Imre Barcza (Budapešť, 1880 – †Balatonfüred, 16. máj, 1938) bol hlavným knihovníkom Obchodnej a priemyselnej komory, ďalej sa venoval písaniu odborných článkov v oblasti cestovného ruchu a bibliografií. Nás tento muž však zaujal najmä svojou láskou k lezeniu a jeho opismi výstupov na tatranské vrcholy, z ktorých vzniklo aj niekoľko turistických sprievodcov. Ako horolezec vyrastal pri velikánoch typu Jenő Wächter, Jenő Serényi, Karoly Jordán či Lajos Karoly Horn a svoju dobrodružnú povahu preukázal svetu aj v roku 1906 na decembrovej „dvojdňovke“ vo Vysokých Tatrách.
Bolo to presne 25. decembra toho roku, keď sa vybral do Vysokých Tatier s cieľom vykonať prvý zimný výstup do Baranieho sedla. Na túto udalosť si zaplatil aj horského vodcu. V časopise Turistaság és Alpinizmus (roč. 1911-12) sa píše, že vodcov mal až dvoch, Jána Breura a Pavla Spitzkopfa ml.. Priznám sa, som trošku zneistený správnosťou tejto informácie, pretože, ako si aj nižšie budete môcť prečítať, v opise tejto udalosti Barcza píše iba o jednom vodcovi, ktorého však nemenuje. Každopádne, táto menšia záhada neuberá na kvalite textu a preložený do slovenčiny si ho môžete prečítať v nasledujúcich riadkoch.
Dva dni vianočné vo Vysokých Tatrách – Cez Baranie sedlo
autor: Imre Barcza
Keď som 25. decembra 1906 o 10.35 hod. prišiel do Tatranskej Lomnice, obloha bola zamračená.
Na stanici ma privítal môj horský vodca a smutne mi oznámil, že počasie nie je priaznivé na vrcholové výstupy. Ja som sa však svojho plánu nevzdal a vydali sme sa k Zelenému plesu. V lete je to zvyčajne príjemná prechádzka k útulni pri plese, ale tentoraz to pripomínalo cestu na Golgotu.
Žiadna stopa po ceste, žiadne smerovníky, snehové búrky vytvorili záveje a drobné borovice vŕzgali pod ťarchou snehu. Príroda bola nehostinná, bezfarebná, zbavená hluku i radosti. Ani potôčiky nepretekali, všetko upadlo do zimného spánku a krajina pripomínala skôr cintorín. Len naša fantázia sa občas vzniesla k zahmleným vrcholom. Úzkostlivo sme kráčali ďalej cez prepadajúci sa sneh, prirodzená krása, ktorá v lete napĺňa naše duše takou tou podvedomou radosťou, ktorú si pravý horolezec užíva pri výstupe, je teraz preč.
Veľmi dobre zapadli do tejto atmosféry cintorínu aj akordy, ktoré nám pripravila búrka. Snehová lavína, ktorá sa spúšťala z vrcholov, tancovala svoj vírivý tanec a naše tváre, oči, aj naše čierne okuliare boli plné snehu. Nereptal som na svoj osud, veď turistická vášeň ide vždy ruka v ruke s rezignáciou. Len sprievodca, hľadajúc kríže pre nás, čosi reptal.
Naše rozpaky ukončil pohľad na chatu. Snehová búrka však postavila pred ňu snehové zábrany, masa snehu bola na úrovni prístrešku. Odhŕňali sme ho čakanmi a o 16:00 sme konečne prekročili jej prah. Prešli sme miestnosti i pivnicu a nakoniec sme zistili, že kuchyňa bude najprívetivejšia. Na oknách boli ľadové závesy, steny pokryté trblietavým ľadom a podlaha snehovým kobercom.
Interiér dopĺňala piecka a kuchynský stôl. Založili sme oheň a pozeral som sa von, obdivoval som bizarnosť búrky, hurikánové besnenie snehovej víchrice. Bolelo ma len to, že som sa o túto detskú radosť nemohol podeliť so svojimi dôvernými spoločníkmi, dobrými priateľmi, aby vedeli aj oni, že ľudská sila víťazí aj v najťažších bojoch, cítil som sa tam proste sám.
Nad okolím sa pomaly zmrákalo a tma prišla bez súmraku. O šiestej večer sme sa zobrali na odpočinok. Boli sme pokojní, kým nás hrial oheň, kým sme sa tešili z tohto ubytovania pri sviečkach zdobeného ľadovými kvetmi, ale potom, – brr… Bola zima, veľká zima. Ja som ležal na stole, môj horský vodca na zemi. Vonku sa zatiaľ naháňali prekliate zúrivé a strašidelné zvuky. Boli to však uspávanky, prostredníctvom studeného vzduchu prúdiace cez okenné škáry, sa ukladali na moje telo. Ako plaché dieťa som zavrel oči, pritiahol na seba prikrývku, no namiesto osviežujúceho spánku ma trápila nespavosť. Hádzal som sa, prevracal, potom som zapálil sviečku, boli ešte len dve hodiny, o tretej-štvrtej som bol späť pod prikrývkou. Bola to nepríjemná noc, netrpezlivo a s obavami som čakal na ráno, nečudo, že som vstával už o piatej. V miestnosti bolo 17 stupňov, pozrel som sa von, búrka stále zúrila. Váhavo som sa prechádzal, potom som opäť zaliezol pod prikrývku. O siedmej som sa opäť pozrel von, bolo tam iba trochu svetla, ale pre vôľu nie je nič nedosiahnuteľné a o 7:15 som dal signál na odchod. Moja túžba po dobrodružstve ma hnala ďalej.
Vo Veľkej Zmrzlej doline sme sa pohybovali neistým tempom, nedalo sa inak. Naše nohy sa neustále prebárali v snehu, ktorý navyše stále neúprosne padal. Studený vzduch mi do nôh vplietal kusy ľadu, na mojom čakane a rukách sa mi tvorili už ľadové sople. Boli sme preťažení ťarchou boja a sužovaní smädom. Brodili sme sa cez čistý sneh po kolenách a rukách, zo strany Lastovičej veže (dnes Pyšný štít) nás ešte šľahala syčiaca búrka.
Pár hodín tvrdého boja a o druhej popoludní sme po tejto náročnej skúške dosiahli vrchol priesmyku (Baranie sedlo). Deprimovaná nálada sa skončila, tváre nám žiarili radosťou, hoci celé telo sa triaslo zimou. S úľavou som si vydýchol, tie ťažké chvíle sa zrazu stali spomienkami. Zo sedla sme zostupovali v čoraz lepšej nálade, po dvoch hodinách sme dorazili do Téryho chaty v Doline Piatich spišských plies.
Po spoločnosti ani stopy, vydali sme sa na cestu dole do Malej Studenej doliny. Tam bolo počasie štedrejšie, búrka ustála a aj keď silno mrzlo, snehu tam už bolo menej a išli sme teda rýchlejšie. Jeden po druhom sa začali ukazovať aj vrcholy a aj keď slnko nie, pohľad na ne nás zahrial. Pred 18:00 sme dorazili k chate Kamzík, o 18:30 sme boli v Starom Smokovci a o hodinu neskôr som sa už spúšťal na saniach do Veľkej v Poprade. Vlak prišiel len 3 minúty po mne, čakáreň bola preplnená, všetci pozerali, krútili hlavami a šepkali si “to je Nemec, to je Angličan”.
A ja som s hrdosťou jednému povedal “Nie, to je maďarský horolezec”.
Zdroj: Univerzitné noviny z Univerzity Eötvösa Loránda
Napísať komentár