Lyžovanie v Tatranskej Polianke je neoddeliteľne spojené s menom jej spoluvlastníka a hlavného lekára Dr. Michala Guhra. On v nej zaviedol lyžovanie, on bol jeho prvým a najhorlivejším propagátorom, on sa stal kryštalizačným bodom lyžovania najprv v Tatranskej Polianke, neskôr v Tatrách, potom v celom karpatskom regióne. Čaro jeho osobnosti prilákalo do Tatranskej Polianky množstvo priateľov lyžovania a preto v nej vytvoril centrum praktickej a aj teoretickej výučby tohto rýchlo sa rozvíjajúceho športu. Práve z Tatranskej Polianky sa obľuba lyžovania rozšírila do Maďarska, Poľska a po celom Slovensku. V Tatranskej Polianke zaviedol lyžiarske preteky, potom vojenské lyžiarske kurzy, pod jeho vplyvom vznikala lyžiarska literatúra, lyžiarske fotografie a lyžiarske filmy. Bol dušou všetkých lyžiarskych aktivít, ktoré vznikli v Tatranskej Polianke. Jeho myšlienky a postrehy putovali počas jeho života každoročne perom nespočetného množstva novinárov do tisícok novín po celom svete.
Samotný Dr. Michal Guhr spomínal v roku 1932 na začiatky lyžovania v Tatranskej Polianke a vo Vysokých Tatrách takto:
,,Lyžiarov som prvýkrát videl v roku 1894, konkrétne lyžiarsku skupinu Budínskeho športového spolku na čele s Desiderom Weinom. V roku 1901 som bol na študijnej ceste v Davose a tam som sa bližšie zoznámil s lyžovaním a sánkovaním. Tak sa stalo, že keď v októbri 1902 v Tatranskej Polianke zrazu napadlo za noc vyše meter snehu a potreboval som monitorovať odvoz dreva z lesa, vyniesol som z pivnice staré dosky zo suda a z nich si vyrobil niečo podobné lyžiam. V zime roku 1903 som vo Vysokých Tatrách stretol s lyžami známu turistku slečnu Teréziu Egenhoferovú z Budapešti, prvú lyžiarku a prvého človeka, ktorý naozaj vedel lyžovať. Priniesla so sebou Lilienfeldovo viazanie a Lilienfeldovu techniku lyžovania, a tak na niekoľko rokov určila vývoj miestneho lyžovania. V tej istej zime prišiel z Budapešti známy horolezec Prof. Dr. Karol Jordán s priateľom, aby podnikli zimné výstupy na štíty v okolí Tatranskej Polianky. Aj oni mali lyže, ale ako prvotriedni horolezci ich používali len ako dopravný prostriedok na cestu po snehu do Sliezskeho domu. V rokoch 1904-05 pôsobil v Starom Smokovci lyžiarsky inštruktor z Nórska, ale jeho aktivity sa obmedzovali len na užší okruh kúpeľných hostí Starého Smokovca a o jeho túre na Slavkovský štít som sa dozvedel len okrajovo, dokonca som ani nevedel, či mal lyže alebo nie.
Od roku 1904 sme však mali v Tatranskej Polianke každú zimu veľa hostí a počas dlhých zimných večerov sa často hovorilo o tom, aké by mohli byť túry jednoduchšie, keby sme mohli používať lyže. Keď sme teda v roku 1907 otvorili nové sanatórium, nechal som si z Viedne priviezť lyže so Zdarskeho viazaním a brožúrku s popisom jeho lyžiarskej techniky a urobil som s nimi prvé pokusy, až som získal istú zručnosť. Hmotnosť lyží a relatívna tuhosť systému ma však neuspokojili, a tak som v marci 1908 odcestoval do Nórska, ktoré sa v tom čase považovalo za domovinu lyžovania. Dal som si inzerát do jedného z hlavných denníkov v Kristiánii (Oslo)* a čoskoro sa mi ako spoločník na dlhé túry prihlásil jeden inžinier, ktorý mal za manželku Amundsenovu neter. Tento pár, potom dve švagriné (jej otec vlastnil veľkú vodnú elektráreň na získavanie dusíka zo vzduchu v Skiene, v provincii Telemarken), nadporučík, ktorý bol v tom roku považovaný za najlepšieho šermiara v škandinávskej armáde a ešte jeden poslucháč univerzity vytvorili spoločnosť, s ktorou som strávil tri týždne na túre cez Jotunheimen a Gudbransdal na trase z Trondheimu do Kristiánie.
Cesta viedla cez hornatý terén. Denne sme prešli 30 až 45 kilometrov, takže sme nocovali v turistických ubytovniach v nadmorskej výške 800 až 1 000 metrov a cez deň sme vystúpili do výšky 1 400 až 1 600 metrov. Osobitne si spomínam na výstup na horu Rüten v Gudbransdale, na ktorú sme sa vydali po dobrom, primrznutom firne, ktorý sa však po prietrži mračien zmenil na odpornú bahennú kašu, čo bolo pre dievčatá mimoriadne náročné. Do Kristiánie som prišiel v cestovnom obleku a tam som sa kompletne vystrojil. Modrý nórsky oblek, aký nosíme dodnes, 2,35 metra dlhé, 8 cm široké lyže, dve skladacie palice so zárezmi na taniere, vetrovka, topánky Laupar a rukavice z ovčej vlny boli naše hlavné súčasti výbavy. Dámy stále nosili dlhé sukne, ktoré sa aj vtedy ukázali ako veľmi nepraktické, pretože sa na nich až do večera nachádzali hrudky ľadu veľké ako päsť, ktoré bolo treba rozbiť, aby nositeľkám nespôsobovali rany na nohách. Najdlhší úsek túry sme absolvovali v hlbokom prachovom snehu, v ktorom sa veľmi dobre uplatnili dlhé a široké lyže. S výnimkou oblečenia mám všetku výbavu dodnes.
Doma som mal dojem, že nórska technika je vhodnejšia na menej strmé a široké svahy, zatiaľ čo Lilienfelderova technika bola najbezpečnejšia na naše strmé rokliny. Preto som poslal nášho vedúceho kúpeľov Maxa Schaffera do Mariazellu na Lilienfeldov kurz a my sme potom do istej miery učili našich hostí Lilienfeldovu techniku lyžovania. Ešte v prvých rokoch vojny sme tento systém považovali za štandard pre výcvik v armádach a až v tretej vojnovej zime sa z používania vytratilo ťažké Zdarskeho viazanie a dlhá palica. Len naša slečna Egenhoferová zostala verná dlhej palici, na ktorej koniec pripevnila tanierik.
Od roku 1908 som sa snažil skombinovať oba typy vyučovania a využiť ich výhody. Túto moju snahu prehĺbilo moje spojenie s budapeštianskymi lyžiarmi, najprv s členmi Akademickej sekcie Maďarského turistického spolku, potom s členmi Maďarského lyžiarskeho klubu založeného v roku 1908. Práve vďaka tomuto spojeniu sa v roku 1910 v Tatranskej Polianke konali prvé lyžiarske preteky v tatranskom regióne a odvtedy sa tu konajú dodnes. Okrem Maďarského lyžiarskeho klubu sa o propagáciu lyžovania v tatranskom regióne zaslúžili najmä členovia Akademického turistického spolku z Budapešti. Prvými cudzincami na našich lyžiarskych pretekoch boli členovia Rakúskeho klubu zimných športov na čele s Richardom Gerinom, vtedy známi ako „Biela jedenástka“ z Viedne.
Lyžiarske preteky so sebou priniesli aj potrebu skokanského mostíka. Na prvé preteky sme postavili núdzový skokanský mostík zo snehu v údolí Červeného potoka, rovnako ako na druhé, kde sme už ako základňu použili niekoľko debien. V roku 1912 som potom dal vybudovať prvý stály skokanský mostík na Malom Krížnom kopci. Tento skokanský mostík mal nádhernú polohu a skoky na ňom nás uspokojovali prvý rok. Čoskoro sme však chceli niečo lepšie a hľadal som iné miesta. Žltá stena by bola veľmi vhodná, ale vyžadovala by si veľa zemných prác. Od samého začiatku som za podstatnú časť terénu, na ktorom sa dá postaviť skokanský mostík, považoval holú stráň, ale taká sa nenachádzala na žiadnych najvhodnejších, najstrmších svahoch. Až po prevrate (po vzniku ČSR) sa mi podarilo nájsť miesto, kde sa dnes nachádza veľký skokanský mostík. Postavil som ho na vlastné náklady s pomocou niekoľkých priateľov, napríklad nášho starého pána Dénesa, statkára Tripolského a mnohých ďalších. Ešte dodnes v každom ohľade spĺňa svoju úlohu.”
Skokanské mostíky Dr. Guhra
Presné a podrobné údaje o skokanských lyžiarskych mostíkoch, ktoré v okolí Tatranskej Polianky dal postaviť v prevažnej väčšine na vlastné náklady Dr. Michal Guhr, uverejnil v roku 1934 ten najpovolanejší, Ing. Oskar Zuber (1896-1945), predseda stavebnej komisie Karpathenvereinu.
Lyžovanie sa vo Vysokých Tatrách začalo postupne objavovať od roku 1888. Prešlo ale veľa času, než sa začalo využívať ako pretekársky šport. Odvtedy sa štíhla lata, ktorá sa dovtedy používala len na turistiku, stala v Tatrách športovým náradím a podľa severského vzoru sa začali organizovať súťaže v behu na dlhé vzdialenosti, na umelo pripravených bežeckých tratiach a v skokoch. Na tento účel bol potrebný aj skokanský mostík. A Dr. Michal Guhr, ktorého kúpeľná osada Tatranská Polianka bola miestom konania prvých lyžiarskych pretekov vo Vysokých Tatrách, ho z toho dôvodu aj postavil, pričom to bol prvý skokanský mostík v tomto regióne.
Tu si dovolím upriamiť pozornosť čitateľa na rok 1888, ako rok, kedy sa vo Vysokých Tatrách začalo objavovať lyžovanie. Tento letopočet uviedol Ing. Oskar Zuber v roku 1934. A zároveň musím zdôrazniť, že nikde sa v tých časoch neobjavila ani len zmienka o tom, že už pred rokom 1888 používal lyže Dr. Mikuláš Szontagh (1843-1899) alebo, že ich vôbec používal. A nepísal o tom ani samotný Szontagh.
1. Skokanský mostík v údolí Červeného potoka
Skokanský mostík, na ktorom sa v roku 1911 konali prvé medzinárodné preteky v skokoch na lyžiach, bol postavený v údolí Červeného potoka, v nadmorskej výške 900 m n. m. pod osadou Tatranská Polianka. Mostík postavil Dr. Guhr nákladom 1000 korún.
Pod záštitou Uhorského zväzu gymnastických spolkov zorganizoval Maďarský lyžiarsky klub 4. až 5. februára 1911 v Tatranskej Polianke prvé medzinárodné lyžiarske preteky, ktoré boli zároveň aj majstrovstvami Uhorska a víťazovi seniorských súťaží bol udelený titul „Majster Uhorska v lyžovaní 1911“. Prvé preteky boli úspešné, o čom svedčili výsledky a aj veľký záujem verejnosti. Miestom konania hlavnej časti pretekov bola oblasť medzi Tatranskou Poliankou a Sliezskym domom. Trate súťaží v jazde na lyžiach boli vytýčené pre juniorov v dĺžke 3,5 km a štartovalo 13 pretekárov, trať pre seniorov merala 6 km a štartovalo 10 pretekárov. Súťaž v skokoch na lyžiach a v krasojazde sa konala na Gerlachovských lúkach pod Tatranskou Poliankou, kam sa verejnosť mohla ľahko dostať na saniach.
Súťaže jednotlivcov boli výborne zorganizované a v každých pretekoch sa rozpútali urputné boje. V prvý deň sa konali juniorské preteky v jazde na lyžiach a preteky v krasojazde, v nedeľu seniorské preteky v jazde a skokoch na lyžiach. Účastníci posledných dvoch súťaží prenocovali v Sliezskom dome Uhorského karpatského spolku, odkiaľ sa v nedeľu o 10.00 h štartovalo. Snehové podmienky boli vynikajúce a trasa bola dlhá 6 kilometrov a dosiahnuté časy boli veľmi dobré. Spočiatku viedla trať strmým terénom, kde rozsiahle plochy a riedky les umožňovali vyvinúť čo najvyššiu rýchlosť. Po niekoľkých prekážkach, ktoré si nevyžiadali výraznú časovú stratu, sa pokračovalo po časti sánkarskej dráhy a nakoniec sa dosiahol cieľ priamo v Tatranskej Polianke. Trať pre krasojazdu bola veľmi krátka a umožňovala len niekoľko cvičení. Skokanský mostík nespĺňal úplne požiadavky, čo spolu s lepkavým snehom znamenalo, že Bruno Weiss mohol v skokanskej súťaži skočiť len 9,5 m, zatiaľ čo za normálnych podmienok jeho skoky zriedkavo klesali pod 18 m.
Preteky sledovalo veľa divákov a najmä súťaž v skokoch veľmi zaujala. Konečné poradie v skokoch seniorov bolo nasledovné:
- Bruno Weiss (Beskiden verein)
- Richard Gerin (Osterreichischer Sku Club)
- Ernö Kacszander (BETE)
V popise lyžiarskych pretekov sa píše len o jazde na lyžiach. Vtedy ešte nerozlišovali medzi behom a zjazdom, povaha opisovanej disciplíny sa dá len vytušiť z lokality trate, či sa jednalo o jazdu od Sliezskeho domu do Tatranskej Polianky, čiže v dnešnom vyjadrení zjazd, alebo to bol beh po umelo upravených tratiach v blízkosti osady.
Už nasledujúci rok sa v dňoch 2. až 4. februára 1912 v Tatranskej Polianke konali druhé medzinárodné lyžiarske preteky. Jednou z disciplín boli aj skoky na lyžiach, pri ktorých sa použil už upravený mostík z roku 1911. Program tejto zimy bol veľmi pestrý, pretože už v januári, konkrétne 3. až 4. prebehli prvé zimné preteky sezóny s veľmi zaujímavými účastníkmi. Lyžiarske preteky vyhral Andor Borúth (1873-1955), druhý bol Walter Delmár (1893-1949), na treťom mieste J. Braun, štvrtá Júlia Hladky, na piatom mieste sa umiestnil Dr. Michal Guhr (1873-1933), šiesta bola Irma Hladky. Podľa veku a hlavne pohlavia účastníkov to nemohli byť žiadne oficiálne preteky, pretože porotu súťaže okrem riaditeľstva (kúpeľov) tvorili Dezső Nagy, pani Dezső Nagy, Samuné Petz, István Lukáts a Feri Ember. Organizátorom týchto pretekov bol určite Dr. Guhr.
Od 20. februára toho roku prebiehal v Tatranskej Polianke 10-dňový lyžiarsky kurz, ktorého hlavnými organizátormi boli Andor Borúth a Siegfried Neumann (vynikajúci mníchovský maliar), ktorý sa v tých časoch zdržiaval vo Veľkom Slavkove.
A v tomto rušnom čase, plnom zaujímavých ľudí, niekto odfotil v Tatranskej Polianke skupinu priaznivcov zimných športov, akoby pripravených vyraziť na lyžiarske súťaže. Táto fotografia je signovaná dátumom 11. január 1912. Odoslaná bola z Tatranskej Polianky 12. januára, adresovaná istému váženému pánovi Jurajovi Kerstingerovi do Budapešti a ako odosielateľ je podpísaná Lujza. Tá Lujza je určite na fotografii. A bystré oko Jožka Joppu spoznalo na tejto fotografii osobu, ktorú som tam ja len tušil. Pretože pán druhý zľava, v klobúku a bielom golieri je Andor Borúth. Jedna z dám na fotografii bude určite Hermína Guhrová-Borúthová. Veď už začiatkom júla roku 1911 mali Andor Borúth a Hermína Guhrová zásnuby. Svadba sa konala 23. novembra 1911 vo Veľkom Slavkove. Kto všetko je ešte na fotografii, a určite sú tam zaujímavé osoby, to bude predmetom ďalšieho skúmania.
2. Skokanský mostík na Malom krížnom kopci
Prvý skokanský mostík sa ukázal ako nedostatočný a lyžovanie ako súťažný šport oslovovalo stále viac záujemcov. Tieto skutočnosti podnietili Dr. Michala Guhra k postaveniu vhodnejšieho mostíka na pestovanie lyžiarskeho športu, ktorý s takým apoštolským nadšením propagoval. V roku 1912 postavil skokanský mostík na Malom Krížnom kopci so sklonom 27° v nadmorskej výške 1150 m n. m. nad osadou Tatranská Polianka. Najtalentovanejší účastníci povojnových medzinárodných súťaží dosahovali na tomto mostíku skoky dlhé 28 metrov. V rokoch 1912, 1913, 1914 a 1918 sa tu konali majstrovstvá Uhorska v lyžovaní, ako aj medzinárodné lyžiarske súťaže v rokoch 1920, 1921, 1922 a 1923 v Tatrách.
Keď stavba mostíka prebehla v roku 1912, tak prvé preteky na ňom sa mohli uskutočniť v zime 1912-13.
3. Skokanský mostík pri Žltej stene
V roku 1913 Dr. Guhr našiel stráň, ktorej sklon bol strmší ako doskoková dráha na mostíku na Krížnom kopci. Tu je potrebné mať na pamäti, že tieto stavby sa museli realizovať s relatívne malými nákladmi a vtedy sa neuvažovalo so žiadnymi rozsiahlymi zemnými úpravami, ako tomu bolo v neskorších časoch pri realizácii vyhovujúcich skokanských mostíkov. Táto strmá stráň sa nachádzala v záreze Velického potoka oproti Žltej stene neďaleko Tatranskej Polianky. Na tomto mieste bol postavený nový skokanský mostík so strmším svahom, ktorý však mal kvôli južnej orientácii zriedka dostatočnú snehovú pokrývku. Tento skokanský mostík sa nachádzal vo výške 1050 m nad morom a bol ľahko dostupný, ale nikdy sa na ňom nekonali žiadne preteky, pretože vypukla svetová vojna a nedokončený skokanský mostík už nebol potrebný. Jeho výstavba nebola po vojne nikdy dokončená.
Všetky doteraz uvedené mostíky boli postavené s relatívne nízkymi nákladmi a neuvažovalo sa o rozsiahlych zemných prácach, takže sa použili len prirodzené svahy.
4. Guhrov skokanský mostík
Povojnové roky priniesli vzostup pretekárskeho lyžovania vo Vysokých Tatrách. Čoraz naliehavejšou bola potreba veľkého skokanského mostíka. V lete 1923 sa Dr. Guhr rozhodol vyklčovať severovýchodný svah prielomu Velického potoka oproti Veľkému krížnemu kopcu (1362 m n.m.) a postaviť tam veľký skokanský mostík. Pozemok patril čiastočne Lesnému eráru a čiastočne urbariátu obce Žakovce. Pretože sa na svahu vyklčoval zárez v šírke 15 až 20 metrov, bol dostatok dreva na premostenie Velického potoka, na výstavbu nájazdovej veže ako aj ďalších stavieb. Rovnako ako aj pri všetkých predchádzajúcich mostíkoch, svah zameral vtedajší starý majster mostíkov, riaditeľ František Déneš (1845-1934). Stavba sa uskutočňovala aj pod podhľadom vtedajšieho majstra Karpathenvereinu v skoku na lyžiach Aladára Therna a tak bol postavený skokanský mostík na svahu, s odrazovým stolom posunutým ďaleko dopredu, čím vznikol typický nízky skokanský mostík (Tiefsprungschanze). Najskôr sa všetka pozornosť upriamila podmienkam sklonu doskočiska a vtedajších 35 stupňov sa nepovažovalo za nadmerne veľkých. Pôvodné hlavné rozmery veľkého skokanského mostíka v prielome Velického potoka nad Tatranskou Poliankou, ktorý dostal od roku 1924 pomenovanie po Dr. Guhrovi – Guhrov mostík (GuhrSchanze), boli nasledujúce: dĺžka nájazdu 69,55 m, výškový rozdiel k odrazovému stolu 23,10 m, dĺžka doskočiska 56,00 m, výjazd s protiľahlým sklonom 90,20 m. Najdlhší skok 37 m dosiahol na úvodnej súťaži Kurt Endler-Reisträger, najlepší skokan roku 1924.
Pre takto dlhé skoky bol v pôvodnom profile výškový rozdiel 20 až 30 m horizontálnej dĺžky skoku, čiže pomer 0,667, čo bolo vysoko nad maximom 0,6, ktoré vtedy určil Ing. Straumann. Na úvodnej súťaži na tomto mostíku sa okamžite zistilo, že odrazový stôl je posunutý príliš ďaleko dopredu a preto bol posunutý späť o 4 metre. Súťaže v skokoch na lyžiach z rokov 1925 a 1926 sa uskutočnili na takto upravenom mostíku, rekord mostíka vylepšil v roku 1933 skokom 49 m Rudolf Burkert (1904-1985). Pomer hĺbky skoku k prekonanej horizontálnej vzdialenosti bol pri tomto skoku a pri existujúcom profile stále 26:42, t.j. 0,62, čo charakterizovalo toto zariadenie ako mostík s nízkym skokom.
S existujúcou nájazdovou vežou, kde bol priemerný sklon 22 stupňov, bolo možné dosiahnuť maximálnu rýchlosť nájazdu najviac 18 m/s, čo bola okolnosť, ktorá mala podstatný vplyv na dĺžky skokov. Ani Sigmund Ruud (1907-1994), ktorý sa zúčastnil súťaže v januári 1930, sa nedostal za hranicu 52 m.
Medzitým Hlavný zväz nemeckých horských a turistických spolkov (HDW – Hauptverband der deutschen Wintersportvereine) zriadil poradenské centrum pre skoky na lyžiach a podľa jeho posúdenia sa začali rekonštrukčné práce na mostíku. V roku 1930 sa uskutočnili rozsiahle zemné práce pre zmenu polohy odrazového stola, ktorý sa zároveň podoprel kamenným múrom a v nasledujúcom roku sa upravila nájazdová veža. Prvé práce boli vykonané pod dohľadom skokanského majstra Františka Bujáka s pomocou armády, stavbu veže režíroval „otec mostíkov“ (Schanzenvater) Karpathenvereinu Karol Piovarcsy (1883-1951), ktorý dokázal s nevyučenými lesnými robotníkmi postaviť zo smrekovcového dreva určite odvážnu stavbu, čo musel plne oceniť aj školený odborník. Nový rekord na tomto čiastočne prestavanom mostíku stanovil Poliak Stanislaw Marusarz (1913-1993) skokom dlhým 58 m, doskok bol vylepšený skrátením odrazového stola, teda uvedený pomer klesol pod 0,6. Rýchlosti nájazdu sa tak zvýšili na 24 m/s pri jeho dĺžke 80m a priemernom sklone 30 stupňov.
Doskočisko malo byť prestavané v roku 1931, potom v roku 1932 podľa návrhu poradenského centra HDW pre skokanské mostíky, avšak nepriaznivé poveternostné podmienky v oboch prípadoch zabránili ich realizácii. Ale v lete 1933 boli všetky potrebné práce dokončené pod vedením Karola Piovarcsyho. Pôvodný drevený most cez Velický potok bol nahradený kamenným z lámanej žuly spevnenej cementovou maltou, na ktorú sa uložila drevená konštrukcia vozovky. Rozsiahle zemné práce vylepšili profil doskoku, takže po poslednej úprave sa očakávali maximálne dĺžky skokov 61 m s pomerom hĺbky skoku k jeho horizontálnej dĺžke 0,576. Podmienky nájazdu ostali nezmenené. Takže po poslednej prestavbe bol k dispozícii nájazd v dĺžke 80 m s výškovým rozdielom 34,92m a priemerným sklonom 30 stupňov. Prechody doskočiska tvorili kruhové oblúky s polomerom 80 resp. 60m. Nadmorská výška odrazového stola bola 1379,10 m nad morom.
Pretože zemné práce si vyžadovali aj použitie trhavín v dôsledku vrstiev pevných hornín, terén nemohol okamžite získať súvislý profil. Malé nerovnosti bolo potrebné ešte vyrovnať. Avšak, a to je najdôležitejšie, snehové podmienky umožnili dodržať krivku špecifikovanú v profile. Na záver treba poznamenať, že všetky náklady na stavbu skokanského mostíka a následné zmeny znášalo vysokohorské kúpeľné stredisko Tatranská Polianka a že technické práce previedla stavebná komisia Karpatského spolku (Karpathenvereinu).
Guhrova lyžiarska chata
Listom z 2. novembra 1925 Urbárske spoločenstvo Žakovce prenechalo Karpathenvereinu pozemok o výmere cca 50 m2 na spádnici svojho lesa z Veľkého Krížneho kopca smerom k Velickému potoku, za účelom výstavby prístrešku pri skokanskom mostíku Dr. Guhra na neobmedzené užívanie stavebníkom s podmienkou, že v prípade rozpustenia alebo zrušenia spolku sa pozemok vrátane stavby vráti do vlastníctva obce. A tak koncom roka 1925 bola s nákladom 15 tis. Kč postavená na severnej strane doskočiska mostíka jednoduchá drevená útulňa, ktorá v zime poskytovala neoceniteľné služby lyžiarom, skokanom na mostíku ako aj širokej verejnosti, ktorá sa na týchto podujatiach v hojnom počte zúčastňovala. V lete slúžila ako študentská nocľaháreň. Svoje služby začala poskytovať začiatkom januára 1926. V roku 1929 chata vyhorela, no už v roku 1930 dal Dr. Guhr postaviť novú, skoro úplne identickú s pôvodnou.
A hneď prvú zaťažkávaciu skúšku zažila Guhrova lyžiarska chata v dňoch 6. až 10. januára roku 1926. Vtedy prebiehal v poradí už druhý „Týždeň zimných športov“ vo Vysokých Tatrách, ktorý organizoval Košický športový klub. Jeho zakladateľ a dlhoročný aktívny predseda, Béla Fekete (1887-?), propagátor pretekárskeho lyžovania, organizátor medzinárodných tenisových súťaží, spoluzakladateľ maďarských futbalových, tenisových, plaveckých, cyklistických, zápasníckych a boxerských zväzov v Československu ako aj zväzu ľadového hokeja, vďaka svojej aktivite a charizme prilákal do Vysokých Tatier veľký počet vynikajúcich reprezentantov všetkých zimných športov. A zároveň aj nemalé množstvo divákov, pretože počas trvania tohto športového týždňa boli ubytovacie kapacity v Starom Smokovci a jeho blízkom okolí beznádejne obsadené. Najatraktívnejšie súťaže tohto športového týždňa prebiehali na skokanskom mostíku Dr. Guhra v Tatranskej Polianke. S prípravou skokanského mostíka na tieto súťaže pomáhala aj vojenská jednotka, ktorú zabezpečil protektor podujatia, generál Josef Šnejdárek (1875-1945), krajinský veliteľ pre východné Slovensko. Novopostavená lyžiarska chata vedľa skokanského mostíka bola výborným zázemím pre pretekárov aj divákov. Skoky na lyžiach získali na atraktivite aj vďaka nečakanému štartu Franza Wendeho (1904-1968), asi najlepšieho skokana toho obdobia v strednej Európe.
Čo sa tam vtedy dialo, a hlavne, ako na to reagovali tam prítomní diváci, to úžasne podal vo svojej reportáži z tohto podujatia redaktor Ottó Vasadi, ktorú uverejnil v Budapeštianskom denníku Pesti Hírlap. Dovolím si odcitovať najzaujímavejšie časti.
Po znesiteľne silných nočných mrazoch sa stále početnejšie publikum Tatranského športového týždňa prebúdza do krásneho slnečného rána. Nielen Grand Hotel musí každý deň odmietnuť množstvo hostí, ale aj okolité vily a penzióny sú všetky plné. Všetci sú spokojní, len statný Lilienthal, riaditeľ Grand Hotela, zúfalo čaká, kedy sa Týždeň športu skončí.
Po rýchlom obede sa hostia pripravujú na výlet: niektorí sa odvezú električkami, iní na saniach do štyri kilometre vzdialenej Tatranskej Polianky, odkiaľ sa čoskoro nekonečná karavána vydá po kľukatej horskej ceste smerom k asi hodinu vzdialenému Guhrovmu skokanskému mostíku.
Karavánu tvoria najrôznejšie živly, tatranskí a „spišskí“ roľníci z oblasti Smokovca, českí vojaci, maďarská, rakúska, nemecká, poľská, francúzska a bohvie aká ešte národnosť a všetci účastníci športového týždňa.
Zrazu sa nám pred očami otvára nádherný pohľad, sto metrov od nás sa veselo dymí z komína malej chaty a naľavo od nej sa v impozantných rozmeroch týči slávny Guhrov mostík, ktorý postavil po rokoch hľadania najvhodnejšieho miesta na tento účel, jeho iniciátor a staviteľ, hlavný lekár Tatranskej Polianky, Dr. Michal Guhr.
Po príchode k lyžiarskej chate, uprostred davu netrpezlivo prešľapujúcom v ťažkom, udupanom snehu, v ktorom prevládajú do nohavíc odeté a nakrátko ostrihané ženy, čoskoro stretávam tvorcu veľkého skokanského mostíka, žoviálneho Spišiaka v stredných rokoch. „Úsek pod skokanským mostíkom je dlhý 90 metrov“, hovorí hrdo doktor Guhr, „so sklonom 41 stupňov, zatiaľ čo doskočisko je dlhé 60 metrov a má sklon 33 stupňov. Na tomto mostíku sa dajú ľahko dosiahnuť skoky dlhé až 60 metrov a je mimoriadne bezpečný pre skokanov, pretože doskočisko končí v protisvahu, takže skokani sa môžu na konci skoku otočiť a vytvoriť pohodlný spätný sklz v smere línie skoku.“
Zrazu sa dav stoviek ľudí pozerá hore: 50 metrov nad našimi hlavami, vo výške 1 380 metrov nad morom, sa objaví štíhla postava odvážneho skokana na lyžiach, ktorý sa kúpe v žiari tatranského slnka. Červená vlajka, rozvinutá uprostred skokanského mostíka, je stiahnutá, cesta je voľná. Drobná postava v čiernom sa pomaly a s narastajúcou rýchlosťou kĺže dole, teraz naberá rýchlosť, rúti sa, narovnáva a vrhá sa do zdanlivo bezodnej priepasti.
Stovky a stovky doširoka otvorených očí vystrašene hľadia na rastúceho pretekára vznášajúceho sa vo vzduchu, všetci vedia, že László Wilhelm, mladý maďarský skokan na lyžiach, leží v nemocnici v Spišskej Sobote so zlomenou nohou v dôsledku svojho nešťastného pádu počas tréningového skoku. Ale hľa, ašpirant na majstrovský titul v skokoch, sa dotýka zeme, či skôr snehu, dopadá na tvrdý sneh a s ideálnym držaním tela a v rýchlosti sa približuje k nám, ktorí teraz so začervenanými tvárami a s úľavou v srdci tlieskame odvážnemu interpretovi tohto skutočne životu nebezpečného výkonu.
Prejde niekoľko sekúnd, odvážny skokan na lyžiach, ktorý sa kĺže na protiľahlom svahu, sa zastaví v mojej bezprostrednej blízkosti, aby si vydýchol. Tam hore, na vrchole rampy, sa pomocou náustku oznamuje výsledok:
Franz Wende, 41,5 metra, rekord mostíka!
Nový držiteľ rekordu pokrúti hlavou a potom podráždene povie:
,,Keby ten sneh nebol taký kryštalický, keby nebol taký lepkavý, skočil by som aspoň 50 metrov!”
Slovo nakoniec
Šľachetné srdce Dr. Michala Guhra dotĺklo 23. augusta roku 1933 v nemocnici v Spišskej Sobote. Miškabáči opustil tento svet a aj svoj milovaný Karpathenverein vo veku nedožitých 60-tich rokov. Riadenia spolku sa ujal jeho najbližší spolupracovník, neúnavný organizátor a propagátor, generálny sekretár spolku, Gyula Andor Hefty (1888-1957). Ale prichádzali zlé a ťažké časy, ako dnes. Do prvých vojnových rokov ešte dokázal Hefty udržať existenciu Karpathenvereinu v duchu Dr. Guhra. Ale po 30. septembri roku 1940 ukončil Hefty svoje pôsobenie nielen v Karpathenvereine, ale aj v tatranskom regióne. Niekedy v tom čase sa dozvedel, že za svoje protinacistické názory má byť uväznený. Na to nečakal a odišiel cez Košice do Budapešti. A pravdepodobne si tak zachránil život. Guhrove lyžiarske stavby tak ostali bez hospodára. Veľký mostík pomaly zarastal vegetáciou, Guhrova lyžiarska chata existovala ešte okolo roku 1955, je zobrazená na mape vyššie a nám tak ostali len spomienky, ale hlavne aj zodpovednosť voči tým šľachetným ľuďom. Zodpovednosť v tom, že keď sme už všetko to krásne, čo oni, teda Uhorský karpatský spolok a Karpathenverein vybudovali, dokázali tak ľahkovážne zničiť, tak majme aspoň dostatok charakteru na to, že keď sa rozhodneme o ich histórii písať, tak píšme pravdu.
Zdroje: Die Karpathen, Turistaság és Alpinizmus, Karpathen Post, Pesti Hírlap, Illustriertes Sportblatt, Vasárnapi Ujság, Nemzeti Sport, Budapesti Hírlap
Obrazové prílohy: tie bez uvedenia zdroja sú zo súkromného archívu autora
Nádherné fotky a hodnotný článok??️