Už je to nejaký ten mesiac, čo sa pripravuje článok o histórii Chaty pod Chlebom, no ešte pred jeho zverejnením, v dnešný sviatočný deň, kedy si pripomíname víťazstvo nad fašizmom, sa hodí pripomenúť si, že tento sviatok neznamená iba voľno v práci či pár slov navyše v kalendári.
Je to najmä spomienka na utrpenie, bolesti či obete a zároveň poďakovanie hrdinom, ktorí bojovali aj za nás a naše životy. Pripomeňme si to aj týmto opisom z návštevy votrelcov na Chate pod Chlebom. Bolo to 3. novembra 1944 a na ten bolestivý okamih spomína v denníku Cieľ z roku 1976 Milan Šaradin, jeden z najväčších propagátorov turistiky v tejto oblasti.
,,Jeseň roku 1944 bude v histórii Slovákov zaznamenaná ako najslávnejšia. Ľud sa postavil so zbraňou v ruke proti votrelcom, aby si sám vybojoval slobodu. Tento smelý boj preniesol do svojich hôr. Naše chaty ochotne poskytli prístrešie partizánom. Každá z nich má svoju históriu – i tragédiu. Tak i chata pod Chlebom na rozhraní Považia a Oravy bola dôležitou medzistanicou pri akciách, ktoré podnikali partizáni od Zázrivej a Párnice.
Po vyhodení nemeckého transportu pri železničnej stanici v Krpeľanoch bol jej osud spečatený, lebo stopy viedli k nej…
Dozvedel som sa o podpálení chaty na Pleši (pozn. Chata pod Suchým). Tretieho novembra som sa rozhodol upozorniť chatára Hájka na hroziace nebezpečenstvo. Okrem toho, moji kamaráti zo Žiliny mali v chate pod Chlebom lyže. Idem s tromi Ištváncami (pozn. obyvatelia Štefanovej). Je veľmi sychravo, vo výške okolo tisíc metrov sa prevaľuje hustá hmla a duje silný, studený severák. V noci pršalo, chodníčky boli rozmočené. Tak sa ľahko sledovali stopy po ruských partizánoch, ktorí po vyhodení nemeckého transportu pri Krpeľanoch sa vracali späť do Zázrivej cez dolinu Vrátna. Žiaľ, zrada bola vždy najnebezpečnejšou zbraňou v rukách nemeckým fašistickým ošiaľom nasiaknutých ľudí aj u nás. Niekoľkí nadšenci hitlerovskej ideológie to išli ohlásiť Nemcom. Tí prichystali pascu a zblízka spustili silnú paľbu na ruských partizánov. No nepodarilo sa všetkým bez zranenia rozutekať. Zišli sa potom na chate pod Rozsutcom.
Hrebeň tiahnuci sa od vrcholu Chleba na sever sme prekročili v hustej hmle a studenom vetre. Zostupovali sme bez slova zo Snilovského sedla a po chvíľke sa nám vynoril známy profil chaty. Vstúpili sme zadným vchodom. V chate okrem chatára Hájka nebolo nikoho. Poslední návštevníci tu boli spomínaní ruskí partizáni. Usadili sme sa do jedálne a s chatárom sme sa rozhovorili o minulosti i prítomnosti. Po partizánskej akcii pri Krpeľanoch visel nad Chlebom Damoklov meč. Sedel som obrátený chrbtom k oknu. Inštinktívne som obrátil zrak do hmly za oknom. Zrazu – ako príšery – sa začali vynárať zo všetkých strán Nemci. Zo štyridsať ich bolo, ozbrojených až po zuby. Obkľúčili chatu. Prvý vstúpil rozškľabený nemecký vojak surového vzhľadu. Keď zbadal pred nami fľašu so slivovicou, bez slova ju schytil a na dúšok vypil všetko, čo v nej zostalo.
Veliteľ tejto výpravy si vyžiadal naše legitimácie a keď zistil, že sme vlastne z druhej strany vrchov, dal nás zaistiť. Zavreli nás do spoločnej nocľahárne a pred dvere postavili stráž. Minula sa dobrá polhodina, keď k nám prišiel chatár Hájek a trasúcim hlasom nám oznámil, že dostal len dve hodiny času na vysťahovanie a že chatu zapália. Navrhol som mu, aby nás vyžiadal na vynášanie zariadenia. Veliteľ nám to dovolil, ale za každým z nás chodila ozbrojená stráž.
Presne po dvoch hodinách zaznel povel poručíka: “Alles heraus!”
Museli sme nastúpiť všetci do dvojradu na priestranstve pred chatou. Za tým nasledoval príkaz pre podpaľačov. Vstúpili do chaty so sekerami a petrolejom. Začalo sa srdca trhajúce ničenie. Z chaty bolo počuť rinčanie okien, lámanie stolov a rúbanie lavíc na podpalky. Po krátkej chvíli vyrazil z východnej strany chaty čierny dym a po ňom ohnivé jazyky, ktoré nenásytne olizovali presušený zrub. Silný severozápadný vietor pomáhal ničivému dielu.
Koľko dobrej vôle a obetí bolo treba na postavenie tohto krásneho podniku…? Koľko znoja tieklo pri vynášaní každého kila stavebného materiálu…? Koľko prekrásnych spomienok je spätých s touto chatou v rôznych kútoch našej otčiny i v cudzine…? A ja tu stojím dnes ako zajatec len preto, že som sa opovážil ísť do našich hôr bez potvrdenia nemeckého votrelca, že som vstúpil do chaty, ktorú som pomáhal budovať a ktorá značí pre mňa najcennejšiu výplň môjho života. Čo tu hľadá tento cudzinec, ktorého k nám nikto nevolal? On nechcel pochopiť nás, ale my nikdy nepochopíme jeho. Ja som predsa doma a musím byť v područí tohto barbara, ktorý vraždí mojich bratov, ničí naše domovy, naše hory. On, ktorý sa vychvaľoval, že je nositeľom a záchrancom kultúry a civilizácie.
Ohnivé jazyky olizovali už chatu zo všetkých strán. Zaznel posledný povel. Všetci sme museli nastúpiť k odchodu. My, zajatci, sme išli v prostriedku. Bol to smutný zostup. Asi o sto krokov nižšie stál chrbtom obrátený zhrbený muž. Plakal. Bol to chatár Hájek. Pätnásť rokov prežitých v horách v radosti i strasti zakončila tragédia zapríčinená nie živlami, ktoré tu hore neraz vyčíňali, ale zapríčinil ju votrelec a barbar. Všetko to násilne preťal “nadčlovek”, ktorý toho toľko tomuto svetu nasľuboval. Nakoniec to bolo len násilie v dolinách i horách.
Vliekli nás do Sučian. Vôkol nás husté oblaky zakrývali hrozné a bolestné divadlo. Len z času na čas presvitla slabá žiara. Ešte v noci nás vypočúvali. Keď nám nič nemohli dokázať, ráno nás pustili s veľkým pohrozením, že ak nás ešte raz stretnú v horách, skončí to s nami oveľa horšie. Cez noc príroda zakryla sprznenie našich hôr. Vo vyšších polohách napadol prvý sneh. Všetko ležalo pod bielym, panenským príkrovom…”
Na záver by som chcel poďakovať pani Márii a jej manželovi Michaelovi za poskytnutie unikátnych fotografií, ktorých autorom je Máriin starý otec, Milan Šaradin.
Zdroj: denník Cieľ
Napísať komentár