V nemčine Hermann Vámbéry, latinsky Arminus Vámbéry. Narodil sa ako Hermann Wamberger 19. marca 1832 vo Svätom Jure pri Bratislave. Bol Uhorský orientalista, jazykovedec, cestovateľ a člen Maďarskej akadémie vied.
Pochádzal z chudobnej rodiny ortodoxných židov a v priebehu svojho života niekoľkokrát konvertoval zo židovstva k islámu a naopak. Precestoval Strednú Áziu a zúčastnil sa tzv. Veľkej hry ako britský špión.
V roku 1845 sa zapísal na piaristické gymnázium vo Svätom Jure. V roku 1847 pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Šoproni. V šestnástich rokoch ovládal okrem materinského jazyka plynulo hebrejčinu, latinčinu, francúzštinu a nemčinu, pričom sa už učil aj angličtinu, niektoré škandinávske jazyky, ruštinu, srbčinu a ďalšie slovanské jazyky. V štúdiu pokračoval v Bratislave a na piaristickom gymnáziu v Pešti, pričom si zarábal peniaze potrebné na živobytie ako vychovávateľ. Medzitým sa zoznámil s tureckou literatúrou, čo ho priviedlo k veľkému záujmu o tureckú kultúru a preto sa potom naučil aj turecký jazyk.
V roku 1857 odcestoval do Istanbulu s podporou baróna Józsefa Eötvösa. Počas svojho štvorročného pobytu sa stal najskôr učiteľom jazyka v dome Husajna Daima Pašu a spoznával osobitosti a zvyky východného života. Potom sa s pomocou svojho učiteľa a priateľa Mullu Ahmeda Effendiho naučil po turecky tak, že sa neskôr stal tajomníkom slávneho tureckého štátnika Mehmeda Fuada Pašu. Počas tohto obdobia publikoval vo vedeckých časopisoch množstvo štúdií o historických aspektoch Maďarov, ktoré vychádzali z tureckých prameňov a taktiež ovládal približne dvadsať rôznych orientálnych nárečí.
Na jeseň 1861 sa s finančnou podporou Maďarskej akadémie vied vydal do Ázie hľadať stopy po Maďaroch. Z Istanbulu odišiel pod menom Rašíd Effendi, oblečený ako sunnitský derviš. Cestoval s nimi cez púšte Strednej Ázie, Erzurum, zastavil sa v Tabríze, Zandžáne, Kazvíne a potom cez Isfahán v Šíráze. V roku 1863 prišiel do Chorasanu v Uzbekistane.
Vambéryho cesta bola prvým úspešným moderným prieskumom tohto regiónu Európanom. Po dlhej a nebezpečnej ceste sa v máji 1864 vrátil do Pešti. Odcestoval do Londýna, aby zariadil vydanie knihy, ktorú napísal o svojej ceste, v angličtine. Kniha Travels in Central Asia (Cesty po Strednej Ázii) bola vydaná v roku 1865. Vďaka svojim cestám sa stal medzinárodne uznávaným spisovateľom a osobnosťou. Stretol sa s významnými osobnosťami britskej spoločnosti.
Rakúsky veľvyslanec v Londýne mu dal odporúčací list cisárovi, ktorý Vámbéryho prijal na pohovor a jeho medzinárodný úspech odmenil vymenovaním za učiteľa orientálnych jazykov na univerzite v Pešti, kde pôsobil v rokoch 1865 až 1904. Tu založil prvú katedru tureckých štúdií na svete. Jeho dielo významne prispelo k rozkvetu odrody orientalistiky so špecifickým maďarským záujmom, turanizmu, ktorý skúmal Áziu, jej národy, dejiny a kultúru v kontexte maďarských dejín a kultúry.
Jeho práce boli publikované v angličtine, nemčine a francúzštine a bol zvolený za čestného člena viacerých vedeckých spoločností vrátane Kráľovskej geografickej spoločnosti. V najvyšších kruhoch, vrátane britského kráľovského dvora, bol prijatý s veľkou priazňou.
Zriedkavo spomínaným aspektom Vámbéryho života je jeho práca ako agenta pre ministerstvo zahraničných vecí Britského impéria. Jeho stretnutia so sultánom Abdul Hamidom a ďalšími vysokými tureckými predstaviteľmi, jeho pozorovania osmanskej politickej elity a ďalšie postrehy o osmanskej politike boli predmetom podrobných správ pre britské ministerstvo zahraničných vecí, ktoré jeho služby bohato odmenilo. V posledných rokoch života sa Vambérymu podarilo získať od nich aj pravidelný dôchodok.
28. apríla 1868 sa v reformovanom kostole na Kálvinovom námestí v Pešti oženil s Kornéliou Rechnitz Arányiovou. V roku 1872 sa spolu s Antalom Bereczom, Jánosom Hunfalvym a Jánosom Xántusom podieľal na založení Maďarskej geografickej spoločnosti. V tom istom roku sa mu narodil syn Rusztem Vámbéry.
V roku 1860 bol zvolený za člena korešpondenta Maďarskej akadémie vied, v roku 1876 za riadneho člena, v roku 1893 za čestného člena a v roku 1894 za člena správnej rady. Zomrel 15. septembra 1913 v Budapešti.
V roku 1863 sa Ármin Vámbery stretol vo Vysokých Tatrách, konkrétne v oblasti Studených dolín, s nemeckým geografom a africkým cestovateľom, Heinrichom Barthom(1821-1865).
Preukázateľne bol v Smokovci v roku 1867, kedy 9. augusta v kúpeľnej knižnici pre kúpeľných hostí prednášal o svojich cestách. Výnos z prednášky (66 zlatých a 50 grajciarov) venoval knižnici.
Ďalšiu takúto prednášku v Smokovci mal v auguste roku 1871, kedy prednášal o zvykoch a živote Peržanov. Výťažok z tejto prednášky, v sume 98 zlatých, venoval na výstavbu turistickej chaty vo Velickej doline. Niekedy po týchto udalostiach asi pomenovali prameň na Smokovcom jeho menom, viac sa môžete dočítať v článku Minerálne pramene Starého Smokovca.
V roku 1893 z vlastnej iniciatívy propagoval Vysoké Tatry v zahraničných, najmä anglických a amerických časopisoch. Spolu s Bélom Bercsényim a Laurou Hilgermann zorganizoval koncert v prospech Uhorského karpatského spolku.
Napísať komentár