Keď som v rokoch 1972-73 začal dôvernejšie spoznávať Vysoké Tatry, mojou prvotnou motiváciou bolo dosiahnuť najvýznamnejšie vrcholy Tatier. Vodítkom mi bol útly sprievodca horolezca Júliusa Andrášiho a jeho syna Arna “Tatranské vrcholy”, neskôr prví sprievodcovia-monografie Arna Puškáša “Vysoké Tatry”. Čítajúc ich, opakovane sa mi v texte objavovalo meno jedného z autorov ciest – Seide. Mne vtedy neznáme, zvláštne znejúce, v preklade z nemčiny znamenajúce hodváb. Hneď ma zaujalo, bolo viac než zriedkavé. Náhodný objav hrobu Gábora Seideho na historickom cintoríne v Kežmarku v roku 1982 bol tým impulzom, že som začal po ňom pátrať … motivovala ma zvedavosť – kto to vlastne bol?
Uzemčitý, nenápadný, nakrátko ostrihaný chlapec a predovšetkým výborný študent. Milovník prírody a talentovaný horolezec. Gabriel, alebo medzi priateľmi Gábor Seide. Bol jedným z obľúbených žiakov profesora Grósza, poznali sa dobre už pred nástupom Alfréda Grósza na kežmarské lýceum.
Gabriel pochádzal z veľmi starej a významnej spišskej lesníckej rodiny, ktorej predkovia žili pod Tatrami už koncom 17. storočia. Gáborov predok 6. generácie Christophor Seide sa narodil niekedy okolo roku 1700, žil a v roku 1780 zomrel v Strážach pod Tatrami. Jeho deti a vnuci žili okrem Stráží pod Tatrami aj v Levoči, Nižných Slovinkách, Kľuknave, Zlatej Idke, Kremnici, Banskej Štiavnici, Budapešti a nakoniec aj v Povine, neďaleko Kysuckého Nového Mesta. Od začiatku 19. storočia pracovali a verne slúžili starej a významnej šľachtickej rodine Csákyovcov ako správcovia ich lesných majetkov. Rodinnej tradícii zostal verný aj samotný Gábor Seide, diplomovaný lesný inžinier.
Rodina
Gabriel Seide sa narodil 12.mája 1907 v spišskej obci Nagykunczfalva, teda Helcmanovce, neďaleko Gelnice. Mal jedného brata Gejzu Sándora (1903-1990). Ich starý otec z matkinej strany Pavol Farkas (1839 -1925), pôvodom z Kežmarku, bol hlavným lesmajstrom na majetkoch grófa Csákyho v Helcmanovciach a Prakovciach, druhý starý otec Robert Emerich Seide (1830-1918), pôvodom z Nižných Sloviniek, skoro celý život prežil v Povine na Kysuciach, kde robil vrchného lesmajstra na majetkoch grófa Csákyho z Budatínskeho panstva, neďaleko Kysuckého Nového Mesta a Žiliny. Gabrielovi rodičia Róbert Július Jozef Seide (1871-1907) a Rozália Cornélia Farkas (1877-1957) mali sobáš 18. júla 1898 v Helcmanovciach. Bohužiaľ Gábor svojho otca nikdy nepoznal, vyrastal ako polosirota, keď jeho otec zomrel mesiac po Gáborovom narodení 13. júna 1907 v Povine, kde po svojom penzionovanom otcovi robil na správe lesov grófa Csákyho. Tam, na miestnom cintoríne v strmom svahu nad obcou je aj Gáborov otec pochovaný.
Štúdium
Gábor základné vzdelanie ukončil v Kežmarku v roku 1916 na Evanjelickej mestskej základnej škole, následne ako 10-ročný chlapec v septembri roku 1917 nastúpil na 8-ročné nemecké evanjelické lýceum taktiež v Kežmarku, kde v tej dobe študoval jeho už o štyri roky starší brat Gejza. Gabriel sa dobre učil, jednotlivé roky štúdia končil s vyznamenaním. Jeho spolužiačkou v triede bola napríklad aj Klára Hensch zo Spišskej Soboty. Štúdia na lýceu ukončil maturitou v roku 1925. Jeho ďalšie kroky už podľa rodinnej tradície smerovali do Brna, kde študoval a ukončil štúdium lesného inžinierstva. Dozvedáme sa to v krátkej správe v periodiku Prágai Magyar Hírlap z 18. marca 1931, kde je zmienka o rozlúčke spolku „CORVINIA“ s lesným inžinierom Seide Gáborom a o ukončení jeho pôsobenia v spolku „Corvinia“ po úspešnom ukončení štúdia lesného inžinierstva na VŠZ v Brne.
Povinná vojenská služba
Po vysokoškolských štúdiách nastupuje podobne ako ďalší jeho rovesníci na povinnú vojenskú službu v trvaní 18 mesiacov do Litoměřic na severe Čiech. V priebehu roka 1933 sa táto služba podľa nového branného zákona predĺžila na 24 mesiacov. Teda slúžil v rokoch 1931-1933. A práve v tomto období sa odohrala v jeho krátkom a nie jednoduchom živote udalosť s tragickým nádychom. Začiatkom roka 1932 prebehla periodickou tlačou správa o pokuse kadeta Dipl. Ing. Gabriela Seideho spáchať samovraždu na protest proti zlému a nedôstojnému zaobchádzaniu s vojakmi, slúžiacimi pravidelnú prezenčnú vojenskú dvojročnú službu v kasárňach v severočeskom meste Litoměřice. Správa hovorí, že Gabriel Seide, obľúbený mladý človek a známy výborný horolezec, povolaním lesný inžinier, si na protest 1. februára 1932 v kasárňach posádky Litoměřice podrezal žily, no podarilo sa ho našťastie vďaka včasnej pomoci zachrániť. Ing. Gabriel Seide sa po veľkej strate krvi dlho zotavoval v Pražskej posádkovej nemocnici. Pritom, ako sa píše v periodiku Karpathen Post z roku 1932 (53/7/3), kadet D. Ing. Gabriel Seide podal svedectvo o neľudských podmienkach v litoměřických kasárňach už aj pred týmto incidentom počas pobytu na Spiši, keď bol na dovolenke.
Bohužiaľ, toto jeho varovanie zostalo asi bez povšimnutia, až kým nedošlo k tejto smutnej udalosti. Bol to chlapec citlivej povahy, ktorú významnou mierou ovplyvnilo asi dedičné ochorenie, o ktorom možno ani veľa nevedel. Trpel bipolárnou efektívnou poruchou, ktorú v tom čase nebolo možné medikamentózne liečiť. Len môžeme hádať, ako mu to vážne ochorenie komplikovalo život, no aj napriek nemu bol tento inteligentný mladík medzi priateľmi v škole a v horách veľmi obľúbený, o čom aj po mnohých rokoch od Gáborovej smrti vo svojich spomienkach podávajú nejedno svedectvo jeho priatelia z horolezeckého lana Lizzi Laczika a Gyuri Lingsch v listoch adresovaných Alfrédovi Grószovi.
Po skončení vojenskej služby
Po návrate z vojenskej služby našiel domov a „azyl“ vo svojej rodine, žil v domácnosti spolu s bratom Gejzom a matkou Rózsikou v Čenčiciach pri Spišskom Štvrtku. Brat bol v tom čase ešte slobodný a ako diplomovaný poľnohospodár (študoval v Budapešti) mal spolu s matkou od októbra 1927 v Čenčiciach v prenájme rodinný dom a priľahlú hospodársku usadlosť, kde podnikal. Gabriel bratovi pomáhal a ako lesný inžinier pracoval v okolitých lesoch. Mimochodom z kopcov nad dedinkou mal nádherný výhľad na celé Vysoké Tatry. S mestom Kežmarok udržiaval spojenie, na pomaturitnom stretnutí po 10-tich rokoch v roku 1935 sa zúčastnil stretnutia aj Gábor. Bohužiaľ z triedy, kde končilo 28 maturantov, stretnutia v Kežmarku sa zúčastnilo len 10 bývalých študentov.
Niekedy po roku 1935 sa rodina a aj Gábor preťahovali do blízkej Levoče, kde sa brat Gejza čoskoro oženil (manželka Perla (Gyöngyi) Ebrey 1897-1991 z Levoče, rodina Kopasz-Ebrey bývala na historickej Kláštornej ulici v centre Levoče). Podľa súpisu obyvateľstva z roku 1940 žil v tom čase Gabriel Seide s matkou Rozáliou na Novej ulici č. 22. Zostal slobodným, až do svojej smrti pracoval vo svojom obore na Spiši. Bohužiaľ zomrel pomerne mladý, vo veku 35 rokov vo svojom byte v Levoči 6. júna 1942. Príčinou smrti bola uvedená neliečiteľná choroba. Bol pochovaný 8. júna 1942 v rodinnej hrobke Lámm-Farkas-Seide na kežmarskom cintoríne. Rodina Seide aj vďaka predkom bola v regióne natoľko významná, že úmrtie Gabriela Seideho zaregistrovalo aj spišské periodikum Karpathen Post (1942 63/24/2), ktoré v jednom zo svojich posledných vydaní 13. júna 1942 zverejnilo krátku správu o jeho skone.
Formovanie Gáborovej mladej osobnosti výrazne ovplyvnil jeho starý otec Pavol Farkas, uznávaný lesník, ktorý sa po odchode do dôchodku v roku 1920 vrátil z Helcmanoviec (kde býval s rodinou vo veľkom správcovskom dome so súpisným číslom 1, ako o tom píše aj súpis obyvateľstva z roku 1869) do Kežmarku, svojho rodného mesta. Ovdovel na Vianoce v roku 1922. Vernou manželkou mu bola 56 rokov Rosália Lám (1843-1922), dcéra významného kežmarského rodáka, lekára Friedricha Láma st. (aj Lamm-Lámm), dlhé roky mestského lekára najskôr v mestečku Újszász, ležiaceho východne od Budapešti, neskôr v Kežmarku. Pavol Farkas prežil posledné roky života na vtedajšej „periférii“ Kežmarku v dome na ulici Krvavé pole č. 4.
… pod krídlami Alfréda Grósza
Pre Gabriela zásadným zlomom v jeho krátkom živote bol deň, keď na kežmarské lýceum nastúpil 15. februára 1922 nový učiteľ telocviku, profesor Alfréd Grósz. Hoci sa vzájomne spoznali už skôr, práve tu na lýceu jeho a skupinku talentovaných študentov lýcea, ktorí zahoreli vášňou k Vysokým Tatrám, profesor Grósz zobral pod svoje „ochranné krídla“. Postupom rokov sa z nich vyformovala nová generácia tatranských horolezcov. Jedným z nich sa stal aj nenápadný chlapec z Helcmanoviec, Gábor.
Pátrajúc po jeho horolezeckých aktivitách vo Vysokých Tatrách v prehľadoch Karola L. Horna a v periodiku Karpathen Post ho v roku 1923 ešte nenachádzame. Ale už v apríli 1924 Karpathen Post prináša krátku správu, že chlapci z Kežmarku (mali 16 rokov ), spolužiaci z lýcea Valentin Hajts a Gabriel Seide 13. apríla 1924 vystúpili na lyžiach na Slavkovský štít (2452 m). Hoci už mali predchodcov, ohľadom na vtedajšiu lyžiarsku výstroj a výzbroj, to bol naozaj odvážny výkon. O dva mesiace neskôr so svojím najlepším priateľom a spolulezcom Georgom Lingschom 26.júna 1924 preliezajú grandióznu hrebeňovku z Jastrabej veže Karbunkulovým hrebeňom na Zmrzlú vežu a Kolový štít, odkiaľ pokračujú hrebeňom na Jahňací štít a nakoniec Kozím hrebeňom na Kozí štít. Začiatkom októbra 1924 sprevádza Gabriel skupinu priateľov na Satan v Hrebeni Bášt.
V roku 1925 výstupov už pribúda, nižšie si môžete pozrieť “krátky” sumár:
• 21. júna: prechod hrebeňa z Hlinskej veže cez Zadnú Baštu a Diablovinu až na Satan (Klára Hensch, Emma Payer, Lizzi Laczika, Ladislaus Juran, Gabriel Seide a profesor Grósz)
• 6. júla: Ostrý štít hrebeňmi, západným výstup, východným zostup (profesor Grósz, Georg Lingsch a Gabriel Seide)
• 9. augusta: hrebeňová túra z Čiernej veže na Lomnický štít, celkom 10 štítov (Gabriel Seide a Josef Takács)
• 21. augusta: Dračí hrebeň (Gabriel Seide a Georg Lingsch)
• 1. októbra: Lomnický štít (Gabriel Seide a Georg Lingsch)
• 7. októbra: Vidlový hrbeeň, predpokladá sa, že z Lomnického na Kežmarský štít (Gabriel Seide a Georg Lingsch)
Prelomovým rokom bol pre Gábora rok 1926. Sezónu začína 15. februára prvým zimným prelezom hrebeňa z Predného Kopského sedla na Jahňací štít (2231 m). Partnermi na lane mu boli spolužiaci z triedy Valentin Haits a Klara Hensch. Zostúpili tou istou cestou. Dňa 1. apríla 1926 vystupuje na Velický štít spolu s Georgom Lingschom. V spoločnosti Alfréda Grósza a priateľov z lýcea uskutočňuje neskôr niekoľko prvovýstupov. Sezónu okorení krásnou novou cestou vo východnej stene (uvádza sa aj JV) Veľkej Vidlovej veže 3. októbra 1926 výstupom z Cmitra výraznou depresiou, ktorá vyústi na hrebeni tesne pod vrcholom. Partnermi mu boli verný kamarát Georg Lingsch a 18-ročná rodáčka z Linzu Felizitas Laczika, študenka VII. ročníka kežmarského lýcea. Tento výstup vysoko hodnotil aj profesor Grósz. Vďaka Gáborovi o priebehu tohto ich dobrodružstva sa výnimočne zachoval pútavý opis tohto ich dobrodružstva. Mladý, v tom čase len 19-ročný študent lesného inžinierstva v Brne, Gabriel Seide veľmi podrobne opisuje ich spoločný výstup v ročenke periodika Turisták lapja z roku 1928. Prostredníctvom pera sa Gábor poeticky nadchýňa divokou krásou okolitých štítov, nočnej hviezdnatej oblohy nad Spišskou kotlinou a nakoniec nad nadchádzajúcim bivakom. Z jeho slov cítiť trochu aj napätie z toho, čo ich na druhý deň čaká v stene. Pokračuje pôsobivo, no už bez emócií, keď opisuje samotný výstup a zostup z vrcholu Veľkej Vidlovej veže. Perličkou je, že ich rovnocennou a príjemnou spoločníkou bola slečna L.L. Citujem Seideho slová: ,,Boli sme traja, kamarát Ďuri (Gyuri) Lingsch, slečna L.L. , v ktorej spoločnosti sme už mali príležitosť absolvovať nejeden pekný výlet a moja maličkosť” … za iniciálkami L.L. sa skrývala ich mladšia priateľka z lýcea Lizzi (Felizitas) Laczika (1908-1966), pochádzajúca zo zámožnej a solídnej rodiny. Bola to dobrá a aktívna horolezkyňa, na druhej strane však aj elegantná dáma, ktorá sa možno bála prezradenia jej nebezpečných mimoškolských aktivít a prípadného hnevu rodičov, žijúcich v tom čase s rodinou v Košiciach. Ale nemusela sa báť, Gábor Seide bol džentlmen a takto zamlčal jej identitu v článku. Ale o Lizzi Laczike niedeky nabudúce…
Tento Seideho opis horolezeckej túry z pera predstaviteľov „Školy Grósza“ je skôr výnimkou. Akoby sa báli zväčniť na papieri svoje iste neopakovateľné, možno niekedy aj nebezpečné zážitky zo sveta hôr. Výnimkou bola Seideho spolužiačka Klára Hesch a ich spoločný kamarát Jozef Bethlenfalvy.
Súhrn výstupov a prechodov z roku 1927:
• 15. júla: prvovýstup do Lievikovej štrbiny v Hrebeni Vidiel severnou stenou (Georg Lingsch, Gabriel Seide a Ladislaus Bilek)
• 3. augusta: prvovýstup severnou stenou na Kežmarský štíts (Georg Lingsch, Emma Payer, Gabriel Seide pod vedením Alfréda Grósza)
• 24. augusta: prvovýstup východnou stenou na Lastovičiu vežu / Pyšný štít (Georg Lingsch, Gabriel Seide a Klára Hensch)
• 8. septembra: prvovýstup severnou stenou na Kupolu, zostup novou cestou cez SV stenu (Gabriel Seide a Georg Lingsch)
• 9. septembra: nová cesta v severnej stene na Weszterov štít (Gabriel Seide a Georg Lingsch)
Uvedenými výstupmi títo dvaja mladíci vyriešili priestup dvoch nedotknutých tatranských stien na tú dobu ťažkými cestami. Séria prvovýstupov v uplynulých dvoch rokoch predstavuje asi vrchol jeho tatranských aktivít.
V roku 1928, konkrétne 26. augusta sa v rámci stretnutia poľských a československých horolezcov na Téryho chate v dňoch (25. – 27. augusta) podniklo niekoľko spoločných túr. V ten deň horolezci Gabriel Seide, Franz Bujak a Ferenc Bányász, potom Dr. Tadeusz Krystek so spolulezcami (mne neznámymi) a zároveň košickí horolezci Adámy, Csorba a Roland preliezli južnou stenou Malého Ľadového štítu. Predpokladám, že vyliezli cestu Alfréda Grósza z roku 1912.
V nasledujúcich rokoch sa meno Gábora vytratilo z výstupových zoznamov, až v lete roku 1934, dňa 4. augusta sa zúčastnil prvovýstupu v pravej časti Z steny Pyšného štítu. Bol to jeho posledný prvovýstup, ktorý vyliezol v spoločnosti Alfréda Grósza a Georga Lingscha.
Na záver
Čo povedať na záver? Parafrázou snáď to, že žil veľmi krátko, ale nadmieru intenzívne. Spomeňme si niekedy na to zvláštne meno SEIDE, túlajúc sa v Doline Zeleného plesa …. a na toho, kto ho “nosil“!
Gábor tento kút Tatier skutočne miloval!
Vyššie pozeráte pravdepodobne na najvzácnejší záber, pretože práve táto fotografia bola autorovi príspevku kľúčom k identifikácii osôb jadra „Školy Grósza“. V poznámkach Alfréda Grósza sa objavil krátky záznam z roku 1956. Posielal v liste Kláre Hensch do Kanady ako spomienku na staré časy niekoľko fotografií. Zrejme aby to pán profesor mal pod kontrolou, zapisoval si, ktoré posiela a práve pri tejto uviedol aj iniciály osôb na nej. No nie je to zázrak?!!!
Pramene a zdroje: identifikácia osôb Jozef Joppa, autor príspevku, fotografie a písomnosti: archív Neidenbach Ákosa, Maďarsko, Múzeum Kežmarok – fond AG, Štátny archív Prešov, pracovisko Levoča, fond AG, Karpathen Post (1880-1942), genealogická stránka Familysearch, Slovakiana – súpis obyvateľstva 1930 a 1940.
Napísať komentár