Turista, horolezec, propagátor turistiky, priekopník amatérskej fotografie v Tatrách, chemik, profesor chemickej technológie na Univerzite aplikovaných vied v Budapešti, generálny riaditeľ Budapeštianskeho múzea úžitkového umenia, kráľovský radca, nositeľ viacerých vysokých ocenení, ušľachtilý a vždy skromný človek.
Lajos alebo Ľudovít Petrik sa narodil 5. decembra 1851 v Šoproni. Strednú školu navštevoval v rodnom meste a v Bratislave. V rokoch 1870 až 1871 slúžil ako vojak, dobrovoľník, a stal sa poručíkom v zálohe. V rokoch 1871 až 1874 študoval na Technickej univerzite v Grazi a tam ako významný chemik pôsobil v rokoch 1874 až 1879 ako asistent univerzitného profesora Schwarza. Medzitým sa v roku 1878 zúčastnil bosnianskej okupácie. Za svoju činnosť v nej bol vyznamenaný Vojenskou záslužnou medailou Signum Laudis. V roku 1880 ho vymenovali za profesora chemickej technológie na Štátnej vysokej priemyselnej škole v Budapešti a od tohto roku sa zaoberal výskumom v oblasti keramiky. V roku 1907 sa stal riaditeľom školy. Svoje štúdie publikoval v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Od srbského kráľa obdržal záslužný kríž Rad Takova IV. triedy za profesionálne zvládnutie organizácie technologickej časti výstavy v Belehrade. Svojimi článkami o keramickom priemysle prispel do Pallas Lexikonu. Za svoju dlhoročnú prácu v tomto obore bol v roku 1910 menovaný kráľovským radcom a v roku 1914 obdržal Rád Františka Jozefa IV. triedy – dôstojník (Ferenc Jozsef rend tiszti keresztjét) a neskôr, pri odchode do dôchodku, zlatý Záslužný kríž.
Bol prítomný na pamätnom valnom zhromaždení Budapeštianskej sekcie Uhorského karpatského spolku (Magyarországi Kárpát Egyesület – MKE) konanom dňa 29. septembra 1891 vo Fyzikálnom ústave Univerzity v Budapešti, na ktorom jeho členovia rozhodli o založení Maďarského turistického spolku (Magyar Turista Egyesület – MTE). Predsedom spolku sa stal známy fyzik, horolezec a jaskyniar barón Lórand Eötvös (1848-1919). Už v nasledujúcom roku začína Lajos Petrik v časopise Turisták Lapja uverejňovať články zo svojich tatranských ciest. Za člena správnej rady MTE bol zvolený 7. marca 1893 a vo funkcii bol do roku 1894. Členom výboru bol v rokoch 1894 až 1910 a od roku 1895 do 1905 pôsobil ako podpredseda spolku. V roku 1913 bol zvolený za čestného člena.
Svoju prospešnú činnosť pre spolok vykonával v troch oblastiach: ako horolezec, objaviteľ a fotograf. Nezanedbateľným prínosom boli jeho početné články v časopisoch a jeho prednášky v rámci propagácie turistiky. Najvýznamnejším výkonom ako horolezca a objaviteľa bol jeho prvovýstup na Jastrabiu vežu 28. júla 1891. V Kotline piatich spišských plies vykonal tiež niekoľko hodnotných prvovýstupov. Jeho prvou aktivitou v liptovskej časti Vysokých Tatier bol výstup na Štrbský štít od Hlinskej veže 20. júla 1892. Nasledovalo niekoľko výstupov v doline Nefcerky, kde na základe svojich vlastných skúseností objavil niekoľko doteraz neznámych priechodov medzi dolinami. Objasnil tiež problematiku vtedy známeho Mengusovského sedla (Vadorzó hágó), o ktorom kolovali chýry o jeho nedostupnosti. Odhalil polohu Furkotského sedla (Furkota hágó), vypracoval jeho mapu a preskúmal oblasť sedla Špára (Spára hágó).
Furkotské sedlo v roku 1896 Mikuláš Szontagh pomenoval ako Petrikove sedlo (Petrik hágó), práve podľa Lajosa. Naopak, bol to Lajos, kto pomenoval v roku 1892 prechod medzi Ostrou a Krátkou ako Suchavoda, dnes známe pod názvom Nefcerské sedlo. Prechod z doliny Suchej vody do Furkotskej doliny, ktorý vedie do kotla pod Dolným Wahlenbergovým plesom, pomenoval Sedilko, dnes ho poznáme ako Sedielkový priechod.
Medzi jeho významné publikované práce patrí článok „Stopy ľadu v Doline piatich plies” (Kotline piatich spišských plies). Okrem toho publikoval články o Jahňacom štíte, Štrbskom štíte, pohorí Retezat, Fagaraš a Paring vo vtedajšom Sedmohradsku, ale aj o ďalších všeobecne zaujímavých turistických otázkach či o otvorení Sliezskeho domu vo Velickej doline. Svoje články ilustroval skvelými fotografiami, z ktorých niektoré boli uverejnené aj v špeciálnych výtlačkoch a publikované v známych celoštátnych uhorských a zahraničných periodikách. Z jeho fotografií boli najznámejšie kompletné panoramatické výhľady z Kriváňa, Rysov, Jahňacieho a Lomnického štítu, ktoré boli uverejnené aj v Turisták Lapja.
Jeho pôsobenie ako horolezca sa rozšírilo do Álp a svoje fotografie z týchto túr prezentoval formou prednášok na zimných stretnutiach členov spolku, kde bol najobľúbenejším prednášateľom, vždy s jemným zmyslom pre humor. Svoju prvú prednášku mal v januári 1893 o Liptovských Tatrách, po ktorej nasledovala celá séria (bolo ich spolu 17). Predstavil v nich celé Tatry od západu na východ, podrobne sa zaoberal Transylvánskymi Alpami a prezentoval nádherné snímky pohoria Fatra, oblasť Grossglocknera, Grosswenedigera, tirolských Álp a Dachsteinu. Každá z jeho fotografií odhalila podrobnosti, ktoré dovtedy nikto nemohol ani vyliezť a nie to ešte fotografovať. Turisták Lapja ich preto veľmi často a rád zverejňoval a fotografická komisia spolku zabezpečovala reprodukciu jeho fotografií. Tie boli najúspešnejšie na miléniovej národnej výstave, kde Turistický spolok vystavil Petrikove fotografie spolu s ďalšími autormi na dvoch veľkých otočných paneloch vo forme diapozitívov. V časopise Turisták Lapja uverejnil spolu 22 článkov, dve krásne kresby a 98 skvelých fotografií.
Počas výstavby Téryho chaty bol blízkym a aktívnym spolupracovníkom Gyulu Dőriho (1864-1918) a Edmunda Téryho (1856-1917), s ktorým bol od Januára 1895 po dobu 15 rokov redaktorom časopisu Turisták Lapja. Zaujímal sa aj o prácu tatranských horských vodcov. Na jeho odporúčanie spolok daroval Jánovi Hunsdorferovi ml. a Jánovi Franzovi vreckové hodinky ako odmenu za ich oduševnenú prácu a skvelé vystupovanie.
S osobitným zreteľom sa zaujímal o Téryho chatu, staral sa o jej údržbu, vykonal množstvo potrebných opráv a severnú stenu pokryl asfaltom a šindľom.
Zo strany spolku dostal len jedno ocenenie, ale to bolo najkrajšie a najcennejšie, aké môže horolezec dostať. Navrhol mu ho čestný člen spolku, Gyula Dőri na zasadnutí výboru spolku 13. novembra 1900. Gula Dőri vyliezol 22. augusta 1900 ako prvý na dlhý hrebeň medzi Žltou vežou (Sárgatorony) a Červenou vežou (Vöröstorony) a najvyšší vrchol medzi nimi pomenoval Petrikov štít (dnešná Sokolia veža). Zároveň získali vtedy názvy aj Dőriho štít (dnes Drobná veža), Majunkeho vežu (dnes Priečna veža).
Lajos Petrik na zasadnutí spolku 24. februára 1906 odstúpil z funkcie podpredsedu spolku, ale naďalej ostal jeho radovým členom. Koncom roka 1909 sa vzdal spolu s Edmundom Térym aj funkcie šéfredaktora časopisu Turisták Lapja a odišiel do dôchodku.
Zomrel 7. júna 1932 v Budapešti.
Jeho najznámejšou fotografiou, aj keď len vo forme nekvalitnej reprodukcie uverejnenej v Turisták Lapja, je pamätná fotografia z 19. mája 1898. Vtedy bol Ľudovít Petrik členom komisie, spolu Edmundom Térym, Jozefom Pfinnom (1861-1935) a Gedeonom Majunkem (1854-1921). Táto komisia spolu so zástupcami urbariátu obce Stará Lesná vytýčila miesto pre výstavbu Téryho chaty. V tento deň však Lajos Petrik realizoval niekoľko ďalších fotografií.
Ďalšie fotografie Lajosa Petrika z tatranského prostredia (po rozkliknutí aj s popisom):
Zdroj: Turisták Lapja, Tátraführer, Wegweiser in die Hohe Tátra und in die Bäder der Tátragegend, Dr. Nikolaus Szontagh, Königl.Rath, Tátrakalauz, Utmutató a Magas Tátrába s a Tátravidéki fürdökbe, Dr.Szontagh Miklós, kir.Tanácsos, A Szepesség utazási kéziköniv, I. A Magas Tátra, Dr. Posewitz Tivadar, Die Hohe Tatra von Dr. A. Otto, Pred 100 rokmi postavili Téryho chatu. Ján Gašpar, In.Tatry 1999
Super!