V dnešnom pokračovaní série „Školy Grósza“ vám chcem priblížiť študentku – temperamentnú a elegantnú dámu, ktorej meno sa už objavilo v niekoľkých predchádzajúcich príspevkoch. To, že sa jej osudy preplietli s príbehmi ďalších žiakov profesora Grósza, nebola len náhoda. Bola to inteligentná a emancipovaná slečna z rakúskeho Linzu, milovníčka hudby a neúnavná organizátorka spoločenského života na kežmarskom lýceu. Uznávaná klaviristka a divadelníčka, dievča, ktoré zároveň milovalo dobrodružstvo spojené s blízkymi Vysokými Tatrami. Priatelia, a dokonca aj profesori, ju poznali len pod menom „Lizzi“. Ako sa však dostala až do Kežmarku a k Tatrám? Ide o celkom zaujímavý príbeh, veď posúďte sami…
Felizitas Gisela Laczika sa narodila 1. júna 1908 v rakúskom meste Linz an der Donau. Pochádzala zo zámožnej rodiny – jej otec, Alois Laczika (1877 – 1942), rodák z dolnorakúskeho mesta Staatz, pracoval ako prokurista a obchodník, v čase jej narodenia bol zamestnancom banky v Linzi. Matka, Felizitas Wassermeyer (1879 – 1947), sa narodila v Linzi v rodine bankového úradníka. Rodina v tom čase bývala na adrese Keplerstrasse 47.
V roku 1907 sa rodičom narodil syn Alois Félix ml. (1907 – 1991), budúci lekár. Obaja súrodenci – Alois (prezývaný Loisi) aj Felizitas – navštevovali Evanjelické dištriktuálne lýceum (Reálne gymnázium) v Kežmarku. Alois nastúpil v školskom roku 1920/1921 priamo do III. ročníka a maturoval v roku 1926. Tretím súrodencom bola sestra Margarethe Maria (1910 – 1982), prezývaná Gréti, ktorá študovala na Obchodnej škole v Kežmarku.
Felizitas nastúpila na lýceum v Kežmarku v školskom roku 1921/1922, takisto priamo do tretieho ročníka, a maturovala v roku 1927. Jej meno sa objavuje už v roku 1922 na stránkach novín Karpathen Post pri príležitosti školského koncertu, na ktorom vystupovala ako klaviristka. Predtým navštevovala Reálne gymnázium v Linzi – prvý ročník v školskom roku 1919/1920, pravdepodobne aj druhý v roku 1920/1921, hoci o tom sa nezachoval žiaden záznam.
Po ukončení stredoškolského štúdia pokračovala na Karlovej univerzite v Prahe, kde sa zapísala na Katedru germanistiky a romanistiky. Počas vysokoškolských rokov udržiavala úzke kontakty s bývalými spolužiakmi z kežmarského nemeckého lýcea, najmä so študentmi medicíny Georgom F. Lingschom (1906 – 1995) z Kežmarku a Klárou Hensch (1907 – 1993) zo Spišskej Soboty.
Hudba bola jej veľkou vášňou. Spolu s Georgom Lingschom venovala takmer všetok voľný čas návštevám skúšok koncertných telies, predovšetkým z nemecky hovoriacich krajín. Výnimočne, keďže ako študenti nemali peňazí nazvyš, sa im podarilo navštíviť koncerty rôznych rakúskych a nemeckých telies – najmä vtedy, keď Georg vystál dlhú frontu a získal voľné lístky na státie.
Je zrejmé, že obaja si boli blízki, no po Georgovom odchode z Prahy po ukončení štúdií sa ich životné cesty rozišli. Zo Súpisu obyvateľstva mesta Salzburg z roku 1942 vyplýva, že Felizitas bývala spolu s rodičmi v jednom dome – v tom istom, kde neskôr prežila takmer celý život. Bola zapísaná ako slobodná a vedená ako promovaná filologička. Súrodenci Alois Félix a Gréti sa v tom čase na uvedenej adrese nenachádzali, no v neskorších rokoch spolu všetci dlhodobo žili v tomto veľkom rodičovskom dome.
Lizzi sa približne v rokoch 1942 – 1943 vydala za sudetonemeckého architekta z Moravy, Dipl. Ing. Harryho (Heinricha) Jarolíma (1905 – 1959). V roku 1943 a 1945 sa im narodili dve deti, ktoré sa stali jej najväčšou radosťou.
Syn Jürgen Peter (1943 – 2016) sa stal architektom a profesorom. Po ukončení štúdií žil v Grazi, kde aj zomrel. Je pochovaný v Salzburgu-Aigene v rodinnom hrobe Laczikovcov.
Dcéra Sylvia sa narodila v roku 1945 v Salzburgu. V rokoch 1963 – 1969 študovala nemecký a anglický jazyk na univerzite vo Viedni. Neskôr pôsobila ako prekladateľka v Centre OSN. Dnes žije vo Viedni, obklopená početnou rodinou. Sylvia je uznávaná prekladateľka a zároveň obdivovateľka výtvarného umenia.
Lizzi vyštudovala v Prahe germanistiku a romanistiku. Treba však dodať, že okrem rodiny bola skutočnou láskou jej života hudba. Bola výbornou klaviristkou, rovnako ako jej súrodenci Alois a Gréti. Podľa vlastných slov, ktoré napísala profesorovi Grószovi v liste z roku 1958, prežila celý život v krásnom rodinnom dome v Salzburgu na Gaisbergstrasse, v časti Salzburg-Parsch. Do tohto domu sa rodina Aloisa Lacziku staršieho presťahovala už v roku 1938. Samotný Alois starší pracoval do konca roka 1939 ešte v Budapešti.
Salzburg bol a dodnes je mestom hudby. Lizzi zostala verná svojej vášni a dlhé roky pravidelne navštevovala významné hudobné festivaly. Žiaľ, trpela chronickými zápalmi pľúc a pľúcneho tkaniva. V roku 1956 sa pri vážnych komplikáciách ocitla na klinike, kde bojovala o život. Tieto zdravotné problémy sa jej nakoniec stali osudnými – zomrela v roku 1966 vo veku 57 rokov. Pochovaná je v rodinnom hrobe na cintoríne Salzburg-Aigen. Hrob zdobí krásna mramorová doska, na ktorej je však uvedený chybný rok jej narodenia – namiesto správneho 1908 je vytesaný rok 1909.
Pokúsme sa však „predbehnúť“ jej predčasnú smrť a vráťme sa späť do prostredia Kežmarku v rokoch 1922 – 1927, teda do čias jej štúdií. Ako sa vlastne ona a jej súrodenci dostali z Linzu až do Kežmarku?
Ako už bolo spomenuté, otec Felizitas, Alois Laczika st., mal predkov s rodinnými väzbami na Slovensko, konkrétne z okolia Nitry. V Bratislave vyštudoval obchodnú školu a tam sa aj oženil. Jeho otec Ludwig Laczika pochádzal z obce Žabokreky nad Nitrou pri Topoľčanoch. Z obyčajného obecného pastiera kráv sa vďaka húževnatosti vypracoval na veľkoobchodníka s dobytkom a neskôr sa s rodinou presťahoval do Bratislavy. Tam si ako vážený občan kúpil honosný dom v centre mesta, kde sa narodilo aj viacero súrodencov Aloisa.
Aloisova matka sa volala Anna Mohelsky a pochádzala z Malej Dubnice na Morave. Rodina bola rímskokatolíckeho vierovyznania.
Matkou Lizzi bola Felizitas Wassermeyr z mesta Linz v Hornom Rakúsku, dcéra úradníka sporiteľne v Linzi (otec Johann Wassermeyer, matka Franziska, rodená Binder). Alois Laczika starší a Felizitas Wassermeyr sa zosobášili 1. augusta 1906 v Bratislave. Po svadbe sa usadili v Linzi an der Donau.
Celý profesijný život Aloisa Lacziku staršieho bol spätý s firmou Franck a synovia, známou výrobou náhrady kávy z čakanky. Spoločnosť bola založená v roku 1822 a najväčší rozmach zaznamenala počas vojnových rokov, keď bola pravá káva na trhu vzácnosťou.
Predpokladá sa, že začiatkom roka 1920 bol Alois preložený ústredím firmy na miesto riaditeľa pobočky v Košiciach. Postupne sa za ním presťahovala aj rodina, a tak jeho deti – Alois ml. a Felizitas – pokračovali v štúdiu na Reálnom gymnáziu v Kežmarku, ktoré patrilo k najkvalitnejším školám v severovýchodnej časti Československa.
Podľa oznamu v košických novinách z 18. augusta 1929 Alois Laczika starší odišiel z riaditeľského postu v košickej filiálke firmy Franck a synovia a nastúpil do funkcie riaditeľa v budapeštianskom ústredí. Ďalšia zmienka v tlači pochádza z Budapešti: 15. januára 1940 oznámili jeho odchod do dôchodku z pozície riaditeľa továrne Franck Henrik Fiai R.T. – tentoraz k nemu už pridali prívlastok „pôvodom z Linzu“.
Tento schopný a cenený prokurista pôsobil v Košiciach približne v rokoch 1920 – 1929 a následne v Budapešti v rokoch 1929 – 1939. Na dôchodok sa presťahoval s rodinou do Salzburgu, kde v roku 1942 aj zomrel.
Ako už bolo uvedené, všetky tri deti Aloisa Lacziku absolvovali stredoškolské štúdiá v Kežmarku. Felizitas sa v starobylom nemeckom meste pod Tatrami etablovala pomerne rýchlo. Bola dobrou študentkou a už od prvých mesiacov sa aktívne zapájala do spoločenského života školy. Od roku 1922 prinášalo miestne periodikum Karpathen Post chválivé zmienky o jej klavírnych koncertoch aj účinkovaní v divadelných hrách.
Nie je však známe, kedy presne začala chodiť na túry do Vysokých Tatier. Navštevovala triedu profesora Dr. Alfonsa Nitscha (1890 – 1966), pôvodom z Albrechtíc v Jizerských horách, ktorý bol významným organizátorom hudobného života v Kežmarku. V triede mala viacerých spolužiakov – dobrých horolezcov zo skupiny okolo profesora Grósza, medzi nimi Aurela Henscha, Ladislava Bíleka či Emmu Payerovú. Čoskoro sa k nim pridala aj ona.
Absolvovala množstvo zaujímavých túr a výstupov, no jednoznačne najhodnotnejším bol prvovýstup juhovýchodnou stenou Veľkej Vidlovej veže z Cmitra. Spoločníkmi jej boli priatelia a starší spolužiaci z lýcea, už vtedy skúsení lezci Georg Lingsch a Gábor Seide. Práve Seide o tomto spoločnom výstupe neskôr napísal pekný a poetický článok, uverejnený v roku 1928 v periodiku Turisták Lapja (číslo XL, strany 92 – 98). Tento výstup je zaznamenaný aj v Monografii Arna Puškáša (I/64, str. 166) s hodnotením obtiažnosti IV.
Lizzi zmaturovala s vyznamenaním začiatkom júna 1927. Ukončením štúdií v Kežmarku „jej stopy“ v historických materiáloch akoby sa stratili. Je predpoklad, že nastúpila na štúdia do Prahy. Ešte raz sa určite objavila v Kežmarku a v samotných Tatrách a to v auguste 1928. Zúčastnila sa na historickom stretnutí československých a poľských horolezcov na Téryho chate, trvajúcom niekoľko dní. Mimo organizátorskej činnosti a pomoci profesorovi Grószovi s bývalými spolužiakmi sprevádzala horolezcov z Poľska, s priateľmi absolvovala niekoľko ľahších výstupov (napr. vyliezla s Klárou Hensch a Jozefom Bethlenfalvym na Prostredný hrot 2440 m.n.m. Dubkeho cestou), bola zároveň hosťom a príjemnou spoločníčkou pri večernom posedení pri cigánskej muzike a debatách o lezení a horách. Je možné, že to bol jej posledný skutočný kontakt s Vysokými Tatrami a horami vôbec. Neskôr sme už nezachytili akúkoľvek ďalšiu zmienku o jej prípadných horských aktivitách či návšteve Spiša a Kežmarku. Môžeme len hádať, či aj neskôr chodila do hôr. Nevieme. I keď v Salzburgu sa na ne dívala z okna svojho bytu. Mala však už rodinu, deti. Napríklad jej deti ani netušili, že ich mama niekedy liezla s lanom po horách…
Jej starší brat Alois Félix sa v Kežmarku objavil o rok skôr než Felizitas, v školskom roku 1920/1921. Rovnako ako ona, aj on bol veľkým milovníkom hudby, divadla a hôr. Bol zdatným horolezcom a spoločníkom študentov okolo profesora Grósza na mnohých túrach vo Vysokých Tatrách.
O jeho živote sa nezachovalo veľa informácií, no niečo predsa vieme. Narodil sa v Linzi 6. mája 1907. Vynikal ako študent a 14. – 15. júna 1926 zmaturoval s vyznamenaním na Reálnom (nemeckom) gymnáziu v Kežmarku. Predsedom skúšobnej komisie bol vtedy známy lekár a horolezec Dr. Michael Guhr z Tatranskej Polianky.
Na záver maturitných skúšok predniesol Dr. Guhr príhovor, v ktorom zablahoželal študentom a ponúkol im cenné rady do ďalšieho života po „skúške dospelosti“. Ďakovnú reč v mene maturantov predniesol práve vyznamenaný študent Alois Laczika ml. (Karpathen Post 1926/25/3).
Predpokladáme, že po maturite v Kežmarku v roku 1926 sa Alois Félix presťahoval do Prahy, kde začal študovať medicínu. Usudzujeme to zo správ v periodiku Karpathen Post (napr. číslo 45/1927, s. 5), v ktorom uverejnil článok o stretnutí „Spolku Spišiakov, študujúcich v Prahe“. V tom čase spolok viedol jeho priateľ z hôr a bývalý spolužiak z kežmarského lýcea, neskôr študent medicíny v Prahe, M. U. C. Friedrich Gretzmacher (1905 – 1985) z Huncoviec.
Je možné, že Alois svoje štúdiá dočasne prerušil – jeho stopu sme zachytili aj v Budapešti, kam sa rodina Laczikovcov presťahovala po roku 1929. Bývali tam na Lágymányosi ul. č. 16 v XI. obvode. Štúdium medicíny však napokon úspešne dokončil v Prahe, kde 2. apríla 1938 na nemeckej vetve Karlovej univerzity zložil záverečné skúšky.
Po celý zvyšok života pôsobil ako lekár, v posledných rokoch pracoval ako lekár-inšpektor na Inšpektoráte práce pre Horné Rakúsko. Do dôchodku odišiel 31. júla 1973 vo veku 64 rokov. Dlhý čas žil ako „starý mládenec“ v rodičovskom dome v Salzburgu spolu so svojimi sestrami. Koncom 50. rokov sa usadil v meste St. Florian neďaleko Linzu, dnes známom vďaka hudobnému festivalu, ktorý organizuje jeho syn – svetoznámy lekár a hudobník, profesor Dr. Klaus Félix Laczika (*1961).
Alois sa oženil a mal dvoch synov: Klausa Félixa (nar. 1961) a Michaela (nar. 1972). Jeho vášňou však naďalej zostávala hudba – popri lekárskej praxi bol vášnivým poslucháčom i hráčom organovej hudby. Zomrel v St. Florian 2. novembra 1991, kde je aj pochovaný.
Tretím zo súrodencov bola sestra Margarethe Maria, ktorú rodina a spolužiaci oslovovali familiárne “Gréti”. Žiaľ, o jej živote vieme najmenej. Narodila sa 11. decembra 1910 pravdepodobne v Linzi. Po príchode do Kežmarku nastúpila na Obchodnú školu – akadémiu, kde absolvovala obchodno-ekonomický kurz. Rovnako ako jej súrodenci sa venovala divadlu a bola hudobne nadaná – výborne hrala na klavír.
Po druhej svetovej vojne žila v Salzburgu, kde zostala slobodná. Zomrela tam 25. augusta 1982 a je pochovaná v rodinnom hrobe spolu s Felizitas.
Týchto troch súrodencov, ktorí časť svojho zaujímavého života prežili v historickom Kežmarku, môžeme dnes vďaka dcére Sylvii „spoznať“ aj prostredníctvom dvoch unikátnych fotografií z rodičovského domu v Salzburgu.
Presne sto rokov po tom, čo Felizitas G. Laczika-Jarolim vstúpila do mesta Kežmarok, sa mi v roku 2022 podarilo identifikovať miesto jej posledného odpočinku. Moje kroky tak symbolicky viedli do Salzburgu, na cintorín v mestskej časti Aigen. K dlažbe na rodinnom hrobovom mieste Laczikovcov som tam položil pomerne malý, no výrazný žulový kameň z vrcholu Svišťového štítu…
Zdroje (foto): Múzeum Kežmarok a ŠA Prešov, pracovisko Levoča – Fond AG, súkromný archív Sylvie Eisenburger-Kunz a profesora Klausa F. Lacziku a archív autora príspevku.
Zdroje (písomnosti): Familysearch, periodikum Karpathen Post, Súpis obyvateľov mesta Linz an der Donau r.1942, Stránka ADT Arcanum a Hungaricana, ŠA Prešov- pracovisko Levoča – Fond AG, Monografia-horolezecký sprievodca Vysoké Tatry, autor Arno Puškáš, diel I.-X., archív autora príspevku.
Napísať komentár