* 26. marec 1835 Poprad – † 18. máj 1908 Spišská Belá
Vynikajúci syn Spiša, pracovník v oblasti vied, opora spišského evanjelického mestského seniorátu: Samuel Weber, senior a farár v Spišskej Belej, opustil tento svet v pondelok 18. mája 1908 náhle, ako mohutný dub, do ktorého udrie blesk.
Predchádzajúci deň, teda nedeľu, strávil prácou a v kostole svojou kázňou dojal poslucháčov k slzám – bol Deň Pána – a nikto vtedy netušil, že na druhý deň už nebude medzi živými. V nedeľu poslal aj opis svojho prvého jarného výletu do spišských novín a v pondelok ráno sa vydal na cestu, z ktorej už niet návratu. Jeho smrti nepredchádzala choroba, ale zlyhanie srdca. Jeho proroctvo, že zomrie vo Vysokých Tatrách počas túry – ktoré vyslovil v čase, keď sa mu takmer stala nehoda medzi skalami Jahňacieho štítu – sa nenaplnilo, pretože nepatril k tým, ktorí pokúšajú Boha svojimi nebezpečnými výletmi. Vášnivo miloval prírodu, tu hľadal oddych, radosť a pokoj, tu sa venoval štúdiu. Je obdivuhodné, že napriek vysokému veku stále podnikal ťažké túry, čo len zvyšovalo sviežosť jeho síl. Jeho výlet bol zakaždým pobožnosťou, ktorú vykonával vo veľkom chráme prírody. Možno o ňom povedať aj to, čo napísal o Tomášovi Maukschovi. ,,Rozoberal myšlienky etiky a náboženstva na základe dôkazov prírody a histórie.” Bol to celý človek, skutočný duchovný, ktorý slúžil svojim blížnym, aby bol služobníkom Božím. Vždy mal na pamäti slová Svätého písma: ,,Ten bude medzi vami prvý, ktorý vám najviac slúžil!”
Z rovnakého dôvodu bol až do neskorého veku hasičom a turistom, vedúcim členom a oživovateľom poľnohospodárskeho spolku, mládežníckeho spolku, ochotníckeho divadelného spolku, svojpomocného spolku, speváckeho spolku atď., ale to všetko len preto, aby slúžil svojim blížnym. Jeho veľké srdce zahŕňalo nielen záujmy jeho bydliska, ale podporovalo aj blaho celého Spiša. Prispieval do všetkých spišských novín, v ktorých uverejňoval svoje články vo verejnom záujme. Samuel Weber však vynikol najmä ako historik: preoral úhor v dejinách spišskej župy a ako neúnavný bádateľ oboznámil verejnosť s udalosťami minulosti. Napísal dejiny Spiša, miest Spišská Belá, Ľubica i Podolínca, ako aj dejiny evanjelickej komunity Spišská Belá, životopis Gregora Horvátha a iné. Krásny zväzok o slávnych Spišiakoch z 19. storočia je poučným a zaujímavým čítaním. Jeho posledné historické dielo: Supplementum III. Analectorum Terrae Scepusiensis, ktorému predchádzala aj bibliografia spišskej župy, vyšlo až po jeho smrti a je trvalou spomienkou na Samuela Webera.
Aktívne sa podieľal na založení Uhorského karpatského spolku a bojoval za realizáciu jeho cieľov v prvých radoch. Dlhé roky bol aj jeho podpredsedom. Neexistuje takmer žiadne číslo ročenky, v ktorom by sa neobjavila esej Samuela Webera, ktorý v nich, ako aj v iných časopisoch, dokázal príťažlivým spôsobom a s poetickým nadšením opísať svoje výlety, vzbudiť záujem a lásku k turistike.
Jeho najvýznamnejším činom je podiel na vytvorení Tatranskej Kotliny, ktorá by sa bez jeho obratnosti nikdy nerozvinula do súčasnej podoby. Svojich spoluobčanov zo Spišskej Belej inšpiroval k obetavosti, práci a vytrvalosti, a tak je toto krásne miesto úzko spojené s menom Samuela Webera a navždy bude hlásať jeho chválu. O jaskyni informoval v špeciálnej brožúre a v nespočetných článkoch a predovšetkým jeho zásluhou sa tento prírodný zázrak Spiša stal prístupným tisícom ľudí a húfne ho navštevujú. Hovorí sa, že niektorí ľudia vedeli o kvapľovej jaskyni už skôr – v minulých storočiach – ale držali ju v tajnosti, pretože tušili, že sa v nej nachádzajú poklady.
Samuel Weber ukázal, ako si jeho spoluobčania zo Spišskej Belej môžu z pokladov v jaskyni urobiť svoje vlastné. Bol neúnavne aktívny na spoločenskom poli, na stretnutiach a v novinách v záujme rozvoja Tatranskej Kotliny. Tieto poklady, ktoré kedysi strážili démoni a škriatkovia v temných úkrytoch jaskyne, sa tak dostali do vreciek nejedného obyvateľa Spišskej Belej a premenili sa na drobné a koruny. Jeho dielom je aj kaplnka v Tatranskej Kotline.
Samuel Weber sa narodil 26. marca 1835 v Poprade. Štúdium absolvoval v Kežmarku, Prešove a na univerzite v Jene. V roku 1860 pôsobil ako kaplán po boku biskupa Karola Mádaya v Spišskej Belej. V roku 1861 ho nachádzame ako farára v Banskej Štiavnici, odkiaľ sa v tom istom roku vrátil, aby prevzal uvoľnené miesto farára v Spišskej Belej. Zostal tu až do svojej smrti, hoci mal často možnosť získať lepšie platené miesto. Cítil sa šťastný v kruhu svojej rodiny, kým nezostal sám – jeho milovaná žena Maria (za slobodna Steinerová) zomrela a dospelé deti Samu, Maria a Martha sa odsťahovali. Pri príležitosti jeho 40. výročia narodenia usporiadal cirkevný zbor oslavu na jeho počesť. Ocenený bol aj tým, že mu Jeho Veličenstvo kráľ udelil Rad Františka Jozefa ako uznanie za jeho zásluhy. Uhorský karpatský spolok si ho zvolil za čestného člena, rovnako ako Spolok spišských učiteľov, ktorého bol jedným z najhorlivejších a najaktívnejších členov. O ocenenia sa však neuchádzal. Odmenu našiel vo svojej práci a v radosti, ktorú dielo, ktoré vytvoril, prinieslo jeho pánovi.
Medzi jeho najdôležitejšie diela nesporne patrí Ehrenhalle Verdienstvoller Zipser Des XIX. Neunzehn Jahrhunderts 1880-1900, vydaná v roku 1901 v Spišskej Novej Vsi. V jej úvode Weber píše:
,,Galéria cti… bude historickou knihou v rade všetkých tých diel, ktoré sú napísané o Spiši a podávajú svedectvo o udalostiach storočia, ktoré vykonali tí najlepší z našej vlasti. Priatelia a bádatelia našej histórie tu nájdu spoľahlivý prameň, v ktorom je prúd spomienok a vítané pomôcky na úvahy a predstavy. V rodinách plných šľachetného ducha sa často zbožne uchovávajú relikvie na pamiatku vynikajúcich rodákov. Jednou z nich bude aj táto kniha, v ktorej si budúce generácie slovom a obrazom uctia zaslúžilých predkov. Farári, učitelia a hlavy rodín tu uvidia výber vzorov, ktoré sa vyznamenali na poli vlasti, vedy, cirkvi a školy, umenia, remesla a ktoré slúžia a inšpirujú k nasledovaniu.
Vychádzajúc z týchto úvah vzniklo dielo, ktoré sa má stať pamätníkom tých mužov, okolo ktorých čela sa vinie večne zelený veniec cti a hlása ich slávu. Niektorí z našich najlepších by mali plné právo byť zaradení alebo by mali byť podrobnejšie spracovaní vo svojich životopisoch, ale nebolo možné získať ich životopisné údaje.”
A tu je potrebné znova pripomenúť osobu Tomáša Maukscha. Ako už bolo spomenuté v článku o Friedrichovi Scholczovi, už v roku 1894 bolo ním z Maukschovho denníka citované v Karpathen-Post. Nepostrehol to Samuel Weber? To je asi veľmi nepravdepodobné. Alebo vtedy ešte vôbec netušil, že čo vlastne Maukschov denník obsahuje. To je asi najpravdepodobnejšie. Pretože jeho kratučký životopis v Galérii cti je zostavený len na základe Maukschových poznámok, keď nastupoval na faru vo Veľkom Slavkove.
Ale až v roku 1903 v ročenke Uhorského karpatského spolku publikuje Samuel Weber rozsiahly životopis Tomáša Maukscha, ktorý zaberá 28 strán. A v úvode Weber píše:
,,Doteraz sme mali k dispozícii len fragmenty jeho životopisu. Šťastnou zhodou okolností vďačím za objavenie denníka tohto slávneho muža, písaného jeho vlastnou rukou, takže teraz máme k dispozícii celkom spoľahlivé údaje, ktoré umožňujú doplnenie jeho životopisu. Sám Mauksch si viedol záznamy o každom dni svojho života až do chvíle krátko pred svojou smrťou v hrubom liste s pevným a istým rukopisom.”
Ale Weber ani len náznakom nepodáva vysvetlenie, že kto a kde ho našiel. Pretože určite nikdy nebol v knižnici v Budapešti a ešte nebol v Lyceálnej knižnici v Kežmarku. A preukázateľne v roku 1922 denník vlastnila Wilhelmína Kolbenhayerová z Kežmarku.
Čo písal Mauksch vo svojom denníku o roku 1793, v podaní Samuela Webera:
,,… sotva sa našiel niekto, kto prišiel do Tatier a nevyužil by Maukschove služby. V Smokovci, ktorý sa v tom čase volal „Kyslý prameň“ (Sauerbrunn) a kde bolo len zopár budov, počul o istom anglickom cestovateľovi. Prostredníctvom vicežupana sa cudzincovi ponúkol ako sprievodca, veď pokiaľ išlo o prírodné vedy, nikto mu nemohol podať toľko informácií ako samotný Mauksch. Tento Angličan nebol nik iný ako Robert Townson, ktorý sa v známych Meďodoloch venoval botanike a tiež vystúpil na Lomnický a iné štíty. Do Maukschovho bytu, kde strávil štyri dni, prišiel, až keď sa mu ospravedlnil, lebo mu ani nenapadlo, že by tu našiel odborníka na botaniku, u ktorého by mal k dispozícii Linného spisy a obsiahly herbár. Vo výletoch potom pokračovali spoločne. Šli do Smokovca a odtiaľ k Velickému plesu,…
Potom, ako Townson jeho herbár ohodnotil veľmi pozitívne, dodalo to Maukschovi novú silu a s plným nasadením sa znovu pustil do svojho botanického výskumu. Pri odchode ho Angličan poprosil, aby ho odprevadil po dedinu Važec na Liptove. Odtiaľ obaja v sprievode tunajšieho farára Ursinyho vystúpili na Kriváň. Dorazili až k štôlni a prenocovali v chate. Nasledujúce ráno, navzdory zlému počasiu, vystúpil profesor až na vrchol, zatiaľ čo Mauksch sa svojmu anglickému kolegovi porúčal a vydal sa na spiatočnú cestu. Na pamiatku mu poslal krásne vysušené nevädze z batizovských vápencových skál a informáciu o stave barometra na Kriváni. Stretnutie s Towsonom sa uskutočnilo v lete 1793. Potom, čo gróf Štefan Csáky koncom leta opustil svoj byt, jediné obydlie v Smokovci, zveril kľúče od neho Maukschovi a toho potom vyhľadávali cudzinci.”
Nič viac sa v denníku Tomáša Maukscha o roku 1793 nenachádza.
A ešte zaujímavá poznámka. Ani Robert Townson (1762-1827) vo svojej Travels in Hungary nespomína, žeby „pobudli v prvom a vtedy jedinom zrube vznikajúcej osady“ spolu s Maukschom.
Zdroje: Ročenky Uhorského karpatského spolku, Karpathen Post, Turistik und Alpinismus, Travels in Hungary (Robert Townson)
Napísať komentár