Ing. Josef von Bethlenfalvy (1906-1990)
Prechádzajúc pravou, evanjelickou stranou historického cintorína v Kežmarku smerom od hlavného vchodu, každému návštevníkovi nevdojak okamžite padne do oka monumentálne hrobové miesto jednej z najvýznamnejších kežmarských rodín – Goldberger – Bethlenfalvy. Zakladateľmi tejto bohato rozvetvenej rodiny bola však ďalšia významná rodina, ktorá sa objavila v jednej z vĺn nemeckej kolonizácie Spiša aj v samotnom Kežmarku – Genersichovci. Ich rodokmeň majstrovským celoživotným dielom priblížil v roku 2015 (v preklade „Genersichovci a ich potomkovia“) genealóg Dr. Zsigmond Károly zo Sedmohradska, ktorý zomrel na jeseň roku 2025 vo veku 93 rokov…
Začiatkom 18. storočia, po roku 1705, je Dávid Genersich ako prvý uvádzaný ako Goldberger von Bethlenfalva. Napokon v druhej polovici 19. storočia jeho potomkovia používajú už len priezvisko Bethlenfalvy (písané aj Bethlenfalvi), odvodené od prídomku – šľachtického predikátu von Bethlenfalva (zrušeného vznikom Československa v októbri 1918)…. Možno preženiem, no dnešným potomkom tejto významnej rodiny Uhorska, Spiša a samotného mesta Kežmarok „koluje“ v žilách krv rodín Goldberger, Genersich, Sponer, Alexander, Dobay, Maugsch (písané aj ako Mauksch), Bornemisza, Probstner, Wieland…
Práve jednému z potomkov tohto slávneho „nobilis“ rodu, ktorého 120. výročie narodenia sme si pripomenuli pred niekoľkými týždňami, venujeme nasledujúce riadky dnešného príspevku ako spomienku:
Josef Albert Ludwig von Bethlenfalvy sa narodil v Kežmarku 12. februára 1906 ako druhorodený syn rodičov Ernesta von Bethlenfalvy (1880 – 1955) a Marie von Görgey (1885 – 1964). Ako chlapec vyrastal spolu so svojím starším bratom Gejzom (Géza) na domovskom majetku v Huncovciach, ktorý ich otec kúpil v roku 1906. Priamo pod Vysokými Tatrami. Ale aj na rodových majetkoch v Toporci a Betlanovciach. Kamarátmi, spolužiakmi ale aj v rodinnom kruhu nazývaný familiárne „Jóska“. Základnú školu navštevoval v neďalekom Kežmarku, tamtiež následne Nemecké dištriktuálne lýceum (1916-1924). Jeho triednym profesorom bol Dr.Johann Lipták, spolužiakmi priatelia z hôr napr. Georg Lingsch a Edmund Fischl.
Už počas štúdií v Kežmarku to bol rozhľadený a inteligentný mladý človek, ktorý dosahoval vynikajúce študijné výsledky. Bol nadaným fotografom, veľmi rád kreslil a mal blízky vzťah k podtatranskej prírode. Odmalička robil spoločníka svojmu otcovi pri jeho loveckých výpravách do karpatskej divočiny. Postupom času sa z neho stal talentovaný dokumentarista, ktorý tieto cesty s otcom zachytil excelentnými fotografiami, obrazmi a ilustráciami, dokonca aj prvými filmami.
Jeho práca sa takto objavovala v bohatej a hodnotnej publikačnej tvorbe jeho otca, Ernesta von Bethlenfalvy (1880 – 1955), o faune a flóre Karpát, predovšetkým o tatranskej faune. Tento rodák z Kežmarku, intelektuál, spočiatku vášnivý poľovník a neskôr nekompromisný ochranca voľne žijúcej zveri, bol uznávaným osobným priateľom takých autorít v odbore, ako knieža Christián Kraft von Hohenlohe z Tatranskej Javoriny (1848 – 1926) a učiteľ, spisovateľ a znalec prírody Vidor Jurán (1879 – 1963) z Hniezdneho.
Na fotografiách nižšie, pravdepodobne spred roku 1943, môžete vidieť: na prvej snímke zľava Rudolfa Jurana, jeho brata Vidora Jurana, baróna Ernesta Bethlenfalvyho, neznámeho muža s ďalekohľadom a Ing. Ladislava (Ladislausa) Jurana, Vidorovho syna a lesníka, počas prechádzky revírom. Na druhej snímke sú po úspešnom doprovode poľovného hosťa na lov srnca zachytení zľava Vidor Juran, barón Ernest Bethlenfalvy, doprovod Ing. Ladislav (Ladislaus) Juran (1906 – 1951), lesník a syn Vidora, a dvaja neznámi účastníci.
Sledujúc od mladosti aktivity Jósku, musíme však podotknúť, že jeho celoživotnou vášňou sa napokon stalo horolezectvo. Zásluhu na tom mal predovšetkým dobrý priateľ jeho otca, nový profesor telocviku na lýceu, Alfréd Grósz. Rokmi z Jósku vyrástol výborný lyžiar a lezec.
Jozef Bethlenfalvy poznal Vysoké Tatry dokonale; na väčšinu ich štítov vystúpil na tú dobu náročnými cestami. Dokonca je autorom niekoľkých zaujímavých prvovýstupov – Veľké Solisko, južná stena (1926), výstup do Malej Zmrzlej doliny s Bélom Pánczélom priamo platňami bez chytov (IV), zimný prvovýstup na Kotlový štít od juhozápadu (19. 3. 1928) a prechod hrebeňom Čiernych veží (7. 4. 1934). Väčšinou liezol v spoločnosti bývalých spolužiakov z lýcea (Klára Hensch, Emmi Payer, Laci Bílek, A. Roth, Nicolas Hoff, Mathias Nitsch…).
Nezameriaval sa však len na nové cesty; napĺňali ho všetky nevšedné zážitky z výstupov a šťastné návraty z túr do doliny. Popri tom neustále fotografoval a v „Škole Grósza“ sa stal dvorným fotografom. Ako jeden z mála predstaviteľov tejto „školy“ z prostredia študentov a profesorov kežmarského lýcea bol aj publikačne činný.
Vyvrcholením jeho horských aktivít však boli náročné výstupy v Alpách, ktoré uskutočnil počas svojich vysokoškolských štúdií vo Švajčiarsku. Vystúpil napríklad na Piz Bernina (4049 m n. m.), Aletschhorn (4194 m n. m.) či Monte Rosu (4634 m n. m.). Masív Monte Rosy sa mu takmer stal osudným, no chvalabohu… (zdroj – Peter von Bethlenfalvy, Belgicko, jeho syn).
Nižšie si môžete pozrieť majstrovské dielo Jozefa Bethlenfalvyho ako fotografa z roku 1926 – Alfréd Grósz s dvoma žiakmi lezie južný hrebeň Žabieho koňa (2291 m.n.m.), zdroj: Št. archív Prešov, pracovisko Levoča /Fond AG.
Jeho intelekt a profesionálny záujem o staviteľstvo a matematiku mali za následok, že ako 18-ročný mladík, hneď po dokončení lýceálnych štúdií v roku 1924, odchádza do Švajčiarska, kde v Zürichu študuje na Švajčiarskej federálnej technickej univerzite (ETH). Zároveň sa nezávisle venuje aj štúdiu odboru „fotografia“…
Jozef Bethlenfalvy ukončil svoje štúdiá ako stavebný inžinier v roku 1928. Vedenie ETH, vtedy aj dnes jednej z popredných vysokých škôl Európy, mu ponúklo miesto asistenta profesora stavebnej statiky, ktoré však odmietol. Vzdal sa sľubnej pracovnej kariéry a vrátil sa na rodný Spiš. Podľa jeho vyjadrenia to urobil z vlastného presvedčenia a túžby uplatniť svoje vedomosti pri medzivojnovom rozvoji Spiša.
Ako diplomovaný inžinier renomovanej ETH so zameraním na statiku prijal Jozef Bethlenfalvy po svojom návrate z Zürichu miesto vo firme svojho priateľa, horolezca a staviteľa v Kežmarku, Oskara Zubera (1896 – 1945). Okrem iného ako hlavný statik mal na starosti plánovanie a riadenie stavebných prác na kúpeľoch vo Vyšných Ružbachoch. Práve tam skupina regionálnych architektov a staviteľov zo Spiša a Šariša v zložení August Kesselbauer (1873 – ?), Ing. Jozef Kovács (1884 – 1945, pôvodom z Debrecína, pôsobiaci v rokoch 1911 – 1944 v Kežmarku), Ing. Oskar Zuber a Ing. Jozef Bethlenfalvy zanechali po sebe dielo, ktoré obdivujeme dodnes.
V druhej polovici 30. rokov spojil Ing. Jozef Bethlenfalvy svoje stavebné podnikanie s partnerskou firmou architekta Viktora Dzubányiho zo Spišskej Belej. Úspešne spoločne podnikali až do konca druhej svetovej vojny. Ich vrcholným dielom boli napríklad vodohospodárske práce v Kežmarku na rieke Poprad v 40. rokoch, kde rozsiahlymi stavebnými úpravami a reguláciou toku rieky mali ochrániť novovybudované kasárne pred opakovanými povodňami. Je autorom aj moderného železobetónového mosta, ktorým cez rieku Poprad spojil obce Huncovce a Veľkú Lomnicu.
Oženil sa s Adrienn Brücknerovou (1909 – 1995) z Kežmarku, dcérou riaditeľa (od roku 1920) Dievčenskej evanjelickej meštianskej školy v Kežmarku, z ktorej postupom rokov vznikla dnešná Hotelová akadémia. Vychovali dvoch synov, inžinierov – Zoltána (1939 – 1999) a Petra Jozefa (* 1948). Na ulici „Okresného úradu“ (dnes Daniela Fischera č. 4, dom stojí dodnes) navrhol a postavil peknú vilku, kde s rodinou žil do polovice 60. rokov.
Následne sa s rodinou presťahoval do Bratislavy a koncom 60. rokov sa vysťahoval do Nemecka. Tam vo svojom odbore pracoval v mestách Ludwigsburg a Stuttgart. Zaujímavosťou je, že vo firme Züblin pôsobil ako statik pri projektovaní výškových budov. Tento humanista, altruista a pacifista, ktorý okrem nemčiny, maďarčiny a slovenčiny ovládal aj jidiš, starovekú gréčtinu, francúzštinu a latinčinu, dožil jeseň svojho života v meste Stuttgart, kde aj zomrel 21. júna 1990.
Je potrebné podotknúť, že počas rokov 1945 – 1964 sa Jozef Bethlenfalvy podieľal na záchrane a obnove dreveného artikulárneho kostola ECAV v Kežmarku, kúrie v Huncovciach a chátrajúceho rodového kaštieľa v Toporci. Múzeu v Kežmarku zapožičal cenné zbierky zbraní, nábytku, obrazov a mobiliára z rodinného vlastníctva rodín Bethlenfalvy, Goldberger, Görgey a Ujházy. Viacero obrazov, fotografií a množstvo obrazového materiálu daroval múzeám v Poprade a Tatranskej Lomnici.
Na Obecnom úrade v Huncovciach je v zasadacej miestnosti umiestnené monumentálne dielo Jozefa Bethlenfalvyho (obraz s rozmermi 2,5 × 7 m – mierne „orezaný“). Táto maľba zachytáva pohľad z kopcov nad obcou na samotnú obec a Vysoké Tatry. Ďalšie jeho práce sa nachádzajú v súkromných zbierkach v Nemecku, USA, Švajčiarsku, Kanade, Rakúsku, Belgicku a na Slovensku.
Jeho starší brat Ladislav sa narodil v Kežmarku 4. augusta 1904. Bol absolventom kežmarského lýcea a neskôr hospodárskej akadémie (predpokladá sa, že študoval na Kráľovskej hospodárskej akadémii v Mosonmagyaróvári). Bol známym poľnohospodárom na Spiši a po ukončení štúdií spravoval rodinné majetky so sídlom v Huncovciach pri Kežmarku. V máji 1930 sa v meste Magyaróvár zosobášil s Klárou Száhlender (1906 – 1988), s ktorou mali tri deti. O život prišiel za tragických okolností v meste Hof (Bavorsko) v Nemecku v decembri roku 1945. Jeho potomkovia žijú dnes napríklad v Maďarsku.
Na prvej z dvoch nižšie priložených fotografií môžete vidieť organizátorov lyžiarskeho preteku niekde nad Kežmarkom v roku 1963. Úplne vľavo stojí Jozef Bethlenfalvy v páperovej bunde (archív rodiny Kiss z Kežmarku). Na druhom zábere sú abiturienti maturitného ročníka 1923/24 na stretnutí po 50 rokoch pred Poliklinikou v Kežmarku. Jóska stojí tretí sprava (zdroj: Št. archív Prešov, pracovisko Levoča, identikácia Dr. Janovský A.).
Záverom patrí poďakovanie za pomoc a poskytnuté informácie pánom: Peter von Bethlenfalvy, Ing. Ladislav Joppa a RNDr. Ladislav Spalek.
Zdroje textové: Dr.Nora Baráthová a kolektív autorov – Osobnosti Kežmarku, vyd.JADRO 2022, Facebook, Karpathen Post 1880-1942, Familysearch, Lyceálna knižnica Kežmarok, W.H.Paryski-Tatry Wysokie diel 1. až 25, W.H. a Ž. Parysci „Wielka encyklopedia Tatrzańska“, Poronin-1995, Dr.Zsigmond Károly; A Genersichek és a utódaik" – Marosvásárhely, Mentort kiadó 2015, Rukopis Petra von Bethlenfalvy-Belgicko
Vzácne objektívne napísaný článok. Pravidelne (ročne aspoň dvakrát) chodím do Vysokých Tatier od roku 1987 a so záujmom čítam podobné charakteristiky. Venoval som sa aj dejinám kežmarského lýcea z hľadiska dejín školskej filozofie a dejín evanjelického školastva. Hoci pochádzam zo Žitného ostrova, kde najvyšší kopec je krtinec, bez Tatier nemôžem existovať. Sem patrí aj môj obdiv Spiša.