Na úvodnej fotografii dnešného príspevku na nás hľadí mladý muž v dobovom horolezeckom výstroji. Vtedy určite ani len netušil, čo všetko ho v horách ešte čaká a aké príbehy tam prežije. Áno, hádate správne – je to Alfréd Grósz (1885 – 1973), ktorého 140. narodeniny sme si pripomenuli len nedávno, 26. augusta 2025.
Narodil sa ako druhorodený syn riaditeľa kežmarského evanjelického lýcea Ernsta Grósza (1833 – 1900) a jeho manželky Laury Alice Schickedanz (1850 – 1933).
Keď odhliadneme od rodinných faktov, vyvstáva nám predovšetkým otázka: čo priviedlo mladého Alfréda práve k horám a k horolezectvu?
Najskôr to bolo prostredie, v ktorom vyrastal – pod majestátnymi Vysokými Tatrami – a nepochybne aj vplyv jeho otca. Keď prialo počasie, takmer každý prázdninový deň vyrážali ešte za ranného šera na vychádzku na Michalský vrch (vtedy Michaeliberg) nad Kežmarkom. Výhľady na tatranské hrebene a vrcholy z tohto jedinečného miesta a sledovanie východu slnka sa mu navždy zapísali do pamäti.
Ako študent reálneho gymnázia mal Alfréd šťastie, že patril do triedy profesora matematiky Paula Kleina. Ten svojich žiakov pravidelne brával na náučné a turistické vychádzky do neďalekých Tatier. A práve tieto prvé dotyky s dolinami, štítmi a stenami museli na mladého Alfréda zapôsobiť tak silno, že mu určili jeho životné „smerovanie“.
V roku 1900 Alfrédovi zomrel otec (bol od manželky Laury Alice starší o 17 rokov). Len tri roky nato, v roku 1903, ukončil reálne gymnázium a jeho životné smerovanie na určitý čas zásadne zmenila nová zodpovednosť – stal sa hlavou rodiny. Do vienka mu pripadol rodinný dom v Kežmarku a k tomu aj rozsiahle vinice v Tokaji. Na nejaký čas sa preto spolu s matkou presťahoval práve tam.
Pod tlakom okolností a rodinných pomerov začal študovať Poľnohospodársku akadémiu v Košiciach, neskôr dva roky pokračoval štúdiom práva v Prešove. Napokon sa však rozhodol zostať verný rodinnej tradícii a prispôsobil tomu aj ďalšie vzdelanie. Ako budúci stredoškolský profesor telesnej výchovy ukončil v roku 1911 vysokoškolské štúdiá v Budapešti.
Už pred dovŕšením dvadsiatky podnikol niekoľko objavných výstupov a prvovýstupov vo Vysokých Tatrách – napríklad v júli 1905 JV hrebeň Velického štítu (2320 m) či v auguste 1905 výstup na západný vrchol Javorového štítu (2424 m). Počas pobytu v Budapešti trávil svoj voľný čas spolu s priateľmi objavovaním a zliezaním skalných útvarov v okolí hlavného mesta.
Práve títo mladí nadšenci stáli pri zrode novej organizácie BETE (Budapesti egyetemi turista egyesület – voľne preložené Budapeštiansky vysokoškolský turistický spolok), ktorá sa stala konkurenciou MTE (Magyar Turista Egyesület – Maďarský turistický spolok) a spájala najmä vysokoškolskú mládež.
V tomto období vznikla aj známa lezecká „trojka“, prezývaná Spišské trio. Tvorili ju traja výborní lezci a priatelia zo Spiša: Alfréd Grósz (1885–1973) z Kežmarku, Ľudovít (Lajos) Rokfalussy (1887–1974) z Levoče a Theobald Kregczy (1889–1959) zo Spišskej Novej Vsi.
Ako čerstvý absolvent telesnej výchovy nastúpil na svoje prvé učiteľské miesto na gymnáziu v meste Jászberény na severovýchode Maďarska. To však neznamenalo, že by sa vzdal hôr. Bohužiaľ, čoskoro vypukla prvá svetová vojna a Alfréd strávil štyri a pol roka na jej bojiskách – z toho tri roky ako horský strelec c. k. armády v Dolomitoch. Našťastie vojnu prežil a po jej skončení sa na krátky čas vrátil učiť späť do Jászberény.
Fotografie z vojnových či predvojnových rokov z nejakého cvičenia som spestril len dvoma pohľadnicami z Archívu Levoča. Netrúfam si ich však presnejšie identifikovať ani datovať – dokonca ani podľa pečiatky. Prvú pohľadnicu podpísal zrejme Gyula, mohol by to byť aj Komarnicki. Neodvážim sa to tvrdiť s istotou, hoci dôstojník sediaci druhý zľava sa na Gyulu Komarnickeho skutočne podobá. Lenže na fotografii z roku 1911 vyzerá ten istý muž predsa len trochu inak, než ho poznám, tak si nie som istý. Druhú pohľadnicu – konkrétne podpis – sa mi nepodarilo rozlúštiť. No postava druhého zľava, oblečeného v čiernej dôstojníckej blúze a bielych nohaviciach, sa až nápadne podobá na priateľa Alfréda Grósza, Lajosa Rokfalussyho z Levoče.
Len čo sa naskytla príležitosť, koncom roka 1919 odišiel do Kežmarku a nastúpil do rodinnej fabriky Schickedanz a spol. Na jar 1922 sa však uvoľnilo miesto na Reálnom nemeckom gymnáziu v Kežmarku a tam sa Alfréd Grósz stal profesorom telesnej výchovy. V septembri 1922 už riadne začal s výučbou a čoskoro si medzi žiakmi získal veľkú obľubu. Ale to je už kapitola, ktorá by si žiadala ďalšie samostatné rozprávanie…
Profesor Grósz totiž nebol len horolezec a pedagóg, ale aj nadšený fotograf. S fotoaparátom zachytával nielen Vysoké Tatry a horské scenérie, ale aj malebnú krajinu Spiša a Šariša, rázovité mestečká a dediny, folklór, hasičov či ľudí zo svojho okolia. A práve medzi nimi mala osobitné miesto jedna dáma – horolezkyňa a večne usmiata Lucia Leszczynska, preňho jednoducho „Lusia“. Asi nebola jeho žiačkou, pravdepodobne sa narodila niekedy medzi rokmi 1908 – 1914. Napriek dlhoročnému pátraniu sa mi o nej nepodarilo zistiť viac než zopár krátkych správ z výstupov a fakt, že po druhej svetovej vojne žila v podhorí Álp, v Grenobli.
V archíve profesora Grósza sa však zachovalo množstvo krásnych fotografií. Posúďte sami…
Fotografie žien, medzi ktorými nechýba Jolana Lingsch, Wallentin Ida či Lujza Bilek-Končeková.
Mladí Kežmarčania na miestnom „štrande“ na brehu rieky Poprad, A. Grósz sedí prvý sprava, dňa 1. augusta 1914 (dopísal autor foto na 2. strane)
Pramene a zdroje:Múzeum Kežmarok, ŠA Levoča – fond AG, Súkromný archív autora, Familysearch
Napísať komentár