Teodor Kertész sa narodil v roku 1834 v Košiciach v obchodníckej rodine Karola Kertésza (pôv. Gärtner). Jeho otec Karol bol potomok nemeckého hodinára Gärtnera z bavorského Freibergu, ktorý sa neskôr usadil v Györi.
V máji 1828 odkúpil Karol v Košiciach prosperujúci obchod s koreninami a rozličným tovarom Abraháma Gottlieba Laszgallnera (1783–1863) a zároveň bol členom Obchodného spoločenstva. Okrem praxe v obchode sa Karol zamestnal aj v sklade kameninovej továrne v Spišskej Novej Vsi, v ktorej podnikali Laszgallnerovci a bol jednateľom pobočky Milánskej poisťovacej spoločnosti (Jégkárbiztositó Társaság), ktorá sa venovala kompenzáciám škôd spôsobených ľadom.
Teodor Kertész podnikal od roku 1857 v Pešti a postupne sa vypracoval na jedného z najstarších a najdôležitejších obchodníkov s hračkami. Najprv bol zamestnaný v Oszvaldovom obchode, v roku 1861 si otvoril vlastný obchod s norimberským tovarom a hračkami na rohu námestia Gizella v centre Pešti. Nazval ho Bazár remeselníkov (Ezermester bazár). Jeho ponuka bola pestrá: okrem dekoratívnych predmetov, cestovných potrieb a predmetov do domácnosti predával aj hračky. Otvorenie obchodu ohlásil v inzeráte v novinách, čo naznačuje, že už vtedy predvídal dôležitosť modernej komerčnej reklamy.
Hračky získaval dovozom predovšetkým z Nemecka, Anglicka a dokonca aj z Ameriky, ale pokúšal sa rozšíriť svoju ponuku aj o domáce výrobky, preto podporoval zavedenie domácej výroby hračiek. Z tohto dôvodu získal v roku 1911 pri príležitosti 50. výročia spoločnosti medailu Národného priemyselného združenia. Prezentoval sa na výstavách hračiek, veľtrhoch a charitatívnych aukciách s novými domácimi a zahraničnými hračkami. Jeho kniha spoločenských hier, ktorá vyšla v roku 1903, výrazne prispela k rozvoju maďarskej kultúry spoločenských hier. Jeho firma bola jednou z najviac propagovaných spoločností tej doby. Publikoval sezónne tlačové inzeráty v hlavných denníkoch a týždenníkoch a počas roka ich niekoľkokrát obnovoval. Dvakrát do roka vydal a rozposlal po celom Uhorsku veľký bezplatný obrázkový katalóg, aby si jeho tovar mohli záujemci objednať poštou. V roku 1913 kúpil aj hotel v centre Budapešti.
Svoj obchod v roku 1862 preniesol do paláca grófa Telekiho. Zároveň koncom 19. storočia rozšíril ako jeden z prvých obchodníkov ponúkaný sortiment o športové potreby: tenisové rakety, golfové palice, atletické potreby, anglické futbalové lopty. Pokúsil sa aj o predaj bicyklov a zriadenie cyklistickej školy, ale bez úspechu. V roku 1892 sa presťahoval na roh Krištofovho námestia, kde otvoril nový, veľký, viacposchodový obchod.
Oženil sa s vnučkou košického obchodníka Jána Demszkého, Annou (1853-1881). Jeho synovia Ferdinand (Nándor) a Ján Teodor pokračovali v otcovom podnikaní na poli obchodu, tretí syn Karol Róbert, inžinier, pôsobil ako ministerský technický radca. Teodor Kertész Zomrel 22. apríla 1921 v Budapešti. Pochovaný bol na cintoríne Kerepesi.
V roku 1929 sa spoločnosť Teodor Kertész spojila so spoločnosťou Weszely, ktorá bola známa hlavne v obchode so športovými potrebami, a zmenil sa jej názov na Kertész a Weszely. Presťahovali sa do priestorov obchodu, ktoré vlastnila spoločnosť Weszely, na Váci utca. Spolupráca nebola úspešná, a tak sa v roku 1932 pod menom János Tódor Kertész pokúsila rodina znova otvoriť obchod na Krištofovom námestí, ale nový obchod nedokázal prosperovať a v roku 1935 bol starý rodinný podnik definitívne zrušený.
Teodor Kertész prevzal začiatkom 90. rokov 19. storočia od košického obchodníka Adolfa Maurera jeho predajňu v Novom Smokovci. Vo svojom kiosku, ktorý stál ako prvý objekt pri vstupe do osady od Starého Smokovca, vedľa tzv. Nového sanatória Dr. Szontagha, predával športové a turistické potreby, odevy, suveníry, turistickú literatúru, fotografie a neskôr aj pohľadnice Tatier. Ním vydaná farebná litografická pohľadnica s vyobrazením Nového Smokovca je jednou z najstarších doteraz známych tatranských pohľadníc. Bola odoslaná 19. júla 1895 z Nového Smokovca a adresátovi do Koložváru (teraz Cluj v Rumunsku) došla 21. júla. Ďalšie známe pohľadnice s vyobrazením Nového Smokovca vydané Teodorom Kertészom prešli poštou v rokoch 1896 – 1898. Tie už boli vyrobené svetlotlačou na podklade fotografií u neznámeho výrobcu. Okrem Szontaghových sanatórií bola na Kertészových pohľadniciach častým motívom jeho vlastná novosmokovecká predajňa. Do roku 1905 vydal niekoľko ďalšich sérií, čiernobielych aj kolorovaných. Niektoré z nich vyrobila svetlotlačiareň A. Salu z Berlína. V roku 1908 Teodor Kertész prevzal aj bývalú sezónnu predajňu Adolfa Maurera v Dolnom Smokovci v hoteli Orol a predajné priestory v Starom Smokovci v niekdajšej vile Adria, kde bolo od tej doby jeho hlavné tatranské sídlo. Tieto predajne v Tatrách viedol jeho syn Ján Teodor (János Tódor).
Najmenej 5 ďalších sérií pohľadníc vydal od roku 1908 do roku 1922. Jednou z nich bola v roku 1912 pekná, do hneda tónovaná séria z prostredia vysokohorských chát, ktoré hĺbkotlačou vyrobil A. Sternberg z Hamburgu. V rokoch 1909 – 1911 mu vyrobila pohľadnice spoločnosť M.S.M. a v rokoch 1911 – 1917 grafický ústav Divald a Monostory z Budapešti. Po roku 1918 prevzal nepredané zásoby pohľadníc Adolfa Divalda vydané na prelome storočí a po dotlačení slovenských popisných textov ich ďalej predával. Jeho posledné vlastné pohľadnice boli vydané ešte v roku 1922 (hnedá svetlotlač), ktoré pravdepodobne vydal jeho syn Ján Teodor. Ján Teodor Kertész mal trvalé bydlisko v Budapešti a preto jeho predajne v Starom a Novom Smokovci prevzal v roku 1923 Gejza Bányász st. Napriek tomu, že predajňu so športovými potrebami a svoje hlavné sídlo mal Kertész po celé sledované obdobie v Budapešti, ako vydavateľ sa prezentoval iba tatranskými pohľadnicami.
Ďalšie pohľadnice Teodora Kertésza:
A na záver si môžete pozrieť, ako vyzerali jeho reklamy v dobovej tlači:
Zdroje:
• Gašpar-Blašková-Mihóková, Lexikón Košičanov II.diel. Rkp.
• Gašpar Ján, História Tatranských pohľadníc 1888-1950. Košice 2000. Rkp.
• Kempelen Béla: Családkönyv 1. Nemes családok, poplgárcsaládok, Budapest 1940
• Pesti Hírlap 1894
• Tolnai Világlapja 1911
• Vasárnapi Ujság 1921
• Tészabó Júlia-Török Róbert-Demjén Bence: „A Babatündérhéz”…, Budapest 2009
Napísať komentár