V pokračovaní nášho rozprávania o histórii turistiky a horolezectva v medzivojnových rokoch vo Vysokých Tatrách v nasledujúcich štyroch kratších príspevkoch vám priblížime životné osudy štyroch mladých ľudí, ktorí sa navzájom dobre poznali, časť svojej mladosti strávili na Spiši a predovšetkým vo Vysokých Tatrách. Niektorí navštevovali určitú dobu rovnakú školu, dvaja z nich boli v mladosti susedia a najlepší kamaráti.
Rodičia protagonistov týchto príbehov sú v podtatranskej oblasti aj dnes všeobecne asi známejší, ako ich deti, o ktorých „bude reč“. Navzájom sa taktiež určite poznali a niektorých sme už aj v našich príbehoch spomenuli. Odvážim sa povedať, že všetci rovnako prispeli k tvorbe dejín tohto regiónu. Niektorí viac, niektorí menej. Dáte mi za pravdu?
Ing. Gabriel Kégel ( 1906 – 1980 )
„Petár“
Koncom januára tohto roku sme si pripomenuli 120. výročie narodenia prvého z nich. Gabriel (Gábor) Kégel. Narodil sa 29. januára 1906 v Javorine (dnes Tatranská Javorina) v rodine správcu „Panstva Javorina“ kniežaťa Hohenloheho, Árpáda Kégela st. (1875-1929). Gáborovým predkom sme sa venovali už v predošlých príspevkoch. Rodina Kégel v tej dobe patrila medzi významné rodiny severného Spiša. Gabriel a jeho štyria súrodenci vyrastali v nádhernom, no odľahlom a divokom kúte Tatier. Súrodenci mali prezývky, ktoré sa neskôr niesli celým ich životom a tak ich volali aj kamaráti, rodičia a predovšetkým priatelia z hôr. Gabriel bol „Petár“.
Zo spomienok jeho mladšej sestry Evy (Puppe, 1910-1976) sme sa prostredníctvom rodinnej kroniky dozvedeli o ich krásnom detstve a dospievaní. Ich školská „dochádzka“ nebola práve jednoduchá. Gabriel a jeho súrodenci mali štatút „magántanuló“ – samoštudujúci. Po základnej škole v Spišskej Belej, niekoľkých rokoch na Nemeckom dištriktuálnom lýceu „na diaľku“ v Kežmarku (1916-1919) napokon Gabriel s bratmi Árpádom a Eduardom prestúpili na Protestantské gymnázium v Rimavskej Sobote, kde aj maturovali. Z kroniky Kégel sa ďalej dozvedáme, že Gabriel získal akademické vzdelanie v roku 1929 vo Viedni a stal sa lesným inžinierom. No tomu, čo vyštudoval, sa nikdy nevenoval. Životom šiel svojou vlastnou cestou, trochu vzdialenej predstavám jeho otca. Aby sme lepšie pochopili jeho životné rozhodnutia, vráťme sa na chvíľku ale ešte do jeho detstva.
Rodina žila v priestrannom a pohodlnom byte riaditeľa panstva, vybudovanom v roku 1910, ktorý patril do komplexu budov správy, kde boli aj kancelárie, sklady a hospodárske budovy. Ten komplex využíva správa TANAPu dodnes a je na konci cesty, smerujúcej na poľanu s názvom Kubalová (stojí tam horáreň) a do dolín Javorová a Zadné Meďodoly. Vtedy mal komplex popisné číslo 1.
A práve na druhej strane cesty, v dome číslo 17 býval s rodinou zamestnanec javorinskej správy, Bartholomäus Duchon (1869-??). Syn tamojšieho učiteľa Štefana Duchona (1836 – 1911) mal viacero detí, no jediným chlapcom bol Bartholomäus (aj Bertalan, Bartolomej, Berci) mladší, narodený v Javorine roku 1908. Gabriel a Bertalan odmalička ako deti vyrastali spolu, ich prvé hry prerástli postupom rokov do odvážnejších podujatí. Naučili sa vynikajúco lyžovať, spoznávali okolitú tatranskú divočinu a naučili sa rozumieť prírode a predovšetkým prežiť v nej.
To boli prvé dôvernejšie kontakty malého Gabriela s horami – Vysokými Tatrami. Ako „diaľkovo študujúci“ na kežmarskom lýceu sa spolu s Bartolomejom Duchonom dostal na určitú dobu do skupiny študentov, ktorých vodil do Tatier profesor Grósz. Až do začiatku 30-tych rokov (20. storočie) o Gabrielovi nebolo veľmi počuť, roky štúdií trávil vo Viedni, následne v období od 1. októbra 1929 do 31. marca 1931 absolvoval povinnú vojenskú službu v československej armáde.
Vďaka fotografii z rodinnému archívu rodiny Kégel vieme, že už na jar v roku 1931 sa opäť stretáva s kamarátom Bercim v Javorine, kde za zimných podmienok podnikajú výstup na Muráň. Nakoniec samotné leto 1931 potvrdilo Gáborove rozhodnutie, aké smerovanie bude mať jeho životná púť. Svedčí o tom šnúra tatranských výstupov v auguste a septembri roku 1931, počas ktorých Gabriel s priateľom Bertalanom vedú skupinu priateľov – horolezcov (Sofia Duchony, Susi Wewerka, Fanny Wewerka, Ing. Kazimierz Schiele, Eduard Vogl) počas 8 jesenných dní najkrajšími zákutiami Vysokých Tatier …. posúďte sami :
Dňa 20. augusta severná stena Mnícha, 2. septembra krásna hrebeňovka z Ľadového sedla cez Snehový a Ľadový štít do Sedielka, 3. septembra Stredohrot severnou stenou Bröckelmannovou cestou, 4. septembra výstup na vrchol Divej veže a z nej cez sedlo Prielom severným hrebeňom na Východnú Vysokú, 6. septembra východným hrebeňom z Niebieskiej przełęczy na Niebiesku Turniu 2262 m.n.m. na východnom hrebeni Swinice, 9. septembra východným hrebeňom na Ostrý štít, 10. septembra Jahňací štít, 11. septembra „dychberúca“ hrebeňovka z Jastrabej veže na Kolový štít (zdroj Karpathen Post 1931, č.41/str. 6) …. bolo rozhodnuté.
Je známe, že Gabriel Kégel a aj jeho mladšia sestra Eva boli vynikajúci lyžiari. Gabriel bol spoluorganizátor množstva pretekov aj s medzinárodnou účasťou, s Evou sa ich zúčastňovali a aj vyhrávali ich. Boli to ako preteky na bežkách, tak aj na zjazdových lyžiach. Najpopulárnejšie preteky boli v Doline Zeleného a Bieleho plesa. Gabriel bol hlavne výborný zjazdár, dokonca môžeme povedať aj extrémny lyžiar. Na toto tvrdenie sa viaže osobná spomienka historika Tatier pána Ivana Bohuša st., ktorý vo svojich spomienkach na rodinu Kégel z Javoriny rád spomínal. Mimo osobného stretnutia s Árpádom Kégelom ml. (1904-1992) aj na jeho brata Gábora s prezývkou Petár, s ktorým v rokoch 1942-1944 vykonal niekoľko hodnotných túr, napríklad aj prvé zlyžovanie Slavkovského štítu kuloárom do Slavkovskej doliny (zdroj TATRY 4/1999, str. 29).
To, že Gabriel sa venoval aj skokom na lyžiach, sme netušili, kým sme neobjavili správu v Karpathen Post 1923/2 str. 1, ktorú zverejňujeme pre zaujímavosť v preklade: ,,Kurz skokov na lyžiach v Zakopanom. V prvom týždni nového roka 1923 sa v Zakopanom konal kurz skokov na lyžiach pod vedením slávnych lyžiarov Seppa Bildsteina a Karla Mayringera. Medzi účastníkmi – celkovo ich bolo viac ako 80 – bolo aj niekoľko členov Karpatského spolku – Aladár Thern z Tatranskej Lomnice, Eugen Zwicker z Kežmarku, Gabriel Kégel z Javoriny, Karl Piovarcsy zo Sp.N.Vsi. Snehové podmienky boli priaznivé, a tak sa účastníci kurzu vďaka vynikajúcemu výcviku inštruktorov mohli veľa naučiť. Medzi poľskými lyžiarmi, ktorých poznáme, boli Krzeptowski, Kalyczinski, Rosmus a Mückenbrünn. Dúfame, že absolventi kurzu ako súťažiaci v nadchádzajúcich pretekoch preukážu zlepšené výkony….”. V tom čase Gabriel nemal ani 17 rokov!
Zaujímavá je aj zmienka o lyžiarskych pretekoch z mája roku 1932 vo Veľkej Studenej doline (VSD): ,,1. mája panovalo to najkrajšie jarné počasie, aké si len možno predstaviť. Sneh vo VSD bol tej najlepšej kvality. Niet preto divu, že okrem súťažiacich aj celý organizačný výbor klubu, ako aj niekoľko stoviek divákov zaplnili kopce a kotliny okolo trate. Pod vedením Dr. Dezidera Reicharta a Ing. Oskara Zubera rozhodcovia pripravili rýchlu a náročnú trať. Bolo tam veľa ostrých zákrut a extrémne náročných zjazdov a ukázalo sa, že iba jeden pretekár, Gabriel Kégel, dokázal trať dokončiť bez pádu. Dokonca aj zvyčajne spoľahlivý malý Poliak Stanislav Marusarz (1913-1993, Zakopane), ktorý preteky vyhral s veľkým náskokom, raz spadol; avšak vstal tak rýchlo, že kvôli pádu stratil len pár sekúnd. Poliaci obsadili prvé dve miesta, čo nebolo prekvapujúce, keďže majú mimoriadne dobré terénne podmienky, najmä na zjazdové lyžovanie. Aj starý majster Ing. Kazimierz Schiele (1890-1956) zo Zakopaného si ani tentoraz nenechal ujsť príležitosť pridať sa a vynikajúcim časom to dotiahol do úspešného konca.” (zdroj KP 1932/19 strana 5).
Samotný rok 1932 sa u Gabriela stáva prelomovým. Zapája sa aktívne do práce v štruktúrach Karpathenvereinu (Karpatský spolok), s horským vodcom Mathiasom Nitschom (1908-1997) z Rakús vedú kanceláriu spolku (Starý Smokovec – Villa Alica a Tatranské Matliare). Lyžuje a intenzívne lezie prevažne s Bertalanom Duchonom. Napríklad 25. septembra traverzujú s veľkou skupinou 7 lezcov (medzi nimi aj Vlasta Štáflová) Žabieho koňa, pričom vystupujú východným a zostupujú západným hrebeňom. O štyri dni neskôr len s Bertalanom lezú Häberleinovú cestu v južnej stene Ostrého štítu a po zostupe preliezajú ešte južnú stenu Širokej veže. Na ďalší deň 30. septembra sa vracajú do južnej steny Ostrého štítu znovu, tentoraz im spoločnosť robí opäť Vlasta Štáflová a preliezajú cestu Spišských vodcov novým ťažkým variantom. Tí istí na ďalší deň, 1.októbra preliezajú južnú stenu Malého Ľadového štítu. Vlasta Štáflová, rodená Košková 1907-1945, bola česká spisovateľka a horolezkyňa, manželka maliara Otakara Štáfla (1884-1945), od roku 1929 obaja boli nájomcami Chaty pri Popradskom plese, zahynuli spoločne 14. februára 1945 pri spojeneckom bombardovaní Prahy.
Koncom decembra 1932 sa objavuje v tlači (Karpathen Post 1932/52/str.5) správa, že novými nájomcami Chaty pri Zelenom plese sa stávajú známi horolezci z Javoriny, Ing. Gabriel Kégel a študent, budúci dipl. obchodník, Batholomäus Duchon.
Bola to pre Gabriela výzva, nakoniec po rokoch je znovu s najlepším kamarátom a robí to, o čom vždy sníval. V chate zaviedli nové pravidlá, znížili ceny a obohatili sortiment služieb. Chýr o zmenách na chate nenechal dlho na seba čakať. Obaja, Gabriel a aj Bertalan boli výborní horolezci a lyžiari. Oficiálne neboli horskými vodcami, no svojich priateľov a hostí často sprevádzali výstupmi na okolité štíty, prípadne na lyžiarske túry do Doliny Bielej vody. Okrem toho plnili aj rolu horských záchranárov s množstvom zásahov. Na chatu prijali po čase v roku 1933 k sebe známeho horského vodcu a kamaráta z podtatranskej obce Rakúsy, Mathiasa Nitscha (1908-1997), ktorý mal prezývku „Bubi“. Ten si na chate vytvoril dobré zázemie, intenzívne liezol a vodil klientov na populárne trasy prevažne z nemecky hovoriacich krajín. Prvovýstupy, prvé opakovania ciest či ich zimné prelezy boli pre nich lákadlom … napríklad 7. januára 1935 Mathias Nitsch, ako horský vodca urobil 1. zimný výstup cestou Karola Jordána západnou stenou Lomnického štítu v spoločnosti klientov z Berlína, horolezcov A. Schmidta a G. Haffnera (TaA 1935, str. 22).
Ročenka „Turistaság és Alpinizmus“ (Turistika a Alpinismus) 1935 na strane 22 uvádza z pera budapeštianskeho dopisovateľa a horolezca Ľudovíta K. Horna ďalšiu zaujímavú správu:
,,Slávnostné otvorenie a inaugurácia „domova mládeže“ a turistického domu „Dr. Guhra“ sa konalo 22. decembra 1934 za prítomnosti rodiny Dr. Guhra a veľkého počtu členov Karpathenvereinu. Po inauguračnom prejave Dr. Mikuláša Szontagha mladšieho, prezidenta Karpathenvereinu, Oskar Zuber ako staviteľ chaty predstavil priebeh výstavby, potom Alfréd Grósz prevzal „domov mládeže“ v mene Tatranského spolku a odovzdal ho jeho prvým nájomcom, členom Karpathenvereinu (KV), inžinierovi Gáborovi Kégelovi a dipl. obchodníkovi Bertalanovi Duchonovi, ktorí sú zároveň serióznymi nájomníkmi útulne KV pri Zelenom plese. Slávnosť sa skončila spevom hymny Spišiakov. Guhrova chata (dnes Bilikova chata, postavená na „Kancli“, mieste – terénnej terasy pod Hrebienkom, kde stáli niekdajšie Studenopotocké kúpele, zničené požiarom roku 1927) predstavuje najnovšie ubytovacie zariadenie, podobné iným útulniam vo Vysokých Tatrách, ktoré môžu odteraz využívať turisti ako aj mladí ľudia, smerujúci do Tatier.”
Z nájomcov tu najviac času trávil práve Gabriel Kégel, propagujúc túto chatu napríklad pohľadnicami chaty, ktorých autorom bol on sám ako fotograf. Táto práca ho nadmieru uspokojovala, postupom rokov sa Gabriel vypracoval na uznávaného hoteliéra, ktorého služby využívali mnohé zariadenia turistického ruchu vo Vysokých Tatrách a v podtatranskej oblasti, napríklad aj v Kežmarku. Ako spoločník Bertalana Duchona figuroval asi do roku 1938. Už v súpise obyvateľstva Kežmarku 1938 (koncom roka) na Chate pri Zelenom plese ako nájomca je uvedený len Bartolomej Duchon so štyrmi pomocníkmi (Archív PO-PP , Spišská Sobota) a v súpise z roku 1940 už len švagor Bartolomeja Duchona Wilhelm Renesay (Slovakiana, súpisné-sčítacie hárky 1940). Vypuknutím 2. svetovej vojny sa mnohé zmenilo. Ing. Gabriel Kégel kupodivu pokračoval vo svojej práci ako hoteliér aj po jej skončení.
Tento čiernovlasý elegán s bezchybným chovaním a spôsobmi dlhé roky žil ako „starý mládenec“. Len vďaka fotografii, ktorú nám poskytla jeho neter (MUDr. Kégel Eszter) sme sa dozvedeli, že koncom novembra 1951 sa v Kežmarku Gabriel nakoniec aj oženil (svadobná fotografia je z Fotoateliéru Süč – Kežmarok). Jeho manželkou sa stala pani Linda (aj Reinlinde ) Mangelová (rodená Lux, 1911-1983), niekdajšia manželka pána Mangela, podnikateľa a hoteliéra v Spišskej Starej Vsi. Z tohto manželstva mala pani Linda syna Alexandra.
Sporé zdroje (napr. W.H.Paryski „ Wielka Encyklopedia Tatrzanska „ – 2004, Poronin, str. 506) uvádzajú, že Ing. Gabriel Kégel po 2. svetovej vojne emigroval do Západného Nemecka. Bez bližších podrobností. Zrejme tomu bolo tak, ale až niekedy po roku 1951. Potvrdzuje to aj zápis v adresári profesora Grósza cca z roku 1955 (ŠA Prešov, pracovisko Levoča, Fond AG), kde je jeho adresa uvedená Freilassing, Wolf Dietrich Str. 8. Toto malé bavorské mestečko leží na hranici s Rakúskom, necelých 10 km od Salzburgu. Maďarský historický portál mhk.szofi.net uvádza, že Gábor Kégel zomrel práve tam. Ale nebolo tomu tak, pomohla nám znovu pani Dr. Kégel Eszter. Uviedla spomienku jej otca (Árpád Kégel ml. 1904-1992), že Petár je pochovaný v Berchtesgadene. Následné naše pátranie a komunikácia so správcom cintorínov v Berchtesgadene, ochotným pánom Johannom Hallingerom a konečne náhodné objavenie smútočného oznámenia Ing. Gabriela Kégela všetko vyjasnili. Posledné roky Petár riadil (a aj býval v ňom) rodinný hotel asi 45 km od Freilassingu, blízko Berchtesgadenu v usadlosti Schönau am Königssee, lokalita Scheewinkl…
Ing. Gabriel Kégel zomrel 26. novembra 1980 a jeho urna v úzkom kruhu najbližšej rodiny bola uložená na horskom cintoríne v Berchtesgadene 12. decembra 1980. Jeho manželka Reinlinde zomrela v máji 1983 v kúpeľnom meste Reichenhall a jej urna bola umiestnená k urne manžela 20. mája 1983. Takto bolo až do roku 2003, po uplynutí legálneho povolenia uloženia pozostalí požiadali o uvoľnenie urnového miesta v auguste 2003. Teda hrobové miesto dnes už neexistuje. Ich syn Alexander následne žil vo východných Čechách (Hradec Králové).
Záverom z pera W. H. Paryského uvádzame nové výstupy, resp. prvé prelezy Gabriela Kégela. Veľmi ich „nezbieral“, ale pritom veľa liezol v lete či zime, od najľahších po najťažšie výstupy:
Sprievodca „Tatry Wysokie“ , číslo/strana/číslo cesty:
• 19/72/2859, ďalej 2860 – Snehový štít 2460 m.n.m. cez Snehovú strážnicu z Čiernej Javorovej doliny, júl 1923, cesta 2859 prvovýstup: spolulezci Koloman Förster, Károly Piovarcsy, Lajos Rokfalussy. Gabriel mal len 17 rokov, ale viedli ho určite „starí bardi”, čiastočne priatelia, čiastočne aj príbuzní rodiny Kégel
• 20/140/3050 a 3051 – Lastovičia štrbina 2560 m.n.m. z Medenej dolinky, 1. zimný výstup 20. apríla 1937, spolulezec Mathias Nitsch
• 21/92/3159 – Lomnický štít 2634 m.n.m. cestou z Cmitra SV stenou, 1. zimný výstup 9.apríla 1934, spolulezec Stanislaw Krystyn Zaremba
• 23/115/3487 – Veľká Čierna veža, prvovýstup 9. mája 1935 prostredným piliérom J steny, spolulezci Bartolomej Duchon, Béla Pánczél (z Ostrihomu)
Zdroje: Súkromný archív rodiny Kégel – Dorog, Budapest – Maďarsko | Časopis TANAPu „Tatry „ č. 4/1999/str.29 | Periodikum „Karpathen Post“ 1880-1942 – internet | Žofia Radwańska-Paryska a Witold Henryk Paryski – „ Wielka Encyklopedia Tatrzańska“ – Poronin 2024 | W.H.Paryski – „Tatry Wysokie – przewodnik taternicki „, časť 1. až 25. Sport i Turystyka Warszawa 1967-1986 | Ročenka Turististaság és Alpinizmus 1935, str.22 | Wikipedia, Slovakiana – sčítacie hárky 1930 a 1940 | Štátny archív Prešov, pracovisko Poprad-Spišská Sobota, súpis obyvateľstva Kežmarku 1938
Jožko gratulujem! Skvelé čítanie, skoro zabudnuté osoby ožili.