* 16. júl 1831 Ruskinovce – † 25. október 1911 Kežmarok
Friedrich Scholcz, známy aj ako Frici báči – ďalší zo starej gardy zakladajúcich členov Uhorského karpatského spolku. Muž s nesmierne sympatickým zjavom, s prostou, jednoduchou, skromnou a láskavou povahou, ktorý mal pre každého a pre všetko vľúdne slovo. Filantrop plný humoru a láskavosti, ktorý sa vôbec nesnažil skrývať svoje dobré srdce, bol stvorený na to, aby ľudí spájal, aby si ich získal a nadchol pre svoje myšlienky.
Či sa možno čudovať, že on, ktorému nechýbali nielen slová, ale ani činy, ktorými pomohol mnohým žiakom z najrôznejších ťažkostí a trápení, sa stáva ich obľúbencom; symbolom dobrého človeka, na ktorého sa môžu s dôverou obrátiť v ktorúkoľvek hodinu, a ktorý je im preto taký blízky, že sa stáva ich Frici báči. Áno, tento Frici báči s dobrým srdcom sa časom stane legendárnou postavou, o ktorej všetci žiaci Kežmarku básnia a ktorá je stredobodom všetkých školských podujatí. Nepatrí však len do samotnej školy, kde si čoskoro zabezpečí vedúce postavenie a opakovane sa dostáva na jej čelo.
Narodil sa v roku 1831 v malom mestečku Ruskinovce. Ako talentovaný chlapec po výbornom absolvovaní tamojšej základnej školy, sprevádzaný požehnaním svojich zbožných rodičov, s túžbou po vzdelávaní, prichádza do mesta Kežmarok a po prvýkrát vstupuje na prah ctihodného lýcea. Kde by sa skromný a jednoduchý chlapec odvážil tušiť, že jedného dňa bude aj on jedným zo žiarivých svetiel tejto školy a že príde čas, keď bude jej vodcom. Ale on je tu doma. Vďaka usilovnosti, talentu, ako aj skromnej a priateľskej povahe sa stal nielen obľúbencom svojich profesorov, na ktorých po celý život s hlbokou vďačnosťou spomínal, ale vrelo ho prijali aj viaceré rodiny v Kežmarku, kde mal čoskoro možnosť získať prvé ostrohy učiteľského povolania v mladom veku. Po ôsmich rokoch odišiel z Kežmarku ako plnoletý a rozkvitnutý mladík, aby sa venoval teologicko-filozofickým štúdiám v Prešove. V tom čase to bola obvyklá cesta vedúca k učiteľskému povolaniu, ak človek predtým niekoľko rokov pracoval ako vychovávateľ, väčšinou preto, aby si zarobil potrebné peniaze na dokončenie štúdia v zahraničí.
Aj Scholcz prišiel k profesúre z dráhy teológa a pedagóga a podobne ako mnohí iní, aj on bol v týchto rokoch veľmi úspešný. V dome rodiny Hedryovcov, kde pôsobil ako učiteľ, našiel dostatok príležitostí na štúdium nemeckej a maďarskej literatúry a práve tam objavil nadšený mladík svoju básnickú dušu, ktorej vďačíme za mnohé významné básne. To posilnilo jeho idealistický pohľad na život a humanistické princípy, ktoré potom našli novú živnú pôdu na univerzite v Jene, kam sa presťahoval v roku 1857. Hneď v nasledujúcom roku ho nachádzame ako profesora na kežmarskom lýceu, ktorému slúžil 45 rokov vo všetkých dobrých i zlých časoch. Keď Scholcz začínal svoju učiteľskú kariéru, bolo to dosť pochmúrne obdobie; tlak absolutizmu bachovskej éry naňho veľmi doliehal. Aj školy sa ťažko vyrovnávali s pošliapanou autonómiou, odňatím verejných práv, vystavením najrôznejším šikanám zo strany špehujúcich cudzích štátnych orgánov a zároveň s naozaj mizerným platom. To nebolo veľmi lákavé a človek musel byť idealistický učiteľ ako Scholcz, ktorý bol nadšený učiteľským povolaním a mladými ľuďmi, aby sa nerozlúčil s týmto poslaním. Hoci sa politický tlak v roku 1867 zmiernil, materiálna situácia sa vôbec nezlepšila. Ale ako by to mohlo zabrániť človeku ako Scholcz, ktorý si takpovediac nič nenárokoval pre seba a ktorý dával a obetoval sa plnými skutkami, ktorého láskavosť nepoznala hraníc a ktorý bol vždy pripravený podeliť sa i s posledným kúskom chleba. Byť nielen učiteľom, ale aj vychovávateľom mládeže, to je jeho najvyššia zásada. Ale vychovávať ich môže len ten, kto si získa ich srdce ako priateľ, radca, ochranca a patrón. Aby bol tým všetkým, žiadna obeť pre neho nie je príliš veľká, žiadna námaha príliš ťažká. Bol však idealistom nielen srdcom, ale aj skutkom. Dobrým príkladom je ním založený Konvikt, kde aj menej majetní žiaci dostávali lacnú a chutnú stravu.
Po 45 rokoch prospešnej činnosti odišiel do dôchodku, hlboko ctený, vážený a úprimne oslavovaný. 16. júla 1911 mohol ešte v tichosti osláviť svoje 80. narodeniny a pri tejto príležitosti opäť zažil, aký veľký je zástup jeho vďačných žiakov, jeho úprimných obdivovateľov. Naveky odišiel v tichosti 25. októbra 1911.
Friedrich Scholcz bol v nedeľu 11. mája 1873 v kasíne v Kežmarku zvolený ako šiesty člen prípravného výboru Uhorského karpatského spolku. Členom spolku bol od jeho založenia až do roku 1884. Členstvo ukončil pravdepodobne kvôli zaneprázdnenosti. Od roku 1858 pôsobil ako profesor na kežmarskom lýceu, od júla 1882 ako šéfredaktor týždenníka Karpathen Post a ešte k tomu ho 5. augusta 1883 zvolili do výboru Uhorského karpatského spolku. Od septembra 1888 do septembra 1897 bol hlavným spolupracovníkom Karpathen Post. A práve v tomto období, na jar roku 1894 Friedrich Scholz v týchto novinách uverejnil šesť článkov pod názvom Vor Hundert Jahren (Pred sto rokmi) a Aus alter Zeit (Zo starých čias), v ktorých citoval pasáže z denníka Tomáša Maukscha. Ako som už prezentoval v predošlých článkoch o Hugovi Payerovi a Karolovi Wunschendorferovi, o tom, že existuje nejaký denník Tomáša Maukscha, sa vtedy nevedelo. Ako sa dostal do rúk Friedricha Scholcza? A aké boli dôvody Scholcza pre výber častí denníka, ktoré publikoval, keď sa vyhol časti, v ktorej Mauksch popisuje ako vznikal Smokovec?
Okrajovo sa ešte téme denníka Tomáša Maukscha budem venovať v nasledujúcej časti tohto seriálu, venovanej Samuelovi Weberovi. Po jeho ukončení uverejním všetky doteraz známe pasáže z tohto denníka, ktoré zverejnili Friedrich Scholcz, Samuel Weber a Prof. Dr. Johann Lipták (1889-1958).
Z básnickej tvorby Friedricha Scholcza pre zaujímavosť, odľahčenie a dokreslenie jeho povahy, nasleduje jeho krátka a rozkošná básnička z roku 1897, ktorú nazval:
Tatra-A-B-C
Arber Alpen sieht man, auch wenn sie Wolken umhüllen,
Augenärzte die, die sie nicht sehn, bebrillen.
Die Botzdorfer Spitze liegt nimmer im Thal,
Bazillen hingegen sind überall.
Vom Chlobek kann (nach Otto) die Ochsen man treiben,
Am Csorber See möchte man Tagelang bleiben.
Die Dobschauer Eishöhle ist immer noch kalt,
Drei Seen vertrocknen mitunter im Wald.
Die Eisthaler Spitze versah Dénes mit Wegen
Die Granatenwand find man in Ewigem Regen.
Der Felker See ist 5 Meter nur tief,
Am Fischsee ein Mönch und ein Türke einst schlief.
Groß-Schlagendorf glänzet durch Billigkeit,
Die Gämsen zu sehen ist eine Seltenheit.
Der Hintere See liegt hoch und ist grün,
Aus der Hunsdorfer Spitze sieht man selten was blühen.
Der Idyllische Garten ist nicht zu ersteigen,
Wem Ischias oder das Zipperlein eigen.
Nach Javorina nimmt man Wagen,
Johannes Müller tat es sagen.
Zum Krivan-Gipfel steigt sich böse,
In Kesmark gibt es guten Käse.
Die Meeraugspitze muss jeden reizen,
Nach Martin Roth sieht Seen man dreizehn.
Die Nieder Tátra Luchse lieben,
In Neu-Schmecks wird kalt abgerieben.
In Oderberg kann Geld man wechseln,
Auf die Osterva Damen kraxeln.
In Poprad thät man Wagen liefern,
Am Popper-See find Zirbelkiefern.
Die Rosahütte ist längst von Grunde abgebrannt,
Die Rainerhütte noch als primitiv bekannt.
Das Schlesierhaus 6 Fremdenzimmer rühmt sich,
Im Schlesierheim bekneipt man unverblümt sich.
Wer soll in Trentschin-Teplitz erst gesunden,
Sehe nur die Tatraspitze sich an von unten!
In Unter-Schmecks kann man im Moor sich wälzen,
Den Ubok man erklettert nicht aus Stelzen.
Den Weg zu der Visoka rot markierte
Einst der Verein, damit er richtig führte.
Die Warze hat 2 Gipfel wohl im Ganzen,
In Weßterheim Zigeuner spielen zum Tanzen.
Zum Schluss sei rühmend noch genannt
Die Gastlichkeit des Zipser Land.
Ani sa nesnažím prekladať tento zaujímavý text. Každý, kto aspoň pasívne ovláda nemčinu, si z toho vyberie svoje. Mňa osobne najviac zaujal verš o Rainerhütte. O nej už čoskoro.
Zdroje: Karpathen-Post 1894, 1897, 1898, 1903, 1906, 1910, 1911.
Napísať komentár