Park Hotel v Novom Smokovci z roku 1930, ktorého pôvodnú podobu dnes už málokto pozná, priblížim na základe životných osudov jeho tvorcu a prvého majiteľa, doteraz asi najzáhadnejšej postavy tohto regiónu, Jána Osska. Samotný hotel bol neskôr asanovaný, aby ustúpil novostavbe Hotela Park, zrealizovanej v rokoch 1966 až 1969, a ktorý mal zvýšiť ubytovaciu kapacitu pred pripravovanými majstrovstvami sveta v lyžovaní v severských disciplínach roku 1970. Následne od roku 2004 prešiel rozsiahlymi rekonštrukciami a modernizáciami až do dnešnej podoby ako Hotel Atrium.
Ján Ossko
Hostinský, hotelier, vydavateľ pohľadníc, obchodník a turistický činovník.
O ňom sa nevie ani kde a kedy sa narodil, ani kde a kedy zomrel. Sám o sebe tvrdil, že je Liptovský Slovák. Vo Vysokých Tatrách, konkrétne na Štrbskom Plese, sa objavuje v roku 1920, kedy tam už prevádzkoval bazár a pomáhal Klubu československých turistov (KČST) so značkovaním turistických chodníkov. V tom roku začal vydávať aj pohľadnice výlučne s tematikou Vysokých Tatier. Krátko po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a po vzniku Československa významný vydavateľ pohľadníc Eduard Feitzinger (1850-1932) z Tešína zrušil vydávanie pohľadníc tatranského regiónu a svoje zvyšné zásoby predal Jánovi Osskovi, ktorý ich následne predával vo svojom bazári na Štrbskom Plese.
Aký bol jeho vzťah s Klubom československých turistov?
Už 15. júna 1921 preberá Ján Ossko od KČST do prenájmu Chatu pri Popradskom plese (v Karpatskom spolku ju nazývali Majláthova chata, podľa prvej chaty postavenej spolkom v roku 1879 na tomto mieste)* po veľmi obľúbenom a úspešnom Aladárovi Polnischovi (1862-1932). A to bola udalosť, ktorá vyvolala vlnu nevôle širokej spišskej turistickej verejnosti. Chatu pri Popradskom plese dal na nátlak verejnosti v roku 1899 postaviť majiteľ pozemkov, pruské knieža Hohenlohe, pretože jej predchodkyňu nechal v roku 1898 zbúrať. Od roku jej vzniku ju mal v prenájme k všeobecnej spokojnosti širokej turistickej verejnosti Aladár Polnisch (1862-1932). Ako prvú z tatranských chát ju prevádzkoval celoročne.
Čo sa vtedy vlastne odohralo?
Nepredĺženie platnosti nájomnej zmluvy, ktorá končila Aladárovi Polnischovi koncom roka 1920, bol hlavný dôvod ostrých protestov zo strany vtedy vlastne neexistujúcich pôvodných spišských turistických spolkov, ktoré boli hneď po vojne (v roku 1919)* zakázané. Zrušené spolky aj vyvíjali iniciatívu na opätovnú registráciu, a to tým, že vypracovali nové stanovy a predložili ich na schválenie, avšak politické orgány nového štátu obštrukciami odďaľovali ich odsúhlasenie a tak sa nová nájomná zmluva ani nemala s kým podpísať, ostal jedine KČST.
Prvé kroky v tejto afére podnikol vtedy veľmi agilný Alois Chytil (1877-1949), športový funkcionár z Prahy-Smíchova, v Karpathen Post nazývaný aj „diktátor Klubu československých turistov“. Už na jar roku 1919 navrhol Aladárovi Polnischovi, aby dobrovoľne postúpil nájomnú zmluvu Chaty pri Popradskom plese Klubu československých turistov v Prahe. V tom prípade mohol Polnisch počítať s tým, že mu bude predlžený prenájom objektu vo Vyšných Hágoch (hotel Erika, ktorý patril kniežaťu Hohenlohe, ale bol pod nútenou správou)*. Ak by tak neurobil, chata bude s pomocou Úradu pre správu pozemkov jednoducho vyvlastnená a on už nebude môcť počítať ani s ďalším prenájmom objektu vo Vyšných Hágoch.
No vtedy bola nová doba, rakúsko-uhorská monarchia sa rozpadla a na jej troskách vznikol 28. októbra 1918 nový štátny útvar, vtedajšie Česko-Slovensko. Už 13. novembra 1918 sa pôvodný Klub českých turistov (KČT), ktorý vznikol v roku 1888, premenoval na Klub československých turistov (KČST) a rozšíril svoju pôsobnosť na Slovensko a Podkarpatskú Rus. Už v správe o činnosti klubu za rok 1919 boli stanovené úlohy, ako napr. vyvlastnenie niektorých turistických objektov, vybudovanie československej turistiky na Slovensku ako protiváhu turistike maďarsko-nemeckej a ovládnutie Vysokých Tatier, zavedenie jednotného značenia turistických chodníkov aj vo Vysokých Tatrách (nové vyznačenie)*. Následne sa turistický spolok v Liptovskom Mikuláši v lete roku 1920 pripojil ku KČST. Pravdepodobne bol jeho členom aj Ján Ossko.
Ako člen KČST a už nový nájomca Chaty pri Popradskom plese bol totiž Ján Ossko prítomný na pamätnom stretnutí z 12. septembra 1921 na chate PTT (Polskie Towarzystwo Tatrzańskie – Tovarišstvo tatranské – Poľský tatranský spolok)* pri Morskom oku na poľskej strane Tatier. Malo sa tam konať stretnutie zástupcov KČST a členov PTT. V uvedený deň, za hustého dažďa dorazila cez Mengusovské sedlo k Morskému oku skupina 28 hlučných členov KČST a zrejme ich nepríjemne zaskočilo, že namiesto očakávaných davov a nadšeného privítania ich na ubytovanie sprevádza len tajomník, Stanislaw Porebski (1884-1960). Zástupcovia KČST mali v úmysle prerokovať formy spolupráce medzi dvoma blízkymi slovanskými turistickými spolkami. Po večeri, pri ktorej medzi 28 Čechmi sedel na čele stola jediný Poliak, sa slova ujal tajomník KČST Dr. Mühlmann. Po úvodnom nadšenom konštatovaní, že sú všetci Slovania, a teda si rozumejú, a že Porebski nech hovorí po poľsky, oni budú odpovedať po česky, začal s veľkolepou rečou.
Prerozprával históriu svojho spolku, ktorý podľa neho funguje už 40 rokov (v skutočnosti 33 rokov, od roku 1888)*, načrtol jeho ciele, opísal, ako sa v roku 1920 spojili s liptovskými turistami a ako sa tak z dvoch spolkov stal jeden jednotný a veľký spolok. Podľa jeho slov odkladajú všetku politiku stranou a pracujú výlučne v záujme Tatier a turizmu.
(To ale Dr. Mühlmann netušil, že polhodinu pred ich príchodom telefonicky varoval Porebského predseda poľskej hraničnej komisie, ktorý sa dozvedel, že pred tromi dňami KČST predložil príslušným orgánom rôzne protestné memorandá proti poľským hraničným nárokom. Teda odložili stranou politiku vo vedení KČST?)*
Následne opísal situáciu panujúcu na južnej strane Tatier. Podľa neho ich klub prevzal zanedbanú oblasť, ktorú sa teraz sám snaží kultúrne oživiť. Ich klub je jediným spolkom na južnej strane Tatier, pretože Karpatský spolok a Tatranský spolok neexistujú, keďže ich stanovy neboli schválené a tieto spolky na zasadnutí v Tatranskej Polianke samy priznali, že sú v spojení s centrami so sídlom v Budapešti.
Tieto spišské turistické spolky nedokážu prestať s politikou a pracujú len proti KČST; ich vedúci predstavitelia chcú len získať späť svoju bývalú moc. Povedal, ako ich klub dal do poriadku chodníky, zaviedol poriadok v značení, postavil nové smerové tabule, ktoré však Spišiaci strhávajú, a vo všeobecnosti dal do poriadku všetko, čo miestne obyvateľstvo zničilo.
Povedal zaujímavé veci o horských chatách. Podľa neho klub prenajal horskú Chatu pri Popradskom plese od kniežaťa Hohenloheho (!?) a dal ju do podnájmu ctihodnému Osskóvi. Sliezsky dom a Téryho chata boli ako zahraničný majetok odobraté ich pôvodným vlastníkom. Iba horská chata pri Zelenom plese, ktorá leží na území mesta Kežmarok, je v rukách Karpatského spolku ktorý ale do nej nasťahoval nájomcu, ktorý neovláda ani češtinu, ani slovenčinu a k Čechom sa správa veľmi nepriateľsky.
Nakoniec sa pán Mühlmann vrátil k cieľu svojej návštevy, ktorým bolo nadviazanie spolupráce medzi turistami oboch slovanských národov v Tatrách, vzájomné poskytovanie zliav, ktoré môžu získať, zabezpečenie toho, aby ich členské preukazy v určitej zóne zároveň oprávňovali na prekročenie hraníc atď.. Na záver vyjadril želanie, aby Poliaci v čo najväčšom počte (!) opätovali návštevu pri Popradskom plese.
Následne vystúpil Stanislaw Porebski a po tom, čo v mene svojho spolku privítal hostí na poľskej pôde, v reakcii na dlhé úvahy Mühlmanna vyhlásil, že z poľskej strany nemôžu s Čechmi vstúpiť do rokovaní, pokiaľ nebude vyriešená otázka hraníc v Javorine. Toto územie si nárokujú pre seba, pretože z geografického, hydrografického, etnografického a hospodárskeho hľadiska patrí k Poľsku.
Porebski ďalej konštatoval, že poľskí turisti spoznali pomery na južnej strane Tatier trochu inak, ako ich opísal Mühlmann, a musí konštatovať, že Poliakov mimoriadne bolestivo zasiahlo zaobchádzanie, ktorému sú vystavené spišské spolky, a skôr než bude možné hovoriť o akejkoľvek spolupráci, chcú mať istotu, že spišské spolky budú môcť naďalej existovať; ako predpoklad kladú ukončenie útlaku a teroru a požadujú, aby bola umožnená ďalšia činnosť spišských turistov. Poľskí obyvatelia už desaťročia žijú v najkrajšej spolupráci so spišskými turistami a ich vedúcich predstaviteľov si veľmi vážia. Situáciu nepozná natoľko, aby vedel, čo títo páni urobili, ale je presvedčený, že pracujú čisto nezištne, len v záujme Tatier a turizmu. Je veľmi správne, že Česi využívajú na rozvoj Tatier najširšiu štátnu podporu, ale prečo bránia schváleniu stanov ostatných združení? Najviac ich rozhorčilo, že Česi, odhodiac všetky tradície, proste premaľovali značky, ktoré boli na základe spoločných dohôd už desaťročia všeobecne známe, a ak teraz Poliaci, či už s mapami a sprievodcami typu Chmielewski, Swierz, Komarnicki alebo Otto, prejdú na južnú stranu, nepoznajú to tam, lebo nájdu značky úplne inej farby. „Nemyslite si,“ povedal Porebski, „že týmto premaľovaním ste jedným ťahom znárodnili Tatry! Ak odstránite všetky tieto nezrovnalosti a opäť vytvoríte normálny stav, a predovšetkým ak bude vyriešená otázka hraníc, potom môžete začať rokovať o spolupráci.“
Na Porebského prejav odpovedal Ján Ossko, československý nájomca horskej Chaty pri Popradskom plese, a snažil sa vyvrátiť Porebského tvrdenia. Jeho slabá odpoveď, ktorá skôr pripomínala výhovorku, sa čoskoro zmenila na reklamný prejav v prospech horskej chaty, ktorú mal prenajatú. Predovšetkým zdôrazňoval, ako veľmi boli Slováci počas maďarskej nadvlády utláčaní a hoci žili na úpätí Tatier, nemohli sa podieľať na ich poznávaní. Mali aj svojich autorov, napr. učiteľa Janošku zo Štrby, ale sprievodcov a ďalšie knihy pre Slovákov nechceli predávať obchodníci zo Starého Smokovca a Tatranskej Lomnice. Nemohli používať svoje pôvodné slovenské názvy miest, pretože Hefty, Komarnicki a Vigyázó im násilím vnútili také názvy, ako je vrchol Františka Jozefa atď.. Vyhlásil, že spočiatku mali aj oni medzi sebou prehnaných šovinistov, ktorí napríklad Gerlach premenovali na Štít Legionárov, ale samotný KČST tieto násilné premenovania odmietol na zasadnutí v Bratislave. Potom v tóne, ktorý vyvolával nevoľnosť zo samochvály, rozprával, čo všetko stavia a renovuje pri Popradskom plese, ako veľmi ho rozšíril a zveľadil, ako rád víta Poliakov a vzhľadom na ich slabú menu, aké veľké zľavy im poskytuje. Toľko k rokovaniam.
Tu sa končí prehľad najzaujímavejších faktov, ktoré na tomto pamätnom stretnutí odzneli. Nechcel som narúšať plynulosť a súvislosť týchto dôležitých tvrdení vloženými vysvetlivkami, ako to je v pôvodnom článku v časopise Turistaság és Alpinismus z roku 1921 číslo 10-11. Prehľad skutočných udalostí, na ktoré sa Dr. Mühlmann odvolával ako aj argumenty Poliakov v podaní Porebského uvediem v nasledujúcom.
Na úvod musím zverejniť najzásadnejšie závery z jednaní slovenskej komisie a samotného Ústredného Výboru KČST. Už 11. novembra 1920 Dr. Holoubek referoval na 2. schôdzi slovenskej komisie KČST o osobnom jednaní so zástupcom Karpathenvereinu v Spišskej Novej Vsi; na 4. schôdzi slovenskej komisie 13. januára 1921 Antonín Straka požadoval nadviazanie stykov s maďarskými (spišskými)* turistickými spolkami; na valnom zhromaždení KČST v Prahe 15. apríla 1921 sa prijalo uznesenie o začatí informačného vyjednávania s Karpatským spolkom (Karpathenvereinom)*; až na 8. schôdzi slovenskej komisie 30. júna 1921 sa vzal na vedomie zákaz činnosti Karpathenvereinu a na 6. schôdzi Ústredného výboru KČST konanej 31. augusta 1921, ktorej predsedal Dr. Guth-Jarkovský sa prijalo rozhodnutie o zabraní tatranských chát rozhraničovacou komisiou.
Takže keď Dr. Mühlamm na stretnutí tvrdil, že Karpatský spolok a Tatranský spolok neexistujú, aj keď návrhy nových stanov na príslušné úrady podali, ale odpovede sa nedočkali, s kým potom jednali na týchto stretnutiach:
Karpatský spolok, Tatranský spolok a KČST usporiadali 17. apríla 1921 v Poprade spoločné zasadnutie pod vedením Dr. Michala Guhra, na ktorom bola dosiahnutá dohoda o rozdelení pracovných oblastí, o turistickom značení a o otázke horských chát. Podľa tejto dohody Karpatský spolok získal doliny: Mengusovská, Zlomisková, Batizovská, Velická, Bielovodská, Kačacia, Zeleného plesa a oblasť Belianských Tatier. Tatranský spolok získal Veľkú a Malú Studenú dolinu, zatiaľ čo KČST dostal časť ležiacu západne od Hrebeňa bášt, teda na území Liptovskej župy, a kotlinu Skalnatého plesa, ktorá je v pôsobnosti štátneho podniku v Tatranskej Lomnici. Pokiaľ ide o značenie, dohodli sa na zachovaní starého značenia, ktoré je uvedené na všetkých mapách a v sprievodcoch, a budú ho iba aktualizovať a dopĺňať; zároveň sa rozhodli, že odteraz budú všetky turistické značky prevedené na bielom podklade. Právo na správu a prenájom horských chát bolo udelené Karpatskému spolku v prípade Fridrichovej chaty (Chata pri Zelenom plese)*, Tatranskému spolku v prípade Téryho chaty, sliezskej sekcii Karpatského spolku v prípade Sliezskeho domu a KČST v prípade Majláthovej chaty. (tak je nazvaná v orig. článku Turistaság és Alpinismus 1921 č.6-7.)*
V mene Karpatského spolku vystúpili 29. júla 1921 Dr. T. Keler a prof. Hefty na úrade župana a od hlavného notára Dr. Vrchovinu dostali nasledujúce vysvetlenia: Záležitosť týkajúca sa Sliezskeho domu je v rukách župana Dr. Rumanna; ten pracuje na zostavení komisie, ktorá má vyriešiť túto otázku na základe zásad spravodlivosti a rovnosti. Pokiaľ ide o dohľad nad tatranskými horskými vodcami, Klub československých turistov požiadal o prevzatie tejto úlohy na seba, župan Dr. Rumann sa však tejto žiadosti postavil na odpor a v tejto veci sa doteraz nepodnikol žiadny ďalší krok. Prevzatie Karpatského múzea a presťahovanie Tatranského múzea sa práve riešia, Dr. Rumann však vyhlásil, že v Spišskej župe nebude tolerovať žiadny kultúrny škandál a uistil zástupcov Karpatského spolku na jeho spravodlivé rozhodnutie; múzeum vo Veľkej má zostať na súčasnom mieste. Niekoľko menších žiadostí Karpatského spolku má v rukách a vybaví ich v priaznivom zmysle. Pokiaľ ide o stanovy Karpatského spolku, požiadal o urýchlené konanie a sľúbil, že ich ešte v priebehu týždňa osobne odnesie na príslušné ministerstvo a bude sa zasadzovať o ich vydanie. Nakoniec uviedol, že Dr. Rumann bude na začiatku budúceho týždňa opäť v Levoči a bude v týchto záležitostiach pokračovať.
Aj napriek všetkým týmto dohodám predmetné horské chaty sa pôvodným vlastníkom napokon odobrali.
Československé Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska zabavilo pre československo-poľskú rozhraničovaciu komisiu horské chaty: Sliezsky dom, Téryho chatu a Chatu pri Zelenom plese, teda práve tie, ktoré KČST v rámci dohody veľkoryso ponechal v rukách spišských turistických spolkov.
Chatu pri Popradskom plese získali zase pre seba za pomoci najrôznejších nátlakov a využitím celej vládnej moci, keď chceli podriadiť celé panstvo Hohenloheho pod nútenú správu, len aby vymohli nájomnú zmluvu na uvedenú chatu podľa vlastných predstáv. Preto od 1. júna 1921 uzavrel knieža Hohenlohe zmluvu na 12 rokov s KČST, ktorého podnájomník Ján Ossko prevzal 15. júna horskú chatu od Aladára Polnischa.
O všetkých týchto udalostiach boli Poliaci veľmi dobre informovaní.
Keď sa Dr. Mühlmann ponosoval, že ich spolkom postavené nové smerové tabule spišiaci strhávajú, zabudol dodať, že s touto praktikou predsa začala československá ministerská komisia, ktorá v roku 1918 dala zničiť všetky pôvodné turistické značky existujúce už desaťročia.
Výčitky Dr. Mühlmanna, že na Chate pri Zelenom plese je nájomník, ktorý neovláda ani češtinu, ani slovenčinu a k Čechom sa správa veľmi nepriateľsky bola očividná lož, lebo vdova, pani Filippiová, ako nájomníčka chaty, bola známa ako čestná žena zo Stráži pod Tatrami, ktorá ovládala slovenčinu rovnako dobre ako maďarčinu či nemčinu a ktorá prijímala všetkých turistov s rovnakou srdečnosťou. Mimochodom, že tam vtedy nevládli až také strašné podmienky, dokázali samotní Česi tým, že na tretí deň sa z Morského oka vybrali na nocľah práve na Chatu pri Zelenom plese.
Ktoré záväzne dohodnuté body vlastne ostali v platnosti? Keď tá, pre širokú turistickú verejnosť bez rozdielu národností najzásadnejšia, ponechanie pôvodného rokmi zaužívaného turistického značenia vo Vysokých Tatrách, sa okamžite porušila!
Na vysvetlenie:
Karpatský spolok – Karpathenverein – pokračovateľ Uhorského karpatského spolku na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi, deklarované 4. decembra 1920 na valnom zhromaždení v Poprade.
Tatranský spolok – Tatraverein v Kežmarku v rokoch 1891-1920 súčasť Maďarského turistického polku (MTE)*, v rokoch 1920-1923 pôsobil samostatne, 28. mája 1923 sa spojil s Karpatským spolkom.
Pretože je táto téma doteraz širšiemu publiku neznáma a nesmierne zaujímavá a že sa jej aj osobne zúčastnil samotný Ján Ossko, hlavný aktér tohto pojednania, uviedol som to dosť podrobne práve na tomto mieste. A že to bola v tom čas naozaj chúlostivá téma dokazuje aj skutočnosť, že rozsiahly článok o týchto udalostiach uverejnený v Karpathen Post bol na viacerých miestach cenzurovaný (!!) a podstatné pasáže článku ostali nezverejnené..
Záverom, na základe doteraz tu uvedených skutočností sa dá konštatovať, že plánované stretnutie so zástupcami PTT, ktoré malo dohodnúť bližšie formy spolupráce, dopadlo neúspešne. Asi aj z tohto dôvodu, sa nikde v oficiálnych zápisoch z jednaní orgánov KČST o tomto stretnutí nepíše.
Ján Ossko ako úspešný hostinský
Aj keď Ján Ossko na uvedenom stretnutí pred Poliakmi hlavne propagoval svoju Chatu pri Popradskom plese, neviedol si v skutočnosti ako hostinský zle. To dokazujú aj nasledujúce riadky.
Aj Ossko mal chatu otvorenú celoročne a v roku 1922 vzhľadom na všeobecné zníženie cien upravil ceny jedál a nápojov v Chate pri Popradskom plese aj on a to na ceny bežné v mestských hostincoch. Ceny za ubytovanie taktiež znížil – z 20, 16 a 12 K na 15, 12 a 10 K.
Koncom roku 1923, v rámci príprav na nadchádzajúcu zimnú sezónu, keď sa na Móryho Novom Štrbskom plese začal stavať skokanský mostík, aj Ossko prezentoval v Kapathen Post svoj zámer, postaviť pri Majláthovej chate (tak ju nazvali v Karpathen Post)* hneď tri skokanské mostíky v rôznych veľkostiach. Ako táto snaha dopadla sa nepodarilo nikde dopátrať. V nasledujúcom roku nechal na chate rozšíriť verandu smerom na západ a zriadil v nej zimnú jedáleň.
V júli roku 1925 Ján Ossko rozširuje oblasť svojho podnikania a kupuje v Novom Smokovci bývalú vilu Rozália (Róza – na pohľadnici)*, ktorá sa v čase kúpy volala vila Guttmann, majiteľkou bola barónka Guttmannová (rod. Krauszová). Podľa katastra kúpna zmluva na sumu 80 tis Kč bola uzavretá 31. októbra 1925, župným výborom overená 14. novembra 1925. Zápis do katastra sa previedol 21. februára 1926.
Už v čase kúpy tejto vily musel mať Ján Ossko jasný zámer, na čo ju využije. Pretože už v auguste 1925, teda ešte pred oficiálnym nadobudnutím vlastníckeho práva dal vilu zrekonštruovať a usporiadal v nej stálu výstavu umeleckých a umelecko-priemyselných predmetov. Vila so záhradou, bola pomenovaná „Slovač“, bola veľmi pekne upravená a samotná výstava bola vkusná a bohatá. Jej návšteva sa odporúčala každému návštevníkovi Smokovcov. V tom čase v nej boli vystavené obrazy slovenských maliarov Kerna, Hanulu, Kováčika a Fülöpa.
Klebety sa pravdepodobne šírili už aj v tom čase, pretože v súvislosti s kúpou tejto vily už v septembri 1925 žiada Ján Ossko redakciu Karpathen Post o uverejnenie informácie, že správa o tom, že mu bola vypovedaná nájomná zmluva na Chatu pri Popradskom plese nezodpovedá skutočnosti.
Obľúbenosť Chaty pri Popradskom plese aj pod novým nájomníkom bola medzi turistickou verejnosťou porovnateľná ako za čias Aladára Polnischa. To dokazuje udalosť z mája 1925, keď došlo k nehode v masíve Vysokej. Tesne pod vrcholom vypadli zo steny dvaja horolezci. Záchrannej skupine, ktorá vyrazila postihnutým na pomoc Ján Ossko okamžite ochotne poskytol všetko potrebné ale bohužiaľ, sám sa so svojimi ľuďmi akcie zúčastniť nemohol, pretože mal vtedy na chate 150 hostí.
Pôsobenie na Štrbskom Plese
Už v apríli 1927 preberá Ján Ossko ako skúsený nájomca Chaty pri Popradskom plese pod svoju správu aj reštaurácie na Štrbskom Plese. Ako nový prevádzkovateľ reštaurácií, šikovne vyriešil dlhodobo pociťovanú potrebu, pretože vtedy bol mimo sezóny otvorený len penzión Jiskra (bývalá Augusta)*.
Tento penzión však nemal primeranú jedáleň, takže sa tu nikdy nedalo hovoriť o nejakej pohostinnosti, alebo sa museli obrovské jedálne Grandhotela Kriváň nechávať otvorené dlhšie, ako bolo potrebné, čo predstavovalo významnú položku výdavkov. Tento nedostatok však Ossko odstránil tým, že v penzióne Jiskra vybudoval verandu a prestaval priestory, ktoré sa dovtedy využívali na stravovanie, čím vytvoril turistický penzión, ktorý vďaka jemnému, príjemnému drevenému obloženiu a zariadeniu pripomínajúcemu Sliezsky dom si získal sympatie každého návštevníka.
Ossko aj premyslene viedol tento penzión pre potreby širokej turistickej verejnosti. S uznaním sa konštatovalo (v Karpathen Post!)*, že penzión mal nápisy iba v národných jazykoch (viď. pohľadnica)*. V štátnych kúpeľoch to bolo vtedy priekopnícke, lebo dovtedy sa tam odvážili umiestniť nemecké alebo dokonca maďarské nápisy len vtedy, ak dva alebo aspoň jeden cudzí jazyk – francúzština alebo angličtina – poskytoval dostatočnú výhovorku na používanie týchto odsudzovaných menšinových jazykov. A na dôvažok, na Štrbskom Plese členovia KČST mali v Osskových reštauráciách počas spoločenských výletov s počtom účastníkov nad 10 osôb priznané toľko percent zľavy, koľko bolo účastníkov.
Najdôležitejšej satisfakcii a zároveň uznania za dobre vykonávanú prácu v oblasti cestovného ruchu sa Osskovi dostalo v roku 1928. Vtedy sliezska sekcia Karpatského spolku usporiadala 11. februára oslavu 40. výročia svojho založenia. V slávnostne vyzdobených priestoroch Vroclavského veslárskeho klubu privítalo predsedníctvo sekcie na čele s predsedom Dr. Paulom Stecherom početných slávnostných hostí, ktorí prišli nielen z Vroclavi, ale zo všetkých kútov Nemecka a samozrejme aj z Vysokých Tatier a zo Spiša, aby vyjadrili vďaku tejto statočnej a blahodarne pôsobiacej sekcii. Predseda sekcie Dr. Paul Stecher otvoril zasadnutie historickým pohľadom do minulosti. Spomenul najmä 25. výročie založenia sekcie a vojnové roky, ktoré odvtedy uplynuli, pričom medzi členmi nedokázal zistiť obete týchto rokov, avšak medzi prítomnými nebol nikto, kto by nemal dôvod oplakávať hrdinskú smrť svojich blízkych. Spomenul majiteľov Tatranskej Polianky, najmä Pavla Wesztera, ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi a ktorý vždy prejavoval o sekciu najväčší záujem, ďalej spomenul smrť zaslúžilého podporovateľa Dr. Maxa Weißa a na záver poukázal na najnovšie práce na rozšírení Sliezskeho domu, pri ktorých požiadal členov o ďalšiu podporu. Následne privítal zástupcov ďalších inštitúcií, najmä generálneho konzula Československého štátu, Dr. Gregora, zástupcov materského spolku, hlavného predsedu Dr. Michala Guhra (1873-1933), právneho poradcu Dr. Forbergera a hlavného čestného člena Aladára Polnischa, zástupcu Štrbského Plesa Jána Osska a najmä bývalých predsedov a bývalých členov predsedníctva sekcie a ďalších. Ako prvý prehovoril generálny konzul Dr. Gregor, ktorý sekcii vyjadril uznanie za jej skvelú a nezištnú prácu v Tatrách a zaželal jej veľa úspechov v ďalšej činnosti. Následne vystúpil primár Dr. Michal Guhr a odovzdal krásnu čestnú listinu, ktorú vytvoril majster Elemer Kötzeghy-Winkter, so slovami: Verba volant, scripta manent! (Slová odletia, napísané zostáva!)*: Karpatský spolok blahoželá svojej sekcii Sliezsko vo Vroclave pri príležitosti 40. výročia jej založenia 11. februára 1928 a oceňuje jej úspechy pri sprístupňovaní Velickej a Batizovskej doliny, Gerlachovského štítu, Poľského hrebeňa a Malej Vysokej, pri výstavbe a rozšírení Sliezskeho domu, najkrajšej horskej chaty vo Vysokých Tatrách.
Potom prehovoril Ján Ossko a zdôraznil, že všetci Nemci sa stanú najobľúbenejšími a vždy priateľsky prijímanými hosťami na Štrbskom Plese, zároveň odovzdal sekcii na pamiatku umelecky vybrúsený kalich. Následne predniesol primár Dr. Michal Guhr prednášku na tému „Klimatické pomery vo Vysokých Tatrách a iných pohoriach“. Opísal spoločné črty vysokohorského podnebia v Krkonošiach, Tatrách a Alpách, hygienicko-dietetické špecifiká liečebných postupov vo vysokohorských kúpeľoch, so zvláštnym zreteľom na zvýšenú potrebu komfortu v obytných a lôžkových priestoroch. Táto mimoriadne cenná prednáška, prinášajúca mnoho nových pohľadov a poznatkov, bola prijatá búrlivým potleskom. Pri slávnostne vyzdobenej tabuli zostala spoločnosť ešte dlho pohromade, čím dôstojne zavŕšila oslavy sekcie.
Ján Ossko ako zástupca Štrbského Plesa musel byť na toto stretnutie pozvaný, a aj keď sliezska sekcia Karpatského spolku mala určitú autonómiu vo svojom rozhodovaní o bežných záležitostiach, vo všeobecnosti sa držala línie, ktorej smerovanie riadila centrála spolku na čele s Dr. Michalom Guhrom. To znamená, že Jána Osska na toto stretnutie pozval samotný Karpatský spolok, teda ten spolok, ktorý tak dôrazne protestoval v lete roku 1921 proti tomu, aby sa novým nájomcom Chaty pri Popradskom plese po Aladárovi Polnischovi stal práve Ján Ossko. A nevyjadril týmto aj nepriamo uznanie za vykonanú prácu Jána Osska ako nájomcu tejto chaty? O čom sa asi rozprával Ján Ossko s Dr. Michalom Guhrom, predsedom Karpatského spolku a samotným Aladárom Polnischom, keď tam boli všetci spolu?
Už na jeseň roku 1928 sa objavila správa o definitívnom prelome starých výsad, totiž že podnikavý hostinský zo Štrbského plesa, Ján Ossko plánuje na svojom pozemku v Novom Smokovci postaviť turistický hotel.
Medzitým ešte v novembri toho istého roka, počas opráv skokanského mostíka v Mlynickej doline, ktoré viedol osobne arch. Jarolímek, v technickom zázemí mostíka, v obyčajnej búde Športového klubu Vysoké Tatry zriadil Ossko vývarovňu a bufet. Asi ako protihodnotu za túto službu Ossko zdarma prepustil jednu miestnosť vo svojej vile Slovač Športovému klubu Vysoké Tatry.
Z Tatier, dvojtýždenník Aloisa Chytila venovaný cestovnému ruchu, v ktorom si pravidelne vzal na mušku niektorých Nemcov alebo Maďarov žijúcich a pracujúcich v Tatrách a na každého sa našiel nejaký háčik, sa v lete roku 1927 pustil aj do Jána Osska. Obviňoval ho, že na Chate pri Popradskom plese má o 100% vyššie ceny ako ostatní a rázne požadoval, aby od nasledujúceho roka chatu prevzal do správy nový nájomca. Ale tieto bezdôvodné ohovárania uviedol na pravú mieru MUDr. Ľ. Izák, keď uviedol, že Ján Ossko ako nájomca Chaty pri Popradskom plese a nájomca Štrbského Plesa bol predsa Chytilov konkurent. A veľmi výstižne Aloisa Chytila nazval Alois Lutonský v Krásach Slovenska ako „negatívny propagátor„ Tatier, ktorý viac škodí než osoží.
Ossko končí ako hostinský
Chatu pri Popradskom plese preberá v máji 1929 od Jána Osska Václav Fiška (1899-1976), ktorý predtým pôsobil ako nájomca kúpeľov Herľany a už večer 12. júna 1929 bolo v štátnom vysokohorskom kúpeľnom stredisku Štrbské Pleso na príkaz Ministerstva zdravotníctva (vtedy pod vedením Dr. Jozefa Tisu)* reštauračné zariadenie uzavreté. Jiskru mal Ossko v prenájme od apríla 1927. V každom prípade sa snažil a výrazne prevyšoval dovtedajších nájomcov. Z dôvodov úplne neznámych a v typickom vtedajšom štýle tohto ministerstva sa pokúsili Osskovi vypovedať nájomnú zmluvu v rozpore s jej podmienkami, čo Ossko samozrejme neakceptoval. Potom sa mu pokúsili vnútiť spoločníka, čo však kategoricky odmietol. Ministerstvo napriek tomu pristupovalo k tejto záležitosti tak, ako keby bol už Ossko prepustený, našlo mu už nástupcu v osobe známeho reštauratéra z Leopoldova a dokonca sa na Štrbskom Plese objavila ministerská komisia, aby presadila okamžité odovzdanie prevádzky reštaurácie. Ossko bol neprítomný a počas jeho neprítomnosti začali vyprázdňovať inventár. Zdá sa, že to neprebehlo úplne hladko, a tak sa komisia opäť vrátila, ale reštaurácia bola na príkaz ministerstva zatvorená. Priamo pred začiatkom sezóny sa Ministerstvo zdravotníctva rozhodlo vyvolať takýto škandál! Štátne kúpeľné stredisko Štrbské Pleso malo už v tom čase hostí, ktorí potom museli stolovať v malej reštaurácii KČST.
V priebehu dvoch mesiacov prišiel Ján Ossko o prenájom Chaty pri Popradskom plese ako aj o prenájom reštauračných zariadení na Štrbskom Plese. Mal v tom prsty samotný Alois Chytil? Tušil toto už samotný Ján Ossko a preto presúval svoje aktivity do Nového Smokovca? Pretože už v novembri 1929 vyšiel v Karpathen Post oznam, že Ján Ossko stavia pri svojej elegantnej vile Slovač obytný dom, ktorý bude mať približne 30 izieb. Podľa ďalších správ, túto stavbu pre Jána Osska realizoval popradský staviteľ Jozef Šašinka.
Park-Hotel, súdny proces a následky
Rozsiahle stavebné práce pokračovali a už začiatkom leta 1930 bol pred vilou Slovač smerom k hlavnej ceste postavený penzión s obchodnými priestormi na prízemí, jedálňou na prvom poschodí, s 20 izbami na druhom poschodí, s prístavbou v štýle bazáru a slnečnou terasou. Ďalej v záhrade vily sa dokončovalo prírodné kúpalisko, prvé vo Vysokých Tatrách!, pre ktoré voda sa mala ohrievať na plochej streche penziónu. V blízkosti sa ešte mali postaviť tenisové kurty a ďalšie ihriská. Všetky tieto stavby mali byť hotové do začiatku sezóny. V dôsledku svojej stavebnej činnosti sa však Ossko dostal do súdneho sporu so spoločnosťou Sanatóriá Dr. Stontagha v Novom Smokovci a.s.. Keďže táto spoločnosť ako vlastník osady zastávala stanovisko, že vecné bremeno zapísané v katastri, zakazuje majiteľom víl prevádzkovať ziskové pohostinstvo. Súdny spor, ktorý sa ťahal už niekoľko rokov, bol v roku 1929 rozhodnutý Najvyšším súdom v Brne v prospech Jána Osska, pričom súd správne uznal, že katastrálne obmedzenie práva nakladať s nehnuteľnosťou sa vzťahuje iba na prvého vlastníka vily, nie však na ich neskorších vlastníkov. Spoločnosť Sanatóriá Dr. Szontagha v Novom Smokovci a.s. v roku 1930 dosiahla obnovenie konania a Najvyšší súd v Brne následne rozhodol, že je potrebné doplniť dokazovanie a do tej doby obmedzenie zostáva v platnosti. Široká verejnosť a návštevníci Tatier s veľkým záujmom očakávali výsledok druhého konania, keďže táto otázka mala zásadný význam, a to nielen pre Nový Smokovec.
Čo sa to vlastne vtedy dialo?
Dr. Mikuláš Szontagh (1843-1899), zakladateľ a majiteľ kúpeľnej osady Nový Smokovec, ktorý na svojich cestách navštívil skoro všetky vtedajšie európske kúpeľné strediská, asi veľmi dobre vedel, že čo môže očakávať v budúcnosti, keď umožnil na pozemkoch svojej osady stavať súkromné letohrádky zámožným členom rakúsko-uhorskej aristokracie. Preto na každej parcele, ktorú záujemcom predal na takúto výstavbu, viazla ťarcha v podobe zákazu využívania novopostaveného objektu na komerčné účely.
Konkrétne vila Róza, ktorú Ossko kúpil od barónky Guttmannovej (na ktorú vlastnícke právo prešlo prevodom dedičstva v roku 1899)*, bola postavená na parcele č. 4677/a/2 a jej pôvodná vlastníčka, Paula Krauszová, mala ťarchu zapísanú 8. júna 1893 a text bol nasledujúci:
Na základe kúpnej zmluvy schválenej zákonným výborom Spišského župného úradu dňa 10. apríla 1893 pod č. 133/893 a schválenej kúpnej zmluvy a na základe k nej priloženého náčrtu sa vlastnícke právo k nehnuteľnosti č. 4677/a/3 hr., v prospech Pauly Krauszovej z Mezőgyőre, bydliska v Budapešti, ul. B. 3, s tým obmedzením, že na tejto časti nehnuteľnosti, s výnimkou „práva na kuchyňu“ uplatniteľného na súkromné účely, nesmie stavať krčmu, reštauráciu, kaviareň, kúpele, obchodné priestory, a že postavené a ešte len plánované budovy nesmie využívať na obchodné účely a že postavenú budovu smie využívať iba ako letné sídlo – sa zapíše do katastra.
Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československa sa väčšina právnych noriem transformovala do nového právneho poriadku, ale význam a podstata týchto noriem ostala zachovaná. Tak aj v prípade zapísanej ťarchy bola podstata v takom význame, že ťarcha sa viazala na konkrétnu parcelu a prípadný nový vlastník túto skutočnosť musel rešpektovať. Ako tento spor prebiehal ďalej?
Súdny proces zrejme nemal vplyv na priebeh stavebných prác, a tak Park-Hotel, ako bol pomenovaný, bol uvedený do prevádzky v sobotu 21. júna 1930. Vybavený bol najvyšším pohodlím, elegantnou turistickou jedálňou, bufetom, cukrárňou a mliekarňou. Krátko na to bola otvorená aj plaváreň. Dobová tlač písala o hoteli len v superlatívoch: “ako jeden z najreprezentačnejších podnikov vo Vysokých Tatrách vôbec, ktorý robí len česť slovenskému hotelierskemu podnikaniu.” Otvorený bol celoročne a tešil sa značnej obľube a z toho vyplývajúcej aj veľkej návštevnosti. Nakoľko si už vtedy návštevníci zvykli na zimné sezóny v Tatrách, a značná časť z nich tam trávila zimné liečebné pobyty, a obchodné a reštauračné zariadenia v Park-Hoteli nemali konkurenciu v Novom Smokovci, preto aj značná časť týchto návštevníkov Osskov Park-Hotel navštevovala.
Ale aj napriek slušnej prosperite Park-Hotela, Ján Ossko mal finančné problémy. Okresný súd v Levoči začal na jar 1931 s cieľom vyriešiť majetkovú situáciu majiteľa Park-Hotela v Novom Smokovci, Jána Osska, súdne vyrovnávacie konanie. Pasíva boli vo výške 1.759.755 Kčs, aktíva 2.662.990 Kčs. Ossko ponúkal svojim veriteľom 100% z hodnoty záväzkov v 14-tich mesačných splátkach.
A popri týchto všetkých vážnych problémoch vedel Ján Ossko ešte aj pomáhať na najboľavejších miestach. Pravda, už nie nezištne. S rozvojom cestovného ruchu a kúpeľníctva, konkrétne v Novom Smokovci, v júni roku 1931 v osade už bolo 48 detí, ktoré stále nemali trvalú riadnu školu. Vyučovalo sa, v Park-Hoteli!, už tretím rokom, pretože nikto nedokázal poskytnúť pomocnú ruku. Nájomné za potrebné priestory účtoval Ján Ossko v sume 10 tis. Kč ročne.
Súdny spor sa pre Jána Osska nevyvíjal dobre. Pretože v obnovenom konaní spoločnosť Sanatóriá Dr. Szontagha v Novom Smokovci a.s. v roku 1931 predložila dôkazy, že Ján Ossko bol pred kúpou villy Róza náležite informovaný o záväzkoch, ktoré z kúpy na neho prechádzajú a aj preto kúpil predmetnú vilu výrazne lacnejšie. Najvyšší súd, berúc do úvahy hlavne toto odôvodnenie, predošlé svoje rozhodnutie pozmenil a uznal za výhradné právo spoločnosti Sanatóriá Dr. Szontagha v Novom Smokovci a.s. vykonávať hotelovú a hostinskú živnosť na území celého kúpeľného miesta. Posledné rozhodnutie Najvyššieho súdu sa tak stalo právoplatným.
Tu je potrebné podať ďalšie bližšie vysvetlenie o záväzkoch, ktoré z dôvodu kúpy vily Róza na Jána Osska zákonne prešli. Na liste záväzkov katastra sa do dňa prevodu vlastníckeho práva na Jána Osska zapísali dňa 7. júla 1925 dve ťarchy z dôvodu nezaplatenej dane v celkovej sume 9.742,50- Kč, ktoré vtedajší Berný úrad (terajší Daňový úrad)* evidoval voči pôvodnej majiteľke, barónke Guttmannovej. Takže argument spoločnosti Sanatóriá Dr. Szontagha v Novom Smokovci a.s. o tom, že bol Ján Ossko náležite informovaný o záväzkoch, ktoré z kúpy vily na neho prechádzajú, mohol byť založený aj na tejto skutočnosti.
Aj napriek ukončenému súdnemu procesu, ktorý nedopadol pre Jána Osska dobre, v sobotu 18. júna 1932 sa konala slávnosť otvorenia Park-Hotela v Novom Smokovci s kompletne dokončeným parkom s tanečným parketom pod šírim nebom, letným kúpaliskom a športovými ihriskami. Oslava sa začala popoludní otvoreným tancom pod šírym nebom a ďalšími zábavnými atrakciami. Večer zábava pokračovala vo veľkej jedálni. Vkusne a pekne upravený areál hotela si takto získal obdiv širokého okruhu návštevníkov. Preto sa v ňom následne konali každoročne reprezentačné plesy, maškarné bály, voľby miss Tatier a podobné zábavné akcie. V rámci folkloristického oživenia závodov FIS, Gerlachovská ochotnícka mládež zahrala dňa 16. februára 1935 v Park-Hoteli Ossko v Novom Smokovci populárny divadelný kus Ferka Urbánka „Škriatok“. Hotel sa stal centrom spoločenského života v Novom Smokovci.
Napriek všetkým týmto povinnostiam sa Ján Ossko pravidelne zúčastňoval na zasadnutiach sekcie cestovného ruchu Hospodárskeho zväzu, Združenia tatranských kúpeľov a svojimi návrhmi a pripomienkami sa podieľal na riadení a správe cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách. Najdôležitejší návrh podal v máji 1935, ktorý navrhoval obmedzenie zisku cestovných kancelárií pri skupinových cestách a organizovania skupinových ciest štátnych železníc prostredníctvom cestovných kancelárií oprávnených na tento účel.
V lete roku 1934 sa Park-Hotel Ossko, ako ho aj nazývali, stal miestom dôstojnej rozlúčky so známym propagátorom Tatier a veľkým lyžiarskym pracovníkom pplk. V. Dusilom, ktorý bol po 15-ročnom pôsobení v Poprade služobne preložený. Na schôdzke organizačného výboru závodov FIS sa s ním rozlúčili Dr. Opatrný za ŠK Vysoké Tatry, Dr. Szontagh za Karpatský spolok a žandársky ndpor. Brázda za popradskú odbočku KČST. Všetci vyzdvihli jeho veľké zásluhy na rozvoji slovenského lyžovania a propagáciu Tatier, a vyslovili nádej, že ministerstvo národnej obrany na čele s ministrom Bradáčom, ktorý ukázal vždy toľko vzácneho pochopenia pre slovenský šport, pplk. Dusila na budúcu zimu pre Tatry uvoľní, aby bol svojimi dlhoročnými skúsenosťami a odbornou radou nápomocný štábu tatranských pracovníkov pri medzinárodných lyžiarskych závodoch FIS v Tatrách.
Uprostred leta vo svojom hoteli Ján Ossko osobne privítal delegáciu viedenských novinárov, ktorí boli na poznávacom zájazde vo Vysokých Tatrách. V atraktívnom hoteli sa zahraniční hostia bavili až do polnoci.
Organizačný výbor pretekov FIS usporiadal 23. januára 1935 v Park Hoteli v Novom Smokovci svoje posledné veľké zasadnutie pred pretekmi FIS. Zasadnutie malo veľmi vysokú účasť, najmä zo strany majiteľov penziónov, ktorí boli zvedaví na očakávané obsadenie. Zasadnutie viedol predseda Michael Haviar, neskôr Dr. Opatrný. Na úvod informoval hlavný tajomník Miloslav Slavík o stave organizačných a technických príprav. Tie boli vo všetkých ohľadoch dokončené.. Pripravené boli aj všetky spoločenské podujatia a bolo zdôraznené, že pozvánky budú zaslané v českom a francúzskom jazyku (čo medzi nemeckými členmi výboru vyvolalo oprávnené prekvapenie, keďže úradnými jazykmi FIS bola francúzština a nemčina a komunikačným jazykom takmer všetkých zúčastnených národov medzi sebou bola jednoznačne nemčina).
Bol to posledný pokus o záchranu Jána Osska, keď si od 1. februára 1935 prenajal Hotel Tatra v Poprade? Hneď začal s rozsiahlymi stavebnými úpravami. Vďaka nim mal vzniknúť výčap a bufet v priestoroch smerom k Wünschendorferovej uličke, k jedálni sa mala pripojiť ešte jedna menšia jedáleň v priestoroch dovtedajšej kuchyne, zatiaľ čo kuchyňa sa mala presťahovať do dvora. V bývalom byte nájomcu sa v 4 izbách mala zriadiť turistická ubytovňa KČST s 12 lôžkami, dovtedajších 10 izieb pre hostí sa malo zachovať. Záhrada sa upravovala a sprístupnila sa hosťom. Ale tento prenájom Osskovi nevydržal ani do konca roka, pretože už 1. októbra 1935 odstupuje od zmluvy a Hotel Tatra je prenajatý známemu popradskému hotelierovi Jánovi Holubovi.
V januári 1936 sa definitívne rozhodlo o osude majetku Jána Osska. Krajský súd v Levoči totiž 15. januára vyhlásil na majetok Jána Osska konkurz. Konkurzným komisárom bol menovaný Jozef Jebavý, okresný sudca Okresaného súdu v Spišskej Sobote. Správcom konkurznej podstaty bol určený Dr. Alfréd Löw, advokát z Popradu. Prvé zhromaždenie veriteľov sa konalo na Okresnom súde v Spišskej Sobote 1. februára 1936 o 9. hodine dopoludnia.
Aj keď už prebiehalo konkurzné konanie, Park-Hotel bol stále v prevádzke a asi ho aj naďalej riadil Ján Ossko. A práve Park-Hotel si vybral Športový klub Vysoké Tatry za miesto stretnutia pri príležitosti olympijského úspechu svojho bežca Lukáša Mihaláka zo Ždiaru, ktoré sa uskutočnilo vo veľkom štýle 25. februára 1936. Členovia a priatelia klubu sa zišli nielen z celého pohoria Tatier, od Štrbského plesa až po Ždiar, ale aj z Popradu a iných miest, takže krásna jedáleň Park-Hotela bola zaplnená do posledného miesta. Predseda klubu Dr. Řiha privítal prítomných a v dlhšom prejave vyzdvihol význam Mihalákovho víťazstva. Vystúpili klubový tajomník Slavík, Mg. Ph. Zelený, riaditeľ Rejchrt a viacerí ďalší. Pozdravy od Karpatského spolku odovzdal hlavný tajomník prof. G.A. Hefty, ktorý toto víťazstvo ocenil ako úspech desaťročnej práce klubu v oblasti lyžiarskej výchovy ždiarskej mládeže a zaželal ďalšie podobné úspechy. Na slávnosť pricestovala zo Ždiaru folklórna skupina, ktorá predviedla goralské tance a goralskú hudbu, čím si vyslúžila búrlivý potlesk. Medzitým sa pri tónoch skvelej jazzovej kapely horlivo tancovalo a zábava trvala hlboko do noci.
V júli 1936 riaditeľstvo štátnych lesov a statkov v Liptovskom Hrádku zriadilo v Tatranskej Lomnici po třeboňskom vzore chov rýb, aby nimi mohlo zásobovať podniky v Tatrách a okolí. Novinka bola tatranskými kruhmi prijatá s vďačnosťou, lebo nákup rýb bol do tej doby spojený s veľkými ťažkosťami a výdajmi. Riaditeľ štátnych rybníkov a statkov v Třeboni, Dr. Ing. Hubáček mal zaujímavú a poučnú prednášku o chove rýb a o úspechoch ktorých bolo v Třeboni na tomto poli dosiahnutých. V zastúpení Zväzu kúpeľov a sanatórií vo Vysokých Tatrách privítal túto novinku Ján Ossko. Toto je posledný známy záznam o tom, že Ján Ossko ešte bol vo Vysokých Tatrách.
V sobotu 17. októbra 1936 sa konala v Malých Karpatoch zriedkavá slávnosť. Odovzdávala sa verejnosti na najvyššom bode Baby chata, pomenovaná podľa krajinského prezidenta Jozefa Országha, „Országovou chatou“. Bola to pekná budova, ktorá stála do 400.000 Kčs a krajina prispela na ňu vyše polovičnou sumou. Prvým nájomcom chaty bol reštauratér Ján Ossko z Nového Smokovca. Projektantom stavby bol architekt Kríž. A toto je vôbec posledný záznam o Jánovi Osskovi. Teda na jeseň roku 1936 už vo Vysokých Tatrách nebol.
Park-Hotel Ossko v Novom Smokovci bol 13. novembra 1936 v rámci súdnej dražby priklepnutý Jozefovi Šašinkovi. Zápis vlastníckeho práva sa previedol 17. marca 1937. Ako vlastníci boli zapísaný Andela Šašinková, nezletilá Květoslava Šašinková a nezletilá Alena Šašinková, všetci rovným dielom. Použil som doslovný preklad, teda na dražbe sa získa predmet dražby príklepom záujemcovi s najvyššou ponukou. Aká bola táto cena sa nikde nepíše, ale na listoch záväzkov Park Hotela je zaznamenaných spolu 95! zápisov. A jedným z podstatných veriteľov patril aj Jozef Šašinka.
Jozef Šašinka tento rozsiahly areál, pozostávajúci nielen z hotelovej budovy s viacerými obchodnými priestormi, ale aj z garáží, kúpaliska so šatňami, terasy atď., hneď po dražbe za značné náklady kompletne zrekonštruoval a z veľkej časti aj nanovo zariadil a 1. mája 1937 ho slávnostne otvoril. Na čelo hotela získal popradského rodáka Štefana Partosa, ktorý už 10 rokov pôsobil ako pokladník a recepčný v bývalom Palace sanatóriu v Novom Smokovci a od základov sa naučil všetky oblasti riadenia hotela. Pod vedením riaditeľa Vága prešiel tou najlepšou školou a ten ho zaradil medzi svojich najschopnejších spolupracovníkov, ktorí zároveň vedeli udržiavať s verejnosťou ten najlepší kontakt. Riaditeľ Partos v tomto veľmi rozsiahlom areáli prevádzkoval celý rad rôznych zariadení. Okrem prvotriedneho hotela s elegantnou jedálňou a kaviarňou bol k dispozícii aj luxusný bar, turistická reštaurácia, tanečný sál a turistický hotel, garážový komplex (16 garáží) s dielňami, kúpeľné zariadenie a záhradná reštaurácia.
Park-Hotel v Novom Smokovci si ako lukratívny podnik prenajal na krátky čas piešťansky hostinský Kontrik a ktorý ho prevádzkoval hlavne ako zábavné zariadenie. Od leta roku 1939 ho opäť spravoval priamo majiteľ, popradský staviteľ Jozef Šašinka, zatiaľ čo jedálne, bar, hostinec a cukráreň mali v prenájme podnikatelia Vlk a Vlasatý, ktorí už niekoľko rokov prevádzkovali v Hornom Smokovci cukráreň s vinotékou, vývarovňou a kaviarňou.
Posledná známa a zverejnená akcia konaná v Park-Hoteli v Novom Smokovci sa konala od 1. augusta 1940 v letnej sezóne, keď prešovský hudobný orchester 2. brigády pravidelne hrával popoludní v Park-Hoteli pri čaji o piatej.
Po ďalších osudoch hotela som už nepátral. Stále ostával nejasný osud hlavného aktéra tohto pojednania, Jána Osska. Jediný záchytný bod ktorý naznačoval miesto, kde je potrebné hľadať, bol záznam od nebohého Jána Gašpara, že Ján Ossko pochádzal z Malatínov na Liptove. A na Liptove, konkrétne v obci Hybe, žije pán Mgr. Michal Jároš, Ph.D., bez ktorého pomoci by ostal obsah denníka Tomáša Maukscha doteraz neodhalený. A tak na moju nesmelú prosbu o pomoc som od pána Jároša dostal tak dlho hľadané údaje.
V prvom rade to je smútočné oznámenie o úmrtí Jána Osska z 11. novembra 1946 v Brne, ktoré oznamuje že vo veku 69 rokov zomrel 10. novembra Ján Ossko. Z neho zároveň poznáme aj jeho rodinu. Dátum sobáša je zatiaľ stále neznámy ale s manželkou Boženou mali spolu dcéru Annu, ktorá je uvedená ako prvá nájomníčka Országhovej chaty na Babe (Mestské múzeum v Pezinku)*. Teda samotný Ján Ossko svojej dcére s prevádzkou chaty len pomáhal. Po vojne celá rodina žila už v Brne. Dcéra Anna bola už v tom čase vydatá za Ing. Arch. Jaroslava Vrtěla a mali spolu syna. Poslednou obrazovou prílohou tohto pojednania je fotokópia výpisu z matriky v Partizánskej Ľupči. Na riadku číslo 19. je záznam o narodení Jána Osska.
Takže keď som na začiatku tohto pojednania písal, že o ňom sa nevie ani kedy a kde sa narodil ani kedy a kde zomrel, tak tu to už môžem doplniť.
Ján Ossko, hostinský, hotelier, vydavateľ pohľadníc, obchodník, turistický činovník.
Narodený 01. apríla 1877, Nižné Malatíny č. 21
Otec: Jozef Oško
Matka: Juliana Mešková
Zomrel: 10. november 1946, Brno
Slovo na záver
Doteraz sa o ňom v tomto kraji nevedelo zhola nič, len to, že tu taká osoba pôsobila. Ešte šťastie, že sa o ňom nezačali šíriť výmysly a polopravdy, ako je tu v mnohých prípadoch zvykom. Musel to byť húževnatý človek, ktorý dokázal prekonať toľko protivenstiev, pravdepodobne vyvolaných neprajníkmi. Veď ako je tu všeobecne známe, úspech sa neodpúšťa. Svojou svedomitou prácou si vydobyl úctu aj u tých najpovolanejších – u Karpatského spolku. Aj keď okolnosti za akých prevzal správu Chaty pri Popradskom plese neboli najférovejšie, iste na tom on sám nemal nijaký podiel, avšak svojím účinkovaním v nej do roku 1929 jasne dokázal, že vie, ako sa to robí. Rovnako si počíňal aj ako správca reštaurácií na Štrbskom Plese. Svojím spôsobom bol aj vizionár, keď sa ako prvý nebál postaviť prírodné kúpalisko vo Vysokých Tatrách pri svojom Park Hoteli. Až neskôr ho nasledoval Gustáv Hoepfner, keď dal nad Grand Hotelom vybudovať malý bazén na kúpanie. Končím príbeh o Jánovi Osskovi a jeho Park Hoteli. Ostáva posledné, pokúsiť sa dopátrať jeho podobizeň. Aj keď nejaké indície tu sú, zatiaľ sú neoveriteľné. Viď osoba označená červeným bodom na dvoch záberoch.
Poďakovanie:
Mgr. Michal Jároš Ph.D., za objavenie a poskytnutie najcennejších životopisných údajov
Milan Vdovjak za vyhľadanie a poskytnutie údajov z katastra
Michal Sýkora za poskytnutie pohľadnice vily Róza
Laco Vosika za trpezlivú pomoc s komunikáciou v maďarčine
Attila Kovács, Miklós Nyistor za cenné rady a pripomienky
Zdroje:
Publikácie:
Maroš Semančík, V objatí živlov, Architektúra Vysokých Tatier 1871-1918 (2025) | Attila Kovács, Magyar emlékek a Tátrában, Budapest (2025)
Periodiká:
Karpathen Post | Slovenský Východ | Robotnícke Noviny | Turistaság és Alpinizmus | Turistik und Alpinismus | Slovák | Národnie Noviny | Slovenský Denník | Prágai Magyar Hírlap | Úradné Noviny | Nagy Magyar Compass
Oto, perfektná robota, krásne práca, pútavé čítanie.