Kégela u kniežaťa Hohenloheho sa mení charakter jeho práce. Knieža ho stanovuje riaditeľom všetkých jeho dŕžav. Náročná práca vyžadovala jeho plné nasadenie. Knieža mu plne dôveroval a tak ho splnomocnilo investíciami do ďalších majetkov a aktivít, veľa cestuje, vybavuje licencie (napr. na dopravné sprístupnenia Panstva Javorina a Správy Lendak železnicou zo Spišskej Belej cez obec Ždiar a usadlosť Podspády do obce Jurgow, s pokračovaním na Nowy Targ a Zakopane roku 1893 až 1896).
Nakupuje poľnohospodársku pôdu či vinice. Svoj post správcu Javoriny formálne odovzdáva do rúk svojho syna Arpáda Kégela v roku 1900, oficiálne až 1910. Asi už potrebuje pokoj, od roku 1891 je vdovcom, dožil sa vnúčat (len v Javorine ich mal päť – Gabriela *1902, Arpád ml. *1904, Ede ml.*1905, Gabriel *1906, Eva *1910). Uchyľuje sa do oblasti pahorkatín, vinnej révy, do Tokaja na Zemplíne. Do mesta Sátoraljaújhely, mnoho-mnoho kilometrov od Vysokých Tatier a Javoriny. V tichosti, ako dlhoročný vdovec, sa na sklonku života ožení druhýkrát začiatkom novembra 1901 v Košiciach (zmienka v periodickej tlači). Jeho manželkou sa stáva mladá vdova (mladšia od neho cca o 35 rokov), šľachtičná, pani Paula Tarkeőy – vydatá Kövy (jej manžel, obecný notár Adalbert (Béla) Kövy 1867-1897, spáchal samovraždu v Budapešti 15. júla 1897). Pani Paulu poznal zrejme už dlho, bola príbuznou jeho prvej manželky Márie Jozefy Farkas. Rodina Tarkeőy pochádzala zo Šariša, z „Panstva Kamenica”. Roku 1902 na dnešnej Esze Tamás utca, v minulosti Csillag utcán (Hviezdna ulica-Ulica hviezd) v Sátoraljaújhelyi necháva pre seba a manželku Paulu postaviť miestnym architektom a staviteľom Izidorom Kleinom krásnu, neo-renesančnú vilu. V týchto rokoch tento dom so súpisným číslom 39 podľa dobovej tlače získal čoskoro titul najkrajšej vily v meste a ako vidieť na fotografiách, išlo skutočne o veľmi peknú stavbu.
Ede Kégel sporadicky navštevuje Javorinu, venuje sa svojej hlavnej práci a to správe viníc kniežaťa Hohenlohe v neďalekom Bodrogkeresztúre. Ako znalec a vážený občan mesta je spoločensky aktívny. V roku 1909 za 30 rokov verných služieb ho knieža Hohenlohe vyznamenáva, asi z tejto príležitosti vznikla jeho posledná a veľmi cenná podobizeň, obraz signovaný ako Szekely 1909 IX 30 je vo vlastníctve rodiny.
Zomiera po krátkej hospitalizácii v miestnej nemocnici 17. februára 1911 na rakovinu žalúdka. Mal 75 rokov. Po rozlúčke 18. februára v miestnom evanjelickom kostole boli jeho telesné pozostatky podľa vôle samotného Edeho Kégela prevezené do Javoriny a uložené v krásnej rodinnej hrobke po boku jeho manželky Márie Farkas…
Krátke, voľné pokračovanie príspevku o osudoch rodiny Kégel uvedieme nabudúce. Na záver ešte niekoľko zaujímavých fotografií a dokumentov.
No a na záver patentná listina cisára FJ z roku 1892 na výrobu farebnej lepenky v Javorine , držiteľ Ede Kégel (archív rodiny Kégel).
Zdroje fotografií, textov a údajov :
• komunikácia autora príspevku s rodinou Kégel – Osobný archív rodiny Kégel a Späth, osobné, vzácne a nepublikované fotografie, zdroj informácií a pripomienky – pravnučka Ede Kégela – Dr.med. Eszter Kégel-Zsembery;
• kolektív autorov v gescii TANAPu – kniha „Tatranská Javorina – les a človek, 2021.;
• archív Ing. Stanislava Mačora st., Tatranská Javorina;
• archív Ing. Ota Jalčovika
• Slovakiana
• periodikum TANAPu TATRY č.4/1999 – Ivan Bohuš – „Kégelovci a Vysoké Tatry“;
• Familysearch, Familysearch – census 1869, Slovakiana – Súpis obyvateľstva Javorina 1930;
• osobný archív autora príspevku, internet a facebook ako zdroj dvoch fotografií
Skvelý článok. čerpal som z neho. Veľký obdiv Jožo. Za mravenčou prácou je vidno množstvo faktov, ktoré som čítal prvý krát. Len tak ďalej, držím palce. Kume.