Dnes som si pozrel video s výstupom na Malý Javorový štít a ihneď sa mi v hlave vynorili spomienky na príbeh Klemensa Bachledu, veľkej osobnosti tatranského sveta, poľského gorala, horského vodcu a člena Tatrzańskiego Ochotniczego Pogotowia Ratunkowego (TOPR – poľská obdoba našej HZS).
Presný dátum narodenia nie je známy, no vo Veľkej Tatranskej encyklopédii od Zofie a Witolda Henryka Paryskeho sa píše aspoň rok, ktorým je 1849 s miestom narodenia v Koscielisku. Svojho otca nepoznal, porodila ho slobodná matka a v dvanástich rokoch sa stal sirotou. Uživiť sa musel sám, najčastejšie prácou u zámožnejších gazdoch a pastierčinou. Po vojenčine vo Viedni sa v roku 1873 vrátil do Tatier, presnejšie do Zakopaného, kde v tom čase vyčíňala cholera. Klimek, ako ho prezývali, s veľkým nasadením pomáhal chorým, s ešte väčším smútkom pochovával mŕtvych. Po týchto udalostiach sa oženil s Agneskou Styrculou-Ratulovou a tešil sa s ňou trom deťom. V tatranskej oblasti bol známy ako tesár, ale i pytliak, no najčastejšie sa jeho meno spojovalo s vysokohorskou turistikou.
Mal mimoriadny dar, dokonale sa orientoval v tatranskom horskom teréne a netrvalo dlho, kým si získal všeobecný rešpekt a mnohí ho považovali za jedného z najlepších horolezcov tej doby. Jeho príbeh horského vodcu sa začal asistenciou pri výstupoch Macieja Sieczku, Szymona Tatara st. a Jedrzeja Walu. Išlo o vtedajšie ikony v tomto obore a Klimek sa od nich mnoho naučil. Spolu so svojim talentom a odchodom vyššie spomínaných z Tatier v roku 1898, sa o ňom hovorilo už ako o kráľovi tatranských vodcov. Mal vynikajúce charakterové vlastnosti, odvahu, rozvážnosť, obetavosť, pracovitosť, čestnosť atď.. Aj preto je hrdinom mnohých skautských tímov.
Jeho dravosť a láska k horolezectvu ho priviedla k cenným prvovýstupom napríklad:
1892 – Bradavica
1895 – Ganek
1902 – Rumanov štít
1904 – Kačací štít
1904 – Kozie Czuby
1904 – Druhý Mních
1905 – prvý zimný výstup na Gerlachovský štít
1905 – prvý zimný výstup na Bystrú
Okrem toho ,v roku 1893 viedol Jana Fischera, Michala Siedleckeho a Józefa Gasienicu cez vtedy ešte bezmennú štrbinu medzi Pyšným štítom a Pyšnou vežičkou. Po zostupe sa rozhodli Poliaci, že ju pomenujú práve po Bachledovi a jeho meno nesie doteraz spolu so žľabom pod ňou.
V roku 1909 založil Marius Zaruski TOPR – Tatrzańskie Ochotnicze Pogotowie Ratunkowe (obdoba HZS – Horská záchranná služba) a Klemens Bachleda bol ihneď najaktívnejším záchranárom, dokonca prvým, ktorý pri záchranných akciách začal používať sebou vyrobené lyže.
Posledná záchranná akcia
5. augusta 1910 sa dvaja veľmi talentovaní horolezci Stanislaw Szulakiewicz a Jan Jarzyna pokúsili o dovtedy nepokorenú cestu na Malý Javorový štít S stenou. Tesne pod vrcholom sa stala nehoda, Jarzynovi povolili prsty, padol zo steny a ako lano trhlo, zhodilo Szulakiewicza, s ktorým bol previazaný. Zázrakom nepadali až dole, lano sa zachytilo o skalný výčnelok a obaja horolezci zostali visieť, pričom paradoxne Jarzyna, ktorý preletel asi 50 metrov, bol bez zranení a Szulakiewicz, ktorý padol z menšej výšky, sa nedokázal pohnúť. Jarzynovi sa podarilo vytiahnuť parťáka z previsu a začal kričať o pomoc, no išlo o veľmi opustenú lokalitu Tatier a rýchlo si uvedomil, že pomoc tak skoro nepríde. Lanom teda Szulakiewicza pripevnil o skaly, nechal mu všetko jedlo a bežal pre pomoc.
Bežal na Morské Oko, odkiaľ kontaktovali TOPR. Mariusz Zaruski, šéf TOPRu bol pôvodne požiadaný o jedného človeka, ktorý by s Jurzynom šiel na miesto a pomohol tak zo steny dostať zraneného človeka. Zaruski si však uvedomoval náročnosť zásahu v kombinácii so zlým počasím a preto zmobilizoval celý záchranný tím a 6. augusta po polnoci vyrazili na výjazd. Ťažko sa prebúdzalo chlapom zo spánku z teplej postele, nikto však neváhal.
Rovnako neváhal ani 61-ročný Bachleda, darmo sa ho snažila rodina aj kolegovia prehovárať, nech ostane doma, mal totiž zimnicu a lekár mu zakázal vychádzať z postele.
Síce bol august, ale počasie sa rozhodlo, že práve teraz ukáže svoju temnú tvár a záchrancom skomplikoval akciu na maximum. Ľadový dážď sa miestami menil v sneh, žľabmi tiekli potoky vody, celá cesta bola mokrá a klzká a v neposlednom rade treba spomenúť, že išlo o stenu na vrchol, ktorú ešte nikto pred nimi neprešiel, čiže aj samotní záchranári boli v neznámom teréne. Jediný, kto ako tak mohol lokalizovať polohu Szulakiewicza bol Jurzyna, ale tomu už v úvode steny došli sily a nemohol ďalej pokračovať. Záchranárom ostal iba náčrt, ktorý Jurzyna nakreslil, no nebol si ním už úplne istý. Zaruski teda rozhodol, že sa stena pôjde nahor troma smermi. Doľava šiel so svojou jednotkou J. Lesiecki, doprava jednotka dobrovoľníka Z. Klemensiewicza a tou strednou, ktorá podľa náčrtu mala byť tá najpravdepodobnejšia sa vybralo päť najskúsenejších lezcov.
Zaruski ako šéf TOPRu, Bachleda ako kráľ vodcov, neskutočne kvalitný horolezec Stanislav Zdyb a dvaja športoví lezci Znamiecki a Kordys. Ak niekto v ten moment mohol Szulakiewicza zachrániť, tak jedine táto skupina.
Výstup začal, aj by sa dalo napísať, že bol náročný, no z toho, čo vieme, slovo náročný je príliš slabé. Ubehol celý deň a blížila sa ďalšia noc, skupina postupovala veľmi pomaly, náročnosť kradla sily aj tým najsilnejším. Bezmocnosť sa zmocňovala úplne každého, len premočení a premrznutí na kosť stáli prípadne blúdili v stene. Všetci strácali energiu, ľadová voda sa liala do golierov, vystrašení sa dívali na seba a rezignovane krútili hlavami. Kordys a Znamiecki ako športoví lezci si uvedomili, že je to nad ich sily, vrátili sa dole. Zdyb so Zaruskim sa snažili hecovať navzájom, aby vydržali, Bachleda medzitým hľadal cestu.
Keď Zdyb prehlásil, že už nevládze, Zaruski ho ešte naposledy povzbudil, no potom to prišlo. Zaruski sa snažil nájsť nejaký chyt, rukami behal po skale, ale nikde žiadny chyt nenašiel. Až po chvíli mu došlo, že chyty tam sú, ale on ich necíti, jeho ruky sú premrznuté na kosť. Uvedomil si, že aj keby Szulakiewicza našli, s najväčšou pravdepodobnosťou mu nedokážu pomôcť, keďže už teraz pochybovali o tom, či dokážu zachrániť samých seba. Obaja skĺzli žľabom k stene, pri ktorej oddychovali. Zaspali postojačky, čakali iba na Klimeka. Naraz sa trhlo lano, Klimek sa objavil, Zaruski mu prikázal vrátiť sa, no odmietol, iba mávol rukou signalizujúc, že ide pokračovať inou cestou. Po chvíli sa vrátil opäť, asi to nebola dobrá voľba. Zas a znova Zaruski zakričal, nech sa vráti, Klimek opäť iba mávol rukou, jednoducho sa nechcel podriadiť tej bezmocnosti. Lano sa zaseklo, Klimek sa preto odviazal a hľadal cestu k zranenému opäť. Chvíľu Zaruski so Zdybom čakali, no potom prišla obrovská rana. Akoby bohovia začali šľahať blesky do štítu, spustila sa obrovská skalná lavína, dopad skál sa ozýval ešte aj z doliny. Nebolo na čo čakať, ak sa Zaruski so Zdybom chceli dostať živí dole, museli sa dať na zostup. Dúfajúc, že Klimek sa tejto lavíne vyhol, mu nechali lano pri stene, aby mohol zostúpiť a vybrali sa dole s tým, že sa vrátia hneď, ako sa počasie umúdri a nazbierajú nové sily.
Všetci zúčastnení zostupovali Javorovou dolinou do Lysej Poľany, po krátkom spánku začali mobilizovať na druhý výjazd. O Klimekovi si mysleli, že sa mu podarilo zostúpiť južne a dostal sa do Zakopaného, tak totiž zneli niektoré fámy, že Klimek je doma. Trebalo ísť pre Szulakiewicza, síce neverili, že prežil poslednú noc, jeho telo bolo potrebné dostať dole. Skupina posilnená o ďalších skúsených lezcov sa vybrala 7. augusta opäť do steny Malého Javorového štítu, telo sa podarilo nájsť, žiaľ, ako sa predpokladalo, už mu nebolo pomoci.
Počas poslednej noci následkom zranení, vyčerpania a určite aj podchladenia zomrel. Tým sa však misia nekončila, ako sa ukázalo, náročnejšie než telo nájsť bolo dostať ho zo steny dole do doliny.
Opäť zúrilo upršané počasie s ľadovým vetrom, ktorý menil mokrú stenu na ľad, blížila sa ďalšia noc a Zaruski rozhodol, že so štyrmi záchranármi celú akciu ukončí za bezpečnejších podmienok, o deň neskôr. Celá záchranná akcia tak trvala štyri dni.
Medzitým stále nikto nemal žiadne informácie o Klemensovi, všetci sa začali obávať najhoršieho. Počasie v tom týždni bolo a zlé a nebezpečné, veľké pátranie bolo možné uskutočniť až 13. augusta. V tento deň sa tragédia potvrdila, telo Klemensa Bachledu našli pod veľkým kameňom. Do doliny jeho telo doniesli až o dva dni neskôr, pohreb sa v Zakopanom uskutočnil 17. augusta 1910.
V nezávideniahodnej situácii sa ocitol šéf TOPRu Zaruski, o ktorom niekto v Zakopanom začal šíriť klamstvá, že s Klimekom mal zlé vzťahy a v stene ho nechal zomrieť naschvál. Utrápený žiaľom zo straty priateľa a skvelého záchranára sa musel teda vysporiadať ešte aj s týmito obvineniami. Nebolo možné sa dopátrať k autorom týchto ohováraní, preto sa rozhodol, nech celú vec vyšetrí z občanov zvolený výbor, v ktorom boli univerzitný profesor Dr. W. Kulczynski, Dr. A. Kuczewski a Dr. M. Smoluchowski. Komisia vyspovedala všetkých účastníkov expedície, preskúmala podmienky a svoj verdikt oznámila v novinách. Zaruski bol samozrejme zbavený týchto nezmyselných obvinení.
Na náhrobnom kameni Klimeka v Zakopanom je nápis “obetoval sa a zomrel“ a nechýba ani pamätná tabuľa umiestnená na Symbolickom cintoríne pod Ostrvou. Tá bola prenesená z Javorovej doliny, kde bola pôvodne osadená do veľkej skaly. Druhá pamätná tabuľa je na stene tatranskej železnice v Zakopanom, kde je po ňom pomenovaná aj ulica.
Klemens Bachleda, prezývaný Klimek, sa tak stal prvým horským záchranárom, ktorý v Tatrách prišiel o život pri záchrannej akcii. Česť jeho pamiatke.
Zdroj: Na bezdrożach tatrzańskich (Zaruski Mariusz), Wielka encyklopedia tatrzańska (Zofia Radwańska-Paryska, Witold Henryk Paryski), Klimek Bachleda (F. Hoesick)
kral tatranskych vodcov? co tak johann franz st. alebo johann hunsdorfer st..
nepodarilo sa mi najst fotku klimka bachledu s lanom.
Už sme to riešili dávnejšie, ak ma pamäť neklame, tak sa budem opakovať, že ten prívlastok mu prischol asi skrz život, aký viedol a nie skrz výkony. Aj ja uznávam, že napríklad jeden či druhý Ján boli skúsenosťami a výsledkami ďaleko pred Klimekom…