* 1838 v župe Hunyad – † 4. február 1911 Mád
,,Tu, v požehnanom Sedmohradsku, je kolíska jej rodiny, v ktorej otec, barón Samuel Györffy, matka, Karolina Petrichevich Horváthová, ich dcéra Bertha, neskôr grófka Zsigmondné Kornisová, a ich syn Károly, a malá Róza, boli obklopení tou najideálnejšou rodinnou láskou. Táto láska v detstve naplnila jej nežné srdce a časom sa stala obsahom veľkého srdca, ktoré bolo všeobjímajúce, vznešené, krásne, dobré, ušľachtilé a ktoré ju sprevádzalo, keď sa vydala vo veľkom Uhorsku a potom po celý život až do posledného dychu.
Milovala Boha, svoju Cirkev, svoju krajinu, svoj národ, prírodu, spev vtákov, hudbu, umenie a predovšetkým kvety, ale milovala aj chudobných, opustených, siroty, trpiacich a utrápených. Verila v život na onom svete a nebojácne túžila odísť tam, kde za pozemským životom nie je utrpenie a smútok, ale len pokoj a Božia sláva, a pretože ju bolelo pomyslenie, že ak by bola šťastná tam, koľko nedostatku by zostalo tu na zemi, chcela aj po svojom odchode skromným spôsobom uľahčiť osud tých, ktorí boli ťažko zaťažení bremenom života, a vyhladiť vrásky smutnej starostlivosti na nežných, nevinných tvárach.
Nech je navždy požehnaná jej pamiatka!”
Takýto nádherný nekrológ, ktorý zároveň vypovedá o ušľachtilej a dobrosrdečnej povahe pani barónky, napísal neznámy autor vo Vestníku unitárnej cirkvi v Koložvári 3. marca roku 1913. Pre unitárne biskupstvo v Koložvári založila štipendijný fond na podporu študentov, ktorý niesol jej meno. Dodnes sa jej portrét nachádza vo veľkej sále budovy internátu unitárneho biskupstva János Zsigmond Unitárius Kollégium na ulici Bulevardul 21 Decembrie 1989, Cluj-Napoca.
Na základe toho, čo sa o nej skoro polstoročie na Slovensku písalo, musím hneď na začiatku konštatovať, že nebola budapeštianska speváčka, spevu sa venovala len vďaka svojmu umeleckému nadaniu a spievala výlučne na dobročinných akciách najmä v Debrecíne a Níreďháze. Nepochádzala zo Spiša, ale ako je aj v nekrológu uvedené, jej rodina pochádzala zo Sedmohradska. Nevolala sa Ružena, ale Rozália. Toľko na úvod. To aby sme nehrali s falošnými kartami.
Jej otec bol barón Samuel Györffy, poslanec parlamentu. Narodil sa 14. decembra 1794 v Homoródszentmárton, zomrel 25. septembra 1863 v Tiszaezlári. Jej matkou bola Karolína Petrichevich-Horváth, narodená 1. apríla 1804. Zomrela 24. apríla 1874 v Debrecíne, pochovaná je v Tiszaezlári.
V roku 1862 sa vydala za Jozefa Graefla, vtedajšieho poslanca parlamentu. V tých časoch bývali v Tiszaeszlári. Z ich manželstva sa nenarodili žiadne deti. Mali jedného adoptívneho syna, ktorý zomrel mladý.
Ako sa píše v denníku, ktorý si viedol počas parížskej svetovej výstavy v roku 1867 Florián Rómer (1815-1889), tak 13. septembra výstavu navštívil aj manželský pár z Tiszaeszláru, Jozef Graefl a Rozalia Graefl-Györffy. V tom istom roku výstavu navštívil aj Dr. Heinrich Wallmann (1827-1898).
Jej prvý manžel Dr. Jozef Graefl
(* 6. október 1813 Szolnok – † 22. december 1889 Budapešť)
Hlavný sudca mesta Pešť v rokoch 1847 až 48 a 1861, rytier rakúskeho Radu cisára Leopolda, vysoké vyznamenanie, ktoré obdržal za potlačenie nepokojov po procese v Tiszaeszlári, člen uhorskej snemovne a hlavný župan Sabolčskej župy v rokoch 1881 až 1889.
Stredostavovská rodina nemeckého pôvodu prišla do Maďarska zo Švajčiarska na pozvanie grófa Štefana Széchenyiho. Jozef Graefl ml. pochádzal z meštianskej rodiny, jeho otec bol Jozef Graefl (1779-1819), šľachtic z Poroszló, jeho matkou bola Anna Laknerová (1787-1835).
Študoval v Kecskeméte a neskôr na univerzite v Pešti, kde bol v roku 1836 prijatý za advokáta. Začiatkom 40. rokov 19. storočia mal v Pešti prosperujúcu advokátsku kanceláriu. Mesto Szolnok si ho zvolilo za svojho zástupcu v súdnom procese proti Cisárskej korune. Na súdnom pojednávaní hájil záujmy svojho rodného mesta tak dôrazne a tak ostro útočil na predstaviteľov cisárstva, že mu na niekoľko rokov zakázali vykonávať advokátsku prax.
V roku 1848 bol zástupcom Szolnoku v parlamente. Bol verným stúpencom Bertalana Szemereho (1812-1869) a Ľudovíta Kossutha (1802-1894). Počas revolúcie a vojny za nezávislosť žil na druhom poschodí domu na Nádorskej ulici 12 v Pešti, pričom sám Kossuth býval na prvom poschodí.
Mór Jókai (1825-1904) vo svojich spomienkach tiež zaznamenal, že keď sa mesto Pešť chystalo povstať proti cisárovi, Graefl sa ako hlavný peštiansky sudca snažil presvedčiť Ladislava Csányiho (1790-1849), vládneho komisára a vyslanca armády, o nezmyselných ľudských obetiach. V reakcii na to dal Csányi Graefla zatknúť a chcel ho dať popraviť. Hodinu stál Graefl odsúdený pred vystavenou popravnou čatou, až ho napokon Csányi omilostil.
Po porážke vojny za nezávislosť odišiel do dôchodku a prenajal si pôdu v Sabolčskej župe, a svojím profesionálnym hospodárením tak získal značný majetok.
V roku 1861 sa vrátil do politiky, vďaka starému priateľstvu s Ferencom Deákom (1803-1876), u ktorého bol denným hosťom v Pešti. Na naliehanie roľníkov v oblasti Megyaszó, v ktorej mal svoje majetky, bol ako prvý po Bachovej ére zvolený za poslanca do parlamentu.
Keď bola 1. decembra 1868 založená Archeologická spoločnosť Sabolčskej župy, ktorej predsedom a patrónom bol barón Jozef Vécsey (1829-1902), vtedajší župan, jej členom sa stal aj cisársky a kráľovský komorník, Jozef Graefl. Rodina Graefl vlastnila niekoľko kaštieľov, okrem iných aj v Megyaszó. V obci Poroszló okrem kaštieľa rodina vlastnila v rokoch 1869 až 1914 okolo 4 tisíc hektárov pôdy.
Hlavný župan Sabolčskej župy
Vo veku 68 rokov, na sklonku svojho tvorivého veku, bol kráľovským nariadením povolaný na post hlavného župana Sabolčskej župy. Jeho holubičie vlasy a vojenské fúzy z neho robili muža herkulovej sily. Jozef Graefl prišiel vlakom z Debrecína na svoje nové pôsobisko do Níreďházy 26. februára 1881. Ako župan sa rýchlo udomácnil. Aj vo vysokej funkcii zostal jednoduchým človekom. Vždy, keď sa na jeho počesť konala hostina, priniesol na stôl víno z vlastného vinárstva. Veľmi sa zaujímal o verejný život v župe. Často podnikal oficiálne návštevy v okresoch, kde nič neuniklo jeho všestrannej pozornosti. Chcel rozvíjať a rozširovať sieť škôl. V tom čase to bola v krajine kardinálna otázka.
Jeho županské pôsobenie prebiehalo v znamení urbanizácie a čestného zbohatnutia. Snažil sa vyriešiť rozpory, bol zástancom zachovania pokoja. Dve udalosti, ktoré si od neho vyžadovali nadľudské úsilie a pevný postoj, vzbudili pozornosť domácej aj medzinárodnej verejnosti; jednou z nich bolo konanie pre trestný čin vraždy v obci Tiszaeszlár, druhou povodne na Tise a s nimi súvisiace ďalšie udalosti.
Súdne konanie vo veci vraždy v Tiszaeszlári prebiehalo v rokoch 1882‐1883, v ktorom z vraždy Eszter Solymosi obvinili miestnych Židov. Búrlivé emócie mali voľné pole, súdny spor sa onedlho stal miestom súboja maďarských politických síl, dostalo sa mu pozornosti po celej Európe a mal veľký vplyv na ďalší vývin antisemitizmu v Uhorsku a vzbudil neslýchané rozhorčenie a nielen v okruhu židovstva.
Okrem Maďarov odsúdili tento proces aj najvýznamnejší zahraniční kresťanskí teológovia, ktorí ho nazvali pozostatkom stredovekých ba dokonca pravekých povier. Samotný Ľudovít Kossuth sa k tomu vyjadril z Turína a vo svojom proteste nazval tento spor stredovekou predpojatosťou, hanbou Uhorska a vecou nehodnou civilizácie.
Konanie, ktoré bolo v roku 1883 ukončené, malo znaky vykonštruovaných procesov a nakoniec sa skončilo oslobodením obvinených, obhajobu Židov zastával Karol Eötvös a jeho druhovia-obhajcovia. V zmiernení nepriateľského postoja zohrávali veľkú úlohu Jozef Graefl a podžupan Ján Zoltán. Panovník v októbri 1883 uznal korektné správanie Jozefa Graefla v tejto veci udelením Rytierskeho kríža Radu cisára Leopolda a v roku 1886 členstvom v hornej komore uhorského parlamentu.
V dualistickom období od roku 1867 do roku 1918 dostalo Rytiersky kríž Radu cisára Leopolda, udeľovaného za civilné zásluhy, teda nie ako vojnové vyznamenanie, okrem Jozefa Graefla len päť osôb z územia Sabolčskej župy.
V zime 1888 Tisa opäť opustila svoje koryto a spôsobila vážne škody v Sabolčskej župe. Ťažká úloha si opäť vyžiadala reakciu. Jozef Graefl viedol organizovanú záchranu životov a majetku. Pracovalo sa vo dne v noci. Neexistovala žiadna výhovorka, v stávke boli životy a bezpečnosť tisícov ľudí. Silný, zdravý muž, ktorého telo však pomaly premáhala ťažká choroba obličiek, ktorú mu spôsobovali časté výjazdy do terénu a obrovské množstvo práce, ktorú musel vykonať, si spočiatku odmietal priznať svoju chorobu, pretože povinnosti boli na prvom mieste, ale na radu manželky a lekárov zmiernil tempo svojej práce. Františkovi Jozefovi predložil svoju rezignáciu, ale kráľ ju neprijal. Nebolo ľahké nájsť na post sabolčského župana nástupcu takých kvalít, ako bol Jozef Graefl.
Keď sa jeho stav zhoršil, bol nútený odstúpiť z funkcie župana. Jeho choroba sa čoskoro stala vážnejšou. Aby sa mohol čo najskôr začať liečiť, presťahoval sa do Budapešti, kde ho liečili najvýznamnejší lekári tej doby. Napriek odbornej lekárskej starostlivosti sa však jeho život nepodarilo zachrániť. Dňa 22. decembra 1889 o 11. hodine dopoludnia po prijatí sviatosti zosnulých odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi v 77. roku života, v 28. roku svojho šťastného manželstva.
Jozef Graefl bol uložený na odpočinok v krásnom parku obklopujúcom zámok v Megyaszó, ktorý postavil v roku 1872, a jeho hrob zdobila socha Krista na kríži, majstrovské dielo od Jána Fadrusza (1858-1903). Majstrovo dielo bolo ocenené prvou cenou Akadémie výtvarných umení a Veľkou cenou Spoločnosti výtvarných umení na Zimnej výstave Kunsthalle.
Členstvo v Uhorskom karpatskom spolku
Dr. Jozef Graefl bol v rokoch 1874 až 1880 členom výboru Uhorského karpatského spolku. V roku 1875 bol spolu s Eduardom Zsedényim (1802-1879) členom komisie, ktorá mala preskúmať podmienky na založenie akciovej spoločnosti, ktorá by kúpila kúpele vo vtedajšom Smokovci. Spolu s manželkou boli členmi Uhorského karpatského spolku od roku 1874 a ako bydlisko mali uvedený Debrecín. Od roku 1877 až do roku 1881 už boli vedení ako zakladajúci členovia spolku so sídlom v Megyaszó. Členstvo v spolku ukončili po roku 1881, keď sa Jozef Graefl stal sabolčským županom.
Pani barónka Rozália Graefl-Györffy bola stálou návštevníčkou Smokovca počas jej členstva v spolku. Propagovala spolok medzi dámami v kúpeľoch chvályhodným a ušľachtilým spôsobom, čo podnietilo predsedu spolku, aby jej napísal ďakovný list. Bola veľmi aktívna na dobročinných akciách nielen v Smokovci, ale aj po celej Sabolčskej župe či v Debrecíne.
Chata Róza
Barónka Rozália Graefl-Györffy sa veľmi významnou mierou zaslúžila o výstavbu prvej chaty spolku, keď ako predsedníčka plesového výboru kúpeľných hostí pripravila veľa dobročinných akcií, z ktorých výťažok bol použitý v prospech výstavby, preto bola chata, ktorú postavili na Kancli pod Hrebienkom, na jej počesť pomenovaná ako chata Róza (alebo aj chata Rozália).
O tejto chate napísal Anton Döller (1831-1912) už v roku 1877 prvý článok v časopise mimo územia Uhorska, a to vo Viedni, v týždenníku Die Heimat, Illustriertes Familienblatt (číslo 21).
,,Nie je to tak dávno, čo sa o Tatrách ešte tak málo hovorilo. Dnes má názov týchto divokých romantických horských štítov neslýchanú magickú silu a sťahujú sa sem turisti z celého sveta. Veľmi zaujímavé práce Švéda Wahlenberga, Francúza Beudanta, pruského Sydowa, Poliaka Zeisznera, spišiaka Fuchsa a ďalších oslovili len malú skupinu čitateľov; len Uhorskému karpatskému spolku, ktorý už tri roky vydáva každoročne viac ako 1000 výtlačkov svojich ročeniek, sa podarilo upozorniť širokú verejnosť na vzácne čaro Vysokých Tatier.
Tretia ročenka tohto spolku, ktorá vyšla koncom júla tohto roku v náklade 1500 kusov, bola už v čase, keď išla do tlače, vypredaná vlastným členom spolku a prírodovedným spolkom v zahraničí, ako aj ostatným kontinentálnym alpským spolkom, ktoré si vymieňajú svoje publikácie s Karpatským spolkom, mohli byť ročenky poskytnuté len na náklady nových členov. Literárna činnosť Uhorského karpatského spolku ide ruka v ruke s výstavbou útulní a chodníkov. Spolok už postavil tri útulne: Jozefovu chatu pri Štrbskom plese v Liptovskej župe, ku ktorej vedie cesta zo železničnej stanice Štrba; Egidovu chatu v Doline Bielej vody a chatu Róza v Studenej doline.
V Jozefovej chate a v chate Róza už boli zriadené reštaurácie a návštevníci týchto útulní sa tak zbavili nepríjemností spojených s namáhavým nosením jedla so sebou. Chatu Róza postavil Uhorský karpatský spolok v roku 1875 na takzvanom Kancli. Bola pomenovaná na počesť barónky Rózy Gräfl-Györffyovej, ktorá sa mimoriadne zaujímala o rozvoj spolku. Tento dom obsahuje dve väčšie a dve menšie miestnosti, je postavený z dreva a natretý načierno, strecha je červená. Z terasy pred útulňou, kde sa podáva občerstvenie, si môžete vychutnať nádherný výhľad na vodopády, svahy Lomnického štítu a Prostredného hrotu a Spišskú planinu. Môžete vidieť Lendak, Toporec, Slovenskú Ves, Ľubovňu, Spišskú Belú, Krížovú Ves, Kežmarok, Ľubicu, Huncovce, Veľkú Lomnicu, Vrbov a Malý Slavkov.
Chata Róza je vítaným cieľom pre návštevníkov Veľkej a Malej Studenej doliny, Piatich Spišských plies a turistov vystupujúcich na Lomnický štít, a to o to viac, že vedľa nej vyvierajúci prameň Prißnitz s vkusne vybudovanou žulovou fasádou pozýva k ochutnaniu krištáľovo čistej pramenitej vody.”
Po smrti prvého manžela
Vo februári roku 1891 bola pani barónka v Opatiji. Asi tu sa zoznámila s Gyulom Derékym (1857?-1914), kráľovským inžinierom, ktorý v tom čase pracoval na technickom oddelení Námorného úradu v Rijeke. V auguste toho istého roku sa zosobášili v Budapešti. Sestra Gyulu Derékyho, Anna, bola manželkou Jána Fadrusza, o ktorom si môžete prečítať aj v tomto článku.
Po sobáši žili manželia na svojich majetkoch v Megyaszó a v Máde. Práve tu sa stala asi najzaujímavejšia udalosť v živote pani barónky. Niekedy po tomto roku totiž švagor vtedy už Rozálie Deréky-Györffy, Ján Fadrusz, geniálny maďarský sochár, zhotovil svoje majstrovské dielo, Kristus na kríži, ktorým ozdobil hrob zosnulého prvého manžela pani barónky Jozefa Graefla. Aký blízky musel byť vzťah pani barónky a Jána Fadrusza, napovedá úryvok z nedatovaného listu, ktorý Ján Fadrusz Rozálii Deréky-Györffy napísal:
,,Drahá Rozálka!
Som skutočne šťastný, že som vám mohol spôsobiť takú veľkú radosť svojou prvou veľkou prácou… robil som ju so všetkými mukami človeka, ktorý pochybuje o sebe. Pochyboval som a trpel som preto, že nebudem schopný vytvoriť to, čo cítim, ale pochyboval som iba dovtedy, kým som nespravil k tomu pomocné štúdie; práca samotná bola už taká, ako blahodarná horúčka trvajúca osem týždňov a nič nebolo pre mňa ťažké.”
Ku koncu prvej svetovej vojny nový vlastník panstva, barón Ján Harkányi, presunul hrob Jozefa Graefla zo zámockého parku na starý katolícky cintorín. Hrobka zostala vo vlastníctve baróna, pretože v nej videl hodnotu, a po skončení vojny ju napokon umiestnili v katolíckom kostole, na mieste, ktoré si to najviac zaslúžilo. A Fadruszova socha Kristus na kríži je v súčasnosti vystavená v ľavej lodi katolíckeho kostola v Megyaszó.
Pani barónka Rozália Deréky-Györffy dožila v mestečku Mád. Zomrela 4. februára 1911 a pochovaná bola 6. februára na cintoríne v Máde.
Na záver
Skoro jedno polstoročie sa o tejto dáme písalo, že bola budapeštianska speváčka spišského pôvodu a volala sa Ružena. Nesmierne obdivujem tú neskonalú túžbu po objavovaní pravdy autorov týchto nezmyslov. Veď za toto polstoročie koľko matrík na Spiši by bolo potrebné preskúmať, aby sme sa dozvedeli o tejto dáme niečo viac a hlavne pravdu, čo aj patrí k bežnému koloritu kultúrneho národa. Nestalo sa. Až šťastná náhoda, ako je to v takýchto prípadoch častým zvykom, ma cez osobu Jána Fadrusza a jeho manželky Anny Deréky priviedla k osobe pani barónky Deréky Gyuláne Györffy Rosalia. Maďarské meno Róza (tak sa aj vyslovuje) má v slovenčine ekvivalent Rozália. Keby sa mala volať Ružena, musela by sa v maďarčine písať ako Rózsa (vyslovuje sa Róža).
To čo sa mi podarilo zistiť o tejto vznešenej dáme, jej rodine a jej živote, je predmetom tohto príspevku. A odkiaľ som prevzal tieto údaje, je uvedené v zdrojoch na konci článku.
Preto si kladiem otázku: „Z akých prameňov vychádzali autori spomínaných tvrdení?“ Keďže sú uvádzaní ako renomovaní znalci regiónu, je prirodzené predpokladať, že mali k dispozícii podklady, o ktoré sa opierali. Bolo by preto vhodné tieto zdroje zverejniť – jednak aby som ich mohol porovnať so svojimi zisteniami, jednak aby sa predišlo ďalším nepresnostiam. Ak však žiadne podklady neexistujú, potom nejde o seriózny historický výskum, ale skôr o fabuláciu. Takýto prístup však nemožno považovať za mapovanie histórie.
Zdroje: Unitárius Közlöny 1913, roč.26. | Kempelen Béla: Magyar nemes családok 4. kötet, 1912 | Csécs Teréz: Vendégkönyv Rómer Flóris 1867-es párizsi világkiállítási naplójában | Ročenky MKE 1876, roč.3., MKE 1877, roč.4, MKE 1881 roč.8. | Pesti Hírlap, 1891.,roč.13, Pesti Hírlap, 1911. roč.33. | Fadrusz-szobrok nyomában Megyaszón. Észak-Magyarország, 1988. roč.44. | Library.hungaricana.hu
Napísať komentár