* 21. marec 1804 Levoča – † 20. február 1879 Budapešť
Eduard Zsedényi si vo všetkých dôležitých fázach svojho života uvedomoval, ako prospievať cirkvi, ako byť prospešný náboženstvu a ako podporovať svoju vlasť. Jeho aktivita, vplyv a skromnosť boli oceňované vo všetkých spoločenských kruhoch. Stal sa čestným občanom Spišského Podhradia, Levoče a ďalších miest, ako aj predsedom mnohých charitatívnych združení a spolkov. Zsedényi preukázal trvalé služby nielen župe a vlasti, ale aj svojej evanjelickej cirkvi. Najskôr sa stal inšpektorom seniorátu, potom inšpektorom Potisského dištriktu a nakoniec generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.
Keď sa 21. marca 1804 v Levoči narodil, mal ešte staré rodinné meno Pfannschmied, ktoré si 28. júla 1836 spolu s bratom Gyulom zmenil na Zsedényi. Gymnázium a právnické štúdiá absolvoval v rodnom meste, potom v Prešove, Kežmarku a Pešti.
Vstúpil do verejného života a najprv zastával niekoľko významných funkcií v rodnej Spišskej župe; stal sa okresným notárom a neskôr súdnym prísediacim. Celý jeho život spočíval na dvoch základoch: biblia a právny poriadok. Úzke hranice župy nemohli obsiahnuť jeho aktivity. V roku 1833 sa stal členom Bratislavského snemu (Uhorský snem v rokoch 1536-1848 zasadal v Bratislave)* ako delegát Spišskej župy. V roku 1836 už zastával úrad a hodnosť kráľovského miestodržiteľského radcu a neskôr referenta v dvorskej kancelárii. Volebné obvody považovali za šťastie, že mu zverili mandát poslanca. Na sneme v rokoch 1839-40 bol už vodcom vládnej strany a až do svojej smrti bol jedným z jej najvýznamnejších členov. V roku 1848 sa stal ministerským radcom. Neskôr v mnohom upustil od svojho extrémneho konzervativizmu a v 50-tych rokoch to bol on, kto voči vláde razantne hájil autonómiu protestantov, za tento postoj ho odsúdili na niekoľko mesiacov väzenia. Pri provizóriu v roku 1860 zastával funkciu radcu pri dvornej kancelárii, ale zostal v tejto funkcii iba dovtedy, kým bol kancelárom Mikuláš Vay. Od roku 1867 bol členom strany Ferenca Deáka, neskôr členom liberálnej strany. Svoj značný majetok (cca 300 tis. zlatých) zanechal pre evanjelické cirkevné a školské účely. Tento významný muž Spiša zomiera 20. februára 1879 v Budapešti. Posledná úcta zomrelému sa konala 22. februára o 2. hodine popoludní v Budapešti na Jozefovom námestí. Pozostatky zosnulého potom previezli do Levoče, kde ho uložili na večný odpočinok 24. februára o 3. hodine popoludní.
Národný držgroš
Mal také zásluhy v oblasti parlamentnej a cirkevnej činnosti, že ho vtipne nazývali „luteránsky pápež“ a pre jeho umenie šporovlivosti, hraničiace až s lakotou ho nazývali „národný držgroš“. Práve táto jeho vlastnosť ho robila výnimočným a o ňom ako „držgrošovi“ sa zachovalo veľa anekdot.
- Raz si všimol, že medzi výdavkami blázinca v Lipótmező bola uvedená aj položka „tabakový prášok 50 forintov“. Starý nad tým stále hundral. „Päťdesiat forintov na tabak! Veď tí úbohí ľudia tam počas celého roka nerobia nič iné, len kýchajú!“ Vysvetľovali mu, že to je potrebné k liečbe, nemožno to vynechať, aj tabakový prášok je liečivo, ako chinín či rebarbora. Dokonca je potrebné mať jemný tabakový prášok. Čože? Jemný tabak? Čo ten blázon vie, či je to jemný tabak? Nech mu dajú hocijaký drsný, ak sa mu povie, že je jemný, aj tak tomu uverí.
- Zsedényi mal klobúk, aký nemal obdoby. Raz sa ho niekto spýtal: „Milý ujo, ako môžete nosiť takýto klobúk?“ Zsedényi vravel. „A prečo by som nemohol? Veď ma tu aj tak pozná každý.“
Raz sa ten istý človek stretol so Zsedényim v Paríži a ten mal na hlave zase ten istý hrozný klobúk. „Aj tu nosíte ten klobúk, ujo?“ Zsedényi sa usmial: „A prečo nie? Veď ma tu nikto nepozná!“ - Vo finančnej komisii mal ako predseda právo rozhodnúť sa, ak bol počet hlasov rovnaký. Vždy hlasoval za nižšie výdavky. Ak niekto podal návrh na zvýšenie nákladov, starý pán sa tváril, že to nepočuje. Dal to na hlasovanie iba vtedy, ak sa tomu už vôbec nemohol vyhnúť. Jeho sluch sa však ihneď zlepšil, ak niekto navrhol zníženie nákladov.
- Počas terajšieho zasadnutia parlamentu (20. február 1879)*, hoci jeho zdravotný stav sa zdal byť nezmenený, už nemal väčší prejav. Jeho činnosť sa obmedzila zväčša iba na predsedníctvo vo finančnej komisii. S veľkým elánom bojoval proti tomu, aby sa na budínskom hrade vybudoval palác pre ministerstvo obrany. „Bez môjho súhlasu z toho nič nebude, to je isté“ – povedal. Bol však prehlasovaný. Dnes sa podpisovala zápisnica, v ktorej bolo stanovené vybudovanie paláca. „Čo k tomu povie Zsedényi“ – podotkol niektorý člen. Práve dokončili podpisovanie, keď im bolo oznámené, že Zsedényi zomrel – v tej istej chvíli.
Uhorský karpatský spolok
Patril medzi zakladajúcich členov Uhorského karpatského spolku. Ustanovujúce valné zhromaždenie spolku sa konalo 10. augusta 1873 v Smokoveckej kaviarni. Niekoľko dní pred týmto zhromaždením už zvolený prípravný výbor spolku na čele s Egidom Berzeviczym navrhol Eduardovi Zsedényimu, ako jednému z najvýznamnejších synov Spiša, ktorý sa vtedy zdržiaval v Kežmarku, aby prijal funkciu predsedu spolku. V čase hospodárskej krízy (po krachu na Viedenskej burze 9. mája 1873)* sa Zsedényimu zdalo založenie spolku takmer komické. Rázne to odmietol a jeho úvahy boli veľmi skľučujúce. Keď jeden z členov výboru poznamenal: Pán dvorný radca, je nás už osemdesiat, ten poznamenal: Budúci rok nás bude štyridsať, o dva roky možno vôbec nikto. A krátko na to sa dvorný radca opýtal: „A budú musieť členovia niečo platiť?“ „Áno,“ znela odpoveď, „uvažujeme o troch zlatých ročne a jednom pre zakladajúcich členov.“ Na to reagoval najprv hlasným smiechom a potom slovami: „Teraz po krachu, ak chcete, tak sa zosmiešnite, ja v tom nebudem!“ a celkom priateľsky sa rozišli.
V deň konania valného zhromaždenia sa okolnosti stali ešte nepriaznivejšími. Z celého prípravného výboru boli v Smokovci prítomní len tajomník Nándor Cserépy a pokladník Anton Döller. Ale ušľachtilý cieľ, ktorý si vytýčili, im nedovoľoval nedokončiť začaté dielo. A tak Zsedényi súhlasil napokon aspoň s tým, že bude predsedať ustanovujúcemu valnému zhromaždeniu. Nakoniec sa predsa len stal plnohodnotným riadnym členom Uhorského karpatského spolku. Podľa zoznamu členov uvedených v jednotlivých ročenkách spolku, členom bol od roku 1873 a bol ním až do konca života.
Pravidelný návštevník Smokovca
Štyridsať rokov, až do svojej smrti, bol pravidelným návštevníkom najprv Schmeksu, potom Tátrafüredu a napokon Ó-Tátrafüredu – Starého Smokovca. S obľubou využíval primitívne vodoliečebné zariadenie ešte z čias Rainerovej éry, vybudované podľa Priessnitzovej metódy. Ako si ho vtedy pamätali kúpeľní hostia vtedajšieho Smokovca v roku 1877? Citujem doslova:
Jeho vážna, nehybná, prísna tvár tu žiari a usmieva sa, a ak sa pýtate, ako môže byť Zsedényi „najmladším starcom“ Snemovne reprezentantov, potom vám tento jav vysvetlí fakt, že starý dobrý „Sparmeister“ sem prichádza so začiatkom lovu jeleňov (v auguste)* a každé ráno sa kúpe v sprche pomenovanej po ňom, ktorá je známa tým, že ju žiadny iný človek neznesie, keďže voda má teplotu len päť alebo šesť stupňov. Omladne od nej a s oceľovými svalmi sa vydáva do hôr za jeleňmi.
Podľa dostupných historických podkladov, všetko nasvedčuje tomu, že toto zariadenie (obyčajná sprcha studenej vody z Piatich prameňov)* v ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1879 pomenovaná ako stará sprcha „régizuhany“, bola Lesná sprcha (na mapách označená ako: „Erdeizuhany“,„Waldduche“, „Duschbad“)*, ktorú v roku 1857 vybudoval vtedajší lekár kúpeľov, Dr. Karol Frommhold. Zanikla v roku 1880. Na základe jeho charakteristiky spomenutej vyššie, za použitie tejto sprchy sa určite nič neplatilo, nakoľko kúpeľné procedúry v osade boli spoplatnené. A to bol asi aj hlavný dôvod, prečo ju využíval práve „držgroš“ Eduard Zsedényi.
Už 20. augusta 1873 Zsedényi predsedal zhromaždeniu Spolku kúpeľných hostí Smokovca, na ktorom sa rozhodlo, že tretinová časť poplatkov zaplatených kúpeľnými hosťami sa každý rok poukáže Uhorskému karpatskému spolku.
Keď sa v roku 1875 vtedajší nájomca kúpeľov Smokovec, akciová spoločnosť Boršodsko-miškovecký parný mlyn, rozhodovala o ukončení nájmu, na valnom zhromaždení spolku 1. augusta jeho predseda Egid Berzeviczy podal návrh, že by bolo žiadúce pracovať na tom, aby sa tieto kúpele, ktoré sú veľmi prospešné pre ciele Karpatského spolku, dostali do rúk majiteľov, ktorí sympatizujú so spolkom, a preto požiadal o vytvorenie komisie, ktorá by preskúmala podmienky na založenie akciovej spoločnosti, ktorá by kúpele získala, aby sa tak mohli stať majetkom spolku. Členmi komisie boli okrem iných aj Eduard Zsedényi a Jozef Graefl.
Zsedényiho pamätník
Už v roku jeho úmrtia sa na zasadnutí Uhorského karpatského spolku rozhodovalo o uctení si jeho pamiatky tým, že niektoré pekné miesto v okolí Smokovca sa pomenuje jeho menom. Pretože však v tejto veci už výbor kúpeľných hostí vykonal potrebné kroky, ako referoval na zasadnutí Uhorského karpatského spolku jeho excelencia Šalamon Gajzagó, samotný spolok sa viac v tejto veci už neangažoval. Nakoniec sa v roku 1882 začala stavba jeho pamätníka, ktorý sám navrhol a aj stavbu realizoval Gedeon Majunke (1854-1921). Stavba sa financovala z peňažných darov kúpeľných hostí, ktoré sa vyberali formou dobročinných koncertov, lotérií alebo tombol. Hlavnými organizátorkami týchto dobročinných akcií na podporu výstavby pamätníka boli barónka Róza Graefl-Györffy (1838-1911) a manželka jeho excelencie Šalamona Gajzagó.
A tak 8. júna 1882 v Karpathen Post referuje Anton Döller (1831-1912) že: Nad oboma Smokovcami stavia slávny mladý architekt Majunke pamätník venovaný Zsedenyimu, ktorý sám navrhol. Podstavec a stĺpy sú vyhotovené z opracovaného gánovského vápenca, okrúhla strecha je z pozinkovaného plechu.
A začiatkom septembra roku 1883 sa v novinách Nemzet píše: Najstarším stálym hosťom tohto kúpeľného mesta, jeho kráľom, bol po celé desaťročia Ede Zsedényi, ktorého tu teraz – ako stáleho sprievodcu, loveckého spoločníka a poradcu – hostia márne hľadajú. Tento srdečný starý pán sa navždy odsťahoval, zostala po ňom len spomienka. Touto spomienkou je pekná kamenná budova s kupolou, nachádzajúca sa na jednom z vyvýšených svahov medzi Novým a Starým Smokovcom, z ktorého sa naskytuje nádherný výhľad; k nej vedie pekná cesta ako zo Starého, tak aj z Nového Smokovca; ani obraz, ani nápis, ani socha neoznačujú, že ide o „pamätník Zsedényiho“; vieme to len preto, lebo v tej dobe bola na jeho vybudovanie využitá ochota hostí a na cestách, ktoré k nemu vedú, je napísané: „k pamätníku Zsedényiho“.
Bol už kompletne dokončený? Ako presne vyzeral? Jeho podoba zodpovedala stavu, v akom sme ho poznali po roku 1887? To sú zatiaľ nezodpovedané otázky, na ktoré sa hádam nájdu odpovede v nasledujúcich riadkoch.
V týždenníku Karpathen Post z 21. augusta 1884 autor, Andor Balogh (1846-1887) (písali sme o ňom v tomto článku)*, vo svojom fejtóne s nadpisom: Grébov Park, na jeho konci píše: Tri Tatranské Smokovce sa nám javia, akoby boli vyšité do svahu Vysokých Tatier. Medzi Starým a Novým Smokovcom však vidíme ešte jednu malú bielu bodku – to je „Zsedényiho pamätník“.
Už od Popradu, konkrétne zo samotného Grébovho parku, bol jasne viditeľný a neprehliadnuteľný. Ale o jeho podobe, a je možné predpokladať, že to vedel presne, Andor Balogh mlčí.
Skutočnosť, že pamätník venovaný Eduardovi Zsedényimu v roku 1885 už existoval, potvrdzuje vo svojom sprievodcovi: Képes Kalauz Tatraalji fürdökbe es a Magas Tátra hegyvidekere, samotný Dr. Mikuláš Szontagh, keď konkrétne o tom píše toto: Vo vzdialenosti na 5 minút na sever od hornej promenády v Novom Smokovci je Pamätník Zsedényi, postavený na počesť Ede Zsedényiho, ktorý bol 40 rokov verným návštevníkom Smokovca. Pamätník je postavený z kresaného kameňa a má oplechovanú kupolu. Bol postavený z verejnej zbierky hostí podľa plánov Gedeona Majunkeho. Do prostriedku mauzólea sa časom plánuje postaviť mramorová busta Zsedényiho.
Až prišiel rok 1885 a vo Vysokých Tatrách, konkrétne v Starom Smokovci sa objavili významní hostia z panovníckeho domu. V novinách Nemzet, v auguste toho roku sa píše, že: Arciknieža Jozef a jeho rodina v Smokovci. Zo Starého Smokovca nám píšu, že arciknieža Jozef pravdepodobne budúci týždeň navštívi svoju rodinu, ktorá tam trávi čas. Na správu, že knieža má v úmysle postaviť si vilu, obec Mlynica prostredníctvom hlavného župana a župného sudcu v úctivom liste ponúkla na tento účel rozsiahly pozemok. Tento pozemok sa nachádza na hranici Starého a Nového Smokovca, neďaleko Zsedényiho pamätníka. Projektové plány sú už v príprave a ak to počasie dovolí, s výstavbou začnú ešte na jeseň. Na záver náš korešpondent spomína, že Vysoké Tatry sú pokryté snehom až po pás.
O rok neskôr, v septembri roka 1886 v najčítanejšom budapeštianskom týždenníku Vasárnapi Ujság zverejnili podrobnosti o tom, že čo sa tam vlastne postavilo: Minulé leto, keď sa jedno z detí arcivojvodkyne cítilo trochu slabé a lekári mu odporučili horský vzduch, arcivojvodkyňa Klotilda navštívila so svojou rodinou Starý Smokovec v Tatrách, a nie nejaké známe zahraničné kúpele. Tu si ju očarujúce čaro prírody, príjemný horský vzduch a malebná krása krajiny natoľko získali, že sa rozhodla postaviť si tu trvalé letné sídlo.
Oveľa vyššie ako kúpeľná osada, smerom k vysokému údoliu zvanému Päť prameňov, sa nachádza krásna, priestranná horská terasa, uprostred ktorej mal výbor kúpeľných hostí postaviť pamätník Eduardovi Zsédényimu. Pamätník ešte nie je dokončený a neskôr sa zistilo, že by bolo praktickejšie postaviť pamätník o niečo nižšie, bližšie k prístupovej ceste. Takto uvoľnené tri akre pôdy potom majiteľ kúpeľov, obec Mlynica, následne poskytla arcivojvodskej rodine na účely výstavby jej letného sídla, pre ktorý sa tento priestor vďaka svojej vysokej polohe a priestrannosti ukázal ako najvhodnejší.
Dohoda bola čoskoro uzavretá a na oplátku za ústretovosť spomenutého výboru sa arcivojvodkyňa Klotilda zaviazala, že dá dokončiť Zsedényiho pamätník, že bustu tohto ctihodného syna Spišskej župy má vyrobiť z mramoru talentovaný sochár György Zala a že sa postará o starostlivosť o pamätník a jeho parkové okolie.
O samotnom slávnostnom odhalení pamätníka zverejnil opäť Vasárnapi Ujság 16. októbra roku 1887 takýto podrobný článok: Ku koncu kúpeľnej sezóny roku 1887 v Starom Smokovci 20. augusta odhalili pamätník Eduarda Zsedényiho. Koncom každého leta bol stálym hosťom kúpeľov na úpätí Tatier, kde je istý vodopád nazývaný ešte stále ako jeho sprcha. Ľud, ktorý sa k nemu privinul vrelou láskou, si vybral s nežným jemnocitom práve jeho obľúbené rekreačné miesto Starý Smokovec, aby tu postavil jeho pamätník.
Oveľa vyššie ako je kúpeľná osada, smerom k vyvýšenému údoliu zvanému „päť prameňov“ sa nachádzala priestranná horská terasa, uprostred ktorej plánoval výbor kúpeľných hostí Smokovca za predsedníctva Šalamona Gajzago umiestniť pamätník. Keď si však arcivojvoda Jozef zaumienil, že v Smokovci postaví pre svoju rodinu letné sídlo, ochotne mu prenechali k dispozícii toto miesto pre jeho letohrádok, ako vyhovujúcejšie na tento účel a rozhodli sa pamätník umiestniť trošku nižšie, bližšie k ceste a týmto na viditeľnejšom mieste. Arcivojvodkyňa vykonávajúc protislužbu za ústretovosť výboru sa zaviazala k tomu, že dá dokončiť Zsedényiho pamätník, bustu vynikajúceho syna Spišskej župy dá vytvoriť slávnemu sochárovi Györgyovi Zalovi a zabezpečí starostlivosť o pamätník a okolitý park.
Pamätník bol pôvodne plánovaný ako otvorený pavilón, ktorý mal stáť na lúke obklopenej lesom a poskytujúcej krásny výhľad, ba dokonca z obetavosti kúpeľnej verejnosti aj bol postavený a mal blízko k dokončeniu, keď vznikol nový plán. Výbor kúpeľných hostí zložený z členov Salamon Gajzágó, dr. Ladislav Jármay, dr. Mikuláš Szontagh, Anton Döller čoskoro zistil, že pamätník podľa nového plánu bude aj svojou formou oveľa dôstojnejšie reprezentovať tohto výnimočného muža, ale aj umiestnenie tohto pamätníka bude výhodnejšie. Vďaka tomu sa pamätník postavil za pomerne krátky čas a už v roku 1887 sa mohol odhaliť.
Peknú pamätnú kaplnku vytvoril architekt Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty, ten istý autor, ktorý postavil arcivojvodské letné sídlo a viacero pekných hotelov kúpeľnej osady. Pamätník na novom mieste stál na malej lúke medzi Starým a Novým Smokovcom, blízko arcivojvodského sídla, na otvorenejšom priestranstve, na ktoré sa dívali štíty Vysokých Tatier. Busta, ktorú vytesal György Zala zo sedmohradského mramoru verne odzrkadľovala črty Zsedényiho a celý pamätník mal prekvapujúci vplyv na návštevníka, keď sa mu zrazu zjavil pred očami so skvelým pozadím hôr.
V nedeľu ráno 28. augusta o 9. hodine sa konala slávnostná bohoslužba v protestantskej kaplnke v Novom Smokovci, kde mal vznešenú pamätnú kázeň evanjelický dekan Ján Schönwiesner, po ktorej celé obecenstvo – teda verejnosť troch Smokovcov: Starého, Nového a Dolného -, mnoho vznešených synov župy, mestské a obecné komisie sa zhromaždili okolo pamätníka. Slávnostný prejav mal člen komisie, kúpeľný lekár Starého Smokovca dr. Ladislav Jármay, po jeho oduševnených slovách člen komisie, kúpeľný lekár Nového Smokovca dr. Miklós Szontagh odovzdal pamätník do starostlivosti riaditeľstvu kúpeľov, v mene ktorého ho prevzal riaditeľ Nándor Tettey. Kapela zahrala Szózat a Hymnu, po ktorých sa nadšené obecenstvo zhromaždilo na spoločný obed v smokoveckom hostinci, kde si potom mnohými prípitkami pripomínali zásluhy v mnohých oblastiach, ktoré si tento významný zosnulý získal.
Až na základe týchto publikovaných informácií je možné jednoznačne potvrdiť, že pôvodný pamätník na mieste, kde sa neskôr postavil letohrádok arcivojvodu Jozefa, bol už skoro hotový v roku 1885 a jeho podoba vtedy nezodpovedala presne tej, ktorú sme poznali za jeho existencie. Až rozhodnutím arcivojvodskej rodiny, že si práve na tomto mieste postaví svoj letohrádok, sa pamätník postavil odznova, v upravenej podobe a na novom mieste, už samozrejme na náklady spomenutej arcivojvodskej rodiny. A vôbec sa k tomu nemuseli zaviazať. To by ináč všetky peniaze vyzbierané od kúpeľných hostí, za ktoré sa pôvodná stavba realizovala, vyšli nazmar. Je k tomu potrebný ďalší komentár?
A tak za pomerne krátky čas, od roku 1885, bol v tejto novej podobe dokončený a slávnostne odhalený Zsedényiho pamätník v auguste roku 1887. Za monarchie vznikla rozkošná malebná stavba, ktorá sa stala miestom pietneho stretávania sa kúpeľných hostí Starého Smokovca. Koniec monarchie pamätník prežil, no neprežila ho jeho busta. Pamätník prežil aj totalitu. Až v demokracii začal prekážať. A tak v septembri 2014 ustúpil stavbe moderných apartmánových domov.
Na tomto mieste ma napadá jedna myšlienka. Keď v roku 1885 pôvodný pamätník prekážal zámeru výstavby honosného letného sídla arcivojvodskej rodiny, tak táto svojím veľkolepým gestom dokázala nielen zrealizovať svoj vlastný zámer, ale aj znova vybudovať Zsedényiho pamätník vo vynovenej podobe, s mramorovou bustou a na novom mieste. Toto všetko z vlastných prostriedkov. Asi aký bol pomer stavebných nákladov na samotný letohrádok a na nový pamätník? Prečo som položil túto otázku? No asi aký bol objem stavebných nákladov na ten apartmánový kolos, čo sa v roku 2014 postavil? Toto sa určite dá niekde dopátrať. A asi aké vysoké by boli nevyhnutné náklady spojené s premiestnením Zsedényiho pamätníka na nové miesto? Technológie na to už sú. Arcivojvodská rodina sa nerozpakovala použiť vlastné prostriedky, aby ich na tento účel použila. Pre súčasných našich „národných“ developerov je niečo také nemysliteľné. Ale táto podmienka sa mohla zakomponovať do samotného projektu na výstavbu apartmánového komplexu. Nestalo sa. Asi sa niekto hanbil? A nehanbí sa, že sa nenávratne zničil jeden stavebný skvost, pamiatka na Gedeona Majunkeho? A nehanbia sa tí, ktorí na vstup do tohto kolosa umiestnili tú smiešnu tabuľu? To akože takto sa staráme o históriu? Najprv zbúrame a potom tam dáme informačný panel, že niečo také tu existovalo. Ale na tom informačnom paneli chýba zásadná informácia. Menoslov tých, ktorí sú za to zodpovední. Až vtedy by to malo výpovednú hodnotu, síce smutnú a trápnu, ale úplnú.
Zdroje: Kempelen Béla: Magyarnemescsaládok 8. kötet, Bp. 1914, Ellenor, Fővárosi Lapok, Karpathen-Post, Nemzet, Vasárnapi Ujság, ročenky MKE
Napísať komentár