História lanovej dráhy Vrátna – Chleb

Keď v novembri 1944 nemecké vojská vypálili Chatu pod Chlebom, členovia Klubu slovenských turistov a lyžiarov (ďalej len KSTL) dlho neotáľali a necelé tri mesiace po vojne začali s výstavbou novej chaty.

Išlo o veľmi náročnú stavbu, na chatu neviedla totiž žiadna prístupová cesta a všetok materiál sa musel vynášať z doliny. Prevažnú časť pracovníkov tvorili členovia KSTL a možno počas vynášania materiálu niekto z nich vyslovil vetu “keby tu tak bola lanovka”. Ak tak skutočne bolo, dotyčný si možno ani neuvedomil, že jeho prianie bude o tri roky neskôr vypočuté.

V roku 1948 členovia KSTL prichádzajú s návrhom použiť časť financií na obnovu chaty aj na výstavbu sedačkovej lanovky. Netrvalo dlho a návrh sa začal meniť na realitu.

Začiatky sa samozrejme nezaobišli bez ostrej výmeny názorov, veľkým sporom bolo, kde by vôbec táto lanovka mala byť postavená. Pôvodný návrh bol, že povedie zo šútovskej strany a končiť bude pri Chate pod Chlebom. Neskôr mladší členovia klubu predložili protinávrh v podobe severného svahu z Vrátnej na Chleb, resp. pod Snilovské sedlo. Túto verziu presadzoval aj Milan Šaradin, ikona turistiky v tejto oblasti a čo je taktiež dôležité, páčilo sa to aj šéfovi Riaditeľstva pre cestovný ruch (ďalej len RCR), inžiniérovi Truskovi. Bez RCR by totiž nebolo možné s takouto výstavbou ani len začať.

Konečné rozhodnutie, ktorý návrh bude ten víťazný padol v roku 1946 na Chate pod Chlebom.   Hlasovalo sa a o výsledku rozhodol jeden jediný hlas – zvíťazil návrh “Vrátna – Chleb” s údolnou stanicou v Starej doline a hornou stanicou pod Snilovským sedlom.

RCR ihneď poverilo výstavbou KSTL a tak sa začal písať príbeh tejto sedačkovej lanovej dráhy.

Hneď ako sa vytýčila trasa, nastúpila známa firma Transporta Chrudim, ktorá vypracovala technologický plán a architekt Ferdinand Čapka, o ktorom si môžete na našom webe prečítať aj článok. Pán Čapka mal v tomto prípade na starosti naprojektovanie údolnej a hornej stanice lanovky a chaty pri údolnej stanici.

Išlo o povojnové obdobie a kto sa v tejto téme trochu vyzná, určite vie, ako moc zničená bola Terchová. Obec prakticky neexistovala, preto domáci obyvatelia privítali možnosť zarobiť si a stali sa súčasťou pracovného tímu, ktorý predvádzal neustále obdivuhodné výkony. Denne dochádzali 7-12 kilometrov, pracovali v každom počasí a v teréne dlhom 2 kilometre, s prevýšením takmer 800 metrov. To skutočne vyžadovalo tvrdých chlapov. Nezdobila ich iba fyzická sila, ale aj zručnosť a motivácia, vedeli totiž, že lanovka prinesie do ich obce turistický ruch a Terchovú tak budú môcť opäť postaviť na nohy.

Práce sa výrazne uľahčili až po natiahnutí 6 km dlhého elektrického 22 kV vedenia z Terchovej. Pri betónovaní sa mohla už používať miešačka a čo ešte viac pomohlo pracovníkom, bola menšia lanovka, ktorú postavili v máji 1949 a ktorou sa mohli vyvážať ľudia i materiál. Vďaka elektrike nechýbalo ani kvalitné osvetlenie a tak sa mohlo pracovať aj v noci.

Spoločne s údolnou stanicou sa budovala aj Chata Vrátna (na fotkách nižšie) a na výstavbu tejto chaty dohliadala dvojica Milan Šaradin a Viliam Sauerr.

Koncom leta prišla na rad veľmi náročná úloha. Bolo potrebné vyniesť hore ťažné oceľové lano o priemere 23 mm a dĺžke 3800 m. Táto úloha sa mohla vykonať iba ľudskou silou a aj keď boli obavy, úlohu sa podarilo splniť. Dva dni trvalo dvom stovkám ľudí, kým sa lano krásne vynieslo a natiahlo a všetci si vydýchli, pretože najťažšie práce už mali tým pádom za sebou.

V novembri sa začali skušobné jazdy, najskôr boli sedačky iba zaťažené rôznymi nákladmi, no 23. decembra 1949 sa vyviezli z Vrátnej prví ľudia. Bolo to neoficiálne spustenie lanovky Vrátna – Chleb, fungovala bez povolenia a využívali ju väčšinou iba lyžiari a členovia KSTL. Až v marci 1950 po úradnej kolaudácii získala lanovka prevádzkové povolenie a po slávnostnom otvorení, ktoré sa uskutočnilo 23. apríla 1950, mohli ľudia z blízka i ďaleka začať navštevovať túto lokalitu.

Spočiatku na chode lanovky pracovalo sedem ľudí, ktorí dochádzali peši, až neskôr im RCR požičalo peniaze na zakúpenie motocyklov značky Manet. Počas obdobia prvých tridsiatich rokov išlo všetko hladko, dokonca lanovka “prežila” aj veľké povodne, zásahy bleskom, víchrice, štyrikrát menila majiteľa, prepravila 4 892 000 osôb a takmer všetkých bezpečne. Slovíčko „takmer“ je použité z dôvodu, že jedna tragédia sa na lanovke predsa len odohrala. Nesprávnou a násilnou manipuláciou sa zle zapojila jedna sedačka na lano a na trati sa odpojila. Bohužiaľ, v nej sedeli dve osoby, ktoré pád na zem neprežili.

V roku 2003 úrady rozhodli, že lanovka má po 50-tke a už nie je možné garantovať bezpečnosť prepravujúcich sa ľudí a od roku 2004 nebude môcť premávať. Posledná jazda pre verejnosť sa teda uskutočnila 31. decembra 2003. Prakticky ihneď sa začalo s plánovaním rekonštrukcie alebo s výstavbou novej lanovky, no tu sa objavili odporcovia v podobe ochranárov prírody. Tým sa páčilo, že v tomto chránenom území trošku utíchol cestovný ruch, flóra a zvieratá si mohli trošku oddýchnuť, no nakoniec však predsa len vznikol kompromis.

Nová lanovka nemohla prekročiť kapacitu tej starej, čo sa týka počtu prepravených ľudí, tak znel tento kompromis. V lete 2005 sa tak podarilo získať potrebné povolenia a výstavbe novej lanovky už nič nebránilo. Na tejto výstavbe pomáhala spočiatku aj stará lanovka, neskôr ju úplne rozobrali a tak sa skončila jej 55-ročná existencia.

Nová lanovka Doppelmayr s 8-miestnymi kabínkami plnohodnotne nahradila starú Von Roll lanovku (mimochodom 4. najstaršiu na Slovensku) dňa 4. marca 2006, kedy bola sprístupnená verejnosti. Ako jej predchodkyňu, aj táto lanovka pocítila silu prírody, keď v roku 2014 počas silných búrok okolité svahy neudržali pôdu a tá zasypala údolnú stanicu s autami okolo Chaty Vrátna. Celé to bolo umocnené kamennou lavínou.

V súčasnosti lanovka premáva a do pozornosti dávame tento odkaz, na ktorom si môžete okrem zakúpenia lístkov pozrieť napríklad aj živú panorámu.

Na záver by som chcel poďakovať pani Márii a jej manželovi Michaelovi za poskytnutie unikátnych fotografií, ktorých autorom je Máriin starý otec, Milan Šaradin a Vám fanúšikom za prečítanie a zdieľanie článku medzi svojimi priateľmi.

Zdroje: Krásy Slovenska, Postavili sme výťah (Milan Šaradin), noviny Terchová, noviny Cieľ, noviny Práca, noviny Ľud, noviny Turista Magazin