Keď dnes prídeme do Štefanovej, turistický ruch berieme ako jej prirodzenú súčasť. Sú tu hotely, penzióny, reštaurácie, parkoviská a od rána zástupy turistov. Pred necelými sto rokmi však Štefanová, vtedy ešte nazývaná Ištvanová, vyzerala úplne inak. Niekoľko domov, lúky, lesy a nad nimi mohutné bralá Rozsutca.
Práve sem prišiel v roku 1931 mladý horolezec z Brna. Volal sa Karol Skřipský a prišiel kvôli skalnej veži, ktorú sa pred ním márne pokúšali zdolať iní lezci. O pár rokov už pod Rozsutcom býval, vítal prvých hostí vo vlastnom horskom hoteli a fotografoval krajinu, ktorá mu učarovala.
Jeho ďalší život však nebol iba príbehom hôr a pekných fotografií. Prišiel o domov, prešiel väzením, žil v ilegalite, bol postrelený a zapojil sa do protifašistického odboja. Po vojne sa stal jednou z najvýraznejších osobností slovenského dokumentárneho filmu a po roku 1968 musel opustiť aj Československo. Všetko sa však začalo práve tu – pod Rozsutcom.
Z Brna až pod skalnú vežu pod Rozsutcom
Karol Skřipský sa narodil 15. júla 1908 v Brne. Istý čas študoval právo, no omnoho viac ako kancelárie a paragrafy ho priťahovali hory. Už ako mladý sa venoval turistike, lyžovaniu a horolezectvu. Do Tatier mal prvýkrát prísť v roku 1925, keď mal iba sedemnásť rokov. S horami sa uňho veľmi skoro spojilo aj fotografovanie. Ako chlapec dostal od matky fotoaparát Goerz-Tenax a fotografovať sa učil sám. Vyvolával si negatívy, zhotovoval kópie a svoje prvé výsledky neskôr hodnotil pomerne kriticky. Nevydarené zábery ho však neodradili. Práve naopak – stále sa pokúšal urobiť lepší záber a táto potreba ho potom sprevádzala celý život.
Od roku 1929 bol členom horolezeckého spolku JAMES a keďže patril medzi schopných lezcov, v roku 1931 sa mu ozval istý člen spolku z Ostravy a povedal mu, že pod západnou stenou Rozsutca sa nachádza skalná veža, ktorú sa ostravskí horolezci opakovane pokúšali zdolať, no bez úspechu.
Skřipský preto prišiel spolu s priateľom Vladimírom Wilhelmom do vtedajšej Ištvanovej. Od miestneho Františka Baláta získali pokyny, ako sa dostať k veži nazývanej Dbenka, a na druhý deň ju bez väčších ťažkostí vyliezli.
Samotný prvovýstup však nebol jediným dôvodom, prečo si Skřipský tento deň zapamätal. Z vrcholu Dbenky uvidel Štefanovú, Tiesňavy, Boboty a veniec vrchov Malej Fatry. Ako neskôr sám napísal – „práve tam sa zrodila moja láska k tejto doline“.
Nebola to chvíľková láska návštevníka, ktorý sa po víkende vráti domov. O dva roky neskôr, v roku 1933, sa Skřipský presťahoval do Štefanovej aj so svojou matkou. Najskôr bývali v domčeku Františka Baláta, no Karol už vtedy vedel, že si chce pod Rozsutcom vybudovať vlastnú turistickú chatu.
Hotel otvorili na Vianoce
Prvých hostí privítal Horský hotel v Štefanovej 25. decembra 1934. Skřipský ho začal prevádzkovať spolu s manželkou Gertou, rodenou Ballekovou. Hotel mal na začiatku desať izieb a približne 25 lôžok. Nebola to teda malá drevená chatka, ale na vtedajšie pomery pomerne veľký horský podnik. Hotel postupne rástol. V rokoch 1935 až 1936 pribudlo v podkroví ďalších šesť izieb a v nasledujúcom roku dal Skřipský vybudovať bazén a vlastný vodovod. Budovanie hotela bolo v základnej podobe dokončené približne v roku 1938.
Dnes sa môže zdať samozrejmé, že pod jedným z najznámejších slovenských vrchov vznikol takýto hotel. V polovici tridsiatych rokov to však bol odvážny projekt. Štefanová ešte nebola veľkým rekreačným strediskom a cestovný ruch vo Vrátnej sa iba rozbiehal. Skřipský teda neprišiel na hotové miesto plné návštevníkov. Patril medzi ľudí, ktorí ho pomáhali vytvoriť.
Veľká návšteva prišla už počas prvého roka prevádzky. V Terchovej sa v roku 1935 nakrúcal Jánošík, film režiséra Martina Friča, s Paľom Bielikom v hlavnej úlohe. Filmový štáb sa ubytoval práve v Skřipského hoteli a medzi hosťami nechýbali ani Frič s Bielikom. Predstavme si vtedajšiu Štefanovú. Po lúkach chodili domáci, z Moravy a Žiliny prichádzali prví turisti a horolezci a v novom hoteli pod Rozsutcom zrazu bývali ľudia nakrúcajúci film, ktorý sa neskôr stal súčasťou dejín slovenskej kinematografie. Medzi nimi sa pohyboval mladý chatár s fotoaparátom, ktorý vtedy ešte netušil, že sa o niekoľko rokov sám postaví za filmovú kameru.
Hotel nebol iba miestom na prespanie
Skřipského hotel si postupne obľúbili turisti, lyžiari a horolezci, ale jeho hostia nechodili pod Rozsutec iba oddychovať. V rokoch 1935 až 1939 fungovala na Malom Rozsutci výskumná stanica Ústavu pre fyziológiu rastlín, ktorú viedol profesor Vladimír Úlehla spolu s doktorom Martincom, neskorším profesorom a rektorom Masarykovej univerzity. Z roku 1938 sa zachovala aj novinová správa o ozname umiestnenom na Skřipského chate. Stálo v ňom, že Malý Rozsutec je ekologickou rezerváciou Masarykovej univerzity a vedci tu skúmajú vzťahy medzi podrastom, podložím, živočíchmi a ľudskou činnosťou. Záujemcovia mali bližšie informácie dostať práve u Skřipského, ktorý pod patronátom profesora Úlehlu navyše aj vystavoval v brnianskom múzeu svoje fotografie Štefanovej a jej okolia.
Do odchodu zo Štefanovej viedol tiež miestnu stanicu Štátneho meteorologického ústavu. Popri prevádzkovaní hotela fotografoval, sledoval počasie a pokračoval v horolezectve. Vo svojich spomienkach uviedol, že absolvoval množstvo prvovýstupov vo vežiach v Tiesňavách, na Fajkách a na ďalších miestach.
Manželstvo s Gertou a boj o záchranu hotela
Pokojné obdobie však netrvalo dlho. Skřipského manželka Gerta (sobáš v 1935) pochádzala zo židovskej rodiny z Prostějova a po prijatí protižidovských zákonov sa jej pôvod stal pre oboch veľkým nebezpečenstvom. Podľa spomienok Ernesta Žabkaya, významného propagátora turistiky v Malej Fatre, vložila Gerta do stavby hotela aj vlastné peniaze. Keď začali platiť protižidovské opatrenia, manželia sa formálne rozviedli, ale stále ostali svoji, a to aj po jej skoršom odchode do Čiech. Úrady preto Skřipského posudzovali ako človeka žijúceho so Židovkou „v konkubináte“.
Žabkay spomínal, že Skřipský mu udelil plnú moc, aby sa gardisti nezmocnili penziónu. Žabkay preto do jeho vedenia narýchlo dosadil Milana Šaradina – známeho horolezca, lyžiara, milovníka Vrátnej a majstra Slovenska v lyžovaní. Podľa jeho spomienok sa tým podarilo Skřipského majetok aspoň dočasne zachrániť. Milan Šaradin však neskôr uvádzal, že hotel napokon aj tak vyvlastnila Hlinkova garda.
Skřipského vlastná spomienka zachytáva presný okamih, keď sa jeho život v Štefanovej skončil.
O polnoci 1. októbra 1940 k nemu prišli terchovskí úradníci. Bol medzi nimi notár, veliteľ žandárskej stanice aj kaplán. Oznámili mu, že musí Štefanovú okamžite opustiť. Okresný úrad v Žiline ho vyhlásil za „bieleho Žida“ a prišli ho varovať, že ak zostane, nikto už nebude môcť ručiť za jeho život. Karol si vzal batoh, prešiel cez Medziholie do Kráľovian a odtiaľ odišiel do Bratislavy. Za sebou nechal hotel, ktorý budoval od mladosti, aj dolinu, ktorú si vybral za svoj domov.
Štrnásť mesiacov vo väzení
V Bratislave sa zamestnal ako fotograf časopisu Nové Slovensko. Miesto získal aj vďaka svojmu článku o Štefanovej, ktorý vyšiel v jeho májovom čísle. Ani v Bratislave však nebol v bezpečí a v roku 1941 ho zatkla Ústredňa štátnej bezpečnosti. Najskôr ho väznili v Bratislave, neskôr ho previezli do Ilavy. Za mrežami strávil spolu štrnásť mesiacov bez akéhokoľvek súdneho pojednávania.
Po prepustení v lete 1942 sa nemohol vrátiť k bežnému životu, pretože bol naňho vydaný zatykač a za jeho dolapenie ponúkali odmenu 50 tisíc korún. Takto sa začali roky ukrývania.
Striedavo sa skrýval v okolí Rozsutca a v Poludňových skalách, no neskôr sa presunul do Roháčov. Práve tam bol počas akcie Ústredne štátnej bezpečnosti postrelený a následne ho zadržali príslušníci finančnej stráže zo Zuberca. Napriek zraneniu a zatknutiu sa mu podarilo utiecť. Podľa ďalších prameňov žil pod ilegálnym menom Vincent Szaboš v Mošovciach. Neskôr sa stal členom mošovskej partizánskej skupiny Františka Mizeru a až do konca vojny pôsobil vo Veľkej Fatre.
Hotel vojnu neprežil
Predvojnové roky ani obdobie vojny hotelu veľmi nepriali. Chýbali peniaze na potrebné opravy a bolo to postupne vidieť na interiéri aj exteriéri budovy. Napriek tomu návštevníkov neubúdalo.
Počas vojny hotel slúžil aj ako jedno z miest, odkiaľ sa partizáni zásobovali jedlom a propagačnými materiálmi. Takéto využitie z neho, samozrejme, robilo nebezpečné miesto. Počas Slovenského národného povstania nemecké jednotky zničili viacero chát a turistických zariadení v Malej Fatre. Medzi nimi bol, žiaľ, aj Skřipského hotel. Podľa dostupných údajov sa tak pravdepodobne stalo 7. alebo 8. novembra 1944. Zhoreli aj Skřipského záznamy a denníky, ktoré zostali v Štefanovej. Karol tak prišiel o stavbu, ktorú budoval od mladosti a ktorá patrila medzi prvé známejšie turistické zariadenia v tejto oblasti.
Po vojne sa v dobovej tlači opäť objavujú zmienky o horskom hoteli v Štefanovej a o hosťoch, ktorí tam boli ubytovaní. Objekt bol teda zrejme obnovený, zatiaľ však nevieme s istotou povedať, kto ho po vojne spravoval a do akej miery išlo o obnovenie pôvodnej stavby. V neskorších desaťročiach sa na tomto mieste objavila Chata Elektrovodu.
Namiesto hotela prišla filmová kamera
Po skončení vojny sa už Skřipský k chatárčeniu nevrátil. V roku 1946 nastúpil do Slovenského krátkeho filmu v Bratislave, kde pracoval ako scenárista, kameraman a režisér. Jeho prvé filmy sa prirodzene venovali horám a horolezectvu. Skřipský totiž nebol kameraman, ktorý by lezcov nakrúcal z bezpečia doliny. Sám mal za sebou množstvo výstupov a vedel, čo človek v skalnej stene prežíva.
V roku 1947 nakrútil filmy Na lyžiach cez hrebene Tatier, Severnou stenou na Kriváň a Zletová predohra v Tatrách. Neskôr nasledovala aj Cesta k slnku. V jeho horských filmoch nešlo iba o zachytenie športového výkonu. Vidieť v nich námahu, sústredenie, počasie aj rešpekt pred horami. V rokoch 1950 až 1959 sa stal prvým riaditeľom Štúdia populárno-vedeckých filmov. Nakrúcal o prírode, horách, tradičných remeslách, vede aj o ľuďoch žijúcich v odľahlých oblastiach. Často bol súčasne autorom námetu, scenára a komentára, režisérom aj kameramanom.
Medzi jeho diela patria filmy Kvety Tatier, Tatranský národný park, Osudy Vysokých Tatier, Srdce Nízkych Tatier, Obrázky z Tatier, Expedícia TANAP, Ždiarske rekviem, Sená na Doščanke, Stvoritelia či Štyri dni Ľudovíta Čonku.
Za film Zelené priehrady získal v roku 1950 Národnú cenu za réžiu a scenár. Dokument Stvoritelia dostal v roku 1965 hlavnú cenu na festivale v Karlových Varoch a ocenenie získal aj na festivale v írskom Corku. Počas života sa Skřipský podpísal pod približne päťdesiat filmov.
Krajinu však nikdy nevnímal iba ako pekné pozadie. Zaujímali ho ľudia a ich každodenný život – práca na lúkach, remeslá, bývanie v horských dedinách aj postupné miznutie starého sveta. Aj preto majú jeho fotografie a filmy dnes veľkú dokumentárnu hodnotu.
Do Štefanovej sa vrátil aj so synom
Na Štefanovú nezabudol ani po vojne. V roku 1958 sa sem vrátil nakrútiť detský film Dva barančeky. Vo filme účinkovali Paulínka Zlienska, jeho syn Tomáš, Vincent Berešík, Jozef Majer a František Balát. Film sa neskôr predal do viacerých krajín. Bol to návrat na miesto, kde kedysi otvoril hotel a kde sa prvýkrát stretol s veľkým filmovým štábom. Tentoraz však už nebol chatárom sledujúcim nakrúcanie Jánošíka. Do Štefanovej sa vrátil ako skúsený režisér a kameraman, ktorý si tam prišiel nakrútiť vlastný film.
Popri filme nikdy neprestal fotografovať. Zachytával Tatry, Malú Fatru, slovenské dediny, remeslá, kroje a najmä obyčajných ľudí. Jeho fotografie dnes ukazujú spôsob života, ktorý už z veľkej časti zmizol. Bol blízkym priateľom Karla Plicku a jeho snímky sa objavili v knihách Leto v Tatrách, Hohe Tatra – High Tatras aj v ďalších publikáciách o slovenských horách. Významná časť jeho fotografického archívu sa neskôr dostala do Slovenského národného múzea v Martine. Na jeho zachovaní mala veľkú zásluhu Eva Skřipská, ktorá bola po jeho boku v neskoršom období života ako druhá manželka (prvá manželka Gerta zomrela v koncentračnom tábore v roku 1942).
Druhý odchod z domova
V auguste 1968 odišiel Karol Skřipský s manželkou Evou do juhoslovanského mesta Bar. Mal tam pracovať na filme o starom meste a olivových hájoch. Počas ich cesty však Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Spočiatku sa chcel vrátiť. Mal však rozpracované projekty v Rakúsku a vo Švajčiarsku, kde dostal ponuku viesť filmový kurz. Z dočasného pobytu sa napokon stala emigrácia.
Usadil sa v Urdorfe pri Zürichu a od roku 1970 pôsobil ako slobodný filmár a fotograf. Pracoval v rôznych častiach Európy, v Afrike aj v Spojených štátoch, no jeho témy zostali veľmi podobné tým, ktoré ho priťahovali už pod Rozsutcom – hory, príroda a život ľudí úzko spätých s krajinou.
Jeho najznámejším exilovým dielom sa stal film Bosco Gurin – das Dorf der freien Walser z roku 1973. Zachytil v ňom starú horskú dedinu vo švajčiarskych Alpách a spôsob života, ktorý postupne zanikal. Film získal v roku 1974 na festivale v New Yorku bronzovú medailu a cenu za citlivé spracovanie témy.
Po emigrácii sa jeho meno z československého verejného priestoru takmer vytratilo a jeho filmy boli stiahnuté z distribúcie. Až po roku 1989 mohol svoju tvorbu znovu predstaviť aj doma. Výstavy jeho diel sa konali v Bratislave a Prahe.
Počaril mu tento kraj
Karol Skřipský zomrel 10. marca 1993 v Urdorfe vo Švajčiarsku. Mal 84 rokov. Narodil sa v Brne, najdôležitejšiu časť svojho života a tvorby spojil so Slovenskom a posledné desaťročia prežil vo Švajčiarsku. Napriek tomu rád hovorieval, že sa cíti byť Slovákom.
V roku 1995 sa počas Jánošíkových dní v Terchovej uskutočnila výstava jeho fotografií. Dostala názov Počaril mu tento kraj a skutočne – presnejší názov by sa hľadal len ťažko.
Do Štefanovej prišiel kvôli jednej nezlezenej skalnej veži. Z jej vrcholu uvidel dolinu, ktorá sa mu stala domovom. Presťahoval sa sem, postavil hotel, privítal v ňom filmárov a poskytoval zázemie turistom, horolezcom aj vedcom. Potom ho odtiaľ vyhnal režim, ktorý neskôr siahol aj na jeho slobodu a život.
Hotel vojnu neprežil v pôvodnej podobe. Zhoreli aj Skřipského denníky a množstvo spomienok, ktoré si zapisoval. On sám však zachránil pred zabudnutím omnoho viac, než dokázala zachrániť jedna budova. Vo fotografiách a filmoch uchoval slovenské hory, dediny, remeslá a ľudí v podobe, v akej ich už nikdy neuvidíme.
V krátkom texte venovanom Štefanovej kedysi napísal:
„Budete spomínať i na to, ako sme vás tu všetci mali radi.“
Možno práve preto by sme dnes mali spomínať aj my naňho. Keď pôjdeme zo Štefanovej smerom na Medziholie, budeme kráčať miestami, kde sa pred takmer sto rokmi začal príbeh mladého horolezca z Brna, jeho horského hotela a lásky ku krajine, ktorá ho sprevádzala až do konca života.
Na záver by som chcel poďakovať pani Márii a jej manželovi Michaelovi za poskytnutie unikátnych fotografií, ktorých autorom je Máriin starý otec, Milan Šaradin.
Zdroj: Harmónia; Terchová; Hornoliptovský panteón; Kysucké noviny; Krásy Slovenska; Časopis turistů; Remeslo, umenie, dizajn; Mošovce v premenách času; Slovenské národné noviny; Elektrovod; Slovenský hlas; Tatranský dvojtýždenník
Nádherne napísané. Ďakujem Majstre!