János Xántus, v Spojených štátoch známy ako John Xantus de Vesey, maďarský prírodovedec, cestovateľ, etnograf, člen korešpondent Maďarskej akadémie vied. Obohatil zbierky Maďarského národného múzea o zbierky flóry a fauny, bol prvým riaditeľom etnografického oddelenia budapeštianskej zoologickej záhrady a Maďarského národného múzea, autorom štyroch dobrodružných cestovných sprievodcov a viac ako 200 vzdelávacích publikácií.
Narodil sa 5 októbra 1825 v obci Csokonya, v Šomoďskej župe. Stredoškolské štúdium začal v roku 1835 na gymnáziu cisterciánskeho rádu v Pécsi, ale posledný ročník ukončil v roku 1841 na benediktínskom gymnáziu v Győri. Vyučoval tam vtedy mladý Flóris Rómer (1815-1889), ktorého zbierka rastlín je tiež uložená v Maďarskom prírodovednom múzeu.
Po skončení strednej školy sa Xántus rozhodol pre právnickú kariéru, čím nadviazal na rodinnú tradíciu. Nemal ešte ani 23 rokov, keď v roku 1848 vypukla maďarská revolúcia a vojna za nezávislosť, do ktorej sa aktívne zapojil. Posledné obdobie vojny strávil ako vojnový zajatec v Rakúsku a bol povolaný do rakúskej armády. Z vojenskej služby však ušiel a v roku 1851 sa vydal na dobrodružnú cestu do Nového sveta.
Počas týchto rokov si mladý a ambiciózny Xántus neúspešne hľadal miesto v Amerike a rozhodol sa vstúpiť do americkej armády ako Louis Vesey. Slúžil vo Fort Riley v Kansase od 30. novembra 1855 do 1. marca 1857. Toto obdobie znamenalo v jeho živote veľký zlom, pretože pevnosť bola aj domovom Williama Alexandra Hammonda (1828 – 1900), lekára, ktorý bol amatérskym ornitológom a zbieral živočíchy pre Smithsonov inštitút. Do tejto zberateľskej činnosti sa zapojil aj János Xántus.
Vedúcim Smithsonovho inštitútu, založeného vládou USA v roku 1846, bol v tom čase Spencer Fullerton Baird (1823-1887), ktorý pracoval v inštitúte od roku 1850. Smithsonov inštitút je stále jednou z najvýznamnejších prírodovedných zbierok v Spojených štátoch a jeho základy boli položené práve v tomto období. Baird sa pustil do vytvárania zbierky s veľkou usilovnosťou, kontaktoval zberateľov z celej Ameriky, ktorí mu posielali významné prírodovedné materiály. Medzi nimi bol aj János Xántus, ktorý obohatil Smithsonovu prírodovednú zbierku o tisíce exemplárov. Smithsonov inštitút poskytol Xántusovi finančnú podporu.
V roku 1857 odišiel do Kalifornie a pôsobil tam do roku 1861. Po vydaní dekrétu o amnestii sa Xántus rozhodol navštíviť svoju rodinu v Uhorsku. Medzitým bol zvolený za člena korešpondenta Maďarskej akadémie vied. Do Uhorska odišiel v roku 1861. Po krátkom pobyte v Uhorsku sa v roku 1862 vrátil do Ameriky, kde už prebiehala občianska vojna. Do decembra 1862 pôsobil v armádnom zbore unionistov. Čoskoro prijal miesto, ktoré mu ponúkol minister zahraničných vecí USA a do júna 1864 bol konzulom USA v Mexiku. Domov sa vrátil v júli 1864, ale najprv študoval zoologické záhrady v Holandsku a Belgicku a priniesol cennú prírodovednú zbierku pre Maďarské národné múzeum.
Po návrate domov sa jeho zdravotný stav zhoršil a najprv odcestoval na liečenie do Smokovca, kde kúpeľní hostia jeho menom pomenovali prameň vody, ktorý bol vysvätený 4. augusta 1864 (viac o tomto prameni nájdete v článku Minerálne pramene Starého Smokovca).
V roku 1869 ho vláda poverila, aby sa stal členom rakúsko-uhorskej expedície vyslanej na cestu okolo sveta, pričom uskutočnil mimoriadne úspešné geografické a etnografické štúdie veľkých ostrovov južnej Ázie. Z tejto cesty priniesol cenné zbierky pre Národné múzeum, kde ho vymenovali za riaditeľa etnografického oddelenia. Počas zastávania tejto funkcie sa aktívne zúčastňoval na práci geografických a prírodovedných spoločností.
V novembri 1870 sa vrátil domov a začal spracovávať svoju zbierku. 5. marca 1872 bol vymenovaný za prvého správcu (t. j. riaditeľa) etnografického oddelenia Národného múzea. V tom istom roku spolu s Florisom Rómerom zostavil prvú maďarskú etnografickú zbierku, ktorá bola vystavená na Svetovej výstave vo Viedni. V roku 1872 sa podieľal na založení Maďarskej geografickej spoločnosti (Magyar Földrajzi Társulat), ktorej sa v roku 1890 stal podpredsedom.
Na jar 1894 dostal ťažký zápal pľúc a po dlhotrvajúcej chorobe zomrel 13. decembra 1894 v Budapešti. Pochovaný je na cintoríne v Kerepesi.
Napísať komentár