Schmecks a Huschwai

Ako je už nejakú dobu prezentované na našej stránke, čoskoro začnú pribúdať články, ktoré budú popisovať najrannejšie udalosti vo vtedy práve vznikajúcej osade Sauerbrunn, dnes známej pod názvom Starý Smokovec, a ako základný a najdôveryhodnejší zdroj informácií bude použitý predovšetkým rukopisný denník Tomáša Maukscha. Preto považujem za najvhodnejší úvod k týmto skutočnostiam povinnosť konečne zverejniť najpodrobnejšie zadokumentované vysvetlenie samotných názvov, pomenovaní, udalostí a povier s touto lokalitou súvisiacich.

Písal sa rok 1919, december. Hrôzy vojny pomaly upadali do zabudnutia, Rakúsko-Uhorská monarchia už neexistovala, očakávaná Spišská republika nevznikla, ale v Levoči bol v maďarčine, teda v úradnom jazyku bývalej R-U monarchie, vydaný posledný Vestník dejepisného spolku Spišskej župy. A podstatnú časť v ňom zaberá práve na tomto mieste prezentovaný článok Dr. Gyulu (Júliusa) Gréba. Takmer zabudnutá práca. Kto by ju aj v nových politických podmienkach vôbec čítal. Ale opisuje, a veľmi precízne a dôkladne, základné pojmy, ktoré doteraz skoro každý autor, ktorý o nich písal, interpretoval veľmi zjednodušene.

Pôvodný text je písaný v maďarčine, vysvetľujúce dodatky v nemčine. V celom pôvodnom texte sa vedľa seba vyskytujú aj Schmecks aj Tátrafüred (doslovný preklad Tatranské kúpele), pričom pomenúvajú jedno a to isté, t. j. Smokovec. Preto akákoľvek snaha o preklad týchto názvov do slovenčiny by celý text len zneprehľadnila a urobila ho zmätočným. Kvôli tomu som v preklade vypustil množstvo odkazov použitých autorom a na koniec textu som zaradil iba súpis použitých diel, na ktoré sa autor odvoláva.

Tak teda čítajme a hlavne si všímajme, ako dôkladne, obšírne a najmä precízne sa tejto téme venoval Dr. Gréb Gyula:

Schmecks a Huschwai

Schmecks je bežný nemecký názov pre tri mestá Tátrafüred, a to Ó-, Új- a Alsó- Tátrafüred, ktorý sa najčastejšie odvodzuje od otázky “Schmeckt’s das saure Wasser?” (“Chutí vám kyslá voda?”), prípadne od odpovede na predchádzajúcu otázku: “Schmecks!“ (“Chutí to!”)

Tento názov bol od začiatku daný skupine primitívnych letných domov, ktoré rodina Csákyovcov, predovšetkým gróf Štefan Csáky, postavila v bezprostrednej blízkosti prameňa kyslej vody vo Veľkoslavkovskom chotári od roku 1797.

Toto kúpeľné mesto dostalo svoje maďarské meno (Tátrafüred) len nedávno. Podľa ročenky Uhorského karpatského spolku za rok 1875 bolo v roku 1846 vytvorené podľa vzoru Balatonfüred. Na strane 206 vydania Vasárnapi Ujság z roku 1855 sa však pôvod maďarského názvu Tátrafüred datuje o tri roky skôr, kde sa uvádza, že

„tento názov mu dali maďarskí hostia v roku 1843, ktorí ho slávnostne pokrstili týmto názvom, čím nahradili nepríjemne znejúci názov Schmeckset“.

Ale aj keby Schmecks bolo nemecké slovo ako Huschwai, čo nie je a priori také isté (ak by Schmecks bol nemeckého pôvodu, potom by ho aspoň nemecký obyvateľ Spiša určite vyslovoval „Schmacks“. Nikto však nikdy nepočul, že by sa to vyslovovalo takto), je to dostatočný dôvod na to, aby sme tieto dve slová v uvedenom názve úzko spojili? Čo vlastne má spoločné Schmecks a Huschwai? Mohol by sa prekvapene opýtať čitateľ zo Spiša, ktorý veľmi dobre vie, že Huschwai nie je názov miesta, ale meno tajomného, takmer príznačného ducha, ktorý sa často objavuje v nemeckej hovorovej reči na Spiši.

„Musel to byť Huschwai!“ alebo „Zmizlo to, ako keby to vzal Huschwai!“ – takto zvolajú ľudia zo Spiša, najmä roľníci, keď dlho márne hľadajú svoj vreckový nôž, bič alebo iné predmety dennej potreby.

„To všetko mu priniesol Huschwai,“ hovoria so závisťou o bohatstve muža, ktorý ešte nedávno žil v chudobe. „Áno, má so sebou Huschwaia!“ alebo „To všetko je dielom Huschwaia!“ s presvedčením tvrdia o farmárovi, ktorého nádherné kone vzbudzujú závisť jeho rovesníkov. Vďaka sile zvyku sa tak Huschwai pomerne často objavuje v reči nemeckých mestských obyvateľov.

Navyše, v niektorých mestách, napr. v Kežmarku, dokonca vytvorili z vyššie uvedeného podstatného mena sloveso. „Die ist aber eingehuschwait!“ hovoria s hrôzou o príliš opatrnej žene, ktorá sa proti zime zahaľuje do väčšieho množstva šatiek, ako je potrebné. Na tom istom mieste sa Huschwai niekedy spomína aj pod názvom „der Hellebrand“, čo je zjavne literárna jazyková výpožička z horného Nemecka a toto meno má zdôrazniť diabolskú povahu Huschwaia. (Pomenovanie podľa prezývky zo stredovekej nemčiny Hellebrant – „ten, kto živí pekelný oheň, pekelný oheň, očistec“.)

Je zrejmé, že tento duch, niekedy dobrý, niekedy zlý, hrá vo vyššie uvedených prísloviach približne rovnakú úlohu ako diabol v myslení a idiómoch maďarského národa, a tak na prvý pohľad môžeme Huschwaia jednoducho stotožniť s diablom. Keď však tento prostý človek z ľudu v odpovedi na naše otázky hovorí viac o tejto tajomnej bytosti, potom – bez toho, aby si bol vedomý jej skutočnej podstaty – podáva jej opis, ktorý sa úplne líši od tradičnej predstavy o diablovi.

„Raz sme kopali zemiaky na kopci,“ hovorí jeden z mojich známych z Veľkej Lomnice, „keď zrazu začalo pršať, hrmelo a blýskalo sa. Zrazu priamo k nám závratnou rýchlosťou letela veľká ohnivá guľa. Hlava tohto obludného tvora bola veľká ako bochník chleba a jeho končatiny boli ako dlhá železná reťaz. Ale bol to taký desivý pohľad a tak hrmotal, kamkoľvek letel a usadil sa, že som si takmer myslel, že je to nejaká obluda. Bol to samotný Huschwai.“ Podľa iných Huschwai lieta v podobe ohnivého draka aj za jasného počasia, najmä za súmraku.

Toto tajomné stvorenie však zapĺňa predstavivosť nemeckého obyvateľstva Spiša aj mnohými inými spôsobmi. Preto títo zhovorčiví, ale aj poverčiví ľudia rozprávajú aj iné príbehy o Huschwaiovi. A znejú približne takto:

„V daždivom počasí si chudobná žena všimla nezvyčajne veľkého a nápadne sfarbeného kuriatka, ktoré sa brodilo v blate na ulici a hlasno pípalo. Žena súcitne zachránila kuriatko z jeho úbohého stavu, očistila ho od blata a položila ho na sporák. Keď sa kuriatko spamätalo z omámenia, začalo rýchlo chodiť sem a tam a všade naťahovalo svoj dlhý krk. Spozorovalo hrniec na sporáku, v ktorom bola nakladaná repa. Kuriatko vyletelo na okraj hrnca a repu s chuťou zjedlo, pričom opakovalo:

Keď žena počula čudnú pieseň, okamžite bežala k zázračnému kuriatku, chytila ho za krídlo a rýchlo sa ho pokúsila vyhodiť von. Vtedy diabolský vták roztrasene zakikiríkal o milosť, predstavil sa ako Huschwai a sľúbil žene, že ak ho teraz ušetrí, prinesie jej všetko, čo si zaumieni. Žena ponuku prijala a okamžite vyskúšala Huschwaiovu moc. Najprv jej musel priniesť peniaze, potom obilie, drevo, soľ, tuk a kvalitný dobytok.

Žena však zle spravovala ľahko nadobudnuté peniaze a bohatstvo a čoskoro o všetko prišla, takže sa v krátkom čase stala rovnako chudobnou ako predtým. Obrátila sa teda opäť na Huschwaia. Ten jej ochotne ponúkol svoje služby, ak sa žena stane navždy jeho. Vo svojej úplnej biede žena s touto dohodou súhlasila. Hoci sa tešila z Huschwaiových darov, uprostred svojho blahobytu ju často premáhala úzkosť z budúcnosti. Nakoniec sa táto úzkosť stala takou neznesiteľnou, že jej znepríjemňovala každý okamih života. So svojím trápením sa zverila starému mužovi, o ktorom sa hovorilo, že disponuje tajnými silami a vedomosťami.

Ten povedal žene, že Huschwai sa umorí, ak bude dlho nosiť ťažké bremená. Žena potom prikázala Huschwaiovi, aby naplnil celú povalu pšenicou, a sľúbila mu, že keď to urobí, úplne sa podriadi jeho moci. Ten nosil pšenicu na povalu zo všetkých síl. Avšak prefíkaná žena predtým vyvŕtala dieru v povale svojej izby, ako aj v podlahe izby vedúcej do pivnice. Preto sa povala samozrejme nikdy nenaplnila pšenicou a Huschwai sa nakoniec umoril.“

Podľa iných sa Huschwai, ktorý zvyčajne prináša všetky svoje darčeky komínom, tomuto domu vyhýbal, pretože mu raz dali zjesť horúcu kašu, ktorá mu popálila jazyk.

Je pozoruhodné, že Huschwai žije v predstavivosti ľudí v konkrétnej podobe, čo je obzvlášť zaujímavé, pretože ľudia zvyčajne hovoria o rôznych duchoch len neosobne a anonymne (napr. „prišlo to“, „zavolalo to“ atď., t. j. bez podmetu, rovnako ako by sa povedalo: „blýska sa“, „hrmí“ atď.). A Huschwai sa najskôr objavuje ako lietajúci ohnivý drak a potom ako mokré kurča, takže vždy v podobe okrídleného tvora.

Dr. Michal Greisiger, významný bádateľ praveku Tatier, sa zjavne mýli, keď vo svojom bádaní o povahe Huschwaia považuje vzhľad tohto ducha ako ohnivého draka za novší a samotný pôvod Huschwaia hľadá v baníctve, ktoré bolo kedysi v Tatrách veľmi rozšírené. Vidí v ňom dobrotivého horského ducha, ktorý podľa viery pohanských predkov ukazuje ľuďom miesto, kde sú v zemi ukryté poklady, t. j. umiestnenie výnosných baní, a len kvôli jeho dobrotivej, štedrej povahe a jeho dvom podobám sa ho snaží spojiť so sliezskym horským duchom menom Rübezahl (v preklade Krakonoš).

Slovanská aj germánska mytológia väčšinou zobrazujú ohnivého draka, obraz nášho Huschwaia, ako domáceho ducha alebo ducha ohňa. Tak sa objavuje predovšetkým u Lužických Srbov, a to ako ton smij u Srbov z Hornej Lužice a ako pljon u Srbov z Dolnej Lužice. Rozlišujú sa tam rôzne typy tohto ohnivého vzdušného javu, ktorý zostupuje do domovov komínom. Obilný drak (žitný smij) napĺňa sýpku svojho pána, mliečny drak (mliečny smij) sa stará o mliečne potreby gazdinej a peňažný drak (peňažný smij) nikdy nedovolí, aby jeho pán trpel nedostatkom peňazí. A ak niečí statok v Lužici rýchlo prosperuje, všetci hovoria: „má draka“. Pekelný drak sa objavuje v tmavých nociach v podobe ohnivej tyče alebo šedo-čierneho opereného dračieho kurčaťa, ktoré je rozpoznateľné podľa toho, že v noci vyvracia snopy obilia. V poľských častiach Horného Sliezska sa obilný drak najskôr objavuje ako čierne, mokré kurča, potom ako ohnivý drak s rachotivým zvukom, akoby rinčali reťaze, potom ako ohnivá metla, zatiaľ čo iné druhy drakov sa objavujú ako vodné sliepky. V rakúskom Sliezsku obyvatelia miesta zvaného Dobischwald tiež verili, že draka videli v mesiacom osvetlených nociach, hlavne počas adventu a pôstu. A v rôznych podobách. Niektorí ho videli ako okrídleného hada, iní ho videli lietať vo vzduchu v podobe ohnivej tyče veľkosti vychádzkovej palice. Lieta tiež vo vzduchu v podobe horúceho zväzku slamy so zelenou hlavou a dlhým ohnivým chvostom.

Slovania označujú tohto ducha ohňa, ktorého si predstavujú ako ducha v podobe vtáka, najmä vo forme mokrého kuriatka, všeobecne menom Smok, Zmok, Zmak. Podľa Hanuša Máchala súvisí s litovským slovom „smákas“ a lužickým slovom „smikas“, ktoré znamenajú drak alebo had. V češtine a slovenčine je to Zmek, Zmok (Zmak) a v poľštine je to Smok (Čmok, Čmuk). Slovania majú príslovie, ktoré pochádza z nesprávneho spojenia tohto mena so slovom „zmoklý“, čo znamená „mokrý“: „Smok nezostáva vo vode ako žaba.“
Poliaci (najmä v okolí Hniezdneho) hovoria „To čmuk!“ pochmúrnej, zamračenej osobe a „Idž sobie, čmuku!“, čo sú všetko pozostatky mytologických tradícií. Skutočnosť, že tento duch sa objavuje aj vo forme rinčiacich reťazí, ako sme videli vyššie medzi Nemcami na Spiši, spomína Pavol Dobšinský. Jakob Grimm sa vyjadruje podobne, keď hovorí o slovanskom názve draka:

„Starí Slovania označujú „zmij“ (mužský rod) a „zmija“ (ženský rod) hada, ten skôr draka, tá viac zmiju. V Čechách je „zmek“ ohnivý drak strážiaci poklad, „zmije“ = zmija; srbsky „zmaj“ = drak, „zmija“ = zmija. Lesk, ktorý zmija po sebe zanechá, sa nazýva ostresine zmajeve. Všetko opäť vedie k lesku, zlatu a ohňu. Litovské „smakas“ sa zdá byť prevzaté zo slovanského jazyka. Podľa Jungmanna je „zmek“ okrem draka aj duch, ktorý sa zjavuje v podobe mokrého vtáka (zmokly = omočený, zmoknuti = navlhčiť; „mokrý gako zmok“ – trefne ako zemský duch), väčšinou v podobe sliepky, a prináša ľuďom peniaze.

Nemecká mytológia však uznáva aj drakov. Zatiaľ čo v západnom Nemecku, od Švajčiarska po Frízsko, sa duchovia nazývaní Alraunen alebo Alrunen považujú za domácich duchov, ktorí dávajú a rozmnožujú peniaze, ďalej na východ, od Tirolska po Východné Prusko, tú istú úlohu zohrávajú ohniví draci.

Títo duchovia, niekedy nahradení diablom v kresťanských mýtoch, nie sú viazaní na dom, ale objavujú sa tam len z času na čas, zvyčajne cez komín, aby priniesli peniaze. (Podľa sliezskeho folklóru sú to len slobodomurári, ktorí sú poháňaní týmto duchom hľadať peniaze, a preto ľudia vnímajú činnosť slobodomurárov ako zlé hľadanie pokladu, zatiaľ čo získavanie pokladu baníkmi je v sliezskom folklóre vykresľované ako legitímny zisk. Tvrdý boj katolíckej cirkvi proti slobodomurárom viedol aj k tomu, že boli vykresľovaní ako sluhovia diabla.)

Mogk vysledoval pôvod ľudovej viery v tieto duchovné bytosti až k viere v dušu (Seelenglauben) a jej vznik datuje najskôr do stredoveku. Jakob Grimm možno však správnejšie odkazuje na drakov staroveku, ktorí sa už objavujú v anglosaskom „Beowulfovi“, v hrdinských legendách severných a západných germánskych národov a ešte prirodzenejšie v stredovekej poézii, medzi ktorou sú dobre známe Siegfriedov boj s drakom a Sigurdov boj s drakom menom Fafnir. V staroveku prevládal názor, že tieto draky sa plazili po zlate (preto básnici nazývali zlato „Wurmbett“, alebo „dračia posteľ“), chrlili oheň a lietali.

Dr. Otto Böckel zaradil ľudové príbehy o drakoch medzi legendy o prírode (Natursagen), konkrétnejšie medzi legendy o búrkach (Gewittersagen), a veľmi výstižne opisuje ich prejavy a koncepčný základ ich pôvodu takto: „Násilné boje mrakov v búrkach, ktoré zúria v iskrivých bleskoch a valiacom sa hrome, našli svoj výraz aj v ľudových rozprávkach.“

Niektoré strašidelné bytosti, najmä tie veľmi fantastické, ako napríklad ohnivý drak, sa vysvetľujú búrkovými mrakmi alebo inými ohnivými atmosférickými javmi. V roku 1531 videli ženci neďaleko Albecku vo Švábsku búrkový mrak, akoby na pole zostúpil veľký drak, ktorý v silnom návale vetra a ohňa odniesol všetky snopy. Koncom osemnásteho storočia bol v regióne Fürstenberg videný ohnivý drak, ako zostupuje z tmavých mrakov s desivými zvukmi a páli farmu Wolfshalder.

Drak je veľký ako metla, jeho hlava pripomína rybu, chvost je ako chumáčovitá metla, lieta veľmi rýchlo a počas letu srší iskrami. Tam, kde sa drak usadí, je tráva spálená do tvaru polmesiaca, táto škvrna sa nazýva „Alberfleck“. Vo Freckenhorste (Vestfálsko) sa drak nazýva „Herbrand“.

Legenda o drakoch, ktorí lietajú vo vzduchu a chrlia oheň, syčia a striekajú ako hady, vznikla na základe pozorovania. Z výšky vyzerajú elektricky nabité mraky ako hady a blesky ako žeravý jedovatý dych voľných zmijí. Namiesto draka sa ako postava blesku objavuje aj ohnivý kôň.

Tieto opisy nevykazujú žiadnu podobnosť s vyššie spomenutými spišsko-germánskymi tradíciami, napríklad opis častí tela draka, bleskové a nevysvetliteľné zmiznutie snopov a spálenie statku. Sú však zároveň jasným dôkazom toho, že v slovanských a spišsko-germánskych tradíciách Huschwai alebo Smok, staroveké divé draky, aj naďalej žijú, i keď v jemnejšej podobe, takpovediac premenené a prispôsobené nášmu hospodárskemu životu.

„Ale prečo sa v tomto článku spomínaný duch nazýva Smok alebo Zmek, keď ho ľudia zo Spiša poznajú ako Huschwai?“ mohol by sa nahnevane opýtať čitateľ zo Spiša. Presnejšie by som sa opýtal: ,,Čo znamená meno Huschwai?” A ak máme brať do úvahy vplyvy slovanskej mytológie, prečo spišskí Nemci používali toto meno a prečo neprevzali od Slovanov meno Smok spolu s pojmom Smok? Greisiger spomína meno Huschwai, ale neinterpretuje ho a teda ani nevznáša otázku, uspokojuje sa s konštatovaním, že je úplne nové.

Ale aj Nemci na Spiši hovoria nepriateľskému, zamračenému človeku to isté s odsúdením: „Choď do čerta!“, ako sme videli vyššie u Poliakov v okolí Hniezdneho. Toto citované meno „Zmok“ je jasným znakom prevzatia zo slovanstva. Spišiaci (Gründler) na juhu však Huschwai zvyčajne poznajú ako Smok.

Pri interpretácii slova Huschwai tápeme v tme, kým sa neobrátime na ľahšie analyzovateľné slovo „Hawai“, ktorým obyvatelia v Hniezdnom označujú myšiaka, jastraba (Habicht), zatiaľ čo ostatní Nemci v Popradskej kotline ho nazývajú Hühnersvogel (obrovský pohanský vták).

Na prvý pohľad je v tomto slove Hawai zrejmá rovnaká koncovka „wai“ ako v slove Huschwai, a to v skutočnosti nie je nič iné ako nemecké slovo „Weih“ (kaňa, dravý vták; v maďarčine “ölyv” = myšiak, dravý vták). Keď interpretujeme obe uvedené slová ako zložené slová založené na koreňovom slove Weih / ölyv, je pomerne ľahké dospieť k ich správnemu jazykovému výkladu. Prvá časť slova Hawai je rovnaká skrátená forma nemeckého slova „Habicht“, rovnako ako meno Habsburg nie je nič iné ako Habichtsburg, čo znamená „sokolí hrad“, pretože meno rodu a dynastie Habsburgovcov pochádza zo starobylého rodinného hradu s rovnakým názvom v švajčiarskom kantóne Aargau.

Naopak, prvá časť slova Huschwai je odvodená od nemeckého slova „Husch“, ktoré je onomatopoickým výkrikom opisujúcim rýchly pohyb a ako podstatné meno sa vzťahuje na samotný rýchly pohyb, ako aj na náhlu, rýchlo prechádzajúcu dažďovú prehánku. Huschwai teda označuje bleskovo rýchleho dravého vtáka (orla, jastraba alebo sokola). Objektívne, t. j. koncepčne, prvá časť zloženého slova ostro rozlišuje medzi dvoma rôznymi druhmi dravých vtákov.

Medzi Nemcami zo Spiša je pomerne bežné nasledujúce príslovie: „krúti sa ako sliepka/kura“ (v Hniezdnom samozrejme „wie ein Hawai“), ktoré sa zvyčajne používa na opis zbytočného potulovania sa blúdiacej osoby, ale konkrétnym základom tohto obrazného príslovia je zrejme správne pozorovanie, že myšiak krúži s dôstojnou pomalosťou nad určitou vybranou oblasťou po dlhú dobu, kým neuvidí myš alebo inú žiaducu korisť.

Naopak, Huschwai sa odvoláva na výskyt myšiaka na obzore v priebehu niekoľkých okamihov a jeho zmiznutie z obzoru s rovnakou mimoriadnou rýchlosťou.

Táto známa báseň z diela Wilhelm Tell od Friedricha Schillera ho oslavuje ako kráľa vzduchu za jeho let vo výškach, ktoré sú pre ľudské oko takmer nedosiahnuteľné:

Ak napríklad gazdiná zaneprázdnená šitím nemôže nájsť nožnice, ihlu, záplatu alebo iný predmet, ktorý pred chvíľou odložila, ani po dlhom a úzkostlivom hľadaní, a jej dlho potláčaný hnev nakoniec vyústi do zvolania: „Musel to byť Huschwai, kto vzal tie nožnice!“, potom považujeme za prirodzené, že žena, ktorá hľadá nožnice, si ako vysvetlenie náhleho zmiznutia nožníc predstaví najrýchlejšie lietajúceho vtáka, o to viac, že ho možno nepozná z priameho pozorovania, takže pre jej predstavivosť je to skôr tajomné stvorenie, no podľa počutia má celkom presnú predstavu o jeho rýchlosti.

A opäť, obyvatelia na Spiši výstižne charakterizujú svojich nepokojných spoluobčanov, ktorí rýchlo navštevujú rôznych známych, keď o nich hovoria: „Letí okolo ako Huschwai!“, pretože ako meno, tak aj sloveso dôrazne a živým spôsobom zdôrazňujú rýchlu zmenu miesta. Inými slovami, Huschwai zaujíma v ľudovej predstavivosti približne rovnaké miesto ako griffin v ľudových rozprávkach.

Východiskovým bodom pre vysvetlenie názvu Huschwai je nepochybne orol, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že medzi južnými Spišiakmi (Gründlers) – ak sú moje informácie v tomto ohľade spoľahlivé – sa tento výraz vzťahuje výlučne na orla. Je však veľmi pravdepodobné, že aj sokol zohral významnú úlohu vo vývoji tohto pojmu.

Na jednej strane je sokol známy svojou mimoriadnou rýchlosťou letu a skutočne, pravý ušľachtilý sokol dokáže dlho, takmer neviditeľne, vznášať sa na jednom mieste, až kým náhle nezaútočí. Na druhej strane, sokol sťahovavý okamžite prenechá svoju korisť inému dravému vtákovi, len čo sa jeden z nich k nemu priblíži s úmyslom ju chytiť. Všetky tieto charakteristiky pripomínajú Huschwaia, rovnako ako skutočnosť, že sokoly zvyčajne lovia v ranných a večerných hodinách, čo sa zhoduje s najčastejším výskytom Huschwaia v našom folklóre.

Pokiaľ ide o mytologickú úlohu sokola a jeho význam vo folklóre, Meyerov Konverzačný lexikón správne uvádza nasledovné:

„Sokol sa v mytológii zvyčajne objavuje ako božský, nepriateľský voči všetkému diabolskému. Indra (hinduistické božstvo) sa objavuje v podobe sokola, zabíja nepriateľských démonov a prináša ľuďom božskú potravu. Sokol je zvyčajne žiarivou postavou a často kontrastuje s pochmúrnym orlom.”

Podľa Homéra bol sokol rýchlym poslom Apollóna. Po smrti má schopnosť prorokovať; narieka nad mŕtvym telom, zakopáva nepochovaných, žije 700 rokov a má veľa liečivých schopností. V Egypte bol posvätným vtákom, sokol uzavretý vo štvorci bol symbolom Hathor, na egyptských reliéfoch a gemách sa nachádza Osiris so sokolou hlavou. Aj v slovanskom staroveku bol sokol uctievaný a chránený v božích hájoch. V stredoveku bol sokol považovaný za jeden z rozlišovacích znakov rytiera (preto sa nachádza na náhrobkoch). Podľa zákona z roku 818 mali meč a sokol zostať vo vlastníctve porazeného. Sokol bol aj bojovým znakom Attilu.

Úloha a význam sokola v tejto ľudovej viere bola určite najúčinnejšie posilnená jeho využitím v sokoliarstve v stredovekom svete rytierstva. Vycvičený na lov holubov a cvičený v tejto zručnosti, lovil sokol na príkaz svojho pána alebo šľachtickej pani hlavne volavky, ale aj bažanty, jarabice atď., a ochotne im prinášal korisť. Rytieri a šľachtičné dámy vždy nosili so sebou svoje obľúbené sokoly. Možno slabá spomienka na tento zvyk dodnes rezonuje v prísloví, ktoré vysvetľuje rastúce bohatstvo: „der trägt den Huschwai bei sich“ (má diabla, t. j. niekoho, kto mu neustále prináša bohatstvo).

Hoci sa Huschwai stal jazykovo zrozumiteľným ako meno rýchleho a smelého orla, stále je potrebné vysvetliť pozoruhodnú okolnosť, že Nemci zo Spiša neprijali slovanské meno spolu so slovanskými pojmami Zmek, Zmak atď.

Keďže lingvistická analýza mena Huschwai nás priviedla k prejavu tohto ducha, ktorý nemá žiadnu stopu v slovanskej mytológii, je sporné, či pojem tohto ducha možno odvodiť čisto zo slovanskej mytológie. Je pravda, že slovanské aj nemecké mená, či už sú spojené s obrazom lietajúceho ohnivého draka alebo lietajúceho orla, sú založené na bleskovom pohybe, ale nezávislosť nemeckého mena a pojmu robí aspoň pravdepodobným predpoklad, že nemeckí predkovia museli priniesť toto meno a pojem so sebou, keď sa presťahovali na Spiš.

Ak však, čo je menej pravdepodobné, ho vymysleli tu, vo svojej novej vlasti, potom by sa to malo možno interpretovať ako prezývka, rovnako ako meno Krakonoš (Ribatsóal v regióne Schneekoppe = Sněžka v Krkonošiach), ktoré je kombináciou starohornonemeckých slov „rauh“ (hrubý) a „Zagel“ (chvost). Jeho význam je teda v skutočnosti Rauhschwanz, možno Stumpfschwanz. V každom prípade je meno Huschwai ľudového pôvodu.

Ale ak Nemec zo Spiša tu a tam povie, že vietor odfúkol človeka alebo zviera: „Der Dzsuk hat ihn gerührt“ (vietor ho zasiahol) alebo „Der Dzsuk hat ihn genommen“ (diabol ho vzal), alebo ak sa veselý človek zasmeje hlúpemu nápadu a vykríkne výraz: „Na, hole dich der Dzsuk!“ (nech ťa diabol vezme, teba aj tvoju hlúposť!) alebo, ešte ostrejšie, „Der Dzsuk soll dich nehmen!“, potom máme opäť do činenia s Huschwaiom. Meno Dzsuk nie je nič iné ako premena poľského mena Čmuk, citovaného vyššie.

Nemecké obyvateľstvo Chmeľnice (obec pri Starej Ľubovni) však hovorí to isté: „Die Latowitze ist überflogen das Vieh“, čo má zrejme vyjadriť domnelú smrť v podobe lietajúceho draka. Ale ducha v tvare kurčaťa, ktorý prináša poklad, nazývajú der Latawietz. Prvý názov je prevzatý z poľského „latawica“ („Herumläuferin“), druhý z poľského „latawiec“ („Herumläufer, Papierdrache, Nachtgeist“).

Keď nemecký ľud zo Spiša oslovuje dieťa, ktoré je citlivé na chlad, slovami „Du erfrorene Dzsuk!“, čo znamená „Ty zmrznutý (t. j. citlivý na chlad)!“, treba to chápať tak, že dieťa, ktoré je citlivé na chlad, je obklopené Dzsukom, ktorý prináša chlad a dokonca aj mŕtvicu. Keďže účinky mŕtvice sú identické s účinkami zásahu bleskom, je ľahké pochopiť, prečo ľudová viera používa poľský názov pre lietajúceho ohnivého draka alebo ducha prskajúceho blesky (Čmuk, vyslovuje sa csmuk) ako logické vysvetlenie mŕtvice.

Okrem svojho skutočného nemeckého názvu Huschwai, ktorý sa objavuje ako ohnivý vzdušný jav, sa v nemeckom folklóre Spiša vyskytuje aj pod rôznymi názvami odvodenými z rôznych slovanských nárečí.

Zatiaľ sme však Zmeka a Huschwaia považovali len za ohnivých drakov a analyzovali sme len ich vlastnosti súvisiace s ohňom. Tento duch má však aj vlastnosti, ktoré nie je možné zosúladiť s povahou ohňa. Sú to predovšetkým výroky citované zo slovanskej mytológie: „mokrý ako Zmok“, „Zmok nezostáva vo vode ako žaba“. Tieto výroky nám pripomínajú vzhľad ducha v podobe mokrého kurčaťa, ale nevysvetľujú skutočný výklad tajomnej „druhej povahy“ tohto ducha.

Lepšie pochopenie našich cieľov však môžeme získať skúmaním slovanských a nemeckých názvov Tátrafüred, a to Smokowiec (v poľštine) a Schmecks (v nemčine a slovenčine). Dr. Michal Greisiger správne poukázal na to, že oba názvy súvisia s už spomínanými názvami Zmok a českým Zmek. Avšak nesprávne interpretoval podstatu tohto ducha, keď ho úplne neopodstatnene vyhlásil za hravého, šibalského horského ducha, podobného sliezskemu Krakonošovi, a keď sa pokúsil prepojiť tohto ducha s ťažbou železa v Tatrách. V skutočnosti sa mu však nepodarilo zosúladiť tieto dva úplne nesúvisiace pojmy, a na tomto základe nemožno Zmoka stotožniť s Krakonošom. Greisigerovo vysvetlenie preto nezodpovedá podstate interpretácie práve preto, že nebolo založené na lingvistike. Napriek tomu však údaje z ľudovej tradície vedú krok za krokom k správnemu výkladu na pevných základoch.

Je to preto, že nemecky hovoriaci obyvatelia Spiša sa na výlet do Tátrafüred stále odvolávajú ako na cestu ku Schmecks („zun Schmecks“) a nie do Schmecks („nach Schmecks“), čo je samozrejme potrebné doplniť dialektom: „zun Schmecks Brunn“, čo by v modernom nemeckom literárnom jazyku bolo: „zu dem Brunnen des Schmeck“ alebo „zu dem Brunnen Schmecks“, rovnako ako keď hovoria inými slovami: „zun sauern Brunn“ = „zu dem Sauerbrunnen“.

Na otázku „Kde si bol?“ Nemci zo Spiša odpovedajú podobne: „Ich war beim Schmecks“, čo by po doplnení samozrejme znelo takto: „bei dem Brunnen des Schmeck“.
Na otázku „Odkiaľ?“ odpovedá: „Ich komme von Schmecks“ (samozrejme doplnené: „von Schmecks Brunnen“). Tieto tri predložky: zu, bei, von sú však v našom dialekte nezvyčajné, ak sa používajú s inými názvami miest. Podľa toho Nemec zo Spiša stále celkom správne hovorí, že ide „k studni Schmecks“, hoci už nevie, že Schmecks je vlastné meno v tomto výraze, takže je ešte menej pravdepodobné, že by mu napadol vyššie uvedený význam.

Poznámka Gyulu Gréba:
V prípade privlastňovacích osobných mien sa určujúce podstatné meno „Brunnen“ postupom času vynechalo, rovnako ako v bežných výrazoch v spišskom nárečí, napríklad „ich gehe zu Ertners, Gallys, Pfarrers“ atď. Plná forma bola tiež „zu Ertners, Gallys, Pfarrers Familie“ alebo „Leute“.

Podľa láskavých informácií, ktoré poskytol evanjelický farár Andor Bartal, spišský Slovák odpovedá na vyššie uvedené tri otázky takto: do Šmeksu, vo Šmeksu, zo Šmeksu – do, v, zo Tátra-füred; podľa počiatočného šm a koncového s je jasné, že si toto slovanské slovo vypožičal v nemeckej podobe a potom ho používal s rovnakými predložkami ako akékoľvek iné názvy miest. (Podobne francúzština prevzala nemecké slovo „Feldstuhl“ vo forme „fauteuil“ = kreslo, stolička, ktoré sa potom vrátilo Nemcom ako „fotel“.)

Ak teraz dodáme, že keď Nemec zo Spiša ide do Alsótátrafüred (Dolný Smokovec), podľa jeho slov ide „zun Gretzkocher“ („zu dem Grützekocher“), čo znamená „k vareniu krúpov“, bádateľovi je hneď jasné, že ľudia vždy používali všetky výrazy – hoci dnes nevedome – na označenie osoby alebo osobnej bytosti. V prípade Gretzkocher je názov jasne nemeckého pôvodu, založený na predstave, že kyslastý prameň neustále buble a premiešava menšie a väčšie kamienky, ako keby sa v polievke varili jačmenné krúpy.

Ale kto je táto tajomná bytosť, ktorá varí krúpy v tejto studni – zrejme svojom domove? Môže to byť len vodný duch, ako napríklad vodný muž (Wassermann v nemčine, wodni chlap v slovenčine, Wutopiec v poľskom Hornom Sliezsku), ktorý podľa spišsko-nemeckého a nemeckého folklóru rád straší mlynárov tým, že v noci varí v ich mlynoch jačmenné krúpy, zvyčajne z konského ovsa.

Rovnako ako sa dnešné deti boja, že vodný duch (vodník) číha v potokoch, studniach a jazerách a čaká, aby ich stiahol do vody, tak aj slovanský ľud, možno ešte intenzívnejšie, sa triasol od strachu, keďže odpradávna žil roztrúsene tu a tam pozdĺž rieky Poprad a pri ústiach väčších potokov, kde sa venoval rybárčeniu a možno aj primitívnemu poľnohospodárstvu. Nemecké dediny v údolí dodnes vykazujú známky svojej polohy pri rieke, keďže „zimná ulica“ (Winterzeil) v každej dedine sa nachádza na jednom brehu horského potoka, zatiaľ čo „letná ulica“ (Sommerzeil) sa nachádza na druhom brehu.

A mal o to väčší dôvod na strach, že náhla povodeň mohla zničiť domovy a úrodu týchto ľudí rovnako rýchlo ako napríklad povodeň z roku 1813, ktorá je podrobne opísaná v dobovom zápise. Tento strach je cítiť dodnes vo výrokoch nemeckého obyvateľstva Spiša, ktoré príčinu povodne pripisuje „s Säi hat sich ergossen“ (Tatranské pleso sa vylialo), a vo folklórnej viere spišských Slovákov, že tatranské plesá sú spojené s morom podzemným kanálom, takže počas búrok na mori sa na tatranských plesách tvoria veľké vlny a náhle spôsobujú veľké povodne. Preto Slováci nazývajú plesá Morské oko.

Keďže však Tatry boli až do 17. storočia prakticky neznáme aj pre obyvateľov Spiša, ako prvý vystúpil na zasnežené vrcholy slávny matematik David Frölich z Kežmarku. Je pochopiteľné, že domorodí obyvatelia verili, že tento mocný duch sídli v prameni kyslej vody v Tátrafüred, ktorý sa nachádza na úpätí Tatier. Nielen preto, že kyslá voda, ktorá tu určite vyvierala už odpradávna, bola v našej vtedajšej prakticky nepreskúmanej oblasti považovaná za pomerne mimoriadny jav, čo samo osebe vyžadovalo vysvetlenie, ktoré bolo takmer nemožné ignorovať – a to konkrétne neustálu intervenciu božskej bytosti, ale aj preto, že valiace sa kamienky pripomínajúce jačmenné zrná poskytovali vizuálny základ pre jeho predstavivosť.

Na druhej strane však najmä preto, že E. Mogk nachádza kľúč k tomu, prečo duše mŕtvych žijú vo vode, práve v starovekom kulte prameňov (Quellenkult): prameň ako živá bytosť sa tlačí von z hory, zo zeme; prameň je bránou, cez ktorú sa duše vracajú na denné svetlo. Podľa ľudovej viery novorodenci pochádzajú z vody a ich duše sa tam po smrti vracajú. Ich vodcom, ich hlavou, je vodný muž, ktorý, hoci je vodným duchom (Wassergeist), je vo všeobecnej viere považovaný za škodlivého vodného démona (Wasserdämon), ktorý vládne vode, žiada svoju obeť a príde si po ňu, ak mu nie je daná.

(Medzi tvormi, o ktorých sa predpokladá, že žijú vo vode, sú takzvaní utopenci podľa všeobecného presvedčenia považovaní za nekajúce a preto pomstychtivé duše ľudí, ktorí sa utopili. Preto ich obklopuje najrozšírenejší poverčivý strach, najmä ich vodcu, teda vodného muža (vodníka)).

A že postupom času sa stal obeťou veľkého počtu ľudí, o čom svedčí nielen najstarší germánsky epos Beowulf, ktorý rozpráva o strašnej skaze, ktorú spôsobil morský netvor Grendel a jeho matka, a o konečnom zabití netvorov Beowulfom, ale aj staré dánske, nórske a islandské legendy. E. Mogk, ale aj nemecká ľudová rozprávka z Dolného Medzeva, susediaceho so spišským regiónom, ktorú Gallus spracoval do krásnej básne. Podľa legendy v močiaroch v bezprostrednej blízkosti dediny žil trinásťhlavý drak, ktorý spôsobil veľké škody obyvateľom Medzeva. Najmúdrejší muži zvolali radu, ale nikto nevedel, ako sa draka zbaviť, až kým vdova po obuvníkovi nechytila monštrum: z dechtu vymodelovala bábiku v tvare človeka, obliekla ju do medzevského odevu a jedného večera ju položila na breh močiara. Za úsvitu nenásytný drak bábku prehltol, ale smola sa v drakovom žalúdku roztavila a monštrum prasklo.

Ale Gašpar Hainova Kronika Levoče opisuje podobnú hrôzu: ,,v roku 1662 došlo vo Vysokých Tatrách k veľkému zosuvu pôdy, vytvoreniu jazera a strašnej povodni, ktorá „spôsobila smrť stovky ľudí a zničenie mnohých dedín, objavil sa živý drak, ktorý sa usadil v opustenom kostole v Hochwalde (starý názov oblasti okolo dnešnej dediny Štrba) a po niekoľkých dňoch pobytu tam zmizol.

Čím je doba staršia, tým silnejší sa zdá byť vodný duch, a preto sú pramene odpradávna predmetom veľkej úcty medzi germánskymi národmi. Hoci nás od zániku pohanstva delia storočia, rieky, jazerá a pramene si aj dnes vyžadujú svoje obete, aj keď už nie ľudské bytosti ako v minulosti. Ľudia zapália sviečky pri riekach, zdobia pramene vencami, dievčatá tam chodia, aby zistili svoju budúcnosť, v určité dni z nich prinášajú svätenú vodu, ktorá sa používa proti mnohým druhom problémov, a pred východom slnka ticho odnášajú určité predmety, hlavne ostrihané nechty, k riekam: voda ich odnesie a ľudia zostanú celý rok bez bolesti.“

Najlepším dôkazom toho, že to tak kedysi v našom regióne bolo, sú každoročné ľudové slávnosti svätých Petra a Pavla (29. jún) v Tátrafüred, ktoré ešte pred generáciou priťahovali davy slovanských a nemeckých obyvateľov Spiša, mladých i starých, z najodľahlejších častí Horného Spiša, ale hlavne z Popradskej kotliny, oblečených vo svojich slávnostných šatách. Dokonca aj dnes dedinčania, najmä mladí ľudia, verne dodržiavajú tento zvyk, bez toho, aby mali čo i len najmenšiu predstavu o jeho pôvodnom význame. Tam, obklopení priateľmi, známymi a príbuznými, sa veselo hostia koláčmi, ktoré si priniesli so sebou, srdečne pijú z prameňa kyslej vody a rodičia kupujú svojim deťom najrôznejšie drobnosti v stánkoch slovenských trhovníkov a všetci mladí muži v dedine kupujú svojim milovaným trblietavé brošne ako odplatu za borovicové vetvičky, ktoré od nich dostali na Turíce. Pred niekoľkými desiatkami rokov sa ešte konali súťaže v lezení na obrovských kmeňoch zapichnutých do zeme, ako aj iné zábavné súťaže. Živé tance a ďalšie atrakcie zabávali pestrý dav, ktorý sa vlnil sem a tam v rytme ohnivých tónov kapely, keďže vedenie kúpeľov zvyklo v tento deň organizovať slávnostné otvorenie kúpeľnej sezóny.

O koľko významnejšia, ba dokonca životne dôležitá musela byť takáto púť v živote starovekého človeka, keď podľa názvu miesta (toponymu) Schmecks sa v tento deň vykonávali obradné obety Zmekovi, najmocnejšiemu starovekému božstvu tejto vodou bohatej horskej oblasti. Preto všetci považovali za svoju nevyhnutnú povinnosť osobne sa zúčastniť veľkého sviatku tohto najvyššieho božstva.

Pôvodne, v praveku, keď sa ľudia cítili úplne bezmocní voči nespútaným silám prírody, predstavovali si sily prírody ako škodlivých obrov, mocných drakov atď. Určite sa snažili získať priazeň tohto vodného ducha obetami v nádeji, že odvrátia alebo zabránia povodniam, ktoré hrozili v lete (neskôr ho možno prosili, aby poskytol dážď potrebný na siatie).

Preto, keď Nemci zo Spiša dodnes veria, že „auf Peter-Paul regnet es Schwämme“ (na sviatok svätých Petra a Pavla pršia huby), Slováci v súlade s tým veria, že „ak na sviatok svätých Petra a Pavla prší, vyrastie veľa húb“, pričom z počasia na sviatok svätých Petra a Pavla vyvodzujú rovnaký záver. A dážď v tento deň je tiež znamením vlhkého, daždivého a búrlivého leta, pretože len tak môže vyrásť veľa húb, a huby sú pre roľníkov rovnako prirodzeným meradlom vlhkosti ako v citovanom prísloví: „Zmok nezostáva vo vode ako žaba“, pričom žaba sa objavuje v rovnakej úlohe.

Na druhej strane, pekné počasie na sviatok svätého Petra a Pavla by mlčky naznačovalo možnosť priaznivého leta. Inými slovami, v jazyku pohanských čias: v prvom prípade Zmok sám vopred signalizoval svojím nebeským znamením, že úroda a domy sú v nebezpečenstve, že ich zmietnu náhle povodne, zatiaľ čo v druhom prípade bol predzvesťou očakávanej bohatej úrody. A získať si jeho priazeň bolo o to potrebnejšie, že podľa tohto pravidla počasia dlhotrvajúca hmla v marci signalizovala hrozbu povodní v júli:

Opakovanie púte do Tátrafüred desiatu nedeľu po Svätej Trojici mohlo mať čisto kresťanský pôvod alebo novší pôvod (alebo možno išlo o akési poďakovanie) a oslavu Luciferovho vyhnania z neba (1. august), pretože podľa švédskej stredovekej legendy Luciferovi nasledovníci počas tohto vyhnania spadli priamo do mora a stali sa vodnými duchmi.

Vyššie sme sa stručne oboznámili s významom prameňov v kontexte kultu vodných duchov. Stále je však potrebné vysvetliť, prečo sa kult Zmoka upínal na pramene Tátrafüred. A predsa je odpoveď veľmi jednoduchá. Je pravda, že aj spišskí Nemci našli po svojom príchode do oblasti Spiša „silva densissima“, t. j. neobývaný les, ale to treba chápať tak, že pozdĺž riek sa tu a tam nachádzali menšie slovanské osady, napr. možno na mieste Spišská Belá, Veľká Lomnica, ale aj v blízkosti týchto prameňov Tátrafüred, o čom výrečne svedčia vzácne prehistorické nálezy z hradiska pri Veľkom Slavkove.

Doterajšie vysvetlenia, ktoré sa vždy čo najviac pridržiavali príslušných ľudových tradícií, vychádzali z predpokladu, že Zmak v podobe kuriatka je vlastne vodný muž, ktorý vystúpil na suchú zem, aby priniesol svoju obeť. Áno, ale po prvé, domovom kuriatka nie je voda, ale suchá zem, a po druhé, vodný duch sa v predstavivosti slovanských a nemeckých národov na Spiši neobjavuje pod menom Zmek – a je vnímaný ako škodlivá sila: hlavne ťahá deti z brehu do potokov a jazier; jeho manželka, Wasserweib, rada vymieňa svoje vlastné škaredé dieťa za dieťa, ktoré matka nechala bez dozoru (Wechselbalg)! A vždy v ľudskej podobe!

Je však dobre známe, že nielen poézia ľudí, temperament národa je do veľkej miery formovaný polohou a geografickými charakteristikami ich biotopu, ale aj predstavy ľudí o starovekých vierach, teda o mýtických bytostiach a pojmoch, pretože aj tie sú do veľkej miery produktom ľudskej fantázie a často obsahujú veľkú dávku ľudovej poézie. V prvom rade duch alebo prírodný démon, ktorý predstavuje určitý prírodný prvok alebo silu, rastie spolu s rozsahom tohto prvku alebo sily: trpaslík – vodný duch (Wassermann, Nix) potokov – napríklad medzi pobrežnými národmi, ako sú Dáni a Švédi, sa na ostrove Island stáva obrom (Meermann, Meerweib) a v strednom a severnom Nemecku ho nahrádza krásna vodná víla (Wasserfrau) alebo chamtivý vodný duch (Nix). Vodný duch studní a prameňov, hoci – v pomere k malej veľkosti vodnej plochy – je zredukovaný na stvorenie skromného vzhľadu, ktoré sa skutočne objavuje v podobe zvieraťa.

Skromná podoba mokrej sliepky je celkom nenápadná a, ako sme videli vyššie, poľskí a nemeckí obyvatelia vodnatého Horného Sliezska vidia alebo si predstavujú ducha, ktorý prináša poklady – teda vodného ducha prameňa. Interpretovaná ako vodná sliepka (Wasserhenne) alebo možno príbuzný chriašteľ (Wachtelkönig) (ten sa na Spišskej vrchovine nazýva Wasserkaichel, t. j. Wasserküchlein, a na dolnom Spiši Schmaker), nielenže dokonale zapadá do povahy vodného ducha, ale je aj vhodnejším symbolom ako akýkoľvek iný. Pre vodnú sliepku, ktorá niekedy pláva na hladine vody a niekedy dlho pod vodou, je to ako zvierací obraz vodného démona. Rovnako ako vodná sliepka vystupuje z vody a močiarov na suchú zem, tak aj prameň vyviera zo zeme a horské potoky sa náhle rozvodňujú v dôsledku silných alebo častých dažďov a vystupujú zo svojich korýt.

Vyššie citované slovanské príslovie „Zmak nezostáva vo vode ako žaba“ je preto správne, a to ako vo svojom špecifickom modernom význame, tak aj vo svojom starovekom mytologickom význame, t. j. vo vzťahu k prameňu alebo toku vody. Koniec koncov, vodný démon sa tu vynára z alpských jazier v podobe koňa a podľa škandinávskych národov je obrovský.

Hoci sú tieto rôzne vodné bytosti rovnakého druhu a majú spoločný pôvod, ich odlišné podoby a následne ich vývoj do nezávislých a odlišných individuálnych bytostí a ich nezávislosť sú výlučne lokálnymi javmi, aj keď v konečnom dôsledku vychádzajú z ľudových povier o nesmrteľnom živote a znovuzrodení ľudskej duše.

V našom regióne bol vodný duch predstavovaný vodnou sliepkou, čo umožňovalo, alebo skôr vyžadovalo, odlíšiť ho od vodného muža. Navyše, v priebehu času sa táto kuracia podoba tak oddelila od svojho pôvodného prvku, vody, že dnes by sa na prvý pohľad mohla považovať a interpretovať ako pozemský alebo domáci duch. U Slovanov sa duchovia v podobe ohnivého draka aj v podobe vodného kuriatka objavujú v rovnakom obraze pod menom Smok, ale v našom regióne pod menom Schmecks, čo bol určite len duch v podobe mokrého kuriatka, ktorý pôvodne žil pod týmto menom v ľudovej viere.

Toto meno prijali aj Nemci zo Spiša, aspoň v slovanskom názve miesta Schmecks. Alebo možno dualitu obsiahnutú v menách Schmecks a Huschwai správnejšie interpretovať takto: pôvodné slovanské a pôvodné nemecké mytologické ľudové tradície sa v Tatrách určite stretli, čo sa dodnes odzrkadľuje v paralelnom výskyte oboch uvedených mien. Buď slovanský kmeň, ktorý tu žil, dal dnešnému Tátrafüredu jeho pôvodný názov Schmecks, alebo – čo je ešte pravdepodobnejšie – určité skupiny nemeckých prisťahovalcov z Horného Spiša si so sebou priniesli zo svojej domoviny takéto tradície a ľudové zvyky v súvislosti so Zmekom, ktoré si našli nový domov vo vtedajšom desivom spišskom pralese pri prameni kyslej vody Tátrafüred a prenikli do vedomia ostatných Nemcov na hornom Spiši aj spišských Slovákov, aspoň v podobe názvu miesta Schmecks a s ním spojených ľudových zvykov.

Ľudové tradície Spiša nám tak krok za krokom ukázali cestu, po ktorej sa nám obe formy Zmek alebo Huschwai nedobrovoľne odhaľujú v dôsledku analýzy tohto ducha. Ľudia interpretovali draka v podobe Zmek alebo Huschwai ako blesk, ktorý ohlasoval úrodný dážď a prinášal dobrú úrodu. Ak však v horách pozorujeme vzdialený blesk sprevádzaný prívalovými dažďami, potom náhla povodeň, ktorú, ako sme videli vyššie, ľudia pripisujú vrtošivosti jazier a prameňov, zmietne v okamihu všetko bohatstvo, majetok a dokonca aj ľudí, a to rýchlosťou lietajúceho Huschwai.

A tak, či už blesk a povodňová voda udrú súčasne alebo oddelene vo forme prívalového dažďa, môžu spôsobiť nesmierne škody, keď preniknú do domu. A práve to je ich starodávna charakteristika deštruktívnej povahy. Podľa najstaršieho germánskeho eposu (Beowulf) vodní démoni v noci opúšťajú Beowulfov palác, aby uniesli a pohltili ľudí na blízkom pobreží, čo v skutočnosti nie je nič iné ako spomienka na silný prírodný jav: vpád mora, ktoré v praveku odtrhlo obrovské kusy zeme od pevniny, zaplavilo krajiny a vytvorilo ostrovy a ľudské osídlenia. A či už v obrovských horách Sliezska alebo na vysočinách Tatier, náhla povodeň je často rovnako ničivá.

Postupom času však vďaka zlepšeniu protipovodňových opatrení a pokroku kultúry staré desivé sily ohňa a vody postupne stali dobrotivými vyššími bytosťami. Pôvodca nespútaných prírodných síl sa takmer stal domovým duchom, ktorý však podobne ako diabol zmluvne požaduje ľudskú dušu ako platbu za svoje služby.

Keďže obyvatelia Tatier videli príčinu tejto povodne – ako sme videli vyššie – v pretečení tatranských plies a následne v prívalových dažďoch, to znamená, že za zničenie spôsobené povodňou vinili vodného ducha a následne horského ducha, ktorý ovládal počasie, Huschwai spojil niekoľko rôznych tvorov a kombinoval prvky, ktoré sú diametrálne odlišné, ako oheň a voda. Ale búrkové mraky tiež kombinujú tieto prvky a môžu sa stať zdrojom požehnania a zničenia v okamihu, rovnako ako ich mytologická personifikácia na Spiši, Huschwai.

Keďže sme takto interpretovali pôvodnú podstatu Huschwai, urobme postavu Rübezahla predmetom porovnávacej štúdie s naším Huschwaiom.

V dnešnej dobe to však nie je ľahká úloha. A najmä preto, že hoci nedávny výskum úplne správne poukázal na to, že väčšina rozšírených legiend o Rübezahlovi nie je ničím iným ako prostoduchým výmyslom Johannesa Prätoriusa, ktorý žil v druhej polovici 17. storočia, ako aj tajomstvom prostorekých bylinkárov, všelijakým fantastickým a románovým detailom Johanna Karla Augusta Musäusa, ochotným klamstvom horských vodcov cudzincov, svojvoľnému pripisovaniu legiend Rübezahlovi o diabloch, obroch a podobne, ktoré Prätorius čítal; ale ani výskum nedokázal s dostatočnou istotou objasniť skutočnú podstatu Rübezahla ani jeho miesto medzi mytologickými bytosťami. Najčastejšie sa však východiskový bod legendy o Rübezahlovi hľadá u baníkov.

Je však známe, že Rübezahl, ktorý ako správca počasia varuje cestovateľa, ktorý ho uráža, bleskami, hromami, dažďom a snehom a tých, ktorí prijali jeho priazeň, ponúka a zdobí pekným počasím, sa vždy zjavuje ako podporovateľ chudobných a utrápených. Vždy sa zjavuje, aby im pomohol svojimi tajomnými darmi (kamene, korene, listy atď.), ktoré sa v držbe núdzneho celkom nečakane premenia na čisté zlato, len čo hravý trpaslík (Bergmännlein) zmizne. Ak teda vezmeme do úvahy bytosť Rübezahla, t. j. horského ducha v podobe trpaslíka, ktorý reguluje počasie, zvádza na scestie a stráži poklady, v mnohých ohľadoch sa skutočne podobá nášmu Zmakovi alebo Huschwaiovi a možno ho dokonca považovať za takmer tak blízkeho nášmu Huschwaiovi, ako možno kvalifikovať jeho sliezske paralely na základe jeho sklonu hrať sa na ľudí.

Huschwai aj Rübezahl sa totiž ľuďom javia ako sila, ktorá niekedy udeľuje dary a niekedy ich ničí – čo je v Sliezsku určite zafarbené humorným tónom – a podľa ich náhlych zmien nálad sa môže meniť aj ich tvar extrémne odlišnými spôsobmi (hlavný obraz Rübezahla), najcharakteristickejším znakom týchto zmien tvaru a nálady, ako aj všetkých ich pohybov vôbec, je ich mimoriadna rýchlosť. Všetky tieto vlastnosti sa dajú ľahko vysvetliť extrémne rýchlym objavením sa a miznutím búrkového mraku, jeho rýchlymi a rozmanitými zmenami tvaru. Najmä v takých zasnežených horských oblastiach, ako sú Vysoké Tatry alebo Sliezske Krkonoše. A rovnako ako by sa na základe stredonemeckého slova Husche („náhly dážď“), malo naše Huschwai v konečnom dôsledku interpretovať ako „náhly dážď s rýchlosťou myšiaka alebo orla“, alebo skrátene ako „búrkový jastrab“, čo je samozrejme len zosobnenie alebo oživenie dažďového oblaku pripomínajúceho obrovského vtáka, rovnako by sa snáď aj meno Rübezahl dalo zosúladiť s touto charakteristikou prostredníctvom ďalšieho skúmania.

Okrem toho, pri porovnaní pôvodných a kolonizovaných nemeckých nárečí, nárečie Spiša a iné kolonizované nemecké nárečia si dodnes zachovali niekoľko starých vývojových štádií, ktorými kedysi prešli aj sliezske a iné východné stredonemecké nárečia. Teraz ich však definitívne prekonali, rovnako ako ľudové viery Spiša možno vernejšie zachovali pôvodnú povahu mytologického tvora, o ktorom sme hovorili vyššie. V tomto prípade by mohlo starostlivé porovnanie Huschwaia a Rübezahla poskytnúť najspoľahlivejší základ pre určenie pôvodnej povahy a starobylého charakteru Rübezahla.

Grafické znázornenie Rübezahla z roku 1561

Rübezahl v podobe z roku 1845 ako si ho predstavoval Moritz Ludwig von Schwind

Kým sa tak nestane, citujme pasáž z Donatovho článku, pretože moje doterajšie výskumy ma presvedčili, že trafil klinec po hlavičke, keď s odkazom na Rübezahla poukazuje na staré slovanské obyvateľstvo Sliezska a veľký počet slovanských názvov miest v tejto provincii. Priamo identifikuje obraz slovanského hlavného boha Swantewita, keď okrem iného hovorí:

„Existuje aj geografický dôvod, a to, že v Krkonošiach bol uctievaný slovanský, nie germánsky boh“ … „Sídlo najvyššieho boha bolo na najvyššej hore a bol to slovanský „Swantewit“, boh svetla, ktorého najposvätnejší chrám s obrazom štvorhlavého boha sa nachádzal v Arkone na ostrove Rügen (Rujana). Socha „Swantewita“ bola však nedávno nájdená aj neďaleko Zbraczu v Haliči, čo treba považovať za spoľahlivý dôkaz uctievania tohto boha aj v našich regiónoch.

Bienenberg, považovaný medzi kronikármi za spoľahlivý zdroj, však poskytuje aj ďalší dôkaz dôležitý pre náš prípad. Uvádza, že ešte v predchádzajúcom storočí Česi z Mělníka a Polabí vykonávali púte do Krkonôš, kde podľa starodávneho zvyku vypúšťali čiernych kohútov, aby zabránili Rübezahlovi spustošiť ich polia povodňami.

To isté potvrdzuje aj Krolmus. „On sám,“ hovorí, „v rokoch 1805 a 1814 ešte videl takých pútnikov, ktorí nosili čierne kohúty a čierne sliepky do Krkonoš k prameňom Labe. Tam nechali kohútov lietať v lesoch a sliepky hodili do vody. Zvyčajne zostávali v horách tri dni, naplnili nádoby, ktoré si priniesli, vodou a hľadali v lese, najmä v „Rübezahlovej záhrade“, bylinky. Vodou umývali doma choré zvieratá a bylinky zmiešali do ich krmiva, tiež nimi vykurovali stajne, aby mali šťastie a požehnanie.“

Podľa najnovších výskumov (Grimm) tvoril „Swantewit“ spolu s „Radegastom“ a „Perunom“ trojicu a podobne ako najvyšší bohovia Grékov, Rimanov a Germánov mal za atribúty blesk a hrom. „Swantewit“ vládol svetu, odmeňoval dobrých a trestal zlých, liečil ťažké choroby a vo všetkých prírodných javoch prejavoval svoju moc. Na vrcholkoch hôr, ktoré sa týčili k nebu a boli často zahalené mrakmi, mal svoje sídlo; odtiaľ zostupoval do ľudských chatrčí ako indický „Machadö“, aby sa podieľal na ľudských radostiach a nešťastiach.

Slovania uctievali svojho boha s hlbokou zbožnosťou a oddanosťou a kňazi sa neodvážili pred jeho obrazom nadýchnuť skôr, ako začali bohoslužbu.
Obvykle sa obetovali zvieratá a úroda a v čase letného slnovratu sa na horách zapálili veľké ohne.

Tu je teda najjasnejší odkaz v kresťanstve na staroveký pohanský kult, s jasnými stopami dvojakého charakteru starovekého božstva, ktoré sú stále evidentné v živých ľudových zvykoch. Lebo len tak môžeme pochopiť, prečo muži obetujú čierne kohúty a ženy čierne sliepky, a prečo tých prvých nechávajú voľne lietať a tie druhé hádžu do vody. Prvý typ obety sa týka vzdušných prejavov Swantewita (alebo Rübezahla, Huschwaia), zatiaľ čo druhý typ sa týka jeho vodných prejavov. Prvý typ bol spájaný s bohom ohňa alebo svetla, zatiaľ čo druhý typ bol spájaný s vodným božstvom, čo zrejme súvisí s tým, že činnosti mužov sa sústreďovali na voľné priestranstvo, zatiaľ čo činnosti žien sa sústreďovali na dom, ktorý bol vtedy a stále je postavený pozdĺž horských potokov.

Informácie uvedené v tomto pojednaní však úplne zodpovedajú mojim predchádzajúcim vysvetleniam o Huschwaiovi a Smokovi, ako aj o tradičných ohňoch, ktoré sa na Spiši zapália v predvečer sviatku svätého Jána Krstiteľa (24. júna).

V článku citované diela:
Lindner E. Fartblihndijer Zöpserscher Liederposchen 1879
Vaterländischer Hauskalender für das Jahr 1856. Kaschau
Dr. Michal Greisiger (1851-1912)
Dr. Michal Greisiger Tátravidéki művelődéstörténeti adalékok, MKE 1897
Dr. Michal Greisiger Kulturhistorisches aus der Tátragegend, MKE 1901
Richard Kühnau (1858-1930)
Richard Kühnau, Schlesische Sagen  (Sliezske legendy)*
Eugen Mogk (1854-1939)
Eugen Mogk, Germamnische Mythologie, Strassburg 1907
Dr. Theodor Siebs, Schlesische Volkskunde
Dr. Otto Böckel, Die deutsche Volkssage. Leipzig 1909
E. H. Meyer, Deutsche Volkskunde. Strassburg 1898,
Buchholtz György, Historischer Geschlechtsbericht (Familienchronik) (kiadta R. Weber, Budapest 1904
Th. Donat, Rübezahl (Der Wanderer im Riesengebirge 1882
Hanuš Máchal (Nákres slovanského bájesloví. Praha, 1891.)
Pavol Dobšinský  Prostondrodnie obyčaje, povery a hry slovenské. 1880.
Jakob Grimm, Deutsche Mytihologie. Göttingen 1854, II. k. 654. I

Dr. Július Gréb (1881-1944)

Narodil 16. februára 1881 vo Veľkej Lomnici. Školu navštevoval vo svojom rodisku, potom osem rokov na Kežmarskom lýceu, kde v roku 1900 vynikajúco zmaturoval. Univerzitné štúdiá v odbore nemčina – klasická filológia absolvoval na univerzite v Budapešti a v Eötvösovom kolégiu, štátnej inštitúcii pre najlepších uchádzačov o učiteľské miesto na stredných školách, skúšobný rok v Nagyenyede (Aiud, mesto v Rumunsku) a potom bol zvolený za riadneho profesora na evanjelickom gymnáziu v Aszóde, malom mestečku neďaleko Budapešti. Jeho zdravie bolo slabé, už v roku 1910 musel stráviť dlhší čas v Tatranských Matliaroch, Tatranskej Polianke, kúpeľoch Ľubovňa a neskôr v pľúcnom sanatóriu v Budakesi. Na začiatku dvadsiatych rokov vážne ochorel a v roku 1923 odišiel do dôchodku

Hoci na Spiši prežil v podstate len detstvo a mladosť, ako dospelý trávil každé leto u svojej sestry vo Veľkej Lomnici. Na základe jeho diel, ktoré vydával v Kežmarku vo vydavateľstve a tlačiarni rodiny Sauter, môžeme Gréba právom považovať za najväčšieho národopisca v oblasti života spišských Nemcov. V r. 1922 vydal Mundart und Herkunft der Zipser (Nárečie a pôvod Spišiakov), r. 1926 Geschichte der Gemeinde Grosslomnitz (Dejiny obce Veľká Lomnica), r. 1932 jedinečné a doteraz neprekonané dielo Zipser Volkskunde (Spišský národopis) a r. 1943 Zipser Volkspflanze (Spišský ľudový rastlinopis). V rukopise – strojopise, čo takmer vôbec nie je známe, ostala bibliografi a spišskej národopisnej literatúry Bibliographie der Zipser Volkskunde, ktorú zostavil v Aszóde okolo roku 1930 a dal Ústavu pre vlastivedný výskum – Institut für Heimatforschung v Kežmarku. Zoznam obsahuje vyše tisíc titulov kníh, štúdií a článkov.

Od roku 1911 pracoval Gréb na jedinečnom diele – spišsko-nemeckom nárečovom slovníku, ktorý obsahoval cez 5-tisíc strán a bol pripravený do tlače. Nanešťastie natrafili na rukopis ruskí vojaci, ktorí oslobodili Aszód a keď videli nemecké slová, rukopis roztrhali a spálili. Toho sa však, našťastie, Gréb nedožil. Zomrel 22. decembra 1944 v Aszóde v Maďarsku

Jeho krátky životopis spracovaný podľa:
BARÁTHOVÁ, Nora: Osobnosti Veľkej Lomnice. Dejiny Veľkej Lomnice. Huncovce: VL 2008, s. 418 – 445.
Karpathen Post 1941, číslo 7., ročník 62., strana 2.: Dr. Julius Gréb 60 Jahre alt.