Okrem zakladateľských zásluh pri vzniku terajšieho Starého Smokovca, čo bolo vyvrátené v prvej časti článku, sa Maukschovi pripisuje ešte jedno ďalšie dôležité prvenstvo, a to, že to bol on kto poradil grófovi Štefanovi Csákymu aby vo vznikajúcej osade Saurberunn postavil kúpele. Je aj toto tvrdenie pravdivé? Na toto znova odpovie sám Tomáš Mauskch vo svojich rukopisoch.
Keďže v nasledujúcom budem citovať z dvoch Maukschových ťažiskových rukopisov, budem dôsledne pred každou citáciou uvádzať, odkiaľ pochádza. Teda, či to bude z Denníka alebo zo Sprievodcu.
Maukschov Denník už bol podrobne popísaný v prvej časti článku o Tomášovi Maukschovi. Tieto jeho rukou písané spomienky zviazané v knižnej forme sú približne od roku 1935 uložené v lyceálnom archíve v Kežmarku.
Denník, v ktorom sú zaznamenané pozoruhodné udalosti a okolnosti môjho života, ako aj iné dôležité udalosti, týkajúce sa najmä počasia. Začal som ho písať v roku 1794, autorom je Tomáš Mauksch, v súčasnosti pôsobiaci ako kazateľ vo Veľkom Slavkove na Spiši.
(Tagebuch, worin die merkwürdigen Ereignisse und Umstände meines Lebens, sowie andere wichtige Begebenheiten, besonders über die Witterung enthalten sind. Angefangen im Jahr 1794, verfasset von Thomas Mauksch, gegenwärtig in meinem Predigeramte zu Gr.-Schlagendorf in der Zips.)
Maukschov Sprievodca je jeho rukopis uložený v archíve Maďarskej akadémie vied v Budapešti. Maukschovým cieľom – ako sám uvádza v predslove k svojmu dielu – bolo vytvoriť čo najpodrobnejší opis Tatier, keďže cestovatelia – z ktorých niektorých osobne poznal – ako napríklad Fichtel, Hacquet a Townson – túto úlohu nemohli splniť kvôli svojim krátkym pobytom v Tatrách a „miestni (t. j. spišskí) autori mu nedali nič “poučné”. Tento rukopis pozostáva zo 422 stránok pomerne dobre zachovaného, hustého textu, z ktorého približne 2/3 tvorí popisná časť o Tatrách a zvyšok Maukschova špecializácia – botanické (a zoologické) postrehy z Tatier . Knižne bol vydaný až v roku 2014 v Budapešti. Jeho názov:
Sprievodca po Spišských Karpatoch alebo Pozorovania a zážitky v Spišských Karpatoch, zostavené Tomášom Maukschom, súkromným učencom v Kežmarku na Spiši.
(Wegweiser durch die Zipser karpatischen Alpen oder Beobachtungen und Erfahrungen in den Zipser karpatischen Alpen, angestellt von Thomas Mauksch, privatisierendem Gelehrten zu Késmárk in der Zips.)
V obidvoch rukopisoch Mauksch zhodne výrazom Alpy pomenováva Vysoké Tatry. Sauerbrunn je pomenovanie Veľkoslavkovského Kyslého prameňa, pri ktorom gróf Štefan Csáky postavil v roku 1793 prvý obytný dom.
Z prvej časti článku o Tomášovi Maukschovi jednoznačne vyplýva, že Maukscha budova Štefana Csákyho z roku 1793 absolútne nezaujímala. Preto sa z jeho Denníka nedozvedáme žiadne podrobnosti, že ako asi vôbec vyzerala, a už vôbec nie, že kto a kedy presne ju postavil. Mauksch mal iné priority a záujmy, o ktorých v Denníku písal, čo naznačuje už na úvodnej strane tohto rukopisu, citujem: ,,Denník, v ktorom sú zaznamenané pozoruhodné udalosti a okolnosti môjho života, ako aj iné dôležité udalosti, týkajúce sa najmä počasia.”
Prvá časť pojednania o Tomášovi Maukschovi končí v lete roku 1794, keď sa pri Sauerbrunne stretol Mauskch s opátom Arnoldom a následne ho opát požiadal o spoločnú prechádzku.
Mauksch vo svojom Denníku pokračuje:
,,Nechal som sa presvedčiť a zdvorilý abbé mi začal rozprávať o prírodopise, najmä o botanike. Čoskoro som ho uspokojil (svojim záujmom)* a keď sme sa vrátili späť k spoločnosti, vyhlásil ma, ako som sa neskôr dozvedel, za svojho človeka. Nasledujúci deň nám prítomný HE: vicežupan (podžupan Emerich Horvath)* dal dva sedliacke kone, na ktorých sme v sprievode dvoch roľníkov odišli do Velickej doliny.
Bol to krásny deň a ja som túto cestu absolvoval s radosťou; ale hneď ako sme dorazili do drsnej doliny, môj švajčiarsky opát začal byť ešte veselší, tvrdil, že je vo svojej skutočnej vlasti, a uisťoval ma, že u neho vo Švajčiarsku vyzerá všetko tak, ako v tejto doline.
Čoskoro som zistil, že nie je veľkým znalcom rastlín, ale napokon predsa len spoznal mne doteraz neznámu Athamanta Meum (kôprovník)*, ktorá dlho robila znalcom rastlín starosti ako neznámy druh rastliny, až kým ju barón V. Wulfen nakoniec neidentifikoval ako pravú Athamanta. Nemohol ma uspokojiť informáciami o často rastúcom druhu kuklík, vedel len to, že vo Švajčiarsku sa nazýva krvavá bylina, a nič viac.
Z granátových skál vyvodil rovnako málo záverov ako Angličan Townson, naopak, prevládajúcu horninu v Alpách označil za rulu, keďže ju ten (Townson)*, rovnako ako prof. Haquet v Ľvove, považuje za žulu.Druhý názor považujem za pravdepodobnejší, keďže som pravú rulu s viditeľnými ílovými časticami našiel na úpätí Álp. Inak mi opát povedal, že by sa tu mal nachádzať aj kameň serpentín, a musím s ním súhlasiť, pretože som v sutine skutočne našiel malé kúsky serpentínu; ale z takzvaného švajčiarskeho horkého kameňa /: zelenkastej žuly :/ sme tu a tam našli voľné kúsky.
Čoskoro sme sa vydali na spiatočnú cestu a veselo diskutovali o podobnosti miestnych Álp so švajčiarskymi. Pri tej príležitosti som sa dozvedel, že pastviny vo Švajčiarsku nie sú ani zďaleka také dobré ako tu a že tamojšie kravy v horách sú tiež malé. Tu mi napadli tučné pastviny v Meďodoloch pri Kežmarku, ach, ako veľmi málo ich využívajú najmä ľudia z Belej! Možno v budúcnosti veľký nedostatok krmiva ľudí naučí byť múdrejšími? Ani som opátovi veľa nehovoril o rozsiahlych rašeliniskách v tejto oblasti, a už bol dychtivý túto vec preskúmať. Tak sme sa odbočili smerom do stredu húštiny k prostrednému kríku a hneď ako uvidel rašelinu, rozpoznal ju a vyjadril mi plnú podporu; ba dokonca ma uistil, že túto záležitosť, keďže je dôležitá, nahlási kancelárii kráľovského guvernéra.
Tiež vyhlásil, že čiernočervená, veľmi ľahká pôda pri Sauerbrunnskom prameni je najjemnejšia rašelina, akú kedy videl; ale nepoznal žltú, mydlu podobnú rašelinu, ktorá leží pod trávnikom pri prameni Sauerbrunn, a vzal si so sebou celé jej kusy. Keď grófka nasledujúci deň odišla s Dr. Weiszom do kúpeľov v Novej Ľubovni, Abbe Arnold išiel s ňou, ja som potom grófa navštevoval každý týždeň a našiel som tam veľa zábavy.
Už pred rokom ma gróf pozval k sebe do Humenného, ja som sa však ospravedlnil; teraz pozvanie zopakoval a deň pred svojím odchodom ma nechal svojím kočiarom vyzdvihnúť pri prameni, kde som si prevzal veci, ktoré tam mali zostať, spolu s kľúčom od budovy, a opäť mi navrhol, aby som s ním cestoval do Humenného.
Sľúbil som mu to a o niekoľko dní neskôr som odišiel do Iliašoviec, kde sa gróf stále zdržiaval. Tu som musel zostať od pondelka do piatku, niekoľkokrát som prišiel do San-Souci navštíviť grófku, bol som úžasne pohostený a v piatok ráno som cestoval s grófom v koči do Hanušoviec, odtiaľ nasledujúci deň do Stephans-Ruhe neďaleko Humenného. Cestou sme sa ubytovali v Levoči u baróna Gordona, ktorého som už pri Sauerbrunne spoznal ako vzdelaného slobodomyseľného voľnomyšlienkára a čestného človeka; tam som nečakane našiel cenné medené rytiny a vybrané fyzikálne nástroje; v Prešove, keďže práve prebiehal jarmok, som musel ísť inkognito ako grófov správca a nakupovať a platiť za rôzne drobné veci.
Keď sme dorazili do Stephans-Ruhe, kde gróf zvyčajne býva, po prvom obede som sa vybral do grófovho lesa rozkoše. Hneď na to sa objavil pri mne, pretože si nechcel nechať ujsť príležitosť ukázať mi, cudzincovi, svoje rozkošné záhradné budovy. Viedol ma teda do svojho Dianinho hradu, do jaskyne, na kopec priateľstva, do chrámu tajomstiev atď. Sú to malé poetické vecičky, ktoré sú nápadito spracované; ale mne sa nepáčili z toho dôvodu, že les, v ktorom sú ukryté, pozostáva len z lieskových kríkov a mladých stromov, ktoré rastú blízko seba, medzi starými dubmi alebo vysokými smrekmi by bol napríklad chrám tajomstiev dobre umiestnený. Gróf mi potom ukázal svoju obytnú miestnosť, ktorá je čiastočne obložená krásnymi medirytinami; izby grófky sú nádherné, nespočetné množstvo malých izbičiek je zariadených nábytkom, ktorý stál veľa peňazí, ale všetko toto sa nachádza pod jednoduchou klenbou z dosiek. Gróf mi však povedal, že čoskoro nechá strop izieb zabezpečiť proti požiaru. V dlhom rade murovaných izieb nájdu cudzinci pohodlné ubytovanie a ja som mal česť bývať v jednej z nich. Nasledujúci deň, bola práve nedeľa, všetci išli do kostola, lebo gróf, bývalý biskupský barokový mladý dvoran, má všade, dokonca aj pri Sauerbrunne, kaplnku. Nevedel som, či mám ísť tiež, alebo zostať vo svojej izbe. Nakoniec prišiel dvorný sudca, ktorý je evanjelik, a vzal ma so sebou do kostola.
Tu som našiel grófa počas omše a kázne, oveľa zbožnejšieho, ako sú zvyčajne naši luteránski šľachtici, aj pri najlepšej kázni. Je totiž pre grófa charakteristické, že napriek všetkým svojim tolerantným názorom je veľmi náboženský a silne verí v katolicizmus. Málo osvietenosti, ktorej vďačí za svoje povrchné čítanie a styk so svojou vzdelanou grófkou, z neho robí katolíka v zmysle cisára Jozefa II., takže sa občas dokáže vysmievať celému náboženstvu. Po omši mi gróf ukázal svoju malú zbierku kníh, akú majú zvyčajne diletanti (nevzdelanci)*, a potom aj svoje fyzikálne nástroje, ktoré však väčšinou pozostávajú len z hračiek.
Po obede ma gróf zaviedol do svojich rozľahlých, neupravených záhrad, ale keďže leto bolo príliš suché, nenašiel som v nich veľa rastlín a vôbec, v celom tomto majetku je ešte veľa vecí len v začiatkoch, budú musieť prejsť roky, kým budú mať záhrady dostatok tieňa, dokonca ani múry s opornými konštrukciami pre figovníky ešte nie sú hotové. Hospodárske budovy, ktoré gróf dal na všetkých svojich majetkoch postaviť za veľké náklady, sú však aj tu už v dobrom stave. Potom, čo som si prezrel a vychválil všetko v tomto grófskom novom majetku, ma na výslovný príkaz grófky, ktorá však ešte sedela v San-Souci, na druhý deň odviedol komorník do Humenného. Mestečko nie je síce lepšie ako iné maďarské mestá, ako grófska rezidencia Csákyovcov a z polovice grófa van Dernatha, má však oproti iným mnoho výhod, už len široká dolina, v ktorej leží, a impozantná rieka Laborec mu poskytujú dobrú polohu.
Okrem veľmi solídneho kaštieľa, ktorý ma zaujal svojím úžasným počtom a veľkosťou hospodárskych budov, bol by som v prípade, že by bol úplne úrodný rok, ohromený počtom obilných sýpok. Kaštieľ patrí len z polovice rodu grófa Csákyho z Humenného, druhá polovica patrí grófom van Dernath. Bol som prevedený všetkými Csákyho izbami, gróf býva na prízemí, je tu ešte veľa vecí podľa starého, ale nie zlého vkusu. Na hornom poschodí sú izby grófky.
Tu som našiel nádheru, ktorá prekonala moje očakávania; tapety obklady, podlahy, pohovky, stoličky, postele, hodiny, pece, ozdoby, všetko je vzácne a nové, nezmýlil by som sa, keby som všetky tieto veci ocenil na tonu zlata. V pôsobivej knižnici grófky som z nedostatku času nemal možnosť prezrieť si rôzne vedné odbory, ku ktorým knihy patria, ale z mnohých veľmi malých 8-zväzkových kníh som zistil, že väčšina z nich nie sú vlastne vedecké publikácie, ale francúzske časopisy, ktoré každý deň strácajú na hodnote. Ale možno raz nejaký učenec bude môcť študovať históriu tejto doby, lebo viem, že grófka prečítala väčšinu francúzskych diel, najmä z prvých revolučných čias. Keď som v zámku všetko, hoci len letmo, videl, bol som na obed u HE: Malatinskyho, grófovho riaditeľa panstiev. Veľmi dobre ma pohostil, jeho mladá žena z Hontianskej župy sa tešila, že vo mne vidí kazateľa svojej viery a svedomia. Bolo tam prítomných niekoľko pánov, medzi nimi mladý muž menom Szirmay, tamojší chirurg menom Götze a ďalší, s ktorými sa dalo viesť rozumný rozhovor. Zistil som, že mi vyhovujú.
Dokonca aj pri raňajkách ma srdečne prijal mladý gróf Emerich Csáky, syn staršieho Emericha; tento mladý pán bude jedného dňa vlastniť panstvo Humenné. Na krátky čas som sa vybral aj do grófskej záhrady, ktorá je, pravdaže, zariadená s veľkým umením, možno až príliš preplnená. Krásne, ale početné ozdobné mreže akoby prezrádzali nie plán, ale skôr spleť; dosť ma naštvalo, že som z najvyššieho miesta, kde stojí najroztomilejší zo všetkých vzdušných domčekov, nevidel ani celú záhradu, pretože mreže boli príliš blízko a príliš vysoko. O to viac sa mi páčilo miesto, kde bola vystavená mimoriadne krásna oranžéria; cítil som sa tam príjemne a môžem povedať, že som ešte nikdy nevidel také krásne stromy v kvetináčoch. Vo veľkom skleníku som našiel úctyhodný rad ananásov v kvetináčoch plných plodov, ktoré už začínali dozrievať; potom, po dlhej prestávke od môjho príchodu z Lipska, som uvidel niekoľko vzácnych rastlín pôvodných obyvateľov Ameriky, napríklad aloe a podobné. Po obede som sa z Humenného odviezol do dediny Udavské, aby som si pozrel zvieracie obory. Oblasť sa mi zdala krajšia a pôda úrodnejšia. V obore s jeleňmi sú krásne buky a duby; poľovník nalákal jelene k sebe a videl som ich pravdepodobne viac ako 30, mladých aj starých. Za Laborcom, na ktorého brehu som našiel krásny kúsok Lapide Lydio (lydit, skúšobný kameň z Lýdie, kmeň čiernej farby, podobný ako pazúrik)*, sa nachádza prasačí výbeh, ale videl som len jedno prasiatko, ostatné zvieratá sa nechceli ukázať, lebo cítili prítomnosť cudzích ľudí (pravdepodobne mal na mysli oboru pre diviaky)*. Odtiaľ som sa vrátil späť do Humenného, ale nezostal som tam dlho, a pokračoval som ďalej pod starými Drugetovskými hradmi Čičva a Brekov do grófovho vinohradu pri dedine Brekov.
Z hory som mohol vidieť ďaleko za Laboreckú rovinu až po oblasť Michaloviec; tento pohľad mi bol veľmi príjemný, srdce mi bilo radostne a zároveň úzkostlivo, keď som si spomenul na svoje mladé roky, z ktorých som strávil niekoľko mesiacov v Michalovciach. Bolo to vtedy v auguste. Hrozno začalo dozrievať v tom mesiaci a keďže som nenašiel žiadne iné ovocie, zjedol som ho poriadnu porciu a potom som sa večer vrátil do Stephans-Ruhe, kde som musel grófovi stručne povedať, ako veľmi som spokojný so všetkým, čo som videl. Nasledujúci utorok silno pršalo a musel som tam zostať; v stredu skoro ráno mi správca zbalil porciu slaniny, korec jeleniny, nejaké ovocie a ďalšie veci do voza. Poďakoval som sa grófovi, rozlúčil som sa a v ten istý deň som cestoval s bývalým sudcom do Prešova, kde som skoro ráno nasledujúceho dňa kúpil cisárske hrušky a večer som dorazil do Iliašoviec. Grófka sa chcela spýtať, ako sa mi páči jej Humenné, a tak som išiel do San-Souci, ale nemohol som sa dočkať, kým grófka vstane, tak som sa porozprával s jej komornou, pochválil som jej zariadenie, najmä okolie blízko Udavského, a v ten istý deň som išiel domov. Bol som rád, že som tu našiel všetko v poriadku, nestalo sa nič iné, ako jediný krst, ktorý vykonal HE: Scholtz, ale prvé kázanie, ktoré od môjho príchodu vykonal niekto iný namiesto mňa, predniesol kandidát z Matejoviec, HE: Pulay. Teraz som sa dal do poriadku, plním si svoje povinnosti a práve v tejto zime roku 1795 píšem svoj životný príbeh.”
Tu preruším rozprávanie Tomáša Maukscha. Ako je vidieť z poslednej vety, Mauksch zimu na prelome rokov 1794-95 strávil doma vo Veľkom Slavkove, spísal svoju biografiu a tiež osudy a protivenstvá svojej rodiny a spracovával svoje meteorologické pozorovania, ktoré vyšli vo Viedni tlačou u M. A Schmidta v roku 1795 s názvom „Über die Witterung in der Zips, besonders unter den Karpathischen Alpen.“ Tieto jeho zápisky zaberajú v Denníku 20 strán a nie sú dôležité pre popis udalostí vo vtedajšom Sauerbrunne. Preto ich zatiaľ vynechám. Ale tu sa musím zastaviť pri jednej dôležitej skutočnosti, ktorú Mauksch spomenul pri opise Csákyovského panstva v Humennom. Pretože je to úplne nová informácia, odcitujem to ešte raz . Mauksch píše v Denníku o lete v roku 1794 toto:
,,Nasledujúci deň, bola práve nedeľa, všetci išli do kostola, lebo gróf, bývalý biskupský barokový mladý dvoran, má všade, dokonca aj pri Sauerbrunne, kaplnku.”
Kde sa tam vzala? Keď v Denníku o jej vzniku nie je ani zmienka a priamo v ňom spomína len obytný dom grófa Štefana Csákyho z roku 1793. A ako je možné, že túto zásadnú informáciu, ktorá vnáša úplne novú skutočnosť, že ako vlastne osada pri Sauerbrunne postupne vznikala, nepostrehol ani Samuel Weber a ani Johann Lipták?
Tak kedy tam túto kaplnku postavili? Túto skutočnosť ozrejmí sám Mauksch ale vo svojom Sprievodcovi. Kde v odstavci označenom §301 píše o Sauerbrunne toto:
,,Ďalšou nepohodlnosťou kúpeľných hostí na tomto mieste je ubytovanie, ktoré je tu ešte stále problematické z hľadiska bývania aj stravovania. Na začiatku posledného desaťročia minulého storočia pre každého, kto si nepriniesol stan, slúžila vlhká pôda ako lôžko a nočná obloha ako prikrývka. Iba v roku 1794 napadla nebohému grófovi Štefanovi Csákymu, ktorý bol priateľom netradičného vidieckeho života, myšlienka, že dá postaviť niekoľko drevených budov, ktoré sú dodnes zachovalé a vhodné na ubytovanie. (Sprievodcu napísal v roku 1826)* On sám nebol vlastníkom tohto územia, preto musel dať priviezť drevo potrebné k stavbe zo svojich lesov vzdialených na 3 míle, za čo sú mu dodnes vďační všetci tí, ktorí užívajú vodu z prameňa alebo chcú odtiaľto podnikať výlety do hôr; lebo on chcel iba postaviť ľahké letné sídla pre seba a svoje služobníctvo a v prípade potreby pre niekoľkých hostí; nešlo tu o trvácnosť a ešte menej mal v úmysle privábiť tam veľa kúpeľných hostí a postupne postaviť viac budov, veď ako som už uviedol, nebol tu vlastníkom. Preto ak aj sú tieto budovy po smrti grófa väčšinou otvorené, nie vždy sa nájde dosť miesta v pohodlnom období roka (t.j. v sezóne)*, takže sa stáva, že viacerí hostia sa musia ubytovať v hostinci (postavený v roku 1824)* medzi prostými ľuďmi.”
Čo všetko o tom Mauksch ešte vedel? Podľa znenia jeho spomienok, tieto skutočnosti musel vedieť od samotného grófa Csákyho, keď píše o jeho úmysloch a zámeroch. A hlavne o tom, že samotný gróf Štefan Csáky nebol vlastníkom pozemkov okolo Sauerbrunnu. Rozprával mu o tom samotný gróf Štefan Csáky? A ešte jedna zásadná veta Maukscha po stretnutí s opátom Arnoldom, kde píše: ,,ja som potom grófa navštevoval každý týždeň a našiel som tam veľa zábavy”. Táto veta priamo núti vyvodiť záver, že Mauksch sa nachádzal pri Sauerbrunne u grófa Štefana Csákyho práve v čase, kedy prebiehala spomínaná výstavba budov, vrátane kaplnky. V roku 1794 bolo podľa zápisov v jeho Denníku celé leto sucho a teplo, teda ideálny čas na výstavbu. Na tomto mieste je možné uviesť malú rekapituláciu skutočností, ktoré sa odohrali v rokoch 1793 a 1794:
Rozsiahlejšia výstavba pri Saurebrunne v blízkosti prvej budovy postavenej grófom Štefanom Csákym prebehla už v roku 1794. Koľko budov dal Štefan Csáky postaviť, to sa nikde v texte neuvádza ale určite sa v tomto roku postavila aj kaplnka. A kde presne sa táto nová výstavba realizovala? To je možné identifikovať podľa doteraz najstaršieho známeho zobrazenia osady z roku 1836, v obraze od Gustava Müllera. Dve budovy v ľavej časti obrazu sú novopostavené stavby z roku 1794, omietnuté a obielené vápnom. Medzi nimi je zreteľne vidieť časť drevenej zrubovej budovy, ktorá je pravdepodobne kaplnka. Prístavba k budove s vysokou strechou zakončenou komínovým vývodom je určite objekt postavený ako súčasť kúpeľov v roku 1795 (k tomu podrobnejšie v nasledujúcom)*. Drevená zrubová budova v popredí s valbovou strechou je určite prvý obytný dom grófa Štefana Csákyho z roku 1793 a budova celkom vpravo je hostinec z roku 1824. Takže Mauksch vo svojom Sprievodcovi, ktorý napísal v roku 1826 popisuje stav osady, ktorý je znázornený na tomto obraze v stave z roku 1836. Podľa doterajších zistení, v roku 1824 dal po smrti Štefana Csákyho jeho dedič Karol Csáky postaviť okrem hostinca aj objekt nazývaný Sedem izieb. O ňom sa už na tejto stránke písalo v článku o Vile Flóra a tento objekt na obraze nie je zachytený, pretože stál za hostincom v smere do doliny. Na tomto mieste nebudem tento stav porovnávať s ďalšími opismi osady od iných autorov a ani presné umiestnenie budov. To bude kompletne zrekapitulované na konci série článkov o Tomášovi Maukschovi.
Maukschov Sprievodca v II. časti v kapitole s názvom Slavkovský štít a Velická dolina obsahuje 54 odstavcov číslovaných od 272 po 326. Najzaujímavejšie pasáže, venované okoliu Sauerbrunnu ako aj samotným kúpeľom, uvediem v nasledujúcom.
§. 280.
Keďže som mal pred sebou takmer hodinu strávenú v povestnom zelenom sedle , hoci veľmi nepohodlne, viac ako kedykoľvek predtým v takejto situácii ma ovplyvnilo to, čo som videl blízko aj ďaleko. Nevedel som, čo mi prebiehalo hlavou, ale zdalo sa mi, že som pánom vedľajších hôr, ktoré som bol zvyknutý vidieť z nížiny a ktoré mi obmedzovali výhľad, a ktoré som teraz mohol zrazu vidieť zblízka. Boli tak ďaleko, že som si myslel, že som vstúpil do iného sveta, pretože som mohol vidieť tie hory na vlastné oči, takže teraz, v jasnom slnku, som mohol hľadieť na nové polia, vnímať vzdialené objekty, ktoré mi pripomínali rôzne veci, a vnímať celú scénu naraz. Bola to nádherná krajina, ktorá mi pripomenula výstižné a dojímavé slová jedného zo starších básnikov: „Nádherné, ó Bože! Svet, ktorý si stvoril, keď z neho vyžaruje tvoje svetlo. Chýbajú v ňom anjeli a nádhera neba.“ Chcel som sa o tieto pocity podeliť so svojím dobrosrdečným spoločníkom, ale ten bol rozrušený, cítil sa rovnako ako ja kedysi na rebríku, premáhal ho závrat a občas si musel úplne sadnúť. Samozrejme, mal 70 rokov (kto to bol?)*, ale musel som sa nad tým zamyslieť, pretože vidiečania sú veľmi otravní; pravdepodobne to bol len zvyk pozerať sa z takej výšky, pretože sám priznal, že tu už bol, ale keď bol mladý. Ponáhľal som sa dolu kopcom, aby som čo najskôr našiel vodu, a chudák starý pán, ktorému som sa stal sprievodcom, ma ledva stíhal, ale nespustil som ho z očí, kým som nevidel, že sme dorazili na bezpečnejšiu cestu, a krátko na to k Sauerbrunnu, kde sme našli potrebné osvieženie.
§. 281.
Minerálne vody s blahodarným účinkom na zdravie, hoci pre niektorých snáď škodlivejšie, sa nachádzajú najmä v horských krajinách. Podľa mojich vedomostí v Spišskej župe pramene nemajú škodlivý účinok na zdravie, ale je ich tak veľa, že neviem ich všetky vymenovať, lebo som z nich navštívil iba niektoré, dokonca niektorých meno a miesto ani nepoznám; preto môžem referovať iba o prameňoch nachádzajúcich sa pod Alpami. Tu spomínam v prvom rade Veľkoslavkovský Kyslý prameň, ku ktorému som teraz prišiel z jedného z najvyšších štítov, ktorý sa nachádza priamo medzi spomínanou dedinou a úpätím, na vzdialenosť asi jeden a pol hodiny. Tento prameň uvádzam ako prvý a nielen preto, že je na prvom mieste medzi susediacimi prameňmi, ale aj ako najčistejšiu tečúcu vodu.
§. 282.
Predtým ako predstavím tento dobre známy prameň verejnosti, musím najprv opísať jeho okolie, pozoruhodnosti, výhľad, lebo tu sa nachádza vhodné a zdravé miesto pre nemocných, respektíve toto spomínané zdravé miesto je priveľmi dôležité, aby sme len tak ticho prešli popri ňom. Každý prameň sa zbiera v malej doline, ktorá je v prostriedku rozrytá jarkom a je otvorená z juhu a severozápadu, ale na druhej strane je pokrytá pahorkami. Menší z nich je otvorená hora rozprestierajúca sa na západ; ale väčšia severovýchodná časť je zalesnená, strmo stúpajúca a je dobrou ochranou pred studeným vetrom, vidiečania ju nazývajú Horou pivných prameňov, pravdepodobne kvôli vode, takisto ako sa jedna dedina nazýva Pivný prameň , vzdialená jednu míľu na sever od Kežmarku, lebo v jej blízkosti je kyslý prameň. Tento pahorok vidno aj zospodu, lebo sa prudko zvažuje nadol na juhu a západe, ale smerom na severovýchod k Alpám sa stráca v mierne stúpajúcej nížine, ktorá je v rovnakej výške ako pahorky za Studeným potokom a pôvodne bola s nimi spojená, ale potom ju divo prebúrala voda spomínaného potoka. Z tejto nížiny je výhľad do diaľok, najďalej do údolia dolnej časti rieky Poprad, kde možno v severovýchodnom smere voľným okom vidieť Ľubovniansky hrad vzdialený na štyri a pol míle. Nižšie sa znova vraciame na túto úroveň, tu pripomínam, že búrlivý vietor, vznikajúci v Alpách, ktorý potom ničivo prefičí cez malé údolie, kde sú chýrne pramene, je tu o to silnejší, keďže tu môže prúdiť iba na juh a západ.
§. 284.
V lete, najmä počas žatvy, keď usilovní poľnohospodári využívajú slnečné dni na to, aby nezvyčajne rýchlo dokončili prácu na poliach, sa výhľad mení takmer každý deň. Ak je dobré počasie, slnko na poliach a lúkach sa strieda dvakrát alebo trikrát za krátky čas. Ak sú dnes lúky zelené, za dva alebo tri dni bude celá tráva pokosená, potom sa bude hromadiť ešte rýchlejšie a nakoniec zmizne, než si to všimnete, ak bude suché počasie pokračovať. To isté platí pre zber kukurice, ktorý je pre diváka z diaľky ešte zavádzajúcejší, pretože vidí, ako sa tvary polí pod ním menia zo dňa na deň, bez toho, aby videl ruky, ktoré spôsobujú tento rýchly pohyb, a takýto jav, pretože pripomína vymyslenú mágiu, je zábavný a príjemný. Tí, ktorí sú v tomto čase pri Sauerbrunne, nebudú mať čas na dlhé prechádzky, pokiaľ sa nezaujímajú o poľnohospodárstvo alebo iné témy.
§. 288.
Prechádzky menej zdatných ľudí sú také rozmanité, ako si to len možno žiadať v tomto zdroji zdravia.* V lesoch s ihličnatými stromami pokrytých machom sa všade križujú chodníky a lávky, kde sa možno poprechádzať podľa želania pokojne aj niekoľko hodín, v tichu a samote alebo v spoločnosti iných pri žblnkotajúcich jarčekoch. Na západe na pahorku je nížina bez stromov, slúžiaca na odpočinok, cez ktorú vedie k potoku vychodená cestička, kde možno odpočinúť v tieni niekoľkých smrekov a potom sa možno vrátiť podľa želania. Ale dole pri poliach môžeš jazdiť na koni alebo poháňať voz, dokedy len chceš; ale keďže cesta je kamenistá, človek sa uspokojí aj s prechádzkou na úbočí.
* Môžem to potvrdiť podľa skúseností získaných počas viacnásobného pobytu v kúpeľoch. Rumy. (poznámka K. J. Rumyho)*
§. 289.
Pre tých, ktorí chcú vidieť a preskúmať vnútrozemie Álp, je miesto pri našich prameňoch jednou z najvhodnejších, odkiaľ sa za 3–4 hodiny dostanete k Velickému plesu, po čom nasleduje dlhé stúpanie ďalšie 2 hodiny; spiatočná cesta je však kratšia, pretože vedie z kopca. Na dosiahnutie vodopádu v Malej Studenej doline by stačil pol deň, ale keďže chodník, po ktorom musíte ísť, je miestami veľmi náročný a pokračuje oblúkom vo svahu, je lepšie venovať tejto túre celý deň, aby ste mali čas všetko pozorovať a oddýchnuť si, inak by ste sa museli ponáhľať, a pre mnohých ľudí je ponáhľanie sa cez Alpy skôr na škodu ako na prospech. Nakoniec, dobrý chodec, ak sa vopred otestoval, môže za dlhý deň vyliezť na Lomnický štít a vrátiť sa odtiaľ k prameňu; ale musí vstávať za úsvitu, kráčať ako sprievodca a ak sa príliš nezdrží, môže dosiahnuť vrchol. Vždy je však lepšie si na túto cestu vyhradiť dva dni; môžete pokojne a bezpečne prespať v Malej Studenej doline, v Ohnisku, a potom vyliezť s dostatočnou námahou, bez toho aby ste sa vyčerpali.
§. 290.
Okolie Veľkoslavkovského Kyslého prameňa je vrelo vysoko odporúčané a z tohto hľadiska by bolo ťažké nájsť niekoho, kto by túto voľbu spochybňoval. Ak by bolo počasie hore priaznivé pre kúpeľných hostí, počet návštevníkov by sa z roka na rok zvyšoval, čím by sa ubytovanie stalo ľahšie dostupným. Nechceme však predbiehať, pretože nižšie budeme diskutovať o nevýhodách dlhšieho pobytu a potom prejdeme k hlavnej téme, samotnej minerálnej vode.
Na tomto mieste znova preruším Maukschove spomienky pretože v nasledujúcom bude popisovať samotné kúpele pri Sauerbrunne. Preto pre pripomenutie odcitujem znova pasáž z Maukschovho Denníka ako aj ako tieto napísané spomienky tlmočili Samuel Weber a Johann Lipták.
Čo píše o postavení kúpeľov v pri Sauerbrunne v roku 1795 vo svojom Denníku samotný Mauksch:
,,Máj bol tento rok taký neúrodný, ako si len možno predstaviť. Prvých 8 dní bolo veľmi horúcich a suchých, 9. deň sa ochladilo a mrzlo, ale 12. deň celý deň pršalo, potom sa opäť veľmi ochladilo a ostrý vietor spôsobil, že zamrzla dokonca aj väčšina listov na stromoch. Všetky útle rastliny, uhorky, melóny, kukurica, žalude, všetko ovocie a väčšina mladých viničných kríkov zmrzli. 18., 19. a 20. bolo opäť teplo a sucho. Potom opäť prišla zima, ktorá trvala až do konca mája. 28. napadlo na celom Spiši veľa snehu, na rovine sa pravdepodobne hneď roztopil, ale v horách zostal ležať až do konca mesiaca. Na rovinách však bola len v poslednú májovú noc slabá námraza. Po častých sneženiach je nádej na teplé počasie, tu a tam niekoľko dažďových prehánok v posledných dňoch mesiaca túto nádej podporujú.
Napriek nepriaznivému počasiu Jeho Excelencia HE: gróf Štefan Csáky necháva postaviť kúpele pri Sauerbrunne. Mám veľa povinností, ktoré ma veľmi rozptyľujú, v prípade núdze musím dodávať potraviny a iné drobnosti pre robotníkov, kto vie, či za to budem odmenený?”
Tieto uvedené dve vety Denníka pojednávajú o výstavbe kúpeľov pri Sauerbrunne. Nič viac. Jediné, čo sa dá z tohto opisu interpretovať je, že Mauksch zásoboval robotníkov potravinami a inými drobnosťami (akými?)*. A títo robotníci pracovali na výstavbe kúpeľov, iný výklad ich činnosti na základe uvedeného nie je možný. Ale sú tieto kusé fakty postačujúce na to, aby sa dalo tvrdiť, že Mauksch bol priamo poverený výstavbou? Ako tieto vety interpretovali dvaja uznávaní autori svojej doby?
Prvý v poradí bol Samuel Weber, ktorý vo svojom rozsiahlom Maukschovom životopise v ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1903, kde všetky údaje v tomto životopise čerpá z Maukchovho Denníka, píše:
,,Na jar roku 1795, spolu s lastovičkami, prišiel do svojho jednoducho zariadeného, ale príjemného bytu pri Sauerbrunne, uprostred stále zelených ihličnatých lesov pod obrovským bralom, gróf Štefan Csáky, ktorý tu plánoval vystavať kúpele. A aj vystaval. Tým vlastne založil dnes už svetoznámy Starý Smokovec. Ale vlastne ani nie tak on, ako skôr Mauksch, nakoľko on bol poverený vedením výstavby. Aký zodpovedný, svedomitý, veci znalý a učený musel byť tento protestantský farár, keď prísne katolícky orientovaný gróf Csáky založenie a zriadenie kúpeľov zveril do jeho rúk! Keď sa dnes prechádzame v romantickom Starom Smokovci na úpätí Slavkovského štítu, musíme na Maukscha myslieť s vďačnosťou v srdci za to, že svojou vytrvalosťou a námahou vo veľkej miere prispel k založeniu týchto kúpeľov.”
Na základe čoho prisudzuje Weber poverenie výstavby kúpeľov Maukschovi? Je pravdou, že samotný Mauksch vo svojom Denníku píše aj o tom, že on samotný riadil v rokoch 1786 až 1788 výstavbu kostola a fary vo Veľkom Slavkove. To ale bola vyložene jeho stavba a jeho sa bytostne dotýkala, pretože dovtedy vo Veľkom Slavkove nebol ani kostol a ani fara, teda budúce Maukschovo obydlie. V úvode položenú otázku ponechám zatiaľ nezodpovedanú.
Čo ale o tejto skutočnosti píše druhá významná podtatranská osobnosť, Dr. Johann Lipták? To pretlmočil Gyula Andor Hefty vo svojom, v prvej časti citovanom článku v Karpathen Post v roku 1937. Píše sa tam toto:
“Mesiac máj 1795… Napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam Jeho Excelencia HE. Gróf Štefan Csáky postavil kúpele v Sauerbrunne. Mám veľa práce, ktorá ma veľmi zamestnáva, a v prípade núdze musím zabezpečiť aj jedlo a iné drobnosti pre pracovníkov, kto vie, či za to dostanem poďakovanie?“
Lipták presne cituje znenie z Maukschovho Denníka a žiadny svoj komentár k tomu nepridáva. No proste neupravuje históriu podľa svojich predstáv. A čo píše samotný Mauksch o kúpeľoch vo svojom Sprievodcovi:
§. 291.
Hlavný prameň (993 m. n m.)*, z ktorého možno piť, sa otvára k oblohe a je obkladaný žulou; ale je taký silný, že z neho stále tečie potok, preto zostáva voda vždy v nezmenenom pôvodnom stave. V lete ju plnia do sudov a uskladňujú vo vínnom sklade, odvážajú do iných regiónov a ak v niektorý deň pozbierajú a odnesú väčší náklad, v studni nevidieť badateľný úbytok vody, lebo prameň je veľmi bohatý. Niekoľko krokov nad ním sa nachádza ďalší prameň (999 m. n m.)* obkľúčený stromami, ale tento sa v ničom neodlišuje od dolného prameňa okrem menšej miery bohatstva (prameň mal slabšiu výdatnosť). Vyššie v doline sa našiel dosť bohatý prameň (1020 m. n m.)*, ktorý je dobre známy ale zanedbávaný, pred viacerými rokmi bol znovu otvorený a vyčistený, ktorého voda sa mohla zaviesť do novopostavených kúpeľov. Táto voda sa odlišuje od ostatných iba máličko, ale obsahuje nejaké železo, čo vidno aj vo vodiacich kanáloch a na okraji sfarbenom železnou usadeninou. Je pozoruhodné, že tieto pramene obklopuje rašelina, pri spodných je na suchej trávnatej pôde, úplne rozpustená a mastná do tej miery, že istý hrnčiar ju považoval za mastnú hlinu a formoval z nej nádoby, z čoho sa vyvodil záver, až keď sa v horúcej peci úplne vypálili. V susedstve horného prameňa je malé mokré rašelinisko a pri jarku stečie do spodných prameňov, napriek tomu má voda všade najčistejšiu chuť, potvrdiac tým, že vyviera z hĺbky bez nejakých nečistôt.
Moje poznámky ()*, kde je uvedená nadmorská výška prameňov, sú doplnené po porovnaní opisu týchto prameňov s tým čo sa píše v článku na tejto stránke o Minerálnych prameňoch Starého Smokovca. A tie hodnoty nadmorských výšok sú prevzaté z práce Die Hohe Tatra in den Central Karpathen 1864, ktorej autorom je Karel Kořistka. Podľa týchto presných hypsometrických údajov je možné aj presné určenie kde tieto pramene vyvierali. A prameň s nadmorskou výškou 1020 m. n m. je jednoznačne jeden z prameňov neskoršie pomenovaných ako Castor a Pollux, ktoré teda Ján Juraj Rainer znovuobjavil niekedy po roku 1833. Čo píše Mauksch vo svojom Sprievodcovi ďalej:
§. 292.
V tejto chvíli nie je možné poskytnúť dostatočné informácie o vlastnostiach tejto vody, ale keby môj bývalý priateľ, nesmrteľný Kitaibel, žil dlhšie, dozvedeli by sme sa o nej toľko, koľko vedia ostatní. Teraz, keď táto nádej na čas zmizla – možno na dlhú dobu, podelím sa o to málo, čo sa mi podarilo zistiť.
§. 293.
Na žiadosť ctihodného doktora Herr von Derczeny, bývalého lekára Zemplínskej župy som sa podujal na to, že dám vypariť 7 fliaš vody na ohni z uhlia. Neponáhľal som sa s touto činnosťou, ale vydržal som celých 16 hodín v nádeji, že získam značnú usadeninu. Keď som to ukončil, prekvapene som zistil, že v striebornom umývadle, ktoré sa na tento účel použilo, nezostalo na dne nič iné, iba niekoľko kvapiek vody, ktoré sa mali zachovať po odparovaní, aby chránili nádobu a boli také ako pri prameni, žiarivé a priesvitné, iba na hornom okraji sa vytvoril prstenec z bielej hmoty, ktorý však keď som ho opatrne zoškrabal, obsahoval tak málo zrniek, že sa nedal chemicky preskúmať. Výsledkom tohto pokusu je, že Veľkoslavkovský Kyslý prameň je najčistejší zo všetkých známych prírodných kyseliek; ak má niekto pochybnosti, môže to skúsiť znova, ale som si vedomý toho, že som nebol nedbalý vo svojej práci, dokonca som bol opatrnejší ako ktokoľvek iný. Môžem Vás ubezpečiť aj o tom, že spomínaný Kitaibel , keď tu pred mnohými rokmi bol a vykonal viac pokusov pri prameni s niekoľkými reagentmi, nenašiel o nič viac ako som našiel ja, vodu skalil iba jeden reagent, čo môže naznačiť ten získaný prstenec, ale zvyšok zostal čistý a priezračný. Pokusu sa zúčastnilo viacero úctyhodných ľudí, medzi nimi aj odvtedy zosnulý Hofrat D. von Pfisterer, protomedik Uhorskej ríše (štátny riaditeľ zdravotníctva). Jediná vec, ktorú môžeme nájsť inou metódou ako prchavú látku, je istý druh plynu, pravdepodobne oxidu uhličitého, ktorého množstvo spriemerované vápnom sa môže zdať neuveriteľným pre mnohých. Ale o tom nechcem viac hovoriť, nech nás učia tí, ktorí poznajú druhy plynov a vedia ako s nimi narábať.
Tu je najzaujímavejšia informácia, že Dr. Wiesz Dercsényi požiadal Maukscha, aby vykonal rozbor vody prameňa Sauerbrunn. Kedy to bolo? Dr. Weisz Dercsényi bol pri Sauerbrunne preukázaeľne v rokoch 1796 a 1797. A o rozbore vody prameňa Kitaibelom predsa píše samotný Mauskch vo svojom Denníku a síce presne toto:
,,Tento mesiac (júl 1795)* som zažil ešte jednu príjemnú udalosť, ktorá ma opäť povzbudila k botanike. Uhorská štátna správa sa rozhodla nechať chemicky preskúmať minerálnu vodu z Bardejova. Nakoniec bol vyslaný zručný chemik, HE: Kitaibel, mimoriadny profesor botaniky v Pešti, aby sa tam vybral a urobil analýzu vodných prameňov.
Urobil tak, prišiel do Novej Ľubovne a odtiaľ aj do tejto oblasti. Keďže tento profesor je zároveň botanik, chcel precestovať miestne Alpy a ja som bol mladým Gregorom Bersewitzym požiadaný, aby som ho sprevádzal. Keď som s týmto zámerom prišiel do Lomnice, okrem P. Kitaibela som v jeho spoločnosti našiel: českého grófa V. Waldsteina; HE: Doct. Pfisterera, známeho praktikanta v Pešti a Budíne; HE: V. Pavlovitcha koncipienta dvornej komory; HE: Krausa, lekárnika v Košiciach. S týmito ľuďmi, ktorí všetci sprevádzali P. Kitaibela, a s Doct. Smidtom z Kežmarku, spolu s mladým Bersewitzym, som na konci mesiaca odišiel do miestnych kyslých vôd a do Velickej doliny. Napriek tomu, že trochu pršalo, usilovne sme botanizovali, celá spoločnosť mi bola naklonená a mal som to šťastie, že som sa večer 28. júla mohol zúčastniť chemického skúmania miestneho kyslého prameňa.
Výsledok tohto výskumu mokrou metódou je nasledovný: Slavkovská voda obsahuje soľ , ktorú však nebolo možné identifikovať žiadnymi reagentmi; okrem toho však neobsahuje nič iné, ani železo, ani iné soli – a je tak najčistejšou a vo svojom druhu jedinou vodou v Európe. 29. júla sme odišli; profesor Kitaibel a gróf prišli ku mne, prezreli si moje herbáre a s mojím súhlasom si vzali všetko, čo chceli. Keď skončili, odišiel som s nimi späť do Veľkej Lomnice, kde nás stará pani V. Bersewitzy veľmi šľachetne pohostila, a 30. sme všetci išli do Malej Studenej doliny. Našim zámerom bolo vyliezť na veľký Lomnický štít, ale na ceste nám skrížil cestu veľký medveď, ktorého síce šťastne zastrelili, ale zabralo to viac ako hodinu času.”
V ďalšom píše Mauksch vo svojom Sprievodcovi toto:
§. 294.
Lekári samozrejme majú uviesť, aký účinok má voda a majú poskytnúť potrebné inštrukcie pacientom, ktorí hľadajú svoje uzdravenie práve tu, ale nie je taký lekár, ktorý by bol získal terénnu prax s prameňmi. Tí, ktorí boli platení, boli zaneprázdnení rôznymi inými činnosťami, a tým, ktorí neboli platení, sa to nevyplatilo. Bude teda ešte dlho trvať, kým získame dostatočné informácie o liečivej sile tohto čistého a v tomto ohľade celkom výnimočného prameňa vody. Aby sa teraz nestratilo to málo, čo som zistil počas 16 rokov, kedy som býval vo Veľkom Slavkove a kedy som sa zoznámil s mnohými návštevníkmi prameňa, chcem to na tomto mieste zaznamenať, a to s poznámkou, že azda mne neznámi ľudia majú k tomu viac čo povedať, nakoľko som sa ja ako nie lekár nesmel dôverne priblížiť k chorým (nesmel nadviazať dôverný kontakt s chorými)*, aby som zistil, čo im chýba alebo nechýba. Naproti tomu iní boli možno príbuzní alebo dávno známi spoločníci niektorých chorých, o ktorých zdravotnom stave mohli byť presne informovaní a z tohto dôvodu o tom mohli vedieť viac ako ja.
Tu podáva Mauksch najhodnovernejšiu informáciu a to, že nebol lekár a z toho dôvodu sa nemohol ani len radou podieľať na tom, aby gróf Csaky dal postaviť kúpele. A už vôbec nikde nepíše že ich aj postavil, čiže riadil ich výstavbu. Ďalej píše toto:
§. 295.
Všetko, čo o tom viem, sa odohrávalo väčšinou nepriamo, čo pripisujem predovšetkým určitým ženským ochoreniam, vrátane menštruačných porúch, v ktorých prípade voda nemohla byť neúčinná, pretože osoba, ktorá týmto ochorením trpela, prišla niekoľkokrát v lete a odišla domov spokojná. Prirodzene, predo mnou zatajil podstatu tejto choroby, ale keďže sa v daných časoch veľa hovorilo o rozpúšťajúcej sile vody, je pravdepodobné, že to bola narážka na popularizáciu mesačnej očisty. V prípade mužov som nemal to šťastie, že by som potrebné informácie získal priamo od nemocných; len jeden z libertínov z lepších miest otvorene povedal, že prišiel slabý a nervózny, a teraz, 14 dní po vypití veľkého množstva vody, sa cítil lepšie ako kedykoľvek predtým. Nechám na svetaznalom čitateľovi, aby uhádol príčinu jeho slabosti; ale neodvažujem sa pripisovať jeho uzdravenie výlučne vode, pretože mal to šťastie, že tam našiel pohostinného pána, ktorý mu počas celého pobytu dovolil stolovať s ním, a hojné jedlá konzumované vonku, zdravý vzduch a absencia vážnych povinností a práce pravdepodobne prispeli k uzdraveniu rekonvalescenta, aj bez liečivej vody. Hoci ho ubezpečili, že by mohol žiť rovnako dobre aj doma, pochyboval, že by sa bez vody uzdravil v tak krátkom čase.
§. 296.
Ďalší pán, ktorý bol veľmi slušný, ale hypochondrický, sa snažil nájsť úľavu od svojho utrpenia v rovnakom čase. Otvoril sa mi, keďže som mal čas zostať hore niekoľko dní, a ja som mu dal svoj názor a odporučil mu, že na jeho uzdravenie je potrebná vytrvalosť a trpezlivosť. Bohužiaľ, on tieto vlastnosti nemal, jeho neustále pochmúrna nálada bola neznesiteľná a keďže som musel odísť domov do práce, zanedbával sa. Odvtedy som ho viac nevidel a nemám tušenie, v akom je stave, nič viac som o ňom nepočul. Nie je isté, či táto voda lieči zápchu a slabosť brucha a či môže priniesť úľavu tým, že odstráni chorobu od základu. Nebolo by však odvážnym činom, keby odhodlaný hypochonder pil túto vodu počas 2-3 týždňov. Myslím si, že aj keby sa nestal úplne zdravým, mohol by aspoň ukončiť liečbu s pocitom, že sa cíti menej chorý.
§. 297.
Mnoho ľudí, s ktorými som hovoril, verí, že táto voda posilňuje a zároveň uvoľňuje. Moja skúsenosť s 50-ročným mužským pacientom to zdá sa potvrdzuje. Bol kuchárom v službách pána, ktorý sa k svojim sluhom vždy správal humánne, ak mu boli verní. Zdalo sa, že má silnú konštitúciu, ale teraz bol slabý a trasľavý. Keď som ho našiel medzi ostatnými pijúcimi vodu a pozoroval ho, vzbudil vo mne súcit a nemohol som sa ubrániť tomu, aby som sa ho opýtal na dôvod jeho zjavného zlého zdravotného stavu. Odpoveď bola, že trpel zadržiavaním moču a vzdal sa nádeje na uzdravenie a bol sem poslaný len ako preventívne opatrenie, v nádeji, že voda mu môže viac pomôcť ako uškodiť. Keď som sa o pár dní vrátil a videl chorého kuchára, zistil som, že je silnejší ako predtým, a keď som sa ho opýtal, ako sa má, dostal som radostnú odpoveď, že jeho sila sa zvyšuje zo dňa na deň, oveľa viac, ako dúfal, a že po troch týždňoch sa uzdravil natoľko, že môže ísť domov. Potom som ho už nevidel, ale počul som, že je zdravý a už nemusí chodiť k Veľkoslavkovskému Kyslému prameňu. Príčina jeho zadržiavania moču mi zostala neznáma. Pacient sám veril, že má kameň v močovom mechúre a jeho lekár si to pravdepodobne myslel tiež, preto sa ho vzdal. Ale čokoľvek to bolo, či už kameň, piesok alebo žľaza, voda mu určite pomohla, pretože lieky z lekárne mu nepomohli.
Čo o tom píše Mauksch vo svojom Denníku v júli roku 1796:
,,Do polovice mesiaca veľa pršalo, ale nebolo to vhodné vegetačné obdobie, pretože v tom istom čase v Alpách snežilo, potom prišli chladné vetry a všetko prechladlo. Najpodivnejšie na tomto počasí bolo, že 6. júla bol poriadny mráz, ktorý siahal až po Poprad; v mojej záhrade mi pomrzlo veľa listov uhoriek, ale rastliny ako celok zostali nažive. Inak som o žiadnych škodách spôsobených týmto mrazom nepočul. 23. bola prudká búrka s prívalovými dažďami, ale bez škôd; 28. sa opäť začali hromadiť mraky, ktoré ale boli odohnané severovýchodným vetrom. Avšak zmienený vietor ochladil krajinu, hoci v Alpách, aspoň na maďarskej strane, nenapadol žiadny sneh, a 29-teho bolo na alpských lúkach až po les opäť cítiť mráz. Tak sa ten teplý a vlhký máj ešte viac prejavil v júni, ale najmä v júli. V posledných dňoch pred 29. júlom a po ňom bolo veľmi horúco a sucho začína byť ťažko znášateľné. Toto priaznivé počasie však umožňuje spracovať veľké množstvo trávy, ktorá tento rok vyrástla, na veľmi dobré seno. Okrem toho ceny rastú, najmä sena; Centner sa dá zohnať za 20 – 23 grošov.
Tento mesiac som opäť navštívil grófa Štefana Csákyho a keď odchádzal, prišiel sa so mnou rozlúčiť, ako to zvyčajne robí, a správal sa ku mne veľmi vľúdne. V posledných júlových dňoch prišla do Sauerbrunnu vdova po bývalom hlavnom županovi Jánovi Csákym spolu so svojimi nevlastnými vnúčatami a deťmi súčasného hlavného župana a vicekancelára Jozefa Csákyho. Bol som pozvaný vicežupanom Emerichom Horváthom, aby som sprevádzal grófsku rodinu až do Studenej doliny a mal som príležitosť povedať starej pani niekoľko vecí z prírodopisu, ktoré sa jej páčili a ona si ma obľúbila. Na jej žiadosť som zostavil malý herbár 60 dobre vysušených vzácnych rastlín a daroval som jej ho, čo sa stretlo s veľkým ohlasom.
Aby som zvýšil povedomie o miestnej kyslej vode a jej účinkoch, chcem tu uviesť informácie, ktoré som získal z overených zdrojov.
Už minulú jeseň (roku 1795)* som sa od iných dozvedel, že manželka kapitána V. Görgey z Levoče trpela menštruačnými ťažkosťami a bola tu vyliečená; to isté sa dozvedela toto leto aj ďalšia služobná z Kapituly, v oboch prípadoch bolo údajne krvácanie časté a citlivé. Toto leto ma stoličný prísažný Mich. V. Doleviczeny uistil, že trpí silnými hemoroidmi a že tu bol 10 dní. V tom čase bol Vitelko kuchárom HE: Vice-župana v. Horvátha, ktorý už nemohol močiť doma a tu mu moč išiel bez problémov. Hostinský pri prameni menom Graf ma uistil, že predtým veľmi trpel kolikou a odkedy tam býva a kúpe sa, tejto choroby sa zbavil.”
Tak teda aký je možný záver týchto tu prezentovaných skutočností?
Po prvýkrát sú na jednom mieste prezentované všetky dostupné najdôveryhodnejšie písomné opisy udalostí, ktoré prebiehali vo vznikajúcej osade Sauerbrunn, súčasnom Starom Smokovci, v rokoch 1793 až 1795. Najdôveryhodnejšie sú preto, že ich vlastnou rukou zaznamenal ich priamy účastník, vtedajší evanjelický farár vo Veľkom Slavkove, Tomáš Mauksch. Čo sa vlastne vtedy v Sauerbrunne dialo?
Už v auguste roku 1793 existoval pri Sauerbrunne príbytok grófa Štefana Csákyho. Vzniknúť mohol niekedy na prelome jari a leta v uvedenom roku a postaviť ho mohol dať jedine samotný gróf Štefan Csáky. Tomáš Mauksch s výstavbou tejto budovy nemá nič spoločné, to jednoznačne vyplýva z dikcie jeho textov, jednak v jeho Denníku ale aj, a to ešte výraznejšie, aj v jeho Sprievodcovi. Takže za zakladateľa Starého Smokovca ho považovať nemôžeme, pretože na to neexistuje žiaden dôkaz, ani len náznak. O prípadnej ďalšej výstavbe v roku 1793 nie sú doteraz známe žiadne písomné záznamy. V roku 1794 však už pri Sauerbrunne existovala Csákyho kaplnka, to píše samotný Tomáš Mauksch vo svojom Denníku. A spolu s kaplnkou dal ešte v tomto roku gróf Štefan Csáky postaviť ďalšie jednoduché, drevené budovy ,,pre seba a svoje služobníctvo a v prípade potreby pre niekoľkých hostí.” V roku 1826, kedy o nich Mauksch písal vo svojom Sprievodcovi, tieto objekty ešte existovali a slúžili svojmu účelu. Dôležitá je tiež skutočnosť, o ktorej Mauksch píše, a to že gróf Štefan Csáky nebol vlastníkom tohto územia (pri Sauerbrunne)*, čo budem podrobnejšie rozoberať v nasledujúcej časti, kde budem citovať všetky známe písomné záznamy o tomto období, najme z diela Dr. Davida Wachtela (pozri článok o Karolovi Wünschendorferovi na tejto stránke)*. A zároveň sa budem snažiť, na základe doteraz známych vyobrazení osady určiť, kde sa táto výstavba realizovala. Poslednou známou skutočnosťou v tejto časti je to, že samotný Mauksch podáva vo svojom Sprievodcovi konkrétnejší údaj o tom, čo sa vlastne postavilo v roku 1795. A to je veľmi prekvapujúca informácia, že ako súčasť výstavby kúpeľov sa voda z prameňa (vtedy nepomenovaného, neskôr Castor a Pollux)* zviedla do novopostavených objektov. Teda viac ako štyridsať rokov pred Rainerom! A hlavne, Mauksch ani len nemohol pri najlepšej snahe radiť grófovi Štefanovi Csákymu, aby pri Sauerbrunne postavil kúpele, a to z toho najprostejšieho dôvodu, že nebol lekár, čo vo svojom Sprievodcovi aj vyložene píše!
A ešte jedna podstatná informácia vyplývajúca z týchto všetkých Maukschových textov je, že všetky tieto skutočnosti popisuje úplne neosobne, teda, že na ich vzniku nemal žiaden podiel! Teda ani radou a ani samotnou realizáciou. To je potrebné vziať na vedomie. Keď o tom nepíše samotný Mauksch, tak hocikto iný, kto mu tieto autorstvá pripisuje (aj samotný Samuel Weber)*, si proste vymýšľa.
A asi najdôležitejším a pre predmet týchto článkov najbolestnejším zistením je skutočnosť, že aké množstvo udalostí priamo pri Sauerbrunne v tých rokoch Tomáš Mauksch osobne zažil a teda aj vedel o tom podrobnosti, a aké skúpe sú jeho zaznamenané informácie, ktoré nám vo svojich rukopisoch zanechal. Prečo? Na to odpovie jeden z prvých, kto podrobne študoval Maukschovo dielo, Józef Szaflarski (1908-1989), geograf, profesor na Jagellonskej univerzite v Krakove a hlavne autor fenomenálneho diela Poznanie Tatr, vydaného roku 1972 vo Varšave. Józef Szaflarski o Maukschovi píše toto:
,,Pri štúdiu cestopisov Townsona a Wahlenberga sa niekoľkokrát stretávame s osobou spišského farára Tomáša Maukscha, o ktorom sa hovorí vo veľmi lichotivých superlatívoch. Na prelome 18. a 19. storočia bol nepochybne výnimočnou osobnosťou v tejto oblasti – nielen ako dobrý prírodovedec, najmä botanik a mineralóg, ale predovšetkým ako vynikajúci sprievodca – znalec Tatier, ktorého pomoc využívali spomínaní cestovatelia, pričom Townson mu do istej miery vďačí za výstup na Kriváň a Wahlenberg – ako sám uvádza – za sprievod na mnohých výletoch do východných častí Tatier a množstvo informácií o ich botanických pomeroch. Pri analýze diel oboch týchto cudzincov, ktoré sú v mnohých častiach mimoriadne hlboké a prenikavé na prelom 18. – 19. storočia, s ktorými sa predsa len stretli krátko a zo svojej podstaty len povrchne, nemožno sa ubrániť dojmu, že svoje informácie čerpali z nejakých vynikajúcich zdrojov, samozrejme nie z popisov Tatier publikovaných do konca 18. storočia, ktoré, boli pomerne povrchné a nepresné, ale z materiálov nejakého vynikajúceho znalca, ktorým bol, ako naznačuje bližšie oboznámenie sa s jeho životom a činnosťou, ako aj s písomnosťami a textami Townsona a najmä Wahlenberga, nepochybne spomínaný tatranský bádateľ. Stojí tiež za to zdôrazniť, že Mauksch pôsobil v Tatrách aktívne najmenej 40 rokov a ako vyplýva z jeho životopisu, vyše štvrťstoročia bol akýmsi „reprezentačným“ vedeckým sprievodcom po týchto horách, pričom sa zúčastnil na niekoľkých väčších výletoch ako sprievodca najvýznamnejších osobností, ktoré sa v tejto oblasti objavili. Ak analyzujeme jeho síce málo početné a krátke popisy či články a nakoniec sa zoznámime s jeho doteraz prakticky neznámym rukopisným sprievodcom po Tatrách, vynorí sa pred nami mimoriadna postava dobrého prírodovedca a seriózneho bádateľa, ktorý mohol voľne diskutovať s vtedajšími svetovými učencami, ako boli Wahlenberg či Kitaibel, mimoriadne bystrého pozorovateľa mnohých javov v Tatrách a dobrého štylistu, ktorý vedel slovami vyjadriť krásu svojich milovaných hôr.
Mauksch, známy svojimi rozsiahlymi znalosťami o Tatrách, ktorý sa vyznačoval aj mimoriadne veselou povahou, čo potvrdzujú aj Wahlenberg a Townson, si počas niekoľkých rokov pobytu vo Veľkom Slavkove získal povesť vynikajúceho sprievodcu a dobrého spoločníka. Okrem toho priateľstvo s Csákym a možnosť využívať jeho príbytok ako základňu pre výlety rozhodli o tom, že počnúc rokom 1793, t. j. od príchodu Townsona do týchto končín, sa Mauksch v priebehu približne štvrťstoročia stal takmer stálym sprievodcom rôznych výprav do Tatier, ktoré podnikali významnejšie osobnosti.
Tlačené dielo, ktoré po sebe zanechal Mauksch, je síce skromné, ale pokrýva širokú škálu odborov, ako napr. klimatológiu, limnológiu (štúdium jazier) a dôležité príspevky k botanickým pomerom v Tatrách, pričom stojí za to zdôrazniť, že podobnú podrobnosť a dôkladnosť prístupu nepozorujeme u žiadneho z Maukschových predchodcov.”
Na základe Szaflarského charakteristiky Tomáša Maukscha je až teraz jasné, že prečo tie túžobne očakávané podrobnosti o dianí v samotnom Sauerbrunne, toľkokrát opakované v miestnej historickej spisbe, sa v jeho Denníku nenachádzajú. Mauksch vyštudoval teológiu, ale svoje znalosti prírodných vied, geológie, mineralógie, botaniky a zoológie získal prevažne samoštúdiom a z tohto dôvodu chcel čo najviac svojich zistení o Tatrách z týchto vedných odborov zanechať v písomnej forme vo svojom Sprievodcovi.
A preto sú zase hlavným zdrojom informácií v jeho Denníku, najmä od rokov 1768, keď prišiel do Veľkého Slavkova, poveternostné pomery na Spiši, zaznamenávané pravidelne v každom mesiaci a následne ich vplyv na úrodu a ceny obilnín. Podrobnosti z diania v Sauerbrunne, ale aj v iných oblastiach, ktoré navštívil, o čom sa rozprával so samotným grófom Štefanom Csákym a ostatnými významnými osobnosťami, s ktorými sa tam stretol, to neboli: pozoruhodné udalosti a okolnosti jeho života, ako aj iné dôležité udalosti, o ktorých by sa podrobne zmieňoval vo svojom denníku.
V ďalšom pokračovaní budú nasledovať roky 1796 a 1797 a hlavne, čo presne tam robil Dr. Wiesz Dercsényi spolu s Tomášom Maukschom.
Napísať komentár