Elżbieta Michalewska-Ziętkiewiczowa

Elżbieta Ziętkiewicz, rodená Michalewska, bola poľská bežkyňa na lyžiach, skokanka na lyžiach a zároveň aj alpská lyžiarka. Jej dátum narodenia a úmrtia nie je známy, niektoré zdroje však informujú, že na svet prišla v roku 1894.

Okolo roku 1911 sa Elżbieta Michalewska presťahovala do Viedne, kde študovala na klavírnej škole a kde sa vynorila aj jej láska k lyžovaniu. Bola to nezdolná duša a začala si hľadať spoločníkov na svoje lyžiarske výpravy, no a vďaka svojmu talentu ich aj našla. Jej spoločníkmi boli napríklad bratia Aleksander a Kazimierz Schieleovci – vtedy známi výrobcovia lyží v Poľsku a majitelia pivovaru Haberbusch/Schiele, ďalej Walery Goetel či Rafał Malczewski. Spoločne podnikli mnoho pekných lyžiarskych výletov do Álp a začínala sa objavovať aj na štartoch rôznych pretekov.

V roku 1913 získala striebro v alpskej kombinácii na pretekoch v Rax-Schneebergu, kde zaostávala iba za vtedajšou legendou Annou Beyerovou, ktorú bolo nemožné poraziť. Bola tiež jednou z prvých skokaniek na lyžiach, keď skočila niekoľko metrov bez pádu a zvíťazila aj nad mužmi, čo jej v rakúskej športovej tlači vynieslo prezývku “fenomenálna Poľka”. Osobným úspechom, na ktorý bola určite hrdá, bol aj výstup na štvrtý najvyšší vrch Rakúska – Großvenediger a následný zjazd z neho (v roku 1914).

Venovala sa aj horolezectvu, keďže vieme, že v roku 1917 spolu s Henrykom Bednarskim vystúpila na južnú stenu Zamarlej Turne. Po návrate do Poľska v rokoch 1919 – 1920 bola jednou z dvoch zdravotných sestier vo vysokohorskej rote. Tam spoznala svojho budúceho manžela Władysława Ziętkiewicza, za ktorého sa vydala v roku 1920 (niektoré zdroje uvádzajú rok 1921). Ich manželstvo sa rozpadlo pred druhou svetovou vojnou. Władysław Ziętkiewicz zomrel 20. júna 1940 pri Raon-l’Étape vo Francúzsku po bitke pri Baccarate.

VOROCHTA

V roku 1922 sa zúčastnila pretekov v skoku na lyžiach vo Vorochte (dnešná Ukrajina), kde bol prvý profesionálny skokanský mostík vo vtedajšom Poľsku. Bol postavený o tri roky skôr ako známy mostík Wielka Krokiew v Zakopanom. Hlavné preteky ovládol 21-ročný Aleksander Rozmus, neskorší člen olympijského tímu, ktorý skočil, na tú dobu, úctyhodných 22 metrov. Obhájil svoj titul, ktorý získal rok predtým na provizórnom mostíku v Tatranskej Javorine.

V druhej kategórii (pre menej skúsených pretekárov) sa očakávali rôzne senzácie, mnoho divákov prišlo najmä kvôli pádom či úrazom, tieto preteky boli brané v tej dobe tak, že sa ich zúčastňujú iba blázni, o to väčšie prekvapenie bolo, keď ich zvíťazila žena. Áno, s 12 m dlhým skokom zvíťazila Elżbieta Ziętkiewicz, ktorá porazila mužských pretekárov Józefa Zubeka a Stefana Zagórského. Ťažko povedať, koľko bolo účastníkov týchto pretekov, ale aj keby len títo traja, navždy sa bude hovoriť o tom, ako žena porazila mužov v skokoch na lyžiach. Potvrdila tým navyše aj fakt, že na lyžiach sa jej darilo, keďže nadviazala na víťazné majstrovstvá Poľska v behu na lyžiach, ktoré sa konali rok predtým.

Čo sa strediska vo Vorochte týka, o desať rokov neskôr, vo februári 1932, vyrazil prvýkrát z Krakova do Vorochty špeciálny lyžiarsky vlak, známy ako “Ski, dance, bridge”. Jeho trasa viedla cez Wislu, Zwardoń, Zakopané, Rabku, Krynicu, Vorochtu, Jaremchu, Sławsk a Sianki. Cesta trvala 10 dní a 10 nocí. Cez deň sa lyžiari oddávali bielemu šialenstvu a večer sa zabávali vo vlaku. Hrali karty, biliard a zabávali ich kapely. V jednom z vagónov bola dokonca kinosála.

ĎALŠIE ÚSPECHY

Medzi ďalšie úspechy Elżbiety patrí účasť v poľskom olympijskom tíme na OH 1924 v Chamonix, žiaľ MOV a FIS v tom čase zakázali ženám súťažiť. 11. januára 1925 na medzinárodných pretekoch v Starom Smokovci si to však vynahradila a ovládla preteky žien. V tom istom roku vyhrala aj majstrovstvá Poľska v Krynici a majstrovstvá Zakopaného. Dňa 24. februára 1927 opäť víťazila, tentokrát na medzinárodných pretekoch v talianskej Cortine d’Ampezzo v súťaži zvanej “beh žien výrazne zjazdového charakteru”. V roku 1928 vyhrala beh v Tatranskej Polianke a posledným významným úspechom Elżbiety Ziętkiewiczovej bolo tretie miesto v behu žien v Gubałówke, na neoficiálnych majstrovstvách sveta v Zakopanom, ktoré sa uskutočnili 7. februára 1929. Trať pre ženy bola dlhá 6 km, štartovalo 23 pretekárok a dve pretek nedokončili. Štartovala so štartovým číslom 10 a beh dokončila v čase 35:20 min. Lepší čas mali len Bronislava Staszel-Polankowa a B. Friendlaendrová-Havlová.

Na pretekoch v Starom Smokovci 1925 — Na vítazných pretekoch v Starom Smokovci (1925)

PO SKONČENÍ KARIÉRY

Do konca 30. rokov žila v Zakopanom, kde pomáhala horským záchranárom, organizovala lyžiarske kurzy a po tom, čo získala Volksdeutsche kartu, sa presťahovala do Veľkej Británie alebo Kanady, žiaľ nevieme sa dopátrať, kde presne.

Celkom neznáme meno a asi aj nedocenená osobnosť. Keď sa totiž hlbšie zamyslíme, bola to práve ona a pár iných žien z Rakúska či Nórska, ktoré spustili lavínu ženskej účasti na podobných pretekoch. Dnes to nie je ničím neobvyklé, v tom čase si to však vyžadovalo kus talentu, driny, odvahy, ale aj zdravej drzosti. Škoda, že sa o Ele nepodarilo zistiť viac, ale verím, že článok sa vám aj tak páčil.