Ida Wallentin, vydatá Kopetschke
* 1912 – † 2005
V Kežmarku, v centre mesta, v historickom dome na Hauptgasse č. 23 dlhé roky – takmer až do konca 2. svetovej vojny – žila karpatsko-nemecká rodina Wallentin. V tomto významnom centre remesiel a obchodu sa jej predkovia usadili v druhej polovici 19. storočia. Predpokladáme, že do Popradskej kotliny prišli v jednej z vĺn nemeckej kolonizácie. Meno v tvare Wallentini sme zaznamenali v roku 1765 v Poprade, neskôr už v ustálenom tvare Wallentin začiatkom 19. storočia v spišských obciach Toporec a čoskoro aj v neďalekej Holumnici (Holumnitz). Minimálne posledné dve generácie tejto rodiny boli remeselníci – krajčíri – známi nielen v meste, ale aj v širšom okolí. Rodina bola evanjelického vierovyznania a hlásila sa k nemeckej národnosti.
Posledný nám známy krajčírsky majster z rodu Wallentin, Július, a jeho manželka Anna, rodená Absalon, vychovávali tri dcéry – Edith, Alicu a najmladšiu Idu. V nasledujúcich riadkoch sa budeme podrobnejšie venovať práve tej poslednej – Ide, študentke kežmarského lýcea v rokoch 1922 – 1930. Nezabudneme však ani na osudy samotnej rodiny Wallentin.
Keďže si v týchto dňoch pripomíname 20 rokov od úmrtia Idy Wallentin-Kopetschke, vzdajme hold tejto svojím spôsobom výnimočnej dáme a pripomeňme si jej život nasledujúcimi riadkami.
Idu si pamätáme predovšetkým ako študentku – sympatické mladé dievča zachytené na fotografiách Alfréda Grósza. Neskôr ju poznáme ako jednu z mladšej generácie horolezcov zo „Školy Grósza“. Pátranie po jej osudoch trvalo pomerne dlho – v zachránenej pozostalosti profesora Grósza sa zachovalo dosť fotografií, no takmer žiadne archívne dokumenty. Jej identifikáciu nám našťastie uľahčil samotný profesor, ktorý na rube jednej z fotografií uviedol jej meno.
Ida Wallentin sa narodila 30. júna 1912 v Kežmarku. Vyrastala v nemecky hovoriacej rodine známeho krajčírskeho majstra a obchodníka Júliusa Wallentina (1871 – 1916) a jeho manželky, majiteľky kežmarského „Salónu kvetov“, Anny, rodenej Absalon (1879 – ?), pôvodom z Matejoviec pri Poprade.
Ida navštevovala triedy gymnázia s vyučovacím jazykom nemeckým. Svetlovlasé dievča malo rado poéziu a hudbu, milovalo hru na klavíri aj ochotnícke divadlo. Vynikala ako študentka – jednotlivé ročníky reálneho gymnázia absolvovala s vyznamenaním. Hoci bola o čosi mladšia ako dievčenské jadro „Školy Grósza“, čoskoro sa začlenila medzi študentov, ktorých profesor Grósz začal brávať do Tatier a zaúčať do tajov turistiky a horolezectva.
Počas štúdií sa zúčastňovala takmer všetkých tatranských túr organizovaných profesorom Grószom a jeho kolegami. Jej odvaha, fyzická zdatnosť a neskôr aj lezecká zručnosť sa prejavovali postupne a rokmi z nej vyrástla veľmi dobrá horolezkyňa. Práve vďaka profesorom a spolužiakom z kežmarského lýcea dôkladne spoznala Vysoké Tatry a absolvovala množstvo krásnych túr.
Z tohto obdobia pochádza aj jej prvovýstup. Na konci štúdií, 2. júla 1930, vyliezla v spoločnosti profesora Grósza a študenta medicíny v Prahe, Georga Lingscha, peknú cestu na Zadnú Soliskovú vežu (2350 m) východnou stenou zo Soliskovej zahrádky v obtiažnosti III.
Jej najlepšou priateľkou a spoločníčkou – nielen v horách – bola spolužiačka z triedy Jolana Beck (1911 – 2000) z Kežmarku, neskôr vydatá Szalóki. Práve tieto dve dievčatá profesor Grósz často brával na priateľské návštevy „ako ambasádorky“ k predstaviteľom horolezeckej komunity na druhej strane Tatier. Vzťahy s poľskými horolezcami boli viac než nadštandardné. Vzájomné priateľstvo prispelo aj k zorganizovaniu ojedinelého, niekoľkodňového stretnutia československých a poľských horolezcov v auguste 1928 na Téryho chate, ktorého sa zúčastnila aj vtedy 16-ročná Ida.
Pravdepodobne tam sa zoznámila s popredným poľským horolezcom tej doby, ktorý bol zároveň jedným z organizátorov z poľskej strany spolu s Dr. Mieczysławom Świerzom (1891 – 1929).
Bol ním Dr. Tadeusz Krystek (1901 – 1964), doktorand polytechniky vo Ľvove, výborný horolezec, ilustrátor a fotograf hôr. Ich novovzniknuté priateľstvo možno bolo aj akýmsi impulzom pre mladú Idu Wallentin k novým aktivitám v horách. Počas nasledujúcich piatich rokov (1931 až 1935) podnikla vo Vysokých Tatrách práve v spoločnosti Tadeusza Krysteka svoje najhodnotnejšie výstupy.
Z týchto výstupov sa zachovalo aj niekoľko cenných fotodokumentov. Predpokladá sa, že ich autorom bol práve Tadeusz Krystek, ktorý pôsobil aj ako profesionálny fotograf. Tieto fotografie datovala a lokalizovala zrejme samotná Ida Wallentin.
Dňa 5. augusta 1931 Ida preliezla „dychberúci“ hrebeň Ošarpancov, 7. augusta vyliezla J stenou – variantom na Ostrý štít a 8. augusta na Streleckú vežu. Napokon 20. septembra 1931 preliezla povestnú južnú stenu Zamarlej Turni. Jej spolulezca či spolulezcov pri týchto výstupoch (najmä na Zamarlu Turniu) nepoznáme, no kvalita a námet fotografií naznačujú, že ním mohol byť aj Tadeusz Krystek.
Leto roku 1932 znamenalo pre Idu pravdepodobne jej najkvalitnejšiu sezónu. V júli 1932 opäť spolu s Tadeuszom Krystekom (KP 1932 53/32/6) vystúpili južnou stenou Širokej veže. Následne v hraničnom hrebeni (Poľsko – Československo) vyliezli juhozápadnou stenou Žabej Lalky (2095 m, Žabia bábika) a pokračovali krásnym hrebeňom na Žabieho Mnícha (2146 m). Napokon obaja spolu 26. (Ida uvádza 27.) augusta 1932 (KP 1932 53/36/6) vyliezli severnou stenou na Mnícha a 28. augusta 1932 severovýchodnou stenou Mengusovského štítu.
Ich nemenej hodnotným – a zrejme aj posledným spoločným – výstupom bol prelez severnej steny Ganku 25. augusta 1935. Tlač (Karpathen Post) uvádza, že pri zostupe išli sčasti Galériou Ganku. Pri lezeckých kvalitách Tadeusza Krysteka však možno predpokladať, že vystupovali severným zrázom Galérie Ganku niektorou z neuvedených ciest – možno klasickou cestou z roku 1911, prípadne Stanislavského cestou z roku 1931… to sú však už len naše úvahy.
To boli jej posledné, nami zaznamenané významnejšie aktivity vo Vysokých Tatrách pred 2. svetovou vojnou. Neznamená to však, že na hory zanevrela. Práve naopak – napríklad do Álp chodila ešte aj v „zrelom“ veku.
Ida Wallentin po ukončení lyceálnych štúdií nastúpila na miesto učiteľky telocviku, kreslenia a zemepisu na Dievčenskej evanjelickej škole v Spišskej Novej Vsi. Túto prácu mala veľmi rada a bola obľúbená medzi žiakmi, najmä ako učiteľka gymnastiky. V regionálnej tlači (Karpathen Post) sme našli množstvo článkov o jej agilnej mimoškolskej činnosti.
Vieme o nej, že veľa cestovala a z ciest pripravovala pre žiakov pútavé prednášky, napríklad z pobytov v mestách Reichenberg (Liberec) či Paríž. Nacvičovala so žiakmi rôzne zaujímavé gymnastické vystúpenia. Ako milovníčka hudby a divadla sama absolvovala nejeden kultúrny program.
Napríklad v novembri 1937 usporiadal spolok Nemecká jednota v Spišskej Novej Vsi benefičné predstavenie, ktoré vzbudilo obrovský záujem verejnosti. V rámci neho, v spolupráci s „režisérkou“ Gertrúdou Scholtz-Kalliwodou z Matejoviec (známa divadelníčka a horolezkyňa), vystúpila aj Ida v epigrame Sedem mudrcov a pastier. Vystupovala v ňom ako speváčka a zároveň zabezpečovala klavírny hudobný doprovod.
Je možné, že sa Ida zoznámila so svojím budúcim manželom pri niektorej kultúrnej akcii. No nemuselo to tak byť – nevieme to s istotou. Inžinier Edgar Kopetschke (1907 – 1982) pochádzal zo Sliezska a približne v rokoch 1930 – 1940 pôsobil v Prakovciach (Prackendorf) neďaleko Gelnice na Dolnom Spiši. Nepoznáme jeho presné zamestnanie, no zachytili sme záznam, že v rokoch 1934 – 1938 viedol miestny hasičský zbor. Ako inžinier mohol pracovať v miestnych strojárňach, prípadne sa podieľať na výstavbe železničnej trate Margecany – Červená Skala (napríklad jeho starší brat Ing. Wilfried Kopetschke, 1902 – 1972, bol hlavným inžinierom v baniach v Dobšinej).
Edgar sa narodil 20. mája 1907 v Novom Bohumíne (Neu Oderberg). V novinách Karpathen Post sme našli oznam o ich zásnubách v Kežmarku (24. januára 1938) a tiež o ich sobáši v evanjelickom kostole v Kežmarku 16. júla 1938. O ich spoločnom živote však veľa nevieme. V roku 1939 sa im narodil syn Roland, ktorý spolu s manželkou Ingeborg dodnes žije vo Waiblingene. Mali aj dcéru, no jej meno ani rok narodenia sa nám nepodarilo zistiť.
Pána Rolanda sme oslovili, no na našu prosbu o spoluprácu, žiaľ, nereagoval.
Predpokladáme, že pred blížiacim sa frontom (možno aj skôr) opustila celá rodina Wallentin dobrovoľne Slovensko a usadila sa v meste Waiblingen neďaleko Stuttgartu. Jej matka Anna tam žila s Idou a jej rodinou v jednej domácnosti. Ida udržiavala s domovinou, predovšetkým s profesorom Grószom, písomný kontakt. V liste z roku 1958 posielala pozdrav od matky Anny, ktorá bývala s ňou a tešila sa dobrému zdraviu… 19-ročný syn Roland sa práve pripravoval na maturitné skúšky… rodina plánovala výstavbu nového domu… Ida spomínala, že pracuje ako učiteľka na základnej, šesťtriednej škole, stručne priblížila svoje aktivity v neďalekých Alpách, zaspomínala na „staré dobré časy“ a na záver sa pána profesora opýtala, či nevie niečo o osudoch Tadeusza Krysteka – či ešte žije.
O desať rokov neskôr vo svojom vianočnom pozdrave píše okrem iného, že obidve jej deti už majú vlastné rodiny, osamostatnili sa a žijú šťastne… nezabudla ani pripomenúť, že blízke Alpy im stále „nedajú spať“ a pravidelne ich navštevujú, no pracovná zaneprázdnenosť a každodenné povinnosti im neumožňujú zostať tam dlhšie ako osem dní v kuse.
Ida Wallentin-Kopetschke a jej rodina zrejme opustili Slovensko legálne, pretože sa naň mohla vrátiť a túto možnosť aj vyzužívala. V pozostalosti profesora Grósza sa zachovali dve fotografie.
Na prvej je zaznamenaná jedna z návštev Idy a jej rodiny u pána profesora približne v rokoch 1968 – 1970. Zľava by mohla byť dcéra Idy (len hádame), Ing. Edgar Kopetschke, sedí pán profesor a vedľa neho Ida Wallentin–Kopetschke.
Na druhej fotografii je zaznamenaný výstup Idy s dvoma spoločníkmi a autorom fotografie pravdepodobne na Gerlachovský štít. Fotografia vznikla na Kotlovom štíte a ponúka nádherné výhľady smerom na západ. Do tretice máme aj spomienku pani učiteľky z Kežmarku, Mgr. Alice Márie Badoničovej, z jej mladosti – ako mladá slečna navštívila Idu počas jej dlhšieho pobytu v Trnave. Bola vlastne kuriérom: priniesla jej poštu a listiny od blízkej priateľky rodiny Wallentin, pani Elisabeth Hanke, ktorá bola zároveň jej krstnou mamou. Krstná mama jej dala meno po Alici Wallentin…
Elisabeth Hanke (1913 – 1999) prišla do Kežmarku začiatkom 30. rokov z Opavy za prácou. Na základe inzerátu si ju našla v „Salóne kvetov“ pani Anny Wallentin. Salón v tom čase prosperoval a živil celú domácnosť. Pracovala tam už staršia dcéra Edith (1909 – ??), sestra pani domácej, mladá vdova z Budapešti, Gizela (1892 – ??), povolaním modistka (mala malú dcérku Evu), a slečna Anna (1909 – ??) z Bratislavy. Slečna Hanke sa vďaka svojej zručnosti a svedomitosti stala nielen cenenou pracovníčkou, ale po vydaji za Bélu Balogha (1905 – 1980), úradníka Okresnej zdravotnej poisťovne, aj rodinnou priateľkou. Po čase nahradila slečnu Edith Wallentin, ktorá na popud svojej matky absolvovala sériu školení a kurzov v aranžovaní umelých kvetov (ktoré práve vtedy prichádzali do módy) a stala sa vedúcou filiálky „Salónu kvetov“ v Poprade.
Pani učiteľka nám poskytla do príspevku dve veľmi cenné fotografie z rodinného archívu: zachytávajú zaslúžený piknik v Kúpeľoch Vyšné Ružbachy, približne v rokoch 1933 – 1935. Veľká vďaka…
Rodinnou firmou č. 1 však bolo pánske krajčírstvo „Jacob Wallentin a syn“. Pod týmto názvom (Jakab Wallentin és fia) bola akciová spoločnosť zaregistrovaná na obchodnom súde v Levoči 24. februára 1902. Uvádza sa tam aj dátum založenia firmy: 10. jún 1863. Sídlo mala priamo oproti domu, kde rodina žila (Hauptgasse 23), a to v dome lekára Dr. Kolomana Kalivodu (pôvodom zo Spišského Podhradia), pod číslom 64.
Július Wallentin sa narodil 7. augusta 1871 v Kežmarku. V školskom roku 1882 – 83 absolvoval I. triedu evanjelického reálneho lýcea v Kežmarku, ale II. ročník v rokoch 1883 – 84 už navštevoval na šesťtriednom gymnáziu v maďarskom meste Nyíregyháza. Druhý ročník tam opakoval ešte o rok neskôr. Zrejme štúdiá nedokončil a nastúpil do firmy svojho otca. Spoločnosť prosperovala a Július Wallentin sa stal váženým občanom. Oženil sa 24. augusta 1907 v Matejovciach s Annou Absalon. Narodili sa im tri dcéry… vypukla 1. svetová vojna a Július Wallentin bol povolaný do armády. Nastúpil k 9. pešiemu pluku v Košiciach, do ktorého rukovali odvedenci predovšetkým z Košíc, Spišskej Novej Vsi a celého Spiša. Tento pluk zásoboval posilami frontové bojiská v Haliči (dnes územie Poľska). V c. k. armádnom súpise chorých a ranených z roku 1916 sme objavili krátky záznam, podľa ktorého zomrel v 4. pomocnej nemocnici v Košiciach 23. marca 1916 a bol pochovaný na mestskom cintoríne v Kežmarku, Spišská župa.
O ďalších osudoch Edith Wallentin nevieme nič. Alice Wallentin zomrela 24. januára 1941 po dlhodobých zdravotných problémoch v Kežmarku a je pochovaná na tunajšom historickom cintoríne spolu s otcom a rodinou Balogh. Ida Wallentin-Kopetschke zomrela vo Waiblingene v úctyhodnom veku 93 rokov, niekedy na jeseň roku 2005.
Záverom by som chcel poďakovať za pomoc a cenné informácie o Tadeuszovi Krystekovi jeho prasynovcovi, pánovi Lukaszovi Krystekovi.
Text: Ing. Jozef Joppa
Zdroje: Múzeum Kežmarok, Štátny archív Prešov – pracovislo Levoča, Lyceálna knižnica Kežmarok, Matričný úrad Kežmarok, Slovakiana – súpis obyvateľstva rok 1930 a 1940, Karpathen Post 1880-1942, internet – portál ADT Arcanum a Hungaricana, Familyseach.
Zdroje fotografií: pán Lukasz Krystek (Poľsko), Múzem Kežmarok (0,8,9,10,11,17); ŠA Prešov, pracovisko Levoča; súkromný archív MVDr.Hužikovej – archív pán Vincent Targyik; súkromný archív PhDr. Komorovej-Buzovej; súkromný archív Mgr.Badoničovej; fotografie autor príspevku.
No Jožko skláňam sa pred tebou a zo srdca ďakujem 🫶.
Helenka, ďakujem za podporu a som rád, že sa článok o Ide Wallentin páčil …
Oživuješ ľudí, o ktorých by sa už nikto nikdy nič nedozvedel. Záslužná práca. Nech Ti aj naďalej “ťuká klávesnica”.
Ďakujem za podporu, myslím si, že si to tak trochu aj zaslúžia, aby sa na nich aspoň v Kežmarku alebo pod Tatrami úplne nezabudlo … pochvalu od Teba si cením zvlášť !!