Písal sa rok 1895, keď bol na uhorské územie privezený prvý automobil. Išlo o značku Benz (model Velocipede) a objednávateľom bol budapeštiansky podnikateľ Béla Hatschek.
V maďarskom týždenníku 168 óra z roku 2007 toto prvenstvo spochybňuje historik Pál Negyesi, ktorý na základe objednávkového listu z archívu firmy Mercedes-Benz zistil, že prvá objednávka do Uhorska pochádzala až z 20. júla 1896. Či sa objednávka stratila, nezaznamenala alebo skutočne v roku 1895 na územie Uhorska žiadny automobil neprišiel, o tom môžeme už len polemizovať.
Ešte predtým je však potrebné poznamenať, že v roku 1930 bola v pamätnici Uhorského automobilového klubu uverejnená snímka dátovaná do roku 1895. Na tejto snímke Béla Hatschek s manželkou a dcérou spoločne sedia na modeli Benz Velo z roku 1894. Ako som už spomenul, pamätnica vyšla v roku 1930 a Hatschek zomrel v roku 1922. Je teda dosť pravdepodobné, že v čase vydávania tejto pamätnice boli členmi klubu aj ľudia, ktorí sa s Hatschekom poznali osobne a majú teda informácie “z prvej ruky”.
Nech už bol prvý ktokoľvek, do roku 1900 pribudlo v Uhorsku viac ako 50 automobilov a ich majitelia či milovníci si po vzore Automobile Club de France či Österreichsicher Automobil Club z roku 1898 vytvorili svoj vlastný automobilový klub.
UHORSKÝ AUTOMOBILOVÝ KLUB
Uhorský automobilový klub (v skratke MAC – Magyar Automobil Club) vznikol presne 30. novembra 1900. Z 33 zakladajúcich členov bolo až 15 šľachtického pôvodu, zvyšok boli milovníci športu a rôznych foriem pretekania. Spočiatku totiž automobil vnímali všetci ako športovú záležitosť, prostriedok na pretekanie a nie na bežné využívanie, ako je tomu dnes. Prvým prezidentom klubu sa stal gróf Pál Szapáry a neskôr to boli aj Géza Andrássy, Sándor Andrássy, Béla Zichy Resző či Mihály Esterházy. Ak poznáte tieto šľachtické mená, tak viete, že svoje sídla mali na území dnešného Slovenska. Géza Andrássy býval v Betliari, Sándor v Trebišove, vetva, z ktorej pochádzal Béla Resző mala kaštieľ v Haniske pri Košiciach a Mihály Esterházy pochádzal z kaštieľa v Galante.
AUTOMOBIL A VYSOKÉ TATRY
Vo Vysokých Tatrách sa podľa zistených informácii objavil prvý automobil v auguste roku 1900. Presnejšie, išlo o dva automobily, ktoré priviezol do Tatier Kristián Kraft von Hohenlohe a ktoré testovali na “ceste” z Tatranskej Kotliny do Vyšných Hágov. Testovacie jazdy však preukázali, že kvôli zlým a úzkym cestám sa automobily v tejto oblasti neuplatnia.
Krátko po týchto testoch sa objavil pod Tatrami ďalší automobil, konkrétne 1. septembra 1900 a išlo o vojenské vozidlo, ktoré z Viedne viezlo “úradnú poštu” do poľského Haliča pre tamojšie veliteľstvo 10. armádneho zboru c.k. armády habsburskej monarchie.
Vyrobené bolo v obci Leesdorf (dnešná časť Badenu pri Viedni) francúzskou firmou Bollé-Automobil. Cestu z Viedne cez Bratislavu, Trenčín, Žilinu, Liptovský Mikuláš, Poprad, Prešov a Jaslo prešlo do Przemyslu za 32 hodín. Posádku tvorila trojica v zložení: šéf výrobnej linky August Wärndorf, stotníka Robert Wolf a šofér Lutz.
PRETEKY PRINCA HEINRICHA
Preteky princa Heinricha boli automobilové preteky pomenované po princovi Heinrichovi Pruskom (Albert Wilhelm Heinrich von Preßen, 1862-1929), ktoré sa konali každoročne od roku 1908 až do 1911 a spoločne s pretekmi Kaiserpreis boli predchodcami Grand Prix Nemecka.
Princ Heinrich vytvoril tieto preteky ako konkurenciu pre preteky Kaiserpreis, ktoré usporiadal jeho brat cisár Vilém II. Pruský.
Bolo na nich potrebné prejsť dlhé vzdialenosti, prerušované rýchlostnými skúškami. Rýchlostné skúšky sa konali na rovných cestách, kde pretekári museli ísť maximálnou rýchlosťou. Vozidlá štartovali jednotlivo a zúčastniť sa mohli iba civilné vozidlá, pretekárske boli zakázané. Vrátane šoféra mohli posádku tvoriť maximálne tri osoby.
Prvé preteky princa Heinricha z roku 1908 sa konali od 9. do 17. júla na trase Berlín – Štetín – Kiel – Hamburg – Hannover – Kolín nad Rýnom – Trier – Frankfurt. Celková dĺžka trate bola 2200 km a na štart sa postavilo 129 vozidiel. Z víťazstva sa mohol radovať Fritz Erle, ktorý jazdil na automobile značky Benz.
Ročník 1909 sa uskutočnil od 10. do 18. júna a trasa pozostávala zo zastávok, medzi ktorými nechýbala ani tá tatranská. Postarali sa o to predstavitelia Uhorského automobilového klubu, najmä Sándor Andrássy a Béla Zichy Resző. Druhý menovaný počas prvého ročníka navštívil grófa Sierstorpffa a riaditeľa Nemeckého automobilového klubu, pána Fassbendera a požiadal ich osobne, aby sa ďalší ročník trať rozšírila o zastávky v Uhorsku.
Tejto žiadosti bolo vyhovené a tak sa v 1909 pretekári mohli tešiť na 1857 km dlhú jazdu. Na štarte v Berlíne sa ocitlo 108 vozidiel (niekde sa spomína 113) a cez Wroclaw, Starý Smokovec, Budapešť, Viedeň, Salzburg sa tí najúspešnejší dostali až do cieľa v Mníchove. Víťazom tohto ročníka sa stal Wilhelm Opel s vozidlom značky Opel.
Ešte pred príchodom do Starého Smokovca sa pretekári zastavili v Tatranskej Lomnici, kde pri hoteli Lomnica jeho majiteľ postavil provizórnu bránu vyzdobenú vlajkami deviatich národov a celú udalosť si nenechali újsť ani hlavný župan Géza Salamon, jeho zástupca Neogrády, gróf Zichy Béla Rezső, ministerský radca Otto Bláthy a mnoho iných osobností.
Po krátkej pauze a pred zvedavým publikom dorazili pretekári do Starého Smokovca, kde si oddýchli a na druhý deň ich čakala cesta do Budapešti. Počas tejto cesty bol celý deň upršaný, preto pretekári bojovali nie iba s časom, ale aj blatistým terénom. Možno tomu pomohol aj taký paradox, že v tom čase uhorská vláda usilovala o to, aby sa z Tatier stala lokalita, kam sa pohrnie polovica Európy, no na druhej strane úplne ignorovali tamojšiu infraštruktúru.
Potvrdil to aj cestovateľ Pierre Marge, ktorý v tom istom čase navštívil Tatry a čudoval sa, prečo musí svoj automobil nechať v Štrbe a do výšin vystúpiť za pomoci ozubnicovej železnice a ani po jednotlivých osadách sa nemohol presúvať autom. Klotildina cesta, ktorá spájala Štrbské Pleso, Starý Smokovec a Tatranskú Kotlinu, bola síce ako tak upravená, no na ňu mali vozidlá vstup prísne zakázaný. Aj keď teda počasie nebolo ideálne a cesty nebezpečné, na uhorskom úseku trate nemali pretekári ani jednu nehodu a do cieľa v Mníchove prišlo až 92 z nich.
Na záver už iba pre skompletizovanie, ďalší ročník 1910 sa uskutočnili preteky v dňoch 2. až 8. júna a trasa 1944,6 km začínala v Berlíne a cez Braunschweig, Kassel, Norimberk, Štrasburg, Metz smerovala až do cieľa v kúpeľnom mestečku Bad Homburg vor der Höhe. Tento ročník zvíťazil Ferdinand Porsche na vozidle rakúskej značky Austor-Daimler.
Keďže sa počas týchto pretekoch ťažko zranil Franz Heines, ktorý mal nehodu pri francúzskom meste Colmar, princ Heinrich nechcel nasledujúci ročník 1911 organizovať ako pretek, ale išlo sa iba ako turistická jazda. Štart bol 4. júla v Homburgu a do cieľa v Londýne dorazili vodiči 20. júla. Účastníkov zložených zo 40 nemeckých a 30 britských jazdcov jazda bez charakteru pretekov asi až tak nelákala a o ďalších ročníkoch história možno z týchto dôvodov už nepíše.
Zdroje a snímky:
Automobilizmus na Slovensku v prvej polovici 20. storočia (Miroslav Sabol, Michal Ďurčo, Ľudovít Hallon; 2022) | Jak císaŕ pán nechodil péšky (Milan Hodík, Pavel Landa; 2008) | časopis 168óra | časopis Nemzeti Sport | časopis Obrana | časopis Autó-Motor | časopis Képes Folyóirat – A Vasárnapi Ujság füzetekben | časopis Vasárnapi Ujság | arthur-conan-doyle.com | Daimler AG
Citujem:
“Vo Vysokých Tatrách sa podľa zistených informácii objavil prvý automobil 1. septembra 1900. Išlo o vojenské vozidlo, ktoré z Viedne viezlo “úradnú poštu” do poľského Haliča pre tamojšie veliteľstvo 10. armádneho zboru c.– k. armády habsburskej monarchie..”
V týchto vetách je viacero nepresností a omylov. Zásadná: Automobil, ktorý máte na mysli, bol v Poprade 28. augusta 1900. Išlo o testovacie vozidlo pre generalitu c.-k. armády a vôbec nie je potvrdené, že išlo cez Vysoké tatry. nemalo by to ani logiku, lebo jeho trasa z Popradu je uvádzaná do Prešova, Sanoku a do cieľovej pevnosti Przemysl..
Nebolo to prvé auto, lebo to sa po tatranských cestách preháňalo už v prvej dekáde augusta 1900. Presnejšie, dve autá, ktoré skúšobne priviezol do Tatier Kristián Kraft von Hohenlohe a testovali ich na “ceste” z Tatranskej Kotliny do Vyšných Hágov. Neuplatnili sa, lebo zlé a úzke cesty, tak ich knieža z prevádzky po testovacích jazdách stiahlo.
Zdravím, p. Argalács, viem, že ste sa tejto téme prednedávnom venoval a chcel by som poďakovať za tieto zistenia. Skvelá práca, článok som trochu upravil, ďakujem ešte raz a prajem veľa šťastia v ďalších prácach. :)