Tomáš Mauksch

Tomáš Mauksch – zakladateľ Starého Smokovca?
* 20. december 1749 Kežmarok – † 10. február 1832 Kežmarok

Vysoké Tatry vždy veľmi priťahovali významných mužov Spiša, ktorí tu v minulých storočiach pôsobili, či ako profesori, alebo ako farári, a ktorí si majestátne hory veľmi často zvolili za predmet svojich štúdií a výletov. Okrem iných to bol David Frölich (1595-1648), lyceálny profesor v Kežmarku, autor viacerých historických, geografických a matematických prác, ktorý v roku 1615 vystúpil na niektoré štíty Vysokých Tatier a pripravil cestu pre tých, ktorí nasledovali jeho príklad. Juraj Buchholtz starší (1643-1724), obeť protireformácie na Spiši, vynikajúci kazateľ v Batizovciach, Kežmarku a Veľkej-Lomnici a známy senior spišských miest, ktorý preskúmal aj Vysoké Tatry a dôkladne ich popísal. Do radov tatranských bádateľov patrí aj Samuel Augustini ab Hortis (1729-1792), ktorý si ako profesor v Kežmarku a potom ako kňaz v Spišskej Sobote získal v oblasti mineralógie také renomé, že mu rakúska arcivojvodkyňa Anna Mária udelila niekoľko medailí. Jonáš Andreas Czirbesz (1732-1813), kazateľ v Igló, sa tiež venoval mineralógii ako svojmu obľúbenému vednému odboru až do svojej smrti. Tomáš Mauksch sa vydal po stopách týchto mužov.

Toľko z úvodu rozsiahleho životopisu Tomáša Maukscha, ktorý uverejnil Samuel Weber v ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1903. Nie je predmetom tohto pojednania jeho životopis, ten v ročenke zaberá 31 strán, ale zdroj, odkiaľ čerpal podklady Samuel Weber, teda denník Tomáša Maukscha a hlavne jeho skutočný podiel na vzniku a rozvoji prvej osady pod Tatrami, terajšieho Starého Smokovca, vtedy Sauerbrunn.

Nedocenený bádateľ Tatier na prelome XVIII. a XIX. storočia

Takýto názov dal kapitole o Tomášovi Maukschovi Józef Szaflarski vo svojom diele Poznanie Tatr, vydanom vo Varšave v roku 1972. Túto knihu odporúčam každému, kto sa chce vážnejšie venovať histórii Tatier od počiatkov ich vedeckých bádaní. Houdek-Bohuš vo svojej knihe Osudy Tatier z roku 1976 Szaflarského ako zdroj svojich informácií citujú 12-krát a samotný Bohuš toto Szaflarskeho dielo skoro celé kompletne prevzal do svojho rozsiahleho seriálu Rozprávanie o objavovateľoch a obdivovateľoch Vysokých Tatier, ktorý bol publikovaný v Krásach Slovenska v rokoch 1986-1987. Józef Szaflarski sa v tejto časti o Maukschovi podrobne venuje najmä dovtedy nevydanému dielu Tomáša Maukscha, jeho: Wegweiser durch die Zipser Karpathischen Alpen. (fotokópie tohto diela získal Szaflarski vďaka ochote pracovníkov Maďarskej akadémie vied v Budapešti)*.

Spišský prírodovedec, jeden z prvých vedeckých bádateľov v Tatrách, povolaním učiteľ, evanjelický pastor a obchodník. Študoval okrem iného na gymnáziu v Kežmarku a teológiu a prírodné vedy na univerzite v Lipsku. V rokoch 1776-84 bol profesorom a prorektorom na gymnáziu v Kežmarku, v rokoch 1784-86 nemeckým evanjelickým farárom v Bardejove a v rokoch 1786-1802 vo Veľkom Slavkove, kde začal obchodovať s vínom. V roku 1802 sa vzdal farárstva a presťahoval sa do Kežmarku, kde si zarábal obchodovaním, okrem iného predajom vína kupcom z Krakova. Počas svojho pobytu vo Veľkom Slávkove sa staral o Csákyho poľovnícky domček v Sauerbrunne (neskôr tam pre neho dohliadal na výstavbu ďalších domov) a často tam prenocoval s ľuďmi, ktorých sprevádzal v Tatrách.

Tak ho zase v krátkosti približuje vo svojej encyklopédii Witold Henryk Paryski (1909-2000), čo je pre tému tohto pojednania postačujúce.

Čo je to vlastne ten Maukschov denník?

,,Tagebuch, worin die merkwürdigen Ereignisse und Umstände meines Lebens, sowie andere wichtige Begebenheiten, besonders über die Witterung enthalten sind. Angefangen im Jahr 1794, verfasset von Thomas Mauksch, gegenwärtig in meinem Predigeramte zu Gr.-Schlagendorf in der Zips.”

,,Denník, v ktorom sú zaznamenané pozoruhodné udalosti a okolnosti môjho života, ako aj iné dôležité udalosti, týkajúce sa najmä počasia. Začal som ho písať v roku 1794, autorom je Tomáš Mauksch, v súčasnosti pôsobiaci ako kazateľ vo Veľkom Slavkove na Spiši.”

Toto napísal na úvodnú stranu svojho denníka samotný Tomáš Mauksch. V denníku sú zaznamenané aj najdôležitejšie udalosti súvisiace so vznikom Sauerbrunnu, terajšieho Starého Smokovca. Preto je tento denník najdôveryhodnejším zdrojom informácií o vzniku a rozvoji tejto osady, pretože samotný Tomáš Mauksch tam vtedy osobne aj bol.

Denník je zviazaný v knižnej podobe s tvrdými doskami a obsahuje približne 430 rukou písaných strán. Pretože už viac ako jedno polstoročie sa prezentuje priamy Maukschov podiel na samotnom vzniku Starého Smokovca (je mu venovaná pamätná tabuľa v Kežmarku)*, čo dovtedy nikto v denníku nenašiel, vynasnažím sa teda pomaly, preukázateľne a hlavne konečne už pravdivo zostaviť osudy tohto denníka, poukázať na to, kto ho vlastne čítal a hlavne, čo je v ňom napísané.

Čo sa stalo s denníkom Tomáša Maukscha po jeho smrti.

Tomáš Mauksch zomrel 10. februára 1832 v Kežmarku. Ale už 3. marca v Pešti, v novinách Jelenkor č. 18 vyšiel článok s takýmto textom:

,,10. februára zomrel v Kežmarku Tomáš Mauksch, náš dôstojný maďarský vedec, ktorý ako majster veľkých vied o karpatskej flóre bol viac ako polstoročie veľkou osobnosťou nielen v Uhorsku, ale aj v zahraničí. Jeho krátky nekrológ prinesie Társalkodó nabudúce, aby sme zachovali jeho pamiatku a zároveň aby sa ľudia dozvedeli, čo sa po jeho smrti stalo s jeho veľmi bohatou zbierkou rastlín, ktorá je naozaj hodná toho, aby bola získaná pre peštiansku univerzitu alebo národné múzeum a aby sa nedostala do cudzích alebo dokonca nečestných rúk!”

Kto mal záujem, aby sa osobnosť Tomáša Maukscha pripomenula aj v hlavnom meste monarchie? To je ukryté v nasledujúcom článku, ktorý bol publikovaný v novinách Társalkodó 7. marca s názvom: MAUKS TAMÁS’ EMLÉKEZETE. Píše sa v ňom toto:

,,Tomáš Mauksch sa narodil v Kežmarku 21. decembra 1749 a svoje prvé školy absolvoval tiež tu. Vyššie štúdiá absolvoval na Univerzite v Lipsku (pravdepodobne 1774-1776), odkiaľ sa v roku 1776 vrátil do vlasti. V tom roku sa pravdepodobne v Kežmarku zamestnal ako učiteľ syntaxe, túto funkciu zastával osem rokov. Odtiaľto odišiel do Bardejova ako nemecký kazateľ, odtiaľ po troch rokoch odišiel do Veľkého Slavkova a strávil tam 16 rokov ako kazateľ. V roku 1802 sa vzdal funkcie a ako osamelý človek žil v Kežmarku 30 rokov. Medzi jeho pozostalými zbierkami sú najcennejšie zbierky z oblasti botaniky, spišské rastliny sú asi sotva niekde inde obsiahnuté v takej úplnosti ako u dedičov zosnulého; lebo ohľadom herbária nezanechal nijakú poslednú vôľu. V posledných rokoch venoval osobitnú pozornosť vŕbam, zhromaždil a popísal asi 300 druhov. Túto „salicologiu” (Salicaceae = čeľaď vŕbovité)* považujú znalci za hlavné dielo jeho všetkých botanických prác. Jeho zbierka kryptogamov (výtrusné rastliny, napr. machy, paprade)* je tiež vzácna a značne skompletizovaná. Časť svojej knižnice a malú zbierku minerálov zanechal kežmarskému lýceu, ostatné knihy lekárovi Tomášovi Topertzerovi v Trhovišti a lekárnikovi Adolfovi Maukschovi v meste Beszterce v Sedmohradsku. V niektorých nemeckých časopisoch má svoje prírodopisné referáty. Jeden referát (dielo, práca)* o Karpatoch zaslal pre Dr. Rumyho, ale doteraz to v tlači nebolo zverejnené. Je známa aj jeho práca „Über die Witterung in der Zips”. Mnohí mineralógovia a botanici cestujúci po Karpatoch, najmä švédsky Wahlenberg, Kietaibel a Waldstein mu vďačia za rady. Navštívil ho každý bádateľ prírody, ktorý sa zjavil na Spiši, a našiel v ňom láskavého priateľa, poradcu a pomocníka. F.S.”

Prvé, čo upúta pozornosť na tomto texte, je dátum narodenia, 21. decembra. Ten uviedol samotný Mauksch vo svojom vlastnom krátkom životopise, keď nastupoval na faru vo Veľkom Slavkove a je zaznamenaný v Ehrenhalle verdienstvoller Zipser.… Ale v ročenke MKE z roku 1903, kde Samuel Weber predkladá podrobný životopis Maukscha na základe jeho denníka, je uvedený dátum narodenia 20. december 1749. (Ale v samotnom denníku je napísaný dátum narodenia 30. december !?)* Ďalšou skutočnosťou je, že pisateľ už vtedy vedel, že Maukschove dielo o Karpatoch, teda jeho Wegweiser durch die Zipser Karpatischen Alpen, mal vydať Karol Juraj Rumy (1780-1847).

Za iniciálami F.S. sa skrýva Samuel Fabriczy (1791-1858). Rodák z Popradu. Právnik, evanjelický diecézny inšpektor. Sudca Spišskej župy od roku 1818, od roku 1826 evanjelickým dozorcom XIII. Spišských miest, 9. marca 1832 zvolený za korešpondenčného člena Maďarskej akadémie vied. Zomrel v Levoči. Ako vtedajší sudca Spišskej župy mal vtedy asi najpresnejšie informácie ohľadom dedičského konania po zosnulom Maukschovi.

Kto denník vlastnil po smrti Maukscha?

Pre príbeh osudov jeho denníka má zásadnú výpovednú hodnotu informácia, že časť jeho knižnice putovala do obce Trhovište, Tomášovi Topertzerovi. Matkou Tomáša Maukscha bola Anna Mária Toperczerová a pochádzala zo šľachtického rodu. V tejto časti jeho pozostalosti predpokladám, že sa nachádzal aj jeho denník, o ktorom však vtedy nikto ani len netušil, že existuje. A je preto isté, že nikdy nebol v Budapešti a nebol ešte ani v Kežmarku v lyceálnej knižnici.

Vedeli o denníku v Uhorskom karpatskom spolku?

Preto aj v roku 1875 v Uhorskom karpatskom spolku ani Karol Wünschendorfer (1832-1914) a ani Hugo Payer (1823-1898) o tomto denníku, ale hlavne o tom, čo obsahuje, nevedeli. A táto skutočnosť pretrvávala až do roku 1903.

Kto bol prvý, kto čítal Maukschov denník?

Ako prvý kto z tohto denníka citoval (zatiaľ neviem povedať, či ho skutočne osobne čítal alebo len reprodukoval obdržané fragmenty z neho)*, bol Friedrich Scholcz (1831-1911). V roku 1894 uverejnil v novinách Karpathen Post šesť častí pojednania s názvom Vor hundert Jahren a Aus alter Zeit, v ktorých opisoval udalosti regiónu spred sto rokov na základe rukopisného denníka Tomáša Maukscha. V jednotlivých ucelených častiach opisoval tieto udalosti: rozmary počasia v roku 1795 a založenie kúpeľov Štefanom Csákym, podmienky na kežmarskom evanjelickom lýceu, osudy Mórica Beňovského, návštevu švédskeho botanika Wahlenberga, ťažké životné podmienky za vojnovej dane, požiare pustošiace mesto Kežmarok. Najdôležitejšia je jeho prvá časť, z ktorej odcitujem nasledovné:

,,Anno 1795: Celý január bol rovnako kruto studený ako na Sibíri, ani raz nepovolil, aj keď vetry priniesli sneh, zostal kruto studený. Február bol v prvej polovici miernejší, v druhej sa začalo silno topiť s miernymi západnými vetrami, ale počasie zostalo zamračené a hmlisté ako celú zimu. V marci bolo chvíľami teplo, chvíľami mrzlo. Dňa 28. mája napadlo na celom Spiši veľa snehu, ktorý sa na horách udržal až do konca mesiaca. Po opadnutí snehu je ešte nádej na teplé počasie. Niekoľko prehánok tu a tam v posledných dňoch mesiaca túto nádej podporuje. Jeho excelencia gróf Štefan Csáky dal bez ohľadu na nepriaznivé počasie postaviť v Sauerbrunne kúpele.

Koncom mesiaca (júla)* Jeho Excelencia gróf Štefan Csáky odišiel zo Sauerbrunnu. Tento raz som k nemu chodil zo Schlagendorfu len raz za týždeň a domov som sa vracal večer. V tom mesiaci prišiel na Spiš aj učený Kitaibel, chemik a docent botaniky v Pešti. V jeho spoločnosti boli: český gróf Waldstein. Dr. Pfisterer, Paulovits, Krauß, lekárnik v Košiciach. Na pozvanie mladého pána von Berzeviczyho navštívil Lomnicu Kitaibel v doprovode učeného protestantského pastora Maukscha z Veľkého Slavkova. Pridal sa k nemu aj doktor Schmidt z Kežmarku. Koncom mesiaca sa spoločnosť vybrala do Karpát a usilovne botanizovala. Dňa 29. júla spoločnosť navštívila pastora Maukscha vo Veľkom Slavkove a prezrela si jeho herbár. Dňa 30. júla navštívili Malú Studenú dolinu. V pláne bol výstup na Lomnický štít.”

Ako je poznať z citácií uvedených vyššie, Friedrich Scholcz sa vo svojich článkoch o rokoch 1793 až 1794 nezmieňuje.

Kto tento denník preukázateľne čítal celý?

Až Samuel Weber (1835-1908) v roku 1903 v rozsiahlom článku uverejnenom v ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1903 venovanom Tomášovi Maukschovi, podáva po prvýkrát ucelenú predstavu o tom, že čo okrem životopisných čŕt samotného Maukscha jeho denník ešte obsahuje.

Vyberám pasáže, ktoré sa týkajú samotného Smokovca:

,,Stretnutie s Towsonom sa uskutočnilo v lete 1793. Potom, čo gróf Štefan Csáky koncom leta opustil svoj dom, jediné obydlie v Smokovci, zveril kľúče od neho Maukschovi a toho potom vyhľadávali cudzinci. (toto je jediná zmienka v denníku o roku 1793 v podaní Samuela Webera)*

Sotva sa v roku 1794 začalo leto, už sa gróf Štefan Csáky nasťahoval do svojho obydlia pri „Kyslom prameni“, pričom so sebou doniesol viacerých hostí, starého známeho Dr. Weisza, fyzikusa zo Zemplína, v ktorého spoločnosti sa pohyboval viedenský opát Arnold, ten pôsobil svojho času vo Švédsku ako vyslanec c. k. monarchie a ako rodený Švajčiar sa zaoberal hlavne mineralógiou.

Na jar roku 1795, spolu s lastovičkami, prišiel do svojho jednoducho zariadeného, ale príjemného obydlia pri „Kyslom prameni“, uprostred stále zelených ihličnatých lesov pod obrovským bralom, gróf Štefan Csáky, ktorý tu plánoval vystavať kúpele. A aj vystaval. Tým vlastne založil dnes už svetoznámy Starý Smokovec. Ale vlastne ani nie tak on, ako skôr Mauksch, nakoľko on bol poverený vedením výstavby. Aký zodpovedný, svedomitý, veci znalý a učený musel byť tento protestantský farár, keď prísne katolícky orientovaný gróf Csáky založenie a zriadenie kúpeľov zveril do jeho rúk!

Práca na zriadení kúpeľov mu však nezaberala všetok čas. Naďalej pokračoval vo svojom botanickom výskume, k čomu mal bohaté príležitosti. Kráľovské miestodržiteľstvo vyslalo botanika a chemika z budapeštianskej univerzity menom Kitaibel, aby urobil analýzu vodných prameňov v Bardejove a v Novej Ľubovni. Pri tejto príležitosti sa zároveň chystal navštíviť a prebádať aj Vysoké Tatry. Jeho spoločníkmi boli český gróf Franz Waldstein,…

Rok 1796 priniesol podobné udalosti a práce. Gróf Štefan Csáky prišiel na svoj letný pobyt do Smokovca, ktorý sa z roka na rok rozrastal, už 17. júna. Nemeškali ani hostia. Už v prvú nedeľu po 17. júni prišiel spomínaný zemplínsky fyzikus Dr. Weisz s učencom vysokého rangu a rytierom menom da Camera, Brazílčanom a vyslancom portugalskej kráľovnej, ktorá ho poverila štúdiom Vysokých Tatier. A keďže bez Maukscha sa do Tatier nevybral žiaden prírodovedec, inak tomu nebolo ani v prípade da Cameru.

Príjemnú spoločnosť da Cameru v júli opäť vystriedala pohostinnosť grófa Štefana Csákyho, ktorý si Maukscha vážil nielen kvôli jeho učenosti, ale aj pre ostatné dobré vlastnosti, vďaka ktorým sa k nemu správal takmer akoby bol členom ich rodiny. Spoločnosť dopĺňala ešte vdova po Jánovi Csákym, bývalom vrchnom županovi, a terajší hlavný župan a vicekancelár Jozef Csáky s jeho deťmi a nevlastnými vnúčatami. E. Horvath Stansith de Gradecz ho poprosil, aby tatranský pobyt urodzenej rodiny v smokoveckom byte učinil príjemným a poučným. Mauksch túto príležitosť využil a vždy, keď to bolo možné, spoločnosť oboznamoval s prírodnými pomermi v Tatrách a rodine navyše daroval 60 veľmi dobre usušených vzácnych rastlín, za čo si vyslúžil vďaku a uznanie. S rastúcim úspechom kúpeľov si zotavení hostia stále viac uvedomovali ich liečivé účinky. Manželka levočského kapitána Görgeyho, rovnako ako istá neznáma dáma, sa vyliečila zo ženských problémov. Stoličný prísažný Doloviczeny sa za desať dní zbavil bolestí súvisiacich s hemoroidmi. Kuchár vicežupana Horvátha Vitelko sa vyliečil z ochorenia močového mechúra. Kúpeľný kuchár Graf sa zotavil z črevných kŕčov. Mladé kúpele sa mohli pochváliť ešte aj inými úspechmi. V zime Mauksch roztriedil svoje rastliny, dokončil herbár, a nakoľko mu to jeho úrad dovoľoval, venoval sa teoretickým vedám.

V nasledujúcom roku 1797 prišiel gróf Štefan Csáky do rastúceho Smokovca ku „Kyslému prameňu“ už 21. mája. Mauksch ho navštevoval raz týždenne. Nemal z toho síce žiaden materiálny prospech, ale mal takto početné príležitosti zoznámiť sa s najvýznamnejšími prírodovedcami z celej Európy.”

Z uvedených citácií je zrejmé, že Samuel Weber vôbec nepíše o tom, že Tomáš Mauksch postavil v roku 1793 prvú budovu vznikajúcej osady. Teda v denníku o tom nie je zmienka! Jediné zavádzajúce tvrdenie sa týka roku 1795 a poverenie Maukscha výstavbou kúpeľov. Tomu sa budem podrobne venovať pri interpretovaní presného znenia, ako túto skutočnosť popisuje samotný Mauksch.

Kto ešte čítal Maukschov denník?

V roku 1903 Karol Bruckner (1863-1945), vtedajší riaditeľ lýcea v Kežmarku, vo svojej správe o školskom roku 1902/1903 evanjelického dištriktuálneho lýcea v Kežmarku, píše:

,,Podľa historických zdrojov sa gróf Móric Beňovský narodil v roku 1741 vo Vrbovom v Nitranskej župe. Ako poručík sa zúčastnil na vojne v Sliezsku. Pri návšteve svojich príbuzných v Poľsku sa zaplietol do poľskej revolúcie. Bojoval proti Rusom. Bol ťažko zranený. Po prevezení do Maďarska sa dostal do opatery rodiny Henschovcov v Spišskej Sobote. Po uzdravení si vzal za ženu svoju ošetrovateľku Alžbetu Henschovú. Čoskoro však opäť odišiel do Poľska a ako plukovník opäť bojoval proti Rusom. Čoskoro sa dostal do ruského zajatia a bol poslaný do vyhnanstva na Kamčatku. V roku 1771 ušiel. V roku 1774 sa usadil na Madagaskare, kde sa stal kráľom domorodcov. V roku 1783 sa vrátil do Európy. Vtedy sa stalo, že keď sa vrátil do Vrbového, kde hospodárila jeho manželka, spolu s ňou navštívil svojich príbuzných v Spišskej Sobote… Rodina Ruhmannovcov, pochádzajúca z rodu Hensch-Maukschovcov, ktorá žije v Kežmarku, s úctou uchováva a vystavuje Beňovského relikvie. Beňovský zomrel v roku 1786 v blízkosti ostrova Maurícius, kde bojoval proti Francúzom a bol zranený. Údaje o jeho živote a sobáši v Spišskej Sobote som prevzal z rukopisu vtedajšieho evanjelického farára Tomáša Maukscha.”

V roku 1907 Dr. Győző (Viktor)* Bruckner (1877-1962) vo svojej práci: Z histórie evanjelického lýcea v Kežmarku v úvode píše:

,,Históriu protestantského lýcea v Kežmarku napísal veľmi erudovaný István Palcsó, ale počas svojho výskumu v mestských, cirkevných a lyceálnych archívoch v Kežmarku som opakovane narazil na informácie, ktoré som v písomnej histórii lýcea nenašiel a ktoré, zdá sa, unikli pozornosti vzdelaného učenca.

Nedávno som vďaka láskavosti Pavla Kolbenhayera, občana Kežmarku, narazil na rukopis obsahujúci autobiografiu Tomáša Maukscha, bývalého prorektora v Kežmarku, ktorý obsahuje prvotriedne kultúrno-historické podrobnosti o vnútornom živote luteránskeho lýcea v Kežmarku, jeho vyučovacích metódach, situácii učiteľov a akademickej reputácii celej inštitúcie, o ktorých István Palcsó tiež nevedel.

Turistické aspekty, ktoré vo veľkej miere figurujú v autobiografii Tomáša Maukscha, už boli zozbierané a publikované Samuelom Weberom v ročenke Karpatského spolku z roku 1903, zatiaľ čo my v súčasnosti sumarizujeme údaje týkajúce sa výlučne verejného školstva.

Mauksch bol vzdelaný, dôveryhodný človek, najskôr učiteľ, potom kňaz v Bardejove a neskôr vo Veľkom Slavkove. Vzhľadom na jeho postavenie kňaza nemôžeme predpokladať, že by vo svojej autobiografii úmyselne písal nepravdy, a už aj jeho úvod odhaľuje úprimnosť jeho duše. Svoju autobiografiu píše pre seba, aby si ju mohol prečítať vo vysokom veku a zamyslieť sa nad spomienkami na minulosť.

Šťastnou náhodou som mohol porovnať niektoré z jeho údajov, ktoré obsahovali veľmi ostrú kritiku, s údajmi v zápisniciach uchovávaných v mestských archívoch a zistil som pozoruhodnú zhodu medzi týmito dvoma záznamami.

Mauksch je silný kritik, ale jeho kritika je zvyčajne založená na skutočných okolnostiach, aj keď jeho osobný názor sa nám často nezdá úplne nestranný a objektívny. Pri hodnotení udalostí a turbulentných situácií, do ktorých bol sám zapojený, často nie je schopný povedať bezpodmienečnú objektívnu pravdu, ale chcel by som ešte raz zdôrazniť, že to nerobí úmyselne, ale v dôsledku jednostranného posúdenia situácie. Maľuje živý obraz života na protestantskom lýceu v Kežmarku; nezakrýva nedostatky inštitúcie, hoci tam sám študoval a dokonca aj učil. Zblízka videl nespravodlivosti školského života a nedostatok autonómie a o všetkom otvorene a úprimne informuje. Pozoruje vyučovacie metódy svojich učiteľov a spolužiakov; podrobne opisuje didaktický prístup Moesa, zástupcu riaditeľa; odhaľuje zákerné intrigy, závisť a márnosť Adama Podkoniczkého, riaditeľa lýcea, na ktorého si s odporom spomína aj barón Gábor Prónay. Stručne povedané, predstavuje školu so všetkými jej vzostupmi a pádmi a poskytuje nové informácie o živote Jána Klaniczu, ktorý korešpondoval s Františkom Kazinczym a spomína ho aj Ján Váczy vo svojej práci Kazinczyho korešpondencia.”

V roku 1913 v novinách Karpathen Post 24. júla píše Karol Bruckner vo svojom článku Aus einem alten Tagebuch, okrem iného toto:

,,V týchto pochmúrnych, bezútešných, daždivých letných dňoch, keď ani najvzdelanejší ľudia neodolajú a počasie sa stáva témou rozhovorov, často počuť poznámky, že ani najstarší ľudia si nepamätajú takéto psie počasie.

Do akej miery táto poznámka zodpovedá skutočnosti, nechajme otvorené, pretože nemáme možnosť s týmito najstaršími ľuďmi porovnávať minulé a tohtoročné poveternostné podmienky. Že však aj naši predkovia trpeli nepriaznivým počasím veľmi, možno aj oveľa viac ako my, nám došlo, keď sme sa nedávno dostali do rúk starú kroniku, ktorú napísal Tomáš Mauksch, bývalý profesor na Kežmarskom Lýceu, neskôr farár v Bardejove a Veľkom Slavkove a nakoniec súkromný učenec v Kežmarku. Mauksch, ktorému vďačíme okrem iného aj za opis Vysokých Tatier, začína svoj denník, ktorý je v súčasnosti majetkom pána Pavla Kolbenhayera, ktorý nám ho poskytol na použitie, pomerne stručnou autobiografiou a potom pokračuje vo svojich zápiskoch, ktoré sa týkajú hlavne poveternostných podmienok, ale spomína aj na iné dôležité udalosti, od roku 1794 do roku 1832.”

Kto na základe denníka Tomáša Maukscha ako prvý opísal skutočnú a pravdivú históriu vzniku osady Sauerbrunn?

Dr. Johann Liptak — Dr. Johann Lipták (zdroj: Múzeum Kežmarok)

Johann Lipták (1889-1958), rodák z Veľkej, sa v školskom roku 1911/12 vrátil tam, kde už ako žiak študoval – na evanjelické gymnázium v Kežmarku a vyučoval tam latinčinu a dejepis. Túto prácu vykonával s veľkou radosťou a celým srdcom viac ako 33 rokov až do evakuácie školy v septembri roku 1944. Hneď na začiatku jeho učiteľského pôsobenia okamžite upútala jeho pozornosť rozsiahla knižnica gymnázia, vybavená veľkým množstvom starých a cenných kníh. S radosťou sa ujal úlohy zaznamenať a usporiadať približne 52 000 zväzkov. Jedným z jeho prvých pozoruhodných nálezov pri tejto práci bol zožltnutý rukopis v latinčine s názvom „Historický geografický opis slávnej Spišskej krajiny v Hornom Uhorsku“, zostavený rektorom kežmarského gymnázia Jurajom Bohušom. Lipták preložil ťažko čitateľný rukopis. Vedomosti o histórii a geografii Spiša, zapísané pred 200 rokmi, boli od apríla 1912 uverejňované v mnohých pokračovaniach v týždenníku Karpathen Post.

Nielen archív gymnázia usporiadal a využíval, ale prevzal aj zodpovednosť za reorganizáciu mestských archívov v Kežmarku a Ľubici. Práca v týchto archívoch podporila jeho výskum histórie a kultúry Spiša a jeho zaradenie do európskeho kontextu. Po prvej svetovej vojne a vzniku Československa bolo lýceum premenené na reálne gymnázium.

V tom čase bol Dr. Johann Lipták ako vedúci historik regiónu nespochybniteľný a uznávaný. Okrem mnohých publikácií v časopisoch napísal k 400. výročiu založenia kežmarského gymnázia dielo Geschichte des evang. Distriktual-Lyzeums A.B. in Kesmark. Kniha sa v politicko-historických kapitolách podrobne zaoberá aj školstvom v Kežmarku od roku 1392, reformáciou a protireformáciou, obdobím osvietenstva (1760-1839) a obdobím nacionalizmu, ktoré Lipták definuje ako obdobie od roku 1839.

Za všetky tieto práce získal v roku 1937 cenu princa Eugena Savojského, ktorú udeľovala nadácia Johanna Wolfganga Goetheho. Túto cenu udeľovala každoročne Viedenská univerzita za vedecké, kultúrne a umelecké výkony v oblasti juhovýchodného Nemecka. Aj keď je táto cena dnes vnímaná kriticky, historická práca J. Liptáka nie je podriadená žiadnemu politickému prúdu tej doby.

V septembri 1944 bolo gymnázium uzavreté kvôli blížiacej sa fronte a žiaci boli evakuovaní. Dr. Johann Lipták spolu s niekoľkými ďalšími učiteľmi sprevádzal transport. Najskôr smeroval do Rossatzu v Dolnom Rakúsku a potom do Niederaltaichu v Bavorsku. Lipták, ktorý sa v roku 1915 oženil a mal tri deti, našiel ubytovanie u svokrovcov svojej dcéry vo Warsteine vo Vestfálsku.

Pri založení „Pomocného výboru pre evanjelických Slovákov nemeckého pôvodu“ 6. augusta 1946 v Stuttgarte bol za duchovného predsedu zvolený farár Desider Alexy a za prvého svetského predsedu Johann Lipták. Pomocný výbor sa staral o usadenie sa evanjelických Slovákov nemeckého pôvodu v neskôr založenej Spolkovej republike Nemecko a od svojho založenia sa snažil o budovanie a udržiavanie kontaktov s rodnými obcami a propagoval porozumenie, odpustenie a zmierenie.

Johann Lipták naďalej zostal vedecky aktívny, písal historické príspevky a vydal prvých 10 zväzkov Karpatenjahrbuch. Vedúcu funkciu v pomocnom výbore vykonával až do svojej smrti 18. decembra 1958 vo Warsteine. Jeho práce o Nemcoch na Spiši ho spravili nezabudnuteľným.

Predpokladám, že niekedy v roku 1935, keď v letných mesiacoch Dr. Johann Lipták usilovne pracoval na usporiadaní aj lyceálneho archívu, ktorý dovtedy ležal v rôznych debnách a truhlách, čiastočne na policiach s knihami, sa do rúk Johanna Liptáka dostal denník Tomáša Maukscha. Pretože vo svojej Geschichte…, vydanej v roku 1933, dvakrát v odkazoch pod čiarou jednoznačne píše, že denník bol stále vo vlastníctve Wilhelmíny Kolbeheyerovej. A až keď sa denník dostal do zbierkového fondu archívu lýcea, začal Johann Lipták tento denník aj čítať a prepisovať. Prekladať ho nemusel, denník je písaný rukou kurentom. Ako sa o tejto skutočnosti dozvedel Gyula Andor Hefty, je zatiaľ záhadou. Podstatné je to, že na základe takto spracovaného denníka a hlavne hodnoverných údajov z neho, pristúpil Hefty k svojmu jedinečnému seriálu publikovanému v roku 1937 v novinách Karpathen Post pod názvom: Bad Altschmecks, seine Vergangenheit und Gegenwart.

Gyula Andor, Hefty (1888-1957) sa narodil 14. februára 1988 v Bratislave. Tam študoval na gymnáziu a potom na univerzite v Budapešti. Neskôr sa stal výborným horolezcom. Jeho častými spolulezcami boli najmä prof. Alfréd Grosz, Lajos Rokfalusy a Gyula Komarnicki.

Okolo roku 1911 sa usadil v Kežmarku, kde sa stal učiteľom dejepisu na Obchodnej škole, kde vyučoval až do roku 1919. Počas svojho pôsobenia v Kežmarku bol aktívnym účastníkom a organizátorom činnosti Uhorského karpatského spolku a po roku 1919 Karpathenvereinu, v ktorom bol 20 rokov tajomníkom a redaktorom nemeckého vydania ročenky spolku.

Jeho aktivity zahŕňali horolezectvo, školenie horských vodcov, horskú záchranu, lyžovanie a propagáciu turistiky. Bol jedným z redaktorov časopisu Turistaság és Alpinizmus, vedúcim literárnej sekcie a neskôr šéfredaktorom. Od roku 1916 bol šéfredaktorom týždenníka Karpathen Post, v rokoch 1918 až 1923 šéfredaktorom časopisu Turistik und Alpinismus a v rokoch 1924 až 1933 jeho nástupcu Turistik, Alpinismus, Wintersport. Istý čas bol aj správcom Téryho chaty.

Po I. svetovej vojne sa prostredníctvom novín Karpathen Post usiloval o vytvorenie samostatnej Spišskej republiky, ktorá mala byť vyhlásená 6. decembra 1918. V tom čase sa aj oženil s Margitou Braunovou. Po obsadení Kežmarku čs. vojskom bol prepustený zo školy a 20. februára 1919 zatknutý. Pretože nechcel, aby bola jeho rodina kvôli jeho politickému postoju znevýhodnená, do Tatranskej Polianky odišiel sám. A tam začal intenzívne pracovať na propagácii cestovného ruchu v Tatrách.

Ako slobodomurár sa mnohokrát vyslovil proti nacistickej hrozbe. V roku 1938 podstúpil náročnú operáciu, perforované slepé črevo. Štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobudol spolu s manželkou a deťmi 13. decembra 1939. Niekedy v tom čase sa dozvedel, že za svoje protinacistické výroky má byť tretíkrát uväznený. Na to nečakal a odišiel cez Košice do Budapešti – na mesiac, ale už sa nevrátil. Do vypuknutia druhej svetovej vojny pracoval ako propagátor Sedmohradska v Tirgu Mures, potom sa presťahoval do Budapešti. G. A. Hefty zomrel 3. decembra 1957 v Budapešti.

Takže už v roku 1937 vypracoval G.A. Hefty prvú ucelenú, podrobnú a pravdivú históriu vzniku a postupného rozvoja tejto osady od roku 1793, zostavenú na základe hodnoverných podkladov. Čo vlastne o založení Smokovca píše vo svojej epochálnej práci Gyula Andor Hefty? Tu je potrebné zdôrazniť, že Hefty rozlišoval medzi rokom založenia osady a rokom založenia kúpeľov.

V prvej časti, publikovanej v Karpathen Post 12. júna 1937, sa okrem iného píše toto:

Karol Wünschendorfer hovorí o založení Smokovca nasledovné: (v ročenke Uhorského karpatského spolku z roku 1875)*

,,V roku 1797 gróf Štefan Csáky, nadšený nádhernou polohou tohto miesta, požiadal svoju sestru, ktorá bola majiteľkou tohto pozemku, o povolenie postaviť si tu dva domy pre vlastné potešenie, čo mu sestra povolila pod podmienkou, že potrebné drevo získa odinakiaľ. Gróf Štefan Csáky dal potom na svojom panstve v Iliašovciach vyrúbať potrebné drevo a postaviť budovy, ktoré potom rozobral a preniesol do Smokovca a tam ich postavil – ide o tri najstaršie domy spolu s drevenou kaplnkou, z ktorých dnes stojí len jeden s dátumom 1797.”

Toto zobrazenie vysoko uznávaného vedca sa odvtedy dostalo do všeobecného povedomia priateľov Tatier a stalo sa aj základom osláv 140. výročia. Sám Starý Smokovec používa vo svojom znaku rok 1797.

Tento rok založenia je však nesprávny. Necháme hovoriť súčasníkov. Dr. Johann Weiß von Dercseny píše vo svojej práci: Einige Beiträge zur Geognostischen Oriktognosie der Karpatischen Zipser Alpen v letných mesiacoch 1796-97:

,,Dokonca aj ubytovanie je v týchto drsných horách možné až odvtedy, čo gróf S. Csáky pred niekoľkými rokmi postavil na južnej strane Sauerbrunn a na severovýchodnej strane pán B. Palotsay postavil železiarne”.

Veľmi zaslúžilý Samuel Bredeczky nám však môže poskytnúť ešte presnejšie informácie o dobe, kedy bol Smokovec založený. Vo svojej “Topographisches Taschenbuch für Ungarn, auf das Jahr 1802” píše v liste s dátumom “Den 29-sten August 1795“:

,,Tu sedím takmer uprostred Karpát v pohodlnom dome a v duchu ďakujem dobrému grófovi Csákymu, že sa tak filantropicky staral o seba a o iných a že postavil tento hostinec v Schlagendorfer-Sauerbrunne”

Smokovec teda nebol založený v roku 1797, ale najneskôr v roku 1795.

V druhej časti, vydanej v Karpathen Post 19. júna 1937, píše Hefty toto:

Vďaka láskavosti Prof. Dr. J. Liptáka tu môžem uverejniť niektoré úryvky z denníka Veľkoslavkovského kňaza Tomáša Maukscha (rukopis v kežmarskom lyceálnom archíve), ktoré presne a nanajvýš spoľahlivo osvetľujú okolnosti založenia kúpeľov.

Mauksch píše v roku 1794:

,,Keď gróf v lete 1793 opustil Sauerbrunn, požičal mi kľúč od budovy, ktorú tam dal postaviť. Sotva sa to dozvedeli moji kolegovia a iní páni z okolia, už ma často oslovovali, aby som im dal kľúč, lebo v tom čase tam okrem grófskej chaty nebola žiadna iná budova. Mal som problém chodiť častejšie do Sauerbrunnu, lebo som nechcel zveriť nábytok v chate len tak niekomu, ale robil som to rád, hoci niektorí páni tam s vybavením zaobchádzali veľmi drzo, čo sa mi nemohlo páčiť.”

Z týchto informácií je zrejmé, že prvou budovou v Sauerbrunne bola poľovnícka chata, ktorú tu dal na jar roku 1793 postaviť gróf Štefan Csáky. Tento rok potom niektorí autori zaznamenali aj ako rok založenia kúpeľov. To však nie je správne, pretože gróf dal postaviť poľovnícku chatu len pre vlastnú potrebu, a aj keď ju sprístupnil svojim známym, na kúpele v tom čase nemyslel.

Okolnosti ho však nevyhnutne viedli k založeniu kúpeľov. Sauerbrunn bol po desaťročia základňou pre poľovačky a výlety do hôr, najmä do Studených dolín, a keď sprístupnil poľovnícku chatu, počet hostí zrazu prudko stúpol. Môžeme to opäť vidieť z Maukschovho denníka:

“Minulé leto 1794 prišiel gróf v júni do Sauerbrunnu, kde som ho opäť navštívil ako predtým. Grófka, ktorá je tu známa ako vzdelaná dáma, tam bola tiež niekoľko dní, kde som ju videl a hovoril s ňou po prvýkrát. Kým tam bola grófka, spomínaný D. Weiß zo Zemplínskej župy priviedol so sebou istého viedenského opáta HE Arnolda…. keď grófka na druhý deň odišla s D. Weißom do kúpeľov v Novej Ľubovni, abbé Arnold išiel s ňou, ja som potom každý týždeň navštevoval grófa a našiel som tam veľa zábavy”.

Dr. J. Lipták, v súčasnosti najlepší znalec týchto záležitostí, zastáva názor, že to nebol Mauksch, ale Dr. Johann Weiß von Dercsény, náš tu i predtým spomínaný Spišskosobotský rodák a uznávaný prírodovedec, ktorý grófa presvedčil, aby postavil budovu – hostinec, najmä pre hostí. Ten bol skutočne postavený na jar roku 1795, o čom Mauksch uvádza nasledovné:

“Mesiac máj 1795… Napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam Jeho Excelencia HE. gróf Štefan Csáky postavil kúpele v Sauerbrunne. Mám veľa práce, ktorá ma veľmi zamestnáva, a v prípade núdze musím zabezpečiť aj jedlo a iné drobnosti pre pracovníkov, kto vie, či za to dostanem poďakovanie?“

“Mesiac Júl… Koncom mesiaca Jeho Excelencia gróf Štefan Csáky opustil Sauerbrunn. Tentoraz som za ním chodil len raz týždenne a domov som sa vracal večer.“

“Mesiac Jún 1796 … Sedemnásteho prišiel do Sauerbrunnu gróf Štefan Csáky a v nasledujúcu nedeľu prišiel D. Weiß s rytierom da Camera, pôvodom Brazílčanom, ktorého poslala portugalská kráľovná…”.

Gróf Štefan Csáky si v kúpeľoch veľmi užíval; Mauksch vo svojom denníku rok čo rok uvádza, ako dlho tam gróf Csáky trávil čas a akých vzácnych hostí prijímal. Okrem iného čítame:

“1797 Toto leto gróf Csáky prišiel 25. mája a po piatich týždňoch odišiel. “Šestnásteho som bol aj s Gregorom von Berzeviczy a dánskym šikovným maliarom Stunderom v Malej Studenej doline Kohlbachu, kde HE. Stunder nakreslil niekoľko situácií, možno budú vyryté do medi.”

“1798 Gróf Štefan Csáky prišiel začiatkom tohto mesiaca (júl)* a v Sauerbrunne sa zdržal len 3 týždne, navštívil ma na ceste tam a späť a správal sa ku mne veľmi zdvorilo.”

Potom Mauksch o Sauerbrunne niekoľko rokov mlčí, ale zrazu čítame:

„1804 aug. Avšak gróf Stephan Csáky prišiel o panstvo Schlagend-Sauerbrunn, on neprišiel a pravdepodobne ani nikdy nepríde, a na mňa zabudol. Od tohto muža som nemal žiadne priame výhody, ale nadviazal som u neho mnoho známostí, ktoré ma povzbudili k štúdiu prírody.“

Mauksch bol tiež dobrým poradcom grófa Carla Csakyho a v roku 1806 ho okrem iného priviedol do “Völkgrund”.

V roku 1797 tu už stáli minimálne dve budovy, ak sa dá veriť Wünschendorferovmu opisu, tak tri a drevená kaplnka. Na jednom z domov bol dátum 1797, na druhom drevená tabuľa s týmto nápisom:

„Praeteriens isthic, paulurn subsiste, viator
Et mireris opus sub pede Carpathico,
Quod Stephanus Csaky populari ductus amore
Ponit, ubi nudum erat ante solum”

Tu sa končí rekapitulácia doteraz známych skutočností z Maukschovho denníka v podaní renomovaných a uznávaných autorov, členov Uhorského karpatského spolku. Skôr než pristúpim k priamemu prezentovaniu textov denníka, musím ešte pripomenúť jednu veľmi dôležitú skutočnosť. Keď som v doterajšom popise dejinných udalostí stále písal o tom, že druhé významné dielo Tomáša Maukscha, jeho Wegweiser durch die Zipser karpatischen Alpen, ostalo nevydané, tak to už neplatí. Pretože v roku 2024 bol v Budapešti vydavateľstvom Püski vydaný preklad tohto Maukschovho rukopisu, stále uloženého v rukopisnom archíve Maďarskej akadémie vied v Budapešti, ktorý preložil Ákos Neidenbach. Názov jeho diela je: Mindent a Tátráért. Egy régi Tátra-kutató rendkívüli, tudományos dolgozata és botanikája. A tak po 177 rokoch tlačou vyšlo fenomenálne, doteraz toľkokrát spomínané dielo Tomáša Maukscha a symbolicky bolo vydané v maďarčine. Ono mohlo byť vydané aj skôr, niekedy po roku 1972, ale to by zase bolo vydané v poľštine. (Józef Szaflarski sa pripravoval na jeho kompletné spracovanie.)*

Mindent a Tátráért (kniha Ákosa Neidenbacha)

Ako zaujímavosť uvediem, že sporadicky sa z tohto nevydaného Maukschovho diela čerpalo. To znamená, že pre získanie informácií z tohto rukopisu musel v tom čase bádateľ osobne navštíviť Budapešť a v tomto rukopise listovať a čítať ho. Ako prvý, o ktorom mi je známe, že z neho čerpal, je Karol Kalchbrenner (1807-1886) a jeho článok: Ein Ausflug in das Kupferschächtenthal v ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1875.

titulná strana Wegweiser durch die Zipser karpatischen Alpen (zdroj: Attila Kovács)

Ďalšia známa osobnosť, ktorá tento Maukschov nevydaný rukopis čítala, bol Dr. Tivadar Posewitz (1851-1917). Zanechal o tomto diele prvú ucelenú charakteristiku vo svojom príspevku v novinách Karpathen Post 13. apríla 1899 v čísle 15. Doslovne citujem z jeho príspevku, ktorý Dr. Tivadar Posewitz nazval: Ein vergessenes Werk über die Tátra.

Medzi staršími bádateľmi Tatier v Spišskej oblasti (traja Buchholtzovci, Ch. Genersich, Friedrich Fuchs a ďalší) zaujíma Tomáš Mauksch výnimočné postavenie. Z jeho prác je známe len jeho malé dielo „Über die Witterung in der Zips, besonders unter den karpathischen Alpen“, zatiaľ čo jeho rozsiahle, dôkladné hlavné dielo sa, žiaľ, nedostalo do tlače. A predsa práve v týchto prácach sa odzrkadľuje jeho jemný pozorovací talent a presné vedomosti. Názov diela je nasledovný:

„Wegweiser durch die Zipser karpatischen Alpen oder Beobachtungen und Erfahrungen in den Zipser karpatischen Alpen, angestellt von Thomas Mauksch, privatisierendem Gelehrten zu Késmárk in der Zips.
Herausgegeben und mit einigen Anmerkungen begleitet von seinem vieljährigem Freunde Dr. Georg Carl Rumy aus Iglo in der Zips.”

Počas večerov svojho dlhého života sa Mauksch pustil do zapisovania svojich rôznorodých pozorovaní (jeho predslov je datovaný rokom 1828) a zveril vydanie svojho diela svojmu priateľovi Dr. Rumymu, ktorý žil vo Viedni. Nenašiel sa však žiadny vydavateľ, a tak sa rukopis po smrti Dr. Rumyho stal majetkom Maďarskej akadémie vied v Budapešti.

To je dôvod, prečo sú práce Tomáša Maukscha tak málo známe, a pritom, ako sa domnievam, zaujímajú vynikajúce miesto medzi bádateľmi Spišských Tatier.

Každý voľný čas, ktorý mu zostával po práci, trávil v prírode a tak počas dlhých rokov uskutočnil bohaté a rozmanité pozorovania.

Mauksch bol všestranný učenec, čo sa odzrkadľuje aj v jeho dielach. Venoval sa najmä botanike a meteorológii, ale dotkol sa aj zoológie a geológie, bez toho, aby upadol do dobrodružných teórií, ako to niekedy robil Ch. Genersich. To, aký pozorovateľ bol Mauksch, dokazuje už samotná skutočnosť, že mu neunikli staršie stopy ľadovcov v Tatrách, najmä v Meďodoloch, ktoré podrobne opisuje. V tej dobe však ešte nikto nemyslel na vplyvy ľadovej doby, a tak Mauksch ako príčinu „záhadných“ nánosov uvádza morské a vodné záplavy. Rovnako si všimol zvláštne formovanie údolí, ktoré pripisoval tej istej príčine. Mauksch bol samouk a za svoje rozsiahle vedomosti vďačil najmä samoštúdiu, čo je o to pozoruhodnejšie, ak si uvedomíme, že na začiatku tohto storočia bol Spiš ešte úplne odrezaný od sveta, kontakt s odborníkmi bol ťažký a nákup odborných publikácií bol veľmi nákladný.

Mauksch bol poradcom a často aj sprievodcom a vodcom vedcov, ktorí navštívili Tatry, Angličana Townsona a botanika Wahlenberga, a najmä pomáhal poslednému menovanému svojimi botanickými vedomosťami a znalosťami miestnych pomerov v horách, čo obaja vedci ocenili pochvalnými slovami.

Mauksch nenavštívil severnú časť Tatier a ani údolia západne od Velickej doliny nepoznal z vlastnej skúsenosti. Z vrcholov vystúpil len na Slavkovský štít a sprevádzal anglického vedca Townsona až k pozostatkom baní na Kriváni, kde sa kvôli zlému počasiu vrátil späť. Zvyšnú časť Tatier poznal veľmi dobre, najmä dolinu Bielej vody a Meďodoly, ktoré opisuje tak podrobne a dôkladne ako nikto pred ním ani po ňom. Tu našiel aj najbohatší botanický úlovok.

V jeho dielach sú zaznamenané iba jeho vlastné cenné pozorovania a pridal len niekoľko barometrických meraní výšok od Wahlenberga.

Jeho dielo napísané veľkým písmom má 422 strán. V ňom opisuje názvy a polohu Álp, rovinu pod nimi, výšku, pohoria a ľadovce, tvar alpského reťazca a tvar ich údolí, alpský vzduch a vodné meteorické javy a pridáva jednotlivé príbehy.

V topografickej časti spomína Ždiarsku dolinu, Belianske Tatry ako aj Meďodoly, vrcholy Lomnický a Huncovský štít, obe Studené doliny, Slavkovský štít a Velickú dolinu, Gerlachovský štít a ostatné vrcholy na západe až po Kriváň.

V botanickej časti uvádza rastliny, ktoré nazbieral, usporiadané podľa Linného systému; v zoologickej časti uvádza živočíšne druhy Tatier.

Mauksch zaujíma medzi staršími bádateľmi Tatier výnimočné miesto, najmä vďaka svojej všestrannosti a je to práve vďaka tomuto schopnému, neúnavnému a aktívnemu mužovi, ktorý v Tatrách dosiahol výnimočné výsledky, že súčasná generácia upriamuje pozornosť na jeho, žiaľ, neznáme dielo „Sprievodca po spišských Karpatských Alpách“.

Dr. Th. Posewitz.

Nastal čas…

Až publikovaním tohto skoro zabudnutého diela bolo definitívne rozhodnuté, že konečne nastal čas pustiť sa do prekladu aj Maukschovho denníka. Pretože takto bude možné porovnávať popisy udalostí od jedného autora napísané v rôznych časových odstupoch. A hlavne sa konečne dozvedieť pravdu! Ako píše v úvode svojho denníka, začal ho Mauksch písať v roku 1794 (jeseň až zima)*, kde celý jeho obsah od začiatku má formu spomienok na jeho najranejšie detstvo, jeho cesty za vzdelaním, pôsobenie na evanjelickom lýceu v Kežmarku, pastoračnú činnosť ako farára v Bardejove a od roku 1786 vo Veľkom Slavkove. Až v týchto spomienkach dospel k zime roku 1794, ktorú celú trávil doma na fare a tento pokojný čas využil na literárnu činnosť. V denníku spísal svoju biografiu a tiež osudy a protivenstvá jeho rodiny. Ako skutočný denník (po mesiacoch)* ho už začal písať až od januára roku 1795.

Svojho „Sprievodcu po Karpatoch“ začal písať v roku 1826 a obsahuje jeho poznatky a pozorovania z ciest vykonaných po Vysokých Tatrách od roku 1771. Ale jeho „Sprievodca“ neobsahuje len meteorologické, topografické, geologické, mineralogické, botanické a zoologické pozorovania, ale v samostatnej časti nazvanej „Slavkovský štít a Velická dolina“ obsahuje, na moje veľké prekvapenie, aj niekoľko jeho opisov a názorov na dianie vo vtedajšom Sauerbrunne.

K presnému opisu udalostí roka 1793, teda roku vzniku prvej budovy pri prameni Kyslej vody, veľmi dobre poslúži aj cestopis „Travels in Hungary“ od Roberta Townsona (1762 – 1827), ktorý tam práve vtedy so samotným Maukschom osobne aj bol.

Takže po tomto rozsiahlom, ale veľmi dôležitom a nutnom úvode, pristúpim konečne k prezentácii samotného denníka Tomáša Maukscha.

Denník Tomáša Maukscha

Jeho úvodná strana obsahuje názov, ktorý dal svojmu denníku sám Mauksch:

Tagebuch, worin die merkwürdigen Ereignisse und Umstände meines Lebens, sowie andere wichtige Begebenheiten, besonders über die Witterung enthalten sind. Angefangen im Jahr 1794, verfasset von Thomas Mauksch, gegenwärtig in meinem Predigeramte zu Gr.-Schlagendorf in der Zips.
(Denník, v ktorom sú zaznamenané pozoruhodné udalosti a okolnosti môjho života, ako aj iné dôležité udalosti, týkajúce sa najmä počasia. Začal som ho písať v roku 1794, autorom je Tomáš Mauksch, v súčasnosti pôsobiaci ako kazateľ vo Veľkom Slavkove na Spiši.)

Pod týmto textom je na prilepenom kúsku papiera jeden veľmi zaujímavý text:

Dieses Tagebuch von Pf(arrer)*. Mauks(ch)* der(m)* Bruder meiner Urgroßmutter Eva v. Toperczer, gehört nach meinem Ableben dem Kesmarker Lyzealarchiv
Vilma Kolbenhayer.
Tento denník farára Maukscha brata mojej prastarej matky Evy Toperczerovej, patrí po mojom dožití archívu kežmarského lýcea.
Vilma Kolbenheyer.

Tu je jasne napísané, kto denník vlastnil – Vilma Kolbenheyerová a až po jej smrti sa dostal do archívu kežmarského lýcea. Teda tým sa potvrdzuje skutočnosť, že tento denník nikdy nebol v knižnici Maďarskej akadémie vied v Budapešti.

vpravo dole datum narodenia Tomasa Maukscha — Vpravo dole dátum narodenia Tomáša Maukscha, napísal ho on sám?

Ďalšou skutočnosťou, ktorá zaujme každého, kto v ňom začal listovať, je, že jeho strany nie sú číslované, narozdiel od jeho „Sprievodcu“. A hneď na prvej strane už samotného textu denníka zaujme ďalší nepochopiteľný údaj. A tým je dátum narodenia. Ako je vidieť na obrázku, je tam jasne napísané: 30. Dec. Ale čo je na prvý pohľad zvláštne, tento údaj je tam akoby dopísaný dodatočne, atrament má inú farbu a označenie mesiaca je napísané latinkou, keď vo väčšine prípadov Mauksch používal latinské tvary. Presné znenie celého zápisu je teda:

Geboren bin ich in Käßmark im Jahr 1749 dt: 30. Dec.
(Narodil som sa v Kežmarku 30. decembra roku 1794.)

Pričom podľa Samuela Webera sa narodil 20. decembra 1749 (ako evanjelický farár to určite zistil z príslušnej matriky)*.

Tento stručný opis úvodných strán denníka predkladám kvôli tomu, že pred polstoročím tu bol niekto, kto v tomto denníku dokázal čítať medzi riadkami a dokonca spoznal aj mentalitu samotného Maukscha. A popri tom nezaregistroval také závažné tu prezentované skutočnosti, ktoré sú na týchto dvoch úvodných stranách denníka. Preto všetky ťažiskové zistenia v denníku zaznamenané budem dokladovať fotokópiou príslušného originálneho textu písaného Maukschovou rukou. Vysvetlivky k niektorým častiam jeho textu vsuniem priamo pod tento text a bude označený v zátvorkách ( )*.

Ďalšou zarážajúcou skutočnosťou je, že v denníku chýbajú štyri strany, museli byť fyzicky odstránené až po zápise skutočností na nich, pretože texty na nasledujúcej strane nenadväzujú. Kto a kedy a prečo to urobil, to je zatiaľ záhada.

Pre poznanie pravdivého príbehu Sauerbrunnu začnem citovať pasáže z denníka počnúc rokom 1786, teda kedy Tomáš Mauksch prijal pozvanie farnosti vo Veľkom Slavkove a ujal sa miesta evanjelického farára. Tomáš Mauksch vo svojom denníku píše:

,,Niekedy sa mi podarí svojím prejavom, na ktorý som venoval málo času, ohromiť svoje publikum, zatiaľ čo inokedy sa mi to napriek dlhej príprave nepodarí. Vôbec si myslím, že je ťažšie kázať s vrelosťou necitlivým roľníkom ako citlivým mestským obyvateľom. Dedina musí s kazateľom súcitiť, inak aj ten najlepší kazateľ zostane chladný. Okrem bežných nedeľných a sviatočných prejavov prednesiem aj krátky smútočný prejav za každého ženatého zosnulého, keďže ľudia si, priznávam, z lakomosti nedovolia poriadne pohrebné kázne. Tu sa teda pochovávajú bohatí aj chudobní, hoci tí druhí zvyčajne nič neplatia. Katechizáciu v lete organizujem v obvyklom čase a okrem toho ročne počas troch týždňov s konfirmandmi, pričom vychádzam z malého katechizmu Luthera, možno sa mi podarí zaviesť nový Braunschweigský katechizmus. Je to ťažké, ale dospelé slúžky, ktoré sú v kostole také divoké ako kamzíky, majú niečo v hlave; konfirmandi, najmä chlapci, sú vo svojom učení šťastnejší. Veľkou výhodou pre mňa pri mojej vážnej práci je to, že tu môžem žiť bez nátlaku. Ak mám byť ešte dlho kazateľom, som tu vždy šťastnejší ako v Bardejove.

Počas prvých dvoch rokov bola tu mojou jedinou zábavou pochmúrna spoločnosť sedliakov a v lete dohľad nad stavebnými prácami a plné užívanie si najčerstvejšieho vzduchu. Pre štedrú a rozumnú spoločnosť som si však vybral otca HE: Samuela ab Hortisa, bývalého farára v Spišskej Sobote. Tento muž bol v mladosti usilovný a mal značné vedomosti; navyše bol úprimným priateľom a dobrým, ba až múdrym spoločníkom.”

(HE: Skratka oslovenia váženej osoby ktorú Mauksch používa v celom denníku. Môže to byť, podľa DWB – Das Deutsche Wörterbuch, napr.: Hochgeehrt=veľactený, vážený, Hochehrend=vysoko ctený, veľmi čestný)*

(Samuel Augustiny ab Hortis (1729-1792), rodák z Veľkej Lomnice, evanjelický duchovný, pedagóg, prírodovedec a etnograf. Jeho prastarý otec bol dvorným lekárom cisára Ferdinanda II., ktorý mu udelil predikát ab Hortis (zo záhrad), keď založil botanickú záhradu vo Viedni. Po ukončení štúdií pôsobil od roku 1758 na Spiši ako konrektor na evanjelickom lýceu v Kežmarku a od roku 1761 ako evanjelický farár v Spišskej Sobote. Okrem toho sa venoval geológii a mineralógii a publikoval aj práce v oblasti botaniky, matematiky, geografie, topografie, archeológie a histórie prevažne vo viedenských listoch.)*

(Tu sa ešte pozastavím nad Maukschovým tvrdením o dohľade nad stavebnými prácami. Nepíše o tom nič viac, že v akej súvislosti, nad akými stavebnými prácami prípadne kto ho na to poveril. Na toto Maukschovo tvrdenie budem odkazovať pri roku 1795, kedy sa v Sauerbrunne postavili kúpele.)*

,,Keďže však bol starý a slabý, mohol ma navštíviť len raz alebo dvakrát, zatiaľ čo ja som každý týždeň aspoň raz pešo chodil do Spišskej Soboty a vždy som našiel príležitosť porozprávať sa o mnohých užitočných veciach. Okrem toho som zriedka niekam chodil, okrem Kežmarku, keď som tam mal päť alebo šesťkrát do roka pracovné záležitosti; len zriedka navštevujem svojich ostatných kolegov zo susedstva, napríklad kvôli úcte alebo na prijímanie. Jedným z mojich problémov je otravovanie súčasného katolíckeho kňaza Matth. Stokkera.

Tento muž nemá žiadne morálne cítenie a neustále hľadá spôsoby ako ublížiť obci a mne. Vie, že katolícka vrchnosť mu v jeho počínaní nebráni a ja so svojou obcou nachádzam len mizernú ochranu; preto stále pokračuje vo svojich nespravodlivých požiadavkách, najmä keď mu v tom pomáhajú niektorí lichotiví roľníci, ktorí radi žijú na úkor obce. Je pre mňa smutné, keď vidím, že sebeckí členovia mojej obce sa stávajú zradcami svojej vlastnej viery. Bohužiaľ, je až príliš pravdivé, že takýto roľník je ochotný pre pohár vína alebo úrad v obci predať všetko, čo je pre ľudstvo sväté. Vďaka prozreteľnosti som doteraz prežil bez šľachtického inšpektora, ktorý by mohol brániť mňa a komunitu, hoci som nikdy nebol tichý pes, ale pri príležitosti som možno hovoril a konal slobodne.

Nechýbali mi ani iné nepríjemnosti, mnohé z nich som zapísal do cirkevného protokolu ako varovanie a poučenie pre môjho budúceho nástupcu; ale jednu históriu, ktorá sa týka nielen obce, ale aj mňa, chcem tu zopakovať. Pod sudcovským úradom vyššie spomenutého mäsiara Jána Kunscha nariadila župa, aby z každého miesta boli poslané 4 dievčatá do pradiarne v Levoči. Inde toto vlastenecké nariadenie nespôsobilo žiadny rozruch, ale tu ľahkoverný ľud začal mať podozrenie, že dievčatá budú poslané až do Košíc alebo dokonca do Belehradu, pretože práve prebiehala vojna s Turkami. Márne som sa snažil presvedčiť naivných roľníkov, aby si to rozmysleli, ale oni zostali bezútešní a skleslí kvôli svojim dievčatám rovnako ako kvôli paholkom, ktorí boli povolaní do armády.

Kunsch namiesto toho, aby poučoval ľudí, sa ako škodoradostný zloduch postaral o to, že práve v čase, keď som v sobotu kázal spovednú reč, boli štyri dievčatá ako regrúti násilím unesené a odvlečené. Na ulici sa ozval hluk, veľa ľudí vybehlo z kostola a ja, nevediac, čo ten rozruch znamená, som musel pred oltárom s ťažkým srdcom prehovoriť. Po vykonanej, ale narušenej modlitbe som sa až pred dvermi kostola dozvedel, čo sa stalo. Otcovia unesených slúžok prišli s krvavými hlavami a vytrhanými vlasmi a sťažovali sa mi na svoju núdzu. Utiekla jedna slúžka, jej otec bol prinútený ísť ju hľadať na koni, ale jej matka bola celú mrazivú noc uväznená v obecnej sýpke bez zimného oblečenia a pripútaná reťazami. Jej vystrašené dieťa, ktoré zostalo u hluchého starého otca, plačlivo kričalo, dostalo záchvat a o niekoľko týždňov neskôr zomrelo. Matka však stuhla od zimy a keď ju oslobodili, musela vyhľadať lekársku pomoc. Medzitým Kunsch so svojimi porotcami celú noc oslavoval pri víne, pive a pálenke tanquam re bene gesta, pretože to bolo na náklady obce.

Vražedný exces bol príliš veľký na to, aby zostal nepotrestaný, urazení roľníci prišli za mnou a požiadali ma o radu a pomoc, sám som bol vyrušený v kostole a keďže som sa proti tomu nahlas ohradil, Kunsch ma pokarhal. Napísal som teda materiály pre jednu inštanciu a dal som ich spracovať miestnemu učiteľovi a notárovi, aby ich upravili do patričnej formy, roľníci ich potom odovzdali slúžnemu HE: V. Vitalisovi, keďže ma HE: Vitalis dobre poznal, napísal som mu aj vlastnoručný list. Dlho to bolo bez úspechu, Kunsch musel napraviť škodu, pretože ako sudca spravoval spoločný majetok a podplatil svojich nasledujúcich sudcov, najmä vtedajšieho dvorného sudcu hladného Belizaya.

Jedného dňa prišiel Kunsch opäť za mnou do sakristie, keď bolo práve týždenné kázanie a začal ma prosiť o odpustenie za spôsobené urážky. Vtedy som si uvedomil, že dobrí sudcovia nemajú v úmysle poskytnúť dostatočné odškodnenie a ja som nemohol pomôcť chudobnému roľníkovi získať spravodlivosť. Krátko nato zomrelo dieťa, ktorého matka bola týraná; podľa miestneho zvyku ma pri pohrebe nasledovalo niekoľko sudcov. Počas chôdze som sa obrátil na porotcu, sedliaka Martina Patera, ktorý je však najväčším darebákom v dedine a učiteľom Kunschovej zlomyseľnosti, a vyčítal mu jeho zločin voči dieťaťu, ktoré sa teraz má pochovať. Sedliak, hoci som mu dal mierny trest, si túto pripomienku vzal k srdcu, sám bežal za sudcom a pravdepodobne mu dal dary a pripravil ľudí na jednu z najhanebnejších inkvizícií. Obaja sudcovia sa čoskoro naozaj objavili a dobrý Belizay začal tým, že podal žalobu na roľníkov, ktorí sa sťažovali pod falošnou zámienkou, že ho ako zemepanského úradníka obišli a obrátili sa priamo na slúžneho. Chudobní ľudia sa týchto vyhrážok zľakli a začali váhať.

To však nestačilo, Kunsch, pravdepodobne poučený inkvizítormi, zhromaždil tých roľníkov, ktorí sa k nemu pridali a postavil ich do predsiene inkvizičnej miestnosti.”

(Inkvizícia, lat. inquisitio – zisťovať, je forma stredovekého súdnictva známa predovšetkým v spojitosti s inkvizičnými inštitúciami rímskokatolíckej cirkvi. Inkvizítor je osoba poverená cirkvou (alebo štátom) vedením inkvizície, čiže vyšetrovania a súdenia herézy (kacírstva), čarodejníctva a porušení cirkevných zákonov; v prenesenom význame označuje prísneho, nekompromisného vyšetrovateľa či sudcu, ktorý hľadá a trestá chyby.)*

,,Keď boli predvolaní svedkovia, väčšinou chudobní roľníci, ktorí museli v noci strážiť zadržané dievčatá pri Kunschovi a boli očitými svedkami jeho opileckého besnenia, títo spoločníci zlej veci ich vopred vyzývali, aby nič nehovorili a nepriznávali sa, inak uvidia, ako to s nimi dopadne. Chudobní otroci väčšinou mlčali alebo zmierňovali najtvrdšie okolnosti, aby sa Kunschov chvályhodný súd dokončil tak dobre, ako sa len mohol. Ja a učiteľ sme však boli označení za pôvodcov ohováračskej žaloby a najtvrdšie rozsudky boli vynesené najmä voči mne. Nakoniec slúžny varoval Kunsch-a pred podobnými zločinmi a tým ukončil celý proces, ktorý pobúril celé obyvateľstvo.”

(Slúžnovský okres alebo obvod bola administratívna jednotka v Uhorsku, z ktorej pozostávali župy/stolice. Predstaviteľom slúžnovského okresu bol tzv. slúžny, latinsky iudices nobilium = šľachtický sudca, ktorý vykonával správu svojho okresu)*

,,Tak to robia nespravodliví sudcovia a hrubí zločinci, keď vyhrávajú. Pri tejto udalosti som spoznal svoju situáciu a musím byť opatrný, hoci sa pred mojimi očami občas dejú tie najnespravodlivejšie veci. Príčina zla spočíva čiastočne v chamtivosti zemepánov a ich úradníkov, čiastočne v bigotnosti miestneho katolíckeho kňaza a čiastočne aj v otrockom zmýšľaní roľníkov, najmä tých, ktorí sa uchádzajú o malú funkciu vo vedení významných spoločných majetkov. Príliš slabý na to, aby som mohol zvrhnúť tieto tri piliere nespravodlivosti, musím si umyť ruky vodou nevinnosti a pokiaľ sa dokážem prekonať, mlčať.”

(Zámerne som citoval aj túto nepríjemnú časť životných osudov Tomáša Maukscha, aby bolo možné porovnať ju s doterajším jeho životopisom, publikovaným po roku 1955. Najmä: Krásy Slovenska 12/1986 – strany 6 až 8, 2/1987 – strany 11 až 14, 3/1987 – strany 17 až 19., Osobnosti Kežmarku 2009 – str. 199-200, dávam do pozornosti tie prostitútky!, o ktorých sa tam píše )*

,,Pre mňa bol rok 1787 zvláštny, alebo skôr smutný. Posledného júla som bol v Kežmarku, keď v najjasnejší poludňajší čas vypukol v dome Martina Cornidessa strašný požiar. Všetka pomoc bola márna, za niekoľko hodín zhorelo viac ako 300 budov.

Moja úbohá matka bola vtedy v žalostnom stave, trpela tumorom na nohe a zápasila s najväčšími bolesťami. Nemohol som ju opustiť, pretože všetko z domu bolo preč a musel som nečinne sledovať, ako sa obydlia mojich priateľov menia na dym.

Obe moje sestry vtedy prišli o všetko bez toho, aby som mohol zachrániť čo i len jediný grajciar z ich domovov.”

(Tu je potrebné zdôrazniť, že samotný Mauksch vo svojej vlastnoručne napísanej biografii žiadne svoje sestry nespomína)*

,,O tomto prípade som informoval svojho bratranca v Kluži, ktorý síce poslal 100 Rf. peňazí pre tých, čo prišli o majetok, ale z toho len 40 Rf. bolo určených pre mojich priateľov, zatiaľ čo ostatných 60 Rf. bolo určených pre ostatných, ktorí prišli o majetok a následne bolo vložených do všeobecnej požiarnej pokladnice. Aj ja som podľa svojich skromných možností niečo prispel a táto škoda bola aspoň v prípade mojej mladšej sestry už nahradená. Moja chudobná matka však bola v mesiaci september po tomto požiari oslobodená od svojich bolestí. Pomáhal som jej dožiť to potvrdiť a spomienka na jej dlhotrvajúcu bolestivú chorobu mi dodnes vyvoláva slzy súcitu.

V nasledujúcom roku 1788 bol konečne dokončený kostol a moje obydlie. V júni som sa nasťahoval do fary, ktorá bola ešte v mnohých ohľadoch nedokončená a na vlastnej koži som sa presvedčil, že mnohí miestni roľníci sú, narozdiel od mojich predpokladov, zlodeji, lebo keď mi nosili veci hore, ukradli mi mydlo najmenej za 1. Rf. Mám dojem, že miestni ľudia majú sklon ku krádežiam, dôležité veci nechávajú na pokoji zo strachu pred trestom, ale drobnosti sú v bezpečí len u veľmi málo mužov, ženy sú bez rozdielu chamtivé a obidve pohlavia sú v najvyššej miere lakomé. To som pocítil pri vysvätení kostola, keď miestni obyvatelia kúpili tak málo výtlačkov 2 piesní, ktoré som dal vytlačiť na vlastné náklady, že by som ani nezískal späť náklady na tlač, keby mnohí cudzinci nezaplatili niektorý z nich 2 aj 3 krát viac.

Moja situácia, čo sa týka peňazí aj obilia, bola doteraz vždy ťažká; obilie aspoň dostávam vždy tej najnižšej kvality; za to musia teraz takíto nelojálni ľudia inde platiť dvojnásobne viac, pretože ich bojazlivá a servilná povaha sa podriaďuje všade, aj tam, kde by si určite mohli dovoliť byť odvážni.

Prvú zimu, ktorú som strávil vo svojom farskom byte uprostred poľa, bola v roku 1788-89. Bola to jedna z najtvrdších zím v týchto storočiach; sám s kuchárkou, až po Vianociach som si najal druhú slúžku, musel som znášať sedemtýždňovú snehovú búrku. Najhoršia na tom je nepríjemnosť spôsobená neustálymi vetrami v mojom dvore medzi vysokým kostolom a farou. Sú to zriedkavé dni, bez ohľadu na ročné obdobie, keď je doma bezvetrie, vzduch sa môže voľne pohybovať len na otvorenom poli, čo je v okolí Slavkova najbežnejšie počasie, takže šum vetra je cítiť vo všetkých mojich izbách a komnatách a pri častých západných vetroch tlačí vzduch tak silno na vonkajšie dvere, že ich slabý človek nedokáže otvoriť. Pri takých častých búrkach by som však ani za nič na svete nechcel bývať v Laponsku, radšej tu.

Ale môj osud je už raz taký, že zo všetkého čo mám rád, musím znášať opak.

Milujem slobodu, ale v učiteľskom povolaní musím byť sluhom dobrých aj zlých ľudí; milujem krásnu prírodu a mierne teplé podnebie, ale musím znášať najdrsnejšie počasie v zime aj v lete; som nepriateľom akejkoľvek nespravodlivosti, ale sám musím znášať veľa krívd; teším sa zo styku s dobromyseľnými ľuďmi, ale musím žiť v osamelosti;”

Maukschovo vyznanie vľavo dole označené červenou čiarou, v strede jasne viditeľný pozostatok vytrhnutej strany.

(Tu je jedno z miest, kde je odstránená strana denníka a toto úprimné a krásne Mauskchovo vyznanie ostáva pre nás naveky nedokončené. Aká škoda! Ale aspoň z tejto časti je zreteľná jeho citlivá duša.)*

V nasledujúcej časti, na štyroch stranách Mauksch opisuje nekalé praktiky pri voľbách cirkevných hodnostárov. Tie sú pre príbeh Sauerbrunnu nepodstatné, a tak sa presuniem v denníku do roku 1793. Mauksch píše:

,,Tak ďaleko sa naši ľudia zatúlali v ešte veľmi pochybnej slobode a v začínajúcom úsvite teologického myslenia! Pochybujem, že by zniesli viac svetla a slobody, keby nebola zriadená duchovná jurisdikcia. Pri týchto zmenách som zostal na svojom mieste, v podstate mi, s výnimkou Deutschendorfu, veľa neušlo a kto vie, na čo ma ešte osud, keďže mi to s manželstvom nevychádza, pripravil! Medzitým som však nesedel nečinne, ale v zime som študoval, v lete som sa venoval záhradníctvu a od druhého leta aj botanike. V poslednom roku života HE: ab Hortis som napísal pojednanie: Über die gegenwärtige Geschichte, und Verfassung der Sachsen in der Zips HE: ab Hortis ho poslal svojmu bývalému priateľovi HE: V. Windischovi do Prešporku a bol uverejnený v Neues Ungrisches Magazin a v Jenaer Litt. Zeitung bol priaznivo recenzovaný. Pod tento text som napísal počiatočné písmená svojho mena, ale neviem, ako sa stalo, že v tlači namiesto toho. T. M. sa objavilo ab H., možno chcel HE: V. Windisch jej prostredníctvom mena ab Hortis dodať väčšiu váhu alebo ide o omyl? HE: ab Hortis túto chybu veľmi odsúdil, ale či kvôli tomu napísal do Prešporku? To neviem a ani sa o to veľmi nezaujímam, lebo mi to nič neprinesie.”

(V Bibliotheca Carpatica autora Huga Payera z roku 1880 je toto dielo uvedené pod poradovým číslom 28, ako autor uvedený A. H. čiže Ab Hortis!)*

,,V botanike som tu dosiahol veľký pokrok, škoda len, že nemám žiadneho pomocníka a nemám dosť peňazí na drahé knihy o rastlinách, hoci som už na takéto knihy minul 50 Rf. a ďalších 50 Rf. na iné, ale v súčasnej situácii, keď nemám žiadneho patróna ani svätskú ochranu, je to pre mňa dôležité. Na jednej strane mi zabezpečuje určitý rešpekt, najmä u rim. kat duchovenstva, ktoré často navštevuje grófa; na druhej strane sa zoznamujem s množstvom ľudí z rôznych vrstiev a získavam príležitosť uplatniť svoje skromné vedomosti.”

(Tu je prvá nepriama zmienka, že v lesoch pod Slavkovským štítom je nejaká obytná budova. Mauksch býval vo Veľkom Slavkove a registroval časté návštevy u grófa Štefana Csákyho, ktorý mal svoje sídlo v Iliašovciach. A tie návštevy prechádzali popri Maukschovej fare po ceste do letného sídla grófa, teda do Sauerbrunnu. Ale od ktorého dátumu, to Mauksch nespomína.)*

,,Vicežupan HE: Emer. Horvath mi od tej doby preukázal veľa znakov úcty a vyznamenal ma medzi mojimi kolegami. Želaným dôsledkom toho bolo toto: V Sauerbrunne som sa od Zemplinského fyzikusa HE: D. Weisza dozvedel, že jeden Angličan cestuje po krajine za účelom štúdia prírodopisu a je na ceste na Spiš; hneď som sa obrátil na vice-župana a požiadal ho, aby toho Angličana, keď sa prihlási v župe, poslal ku mne, lebo mu môžem pomôcť najmä v oblasti bylinkárstva viac ako ktokoľvek iný na Spiši.”

(Emer. Horvath = Imrich Horvath Stansith de Gradecz (?, 1801) z rodu Stansith-Gradecz, )*

(A tu je druhá nepriama zmienka o Sauerbrunne. Veď predsa keď tam Mauksch stretol, teda už v roku 1793! Dr. Weisza, tak tam už musela byť obytná budova grófa Csákyho, kde sa vtedy Dr. Weisz zdržiaval. A nemohol tam byť sám, keď budova patrila grófovi Csákymu. A kedy tam vlastne bol? No ten Angličan, o ktorom sa to dozvedel, bol Robert Townson. A v jeho cestopise Travels in Hungary je uvedené, že svoju cestu po Uhorsku absolvoval od začiatku mája do konca októbra roku 1793. Z Košíc vyrazil 12. júna cez Slovenský Kras, Smolník, dolinu Hnilca a Hornádu, cez Levoču (tu sa za dramatických okolností stretol s vicežupanom Horvathom) do Vysokých Tatier, konkrétne do Strážok, kde bol ubytovaný u vicežupana Horvátha (od neho sa o Townsonovi dozvedel Dr. Weisz). Tam došiel začiatkom augusta. Takže niekedy až po týchto udalostiach bol Mauksch v Sauerbrunne a dozvedel sa o Townsonovi. Okrem Strážok Townson počas pobytu vo Vysokých Tatrách býval aj v Kežmarku u rektora Podkonického a u Pavla Metlina, vo Veľkej Lominici u pani Berzevicziovej)*

,,Dobrý Angličan prišiel, botanizoval v Meďodoloch, vystúpil na najvyšší vrchol Lomnický štít a ja som o ňom nevedel nič. Až na konci leta prišiel, chcel sa so mnou krátko porozprávať a pokračovať v ceste; ale keď vošiel do mojej izby, videl spisy Linného a dostal odo mňa mnoho sušených bylín, zmenil svoj zámer a zostal u mňa 4 dni.”

(Townson presne píše, kedy vyrazil z Kežmarku a došiel k Maukschovi, bolo to 20. augusta 1793.)*

,,Tento mladý učenec z Londýna sa volal Robert Townson, bol dobre zbehlý v prírodopise, ale mal drsný charakter a cestoval na vlastné náklady, hoci bol členom Kráľovskej spoločnosti v Edinburgu. Po tom ako sme sa spoznali, sa mi priznal, že ľutuje, že neprišiel skôr, ale ospravedlňoval sa tým, že tu neočakával žiadneho botanika. Nasledujúci deň po jeho príchode som s ním išiel do Sauerbrunnu; druhý deň do Völkgrundu, kde som našiel pozoruhodnú flóru. Spoznal som tu mnohé nové, neznáme byliny, medzi vtákmi krásneho Turdun torquatum, medzi kameňmi murckstein, ktorý je narozdiel od mojich predpokladov bežný a dosť známy.”

(Townson o týchto udalostiach píše vo svojom Travels in Hungary na stranách 369 až 373. Pre konečné upresnenie toho, čo sa tam vtedy dialo, odcitujem priame pasáže Roberta Townsona.
Robert Townson na strane 369 píše toto:

,,Nasledujúce ráno, 20. augusta, som konečne opustil Kežmarok a pokračoval som v ceste na západ. (nasleduje jeho popis žatevných prác miestnych sedliakov)*

Veľký Slavkov je od Kežmarku vzdialený len jednu etapu. Tu som sa zastavil a naobedoval sa s luteránskym farárom; po večeri som chcel pokračovať v ceste, ale zistil som, že je to botanik a rozumný, dobrý človek. Preto som sa nechal ľahko presvedčiť, aby som u neho zostal na noc. Nazbieral niekoľko rastlín z okolia a niekoľko alpských, ale žiadnu, ktorú by som nenašiel ja. Záľubu v botanike získal v Lipsku, kde študoval. Ale túžba po poznaní spravidla zaniká, keď nemáme nikoho s podobným vkusom, s kým by sme mohli komunikovať; mnoho rokov ubehlo bez jediného rozhovoru s botanickým priateľom. Keď som vstúpil do jeho izby, bol som najprv veľmi prekvapený, keď som v okne uvidel Linného Systema Vegetabilium. Naplánovali sme si dva alebo tri výlety, ale nasledujúce ráno (21. augusta)* bolo daždivé a nedovolilo nám vyraziť až do večere. Potom sme sa vybrali na skaly na úpätí Álp do kúpeľov (Townson takto pomenoval Sauerbrunn)*; je tam dosť ostré, stále ovzdušie. Všetky skaly sú tu žulové.”

Na strane 370 píše toto:

,,Na druhý deň (22. augusta)* sme sa vybrali na prechádzku ďalej do hôr, aby sme videli skalu, ktorú niektorí obyvatelia Kežmarku opracúvajú kvôli granátom, ktoré obsahuje. Tieto drahé kamene, ktoré sa nachádzajú v akomsi solitérnom granite, sú však rovnakého hrubého druhu, aké sa všeobecne nachádzajú v podobných horninách (Townson popisuje ich vychádzku do Velickej doliny)*. Keď sme sa večer vracali domov, stretli sme niekoľko sedliakov na postriežke čakajúcich na medvede. Údolie, ktoré leží na úpätí tejto reťaze hôr, je obrábané až po ich úpätie a medvede v noci opúšťajú lesy, prichádzajú na kukuričné polia a žerú obilie.”

Na strane 372 píše toto:

,,Nasledujúce ráno (23. augusta)* som v sprievode svojho hostiteľa pokračoval v ceste na západ. Zastavili sme sa v Batizovciach: Judex Nobilium (nižší stoličný úradník)*, u Mariášiho, ktorý nebol doma a pre ktorého som mal odporúčacie listy, tak sme zavítali k luteránskemu farárovi a navečerali sa s ním.

Ráno (24. augusta)* som sa vybral do Štrby. Čakal som na ministra (tak menuje Townson v niektorých častiach aj Maukscha, tak že tu je predpoklad, že mal na mysli farára Ursinyho)*, ktorý ma veľmi priateľsky prijal a pozval ma pozrieť si jazero v horách. Previezli sme sa tam. Hoci ho pán Korabinský vo svojej mape umiestnil blízko dediny, pravdepodobne preto, že nesie rovnaké meno, predsa je vzdialené tri hodiny a nachádza sa medzi horami. Je päť alebo šesťkrát väčšie ako všetky, ktoré som doteraz videl.”

Tu končí Robert Townson popis udalosti okolo Sauerbrunnu. Prečo sa o nich nezmieňuje Mauksch vo svojom denníku?

Mauksch ďalej píše:

,,Najpríjemnejšie však bolo, že som sa pri určovaní svojich rastlín, s výnimkou jedného alebo dvoch druhov, nemýlil. Stále som si neveril, ale teraz, keď skúsený botanik prezrel moje herbáre, som nabral odvahu a vážne som sa rozhodol stať sa botanikom. Keď HE: Townson odchádzal na štvrtý deň, požiadal ma, aby som ho o niekoľko dní nasledoval do Važca a spoločne vystúpili na Kriváň. Dodržal som slovo, odišiel som v nedeľu o polnoci a pri východe slnka som dorazil do Važca k HE: farárovi Ursinymu, kde sa obaja už chystali na cestu na Kriváň. Všetko bolo pripravené, chýbali len kone, a tak som musel použiť svoje vyčerpané a aj tak zlé kone. Táto nepríjemná okolnosť bola príčinou toho, že sme pod vysoký vrchol Kriváňa dorazili až poobede; napriek tomu sme pokračovali v ceste hore, lebo bolo pekné počasie a pri západe slnka sme dorazili k známej Kriváňskej štôlni, odkiaľ to bolo len niečo málo cez 2 hodiny medzi rozbitými skalami až na najvyšší vrchol. Tu sme našli polorozpadnutú chatu, trochu dreva, ale žiadnu vodu. Vedeli sme, že nebudeme mať pohodlné ubytovanie a pripravili sme sa na všetko. Pred večerom sme išli do štôlne, vysekali sme niekoľko schodov zo zlatej žily, ale zistili sme, že je už veľmi chudobná. V noci prišli mraky s vetrom a dažďom, v tejto nebezpečnej výške som sa začal báť a sotva som dokázal vydržať do rána. Skoro ráno sme boli v hustej hmle, vlastne v mrakoch, nevideli sme vrchol Kriváňa a vietor bol silný. Mrazilo ma a rozhodol som sa, že zostúpim; Angličan sa však s barometrom v ruke vydal nahor, hneď ako videl, že sa mraky začali rozptyľovať. Nemohol som nasledovať tohto odvážneho a robustného muža, hlava sa mi točila, keď som sa odvážil pozrieť do hĺbky a musel som sa s ním rozlúčiť. On pokračoval na vrchol a ja som išiel s HE: Ursiny dole a kochal som sa nádherným výhľadom z mojej strašnej výšky. Pred niekoľkými rokmi som vystúpil na vrchol Slavkovského štítu až nad Kráľovský Nos a za pekného počasia som si užil podobný výhľad. Toto potešenie je neopísateľné, pod nohami vidíte rozsiahlu provinciu, ktorú oko sotva dokáže obsiahnuť; keď vystúpite na južnú stranu Kriváňa, uvidíte v Spišskej doline celé mesto Neudorf a vežu v Ružomberku na konci Liptovskej župy, vo vzdialenosti 12 míľ. Celá Liptovská oblasť sa z tohto pohľadu javí ako jedno jediné údolie, uprostred ktorého tečie rieka Váh, ktorej voda sa na slnku leskne ako striebro. Z vrcholu Slavkovského štítu je výhľad na Spiš a časť Haliče úplne otvorený, ďalej je však obmedzený vysokými horami; ale vidno do Šarišskej a Abovskej župy až po hory pri Göncz-Ruszka. Mimochodom, vzduch v týchto výškach je veľmi čistý, ale pre ľudské pľúca nie je príliš riedky; vegetácia je však chudobná, okrem niektorých druhov lišajníkov, najmä islandského lichenu, sa tu nachádzajú len zriedkavé, osamotené bylinky; všetko ostatné je pusté a medzi skalami sa naskytuje smutný pohľad na veľké ruiny. Keď som sa vrátil do Važca, ponáhľal som sa domov, lebo kvôli krstom detí si nikdy nie som istý, takže som nemohol čakať na návrat HE: Townsona. Po čase mi HE: Ursiny oznámil, že síce šťastne dosiahol vrchol Kriváňa, ale na ceste tam ho opustil aj jeho sprievodca, tak náročné bolo stúpanie. On sám, HE: Townson, mi poslal krásny sušený Cyanum, ktorý našiel na Vápencových skalách pri Batizovciach a určil pre mňa; potom aj stav barometra na vrchole Kriváňa. Keďže mi tu nechal práve tento barometrický údaj z najvyššieho vrcholu, Lomnického štítu, je zrejmé, že napriek všetkému je najvyšší alpský (Tatranský)* vrchol ten posledný. Nasledujúcu zimu som o tom urobil porovnania a hoci nemám skúsenosti s týmto druhom meraní, s pomocou správy prof. Haqueta v Litt. Zeitung som dospel k zrozumiteľnému výsledku a na podnet vicežupana som mu ho v dlhom liste opísal, čo mu bolo príjemné a mne to prinieslo veľa šľachtickej úcty.”

,,Potom, čo gróf v lete 1793 odišiel zo Sauerbrunnu, nechal mi kľúč od svojej postavenej budovy. Akonáhle sa o tom dozvedeli moji kolegovia a iní páni v okolí, často ma žiadali o kľúč, pretože v tom čase tam okrem grófovej chaty nestála žiadna iná budova. Mal som problém často chodiť do Sauerbrunnu, pretože som nechcel zveriť nábytok v chate každému, ale robil som to rád, hoci niektorí páni zaobchádzali s tamojším vybavením veľmi drzo, čo sa mi nepáčilo.”

(Toto je jediný Maukschov zápis, kde priamo spomína Csákyho budovu z roku 1793. Ale nikde Mauksch nepíše, že by bol radil grófovi, aby tam budovu postavil a zároveň nikde nepíše, ba dokonca ani vo svojom „Sprievodcovi“, že túto budovu aj sám postavil! Originálny zápis Maukschom tohto textu je na záberoch vyššie)*

,,Na jeseň tohto roku 1793 boli moje výlety odmenené aj iným spôsobom. Od začiatku, keď som zakladal svoju záhradu, som hľadal dobrú, ľahkú hlinu, pretože som našiel štrkovitú, ílovitú pôdu, ktorú som doteraz nedokázal rozdrobiť. Márne som hľadal v celom okolí ľahkú pôdu, všetko je ťažké a ílovité, dokonca aj to, čo je odplavené z polí. Nakoniec som sa dostal do miestneho takzvaného stredného lesa, kde som našiel celé oblasti s pôdou ľahkou ako špongia; dal som si ju doviezť domov, mnohokrát som si ju prezrel a čoskoro som prišiel k záveru, že ide o rašelinisko. Prvý pokus pri ohni ma presvedčil o pravdivosti tejto domnienky a bol som rád, že som urobil dôležitý objav pre moju v núdzi sa nachádzajúcu vlasť.

Samozrejme nemôžem povedať, že som prvý objaviteľ rašelinísk pod Alpami, pretože som sa neskôr dozvedel, že už pred mnohými rokmi istý HE: Tychy tridsiaty úradník (vyberač tridsiatkového mýta)* z Kežmarku, objavil malé rašelinisko v oblasti Gánovských kúpeľov a podal o tom správu cisárskemu dvoru, avšak bez úspechu. Okrem toho mnoho ľudí v Spišskej oblasti vie, že v horúcich a suchých letách tu a tam, najmä v oblasti Belanských, pôda týždne horela a parila, ale nikto nevedel uviesť dôvod. V diele staršieho HE: V. Fichtels Beschreibung der Carpathen som našiel miesto, ktoré nepochybne dokazuje, že aj na severnej strane miestnych Álp sú všetky močariská plné pravého rašelinového bahna.

Tento učený mineralóg hovorí, že z vrchu Kriváň, na ktorý tiež vystúpil, videl tu a tam v Haliči dymiace miesta a keď sa o tento fenomén zaujímal, zistil, že sa zapálili rašelinové močariny. Keďže poznám oblasti pod Alpami od Belanských až po Važec na Liptove, som presvedčený, že kyslé lúky a pastviny, kde sa pôda pod nohami vlnila, sú skutočné rašelinové močariny. O tomto objave som informoval miestnych ľudí, najmä liehovarníkov, ale nikto sa nechce ako prvý pokúsiť to vyskúšať, pravdepodobne z nevedomosti. Použil som rašelinisko vedľa dobre rozloženého hnoja vo svojej záhrade, aby som pôdu urobil nie takú úrodnú, ako skôr kyprú; vegetácia na nej bola takmer silnejšia ako zvyčajne.

Miestni roľníci, ktorí už vedia, že všetko, čo raz zhnilo, využívam ako hnoj v záhrade, sotva videli, že som nechal vyviezť rašelinisko z lesa; tak nasledovali môj príklad, ale bohužiaľ nesprávnym spôsobom, vyvezú ho na chudobné kamenisté obilné polia pod lesom; Minulú jeseň 1794 ním pohnojili celé pole, výsledok v tomto roku 1795 ukáže, čo možno v budúcnosti očakávať na poliach. Minulé leto 1794 prišiel gróf už v mesiaci jún do Sauerbrunnu, kde som ho opäť navštívil ako predtým. Aj grófka, ktorá je tu známa ako vzdelaná dáma, tu strávila niekoľko dní, kde som ju videl a rozprával sa s ňou po prvýkrát. Počas pobytu grófky spomínaný D. Weisz zo Zemplínskej župy priviedol so sebou istého viedenského opáta HE: Arnolda.

Tento mineralóg je rodený Švajčiar, bol kedysi vo Švédsku k. k. legátom-kaplánom a študoval pod vedením oduševneného Linného prírodnej histórii, teraz predstieral, že cestuje po Uhorsku z mineralogického hľadiska a to tak, ako bolo uvedené v jeho pase: jussu Regis, ale neskôr som sa dozvedel, že bol poslaný, aby v týchto pochybných časoch vyzvedal názory HE: Uhorska. Nemôžem tu povedať nič isté, táto vec ma tiež nezaujíma, stačí, že som v nedeľu večer úplne nečakane prišiel do Sauerbrunnu a sotva ma gróf uvidel, poslal ma k opátovi, ktorý ma bez okolkov chytil za ruku a odviedol na stranu aby sme sa prešli.”

Tu sa končí prvá časť rozsiahleho pojednania, venovaného Tomášovi Maukschovi a najmä jeho údajnému podielu na založení osady Starý Smokovec. Pretože v Kežmarku je jedna pamätná tabuľa, kde je uvedené:

kežmarský rodák, zakladateľ tatranskej floristiky a Starého Smokovca

To, že je zakladateľ tatranskej floristiky, to je pravda, aj keď jeho najvýznamnejšie dielo z tejto oblasti, jeho „Sprievodcu po spišských Karpatských Alpách“, v čase inštalácie tabule, na Slovensku nikto nečítal. A to, že nebol zakladateľ Starého Smokovca, je jasné po prečítaní tu prezentovaných textov samotného Maukscha. A keď to nepíše on, ktorý tam osobne v tých časoch bol a zanechal hodnoverné poznámky vo svojom denníku, ktoré o tejto skutočnosti mlčia, tak každé iné tvrdenie o jeho úlohe ako zakladateľa je zavádzajúce. Dnes sa tomu moderne hovorí „hoax“.

Tak to je prvý vážny problém, ktorý tunajšie, miestne podanie histórie tohto regiónu nevie obhájiť. Ale na tomto mieste sa chcem ešte venovať jednej zásadnej skutočnosti, a to odkedy sa tu tieto zavádzajúce informácie prezentujú.

Písal sa rok 1955. Obaja hlavní aktéri pojednania o histórii Starého Smokovca z roku 1937, Dr. Johann Lipták a G. A. Hefty, tu už teda neboli. Karpathenverein, ako hrdý pokračovateľ a nositeľ morálnych zásad Uhorského karpatského spolku, bol zakázaný. A do popredia sa tu drala nová generácia „historikov“. Nastupoval socialistický realizmus. Na obrázku je fotokópia článku z Tatranských novín z roku 1955. Po prečítaní tohto článku a porovnaním so skutočnosťami citovanými z Maukschovho denníka, ktoré uverejnil v Karpathen Post v roku 1937 G. A. Hefty, je zrejmé, odkiaľ čerpal autor tohto predmetného článku. Ale pozorným porovnaním týchto textov jasne vyplýva, že nie všetky pôvodné informácie sa interpretovali v presnom znení. A popri tom žiadne iné relevantné údaje k týmto skutočnostiam dovtedy nikde publikované neboli. Takže prečo ich nový vykladač dejín svojvoľne zmenil? Zameriam sa na jedinú časť tohto článku z roku 1955, a to v poradí štvrtý odstavec. V ňom sa píše:

,,Dr. Ján Weisz – Dercsényi spomína Starý Smokovec vo svojom diele „Einige Beyträge zur geognostischen Oriktognosie der Carpatischen Zipser Alpen“ už v letných mesiacoch r. 1794, teda o tri roky skoršie, ako vznikla osada podľa bežnej mienky.”

Ale pôvodný text, citovaný vyššie, v podaní G. A. Heftyho, je takéhoto znenia:

,,Dr. Johann Weiß (Weisz)* von Dercseny píše vo svojej práci: Einige Beiträge zur Geognostischen Oriktognosie der Karpatischen Zipser Alpen v letných mesiacoch 1796-97.”

V interpretácii tohto textu v roku 1955 sú dva zásadné rozdiely. Pôvodný text hovorí o práci Dr. Weisza, ale už nový text hovorí o diele. A to je podstatný rozdiel, pretože prácu Dr. Weisza našiel vo forme rukopisu (nepodpísaného!)* Dr. Johann Lipták, keď spracovával pozostalosť po Maukschovi – o tom podrobne neskôr. A teda, Dr. Weisz takéto dielo nikdy nevydal! Takže ho v roku 1955 autor článku ani nemohol čítať. Ale ešte ďalej – v pôvodnom texte sa spomínajú letné mesiace 1796-97, no v roku 1955 sa uvádzajú letné mesiace r. 1794. Ale keď k takto zmenenému letopočtu sa priradí pôvodný text: pred niekoľkými rokmi, tak o čom je vlastne ten novotvar? Veď podľa takto formulovaného textu sa datuje postavenie prvej stavby v Sauerbrunne ešte pred rok 1793! A to si nikto nevšimol? K tomu predsa nie je potrebné zdĺhavé bádanie v archívoch. K tomu postačia jednoduché počty. A na takýchto zdanlivých maličkostiach, ktoré celé doterajšie podanie tejto histórie robia chaotickým a zmätočným, je to celé postavené.

Zipser Heimat Dr. Johann Weiß von Dercsény, vydal v roku 1936 Dr. Johann Liptak — Zipser Heimat Dr. Johann Weiß von Dercsény (vydal v roku 1936 Dr. Johann Lipták)

A teda ako to vlastne bolo s Dr. Weißom?

Dr. Johann Lipták v roku 1936 v Sonderhefte des Karpathenvereines vo svojom pojednaní, Dr. Johann Weisz von Dercsényi, píše toto – citujem len to podstatné:

,,Na prelome 18. a 19. storočia napísali podrobné opisy Vysokých Tatier protestantskí duchovní, ktorí žili vo farnostiach Popradskej kotliny. Najdôležitejšie sú opisy Tatier od Christiana Genersicha z Kežmarku a od Tomáša Maukscha, farára vo Veľkom Slavkove, ktorý svoj opis Tatier napísal v Kežmarku.

K týmto opisom luteránskych farárov teraz pribudol “Geognostische Oriktognosie der Karpathischen Zipser Alpen”, mineralogický opis Vysokých Tatier z rokov 1796-97, ktorý som objavil medzi spismi Tomáša Maukscha pri triedení lyceálneho archívu v Kežmarku. V rukopise, ktorý je kópiou originálu zhotoveného cudzou rukou, sa meno autora neuvádza, ale z uvedených skutočností, najmä z denníka Tomáša Maukscha, sa mi podarilo zistiť, že ním bol hlavný lekár Zemplínskej župy Dr. Johann Weisz von Dercsényi.”

Takže tento rukopis vydal až v roku 1936 v Zipser Heimat, osobitnej prílohe novín Karpathen Post, samotný Johann Lipták. Ale v roku 1955 sa o tom na južnej strane Tatier nevedelo. Ale ako je možné, že o tom vedel na severnej strane Tatier Witold Henrik Paryski? Citujem doslovne heslo Weisz von Dercsényi Johann, z jeho Wielkej encyklopedie Tatrzanskej:

,,Weisz von Dercsényi Johann (1755-1837). Rodák so Spišskej Soboty. Bol priateľom grófa Štefana Csákyho, ktorého hosťom bol v Smokovci v rokoch 1794, 1796 a 1797; odtiaľ podnikal výlety do Tatier s Tomášom Maukschom. V roku 1794 ich navštívil spolu s opátom Arnoldom z Viedne (švajčiarsky mineralóg) a v roku 1796 spolu s da Camerom (Portugalčan). Weisz je autorom diela Mineralogische Bemerkungen über die Carpatischen Zipser Alpen in Ungarn („Vaterländ. Blätter“ 1, 1811). Ďalšie, alebo možno to isté, dielo bolo nájdené v rukopisnej kópii v archíve lýcea v Kežmarku s názvom Einige Beyträge zur Geognostischen Oriktognosie der Carpathischen Zipser Alpen in Ungarn, die Unterschriebener in dem Sommermonate der Jahre 1796-7 auf einem Teil ihrer Ost-. Süd- und West-Seiten gesammelt hat. Toto posledné dielo Weisza bolo publikované Johannom Liptákom („Zipser Heimat“ 1936, č. 3 tlač: Kežmarok 1936). Weisz bol teda jedným z prvých bádateľov Tatier.”

Tak aký je možný záver k tu zverejneným skutočnostiam? Keď už 70 rokov! sa tu podsúvajú vymyslené historky ako dejinné udalosti, podopreté jedným úžasným argumentom, citujem: možno predpokladať že… Veď to je jedna generácia odchovaná na povestiach, ktoré už zľudoveli. V tom sú zahrnuté aj podstatné články na tejto stránke už zverejnené, ktoré búrajú tieto ničím nepodložené povesti, ako napr. Rainerova chata a rok je vzniku, Vila Flóra a tiež rok jej vzniku, Karol Kornides a jeho lyže z roku 1862, Omnibus, atď. Nepripomína vám to niečo?

,,Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou.” Joseph Goebbels (1897-1945).

Tí skôr narodení budú vedieť, niektorí možno aj pamätať. Lenže Goebbelsovi to v Nemecku vydržalo len nejakých 10 rokov. Ale tu je to už 70 rokov! Zase sme v niečom svetoví.

Ale tu je potrebné si konečne položiť jednu zásadnú otázku. Prečo to ten dotyčný pán robil, keď všetky relevantné podklady mal k dispozícii? Stačilo ich prevziať, citovať zdroj a následne s týmto materiálom pracovať a hľadať nové súvislosti, prípadne opraviť chyby, pokiaľ by ich tam našiel. Taký je bežný postup v civilizovanom svete. Bohužiaľ, nestalo sa. Tu sa začali vymýšľať povesti a báje, a tie prezentovať ako jedinú dejinnú pravdu, o ktorej však v Uhorskom karpatskom spolku ani nechýrovali. Toto si tiež nikto nevšimol? Veď práve to najzásadnejšie tvrdenie, ktoré tu tak podrobne rozoberám, teda podiel Tomáša Maukscha ako zakladateľa Starého Smokovca, tak túto skutočnosť, aj napriek tomu, že dvaja vážení pani, Samuel Weber a Johann Lipták, po preštudovaní denníka Maukscha, tam ten zakladateľský podiel nenašli. Až od roku 1955 niekto, kto denník len mal v ruke a asi aj prelistoval, tak ten potom opakovane a drzo bez akéhokoľvek dôkazu (aspoň odkaz na stránky denníka, kde by sa to malo nachádzať a čo ešte iného sa tam píše)* prezentoval ako jedinú pravdu, ktorú práve v tomto denníku vraj čítal! A toto si tiež nikto nevšimol?

Ešte jedna poznámka. Keď si tie do očí bijúce nezrovnalosti nikto nevšimol, tak predsa len tu jeden nenápadný, ale o to viac kompetentný recenzent bol. A aj to pravdepodobne napísal na papier. Len zatiaľ sa k tej knihe neviem dostať. Ako som už spomínal vyššie, Ákos Neidenbach urobil veľmi záslužný čin, keď vydal preloženého Maukschovho „Sprievodcu…“ Ale on ešte skôr vydal jedno zaujímavejšie dielo. Pretože Neidenbach, ako známy maďarský horolezec, ktorého aktivity pozorne sledoval vtedy ešte žijúci Dr. Gyula Komarnicki, ikonická postava maďarského horolezectva, sa tak stal Komarnického blízkou osobou. A tak sa po smrti Dr. Komarnickeho v roku 1975, jeho pozostalosť dostala do rúk práve Neidenbachovi. Tá pozostalosť obsahovala veľkého množstvo kníh, denníkov a korešpondencie. A v tejto pozostalosti najviac upútala hrubá zložka obsahujúca Komarnického korešpondenciu s Alfrédom Grószom. A v roku 2009 na základe tejto korešpondencie vydal Neidenbach dvojzväzkové, 1145-stránkové zhrnutie úvah týchto dvoch velikánov Tatier, s názvom: Tátránk tudós polihisztora, Grósz Alfréd. A Alfréd Grosz, posledný žijúci mohykán, člen už neexistujúceho Uhorského karpatského spolku a potom už zakázaného Karpathenvereinu, a samozrejme veľmi dobre oboznámený so skutočnou históriou Vysokých Tatier, tak on určite pozorne sledoval, že kto a ako píše o týchto dejinných udalostiach. A v listoch Komarnickému o tom pravdepodobne aj referoval. A to je mojim posledným zámerom, ktorého preložením do slovenčiny (teda tých podstatných častí)* sa definitívne skončí aj môj záujem o túto „guberniu“.

Čo sa stalo s prvou budovou osady z roku 1793?

A na úplný záver, jedno prekvapenie. Keď sa konečne podarilo dopátrať, že Tomáš Mauksch s výstavbou prvej budovy Sauerbrunnu nemá nič spoločné, chcem na tomto mieste poukázať na skutočnosť, že tá budova prežila nielen grófa Štefana Csákyho a samotného Tomáša Maukscha, ale aj najúspešnejšieho nájomcu osady – Jána Juraja Rainera. V ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1879 uverejnil Béla Majláth jeden nenápadný článok s názvom: Ein königlicher Tourist in der Tátra. A v ňom na úvod píše:

,,Medzi mnohými zaujímavými osobnosťami, ktoré v rôznych obdobiach navštívili Tatry, vyniká najmä úctyhodná a zároveň milá osobnosť saského kráľa, Jeho Veličenstvo Fridricha Augusta II. V roku 1840 počas botanickej exkurzie, ktorá bola pripravená už v roku 1836 a ktorej účelom bolo pozorovať rastliny z morfologického hľadiska, si „saský kráľ“ – ako ho ľud nazýva – svojím mimoriadne prívetivým vystupovaním a kráľovskou štedrosťou získal v celých Tatrách hlboko zakorenenú popularitu. Osoba saského kráľa sa odvtedy stala súčasťou našich legiend, ktoré tradícia ďalej rozvíja v stále nových variáciách.”

A o jeho pobyte vo vtedajšom Smokovci píše toto:

,,5. augusta skoro ráno sa kráľ po rozdaní cenných suvenírov pánom a dámam v Liptove a Turci vybral na Spiš. V Lučivnej vymenili kone. Cesta bola taká zlá, že kráľ musel za Veľkým Slavkovom zosadnúť z koňa a cestu do Smokovca prejsť pešo. V Smokovci sa zastavil ako gróf Hohenstein; kráľ bol veľmi spokojný so svojím inkognitom; krátko sa najedol a hneď po jedle sa vydal do Studenej doliny. Po návrate bolo pre panovníka veľmi príjemné, že inkognito už skončilo (sluhovia klebetili); bohato obdaroval cigánsku hudbu, poďakoval sa za ovácie a so zbierkou rastlín sa utiahol do svojej izby v panskom dome.”

A o panskom dome píše toto:

,,Panské sídlo, panstvo, tiež aj dom grófa Csákyho, vtedy najpohodlnejšie bývanie. V posledných 40 rokoch bol tento dom používaný len ako núdzové ubytovanie pre cigánskych hudobníkov a v roku 1877 bol úplne zbúraný.”

A keď tento text porovnáme s článkom Antona Döllera v Zipser Bote z 18. mája 1878, kde Döller okrem iného píše toto:

,,Konečne sa prebudil aj lev, samotný Smokovec, zo svojho spánku. Dve chaty, ktoré kazili vzhľad vstupu do osady, ustúpili miesto pre nádherný hotel s 27 izbami.”

Béla Foltényi - Schmecks (rok 1869-1870 počas výstavby novej kaviarne). V strede záberu pod novobudovanou kaviarňou je dom Štefana Csákyho z roku 1793 (zdroj: Múzeum Svätý Anton) — Béla Foltényi – Schmecks (rok 1869-1870 počas výstavby novej kaviarne). V strede záberu pod novobudovanou kaviarňou je dom Štefana Csákyho z roku 1793 (zdroj: Múzeum Svätý Anton)

Karol Divald - Starý Smokovec (rok 1870) a Csákyho dom označený červenou šípkou. — Karol Divald – Starý Smokovec (rok 1870) a Csákyho dom označený červenou šípkou.

Karol Divald Starý Smokovec rok 1878 — Karol Divald – Starý Smokovec (rok 1878)

Döller v článku opisuje dianie v Smokovci počas výstavby vily Adria. Čo za budovy to boli? No tie aj vidíme na fotografiách Bélu Foltényiho a Karola Divalda. Ale zase pekne po poriadku. Trochu sa na záver článku prenesieme späť – do rozprávania Karola Wünschendorfera v ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1875, kde o týchto budovách píše toto:

,,Na jednom z domov bol dátum 1797, na druhom drevená tabuľa s týmto nápisom:
(v latinčine)*

Praeteriens isthic, paulurn subsiste, viator
Et mireris opus sub pede Carpathico,
Quod Stephanus Csaky populari ductus amore
Ponit, ubi nudum erat ante solum”

Tu musím zdôrazniť, že o tom latinskom nápise na budove v Smokovci do roku 1875, kedy ho Karol Wünschendorfer zverejnil, nebola dovtedy nikde žiadna zmienka. Takže ako sa o ňom dozvedel? No si ho osobne na tej budove prečítal a to zároveň dokazuje, že sa tam ten nápis stále nachádzal. Ale pozorný čitateľ iste zaregistroval, že tento latinský nápis cituje aj G. A. Hefty vo svojom pojednaní o histórii kúpeľov Starý Smokovec. Prevzal ho snáď z ročenky Uhorského karpatského spolku za rok 1875 od Karola Wünschendorfera? Nie, to určite nie, pretože nemusel. Až na tomto mieste teraz zverejním to najpodstatnejšie z celej tejto zamotanej histórie, len bolo potrebné jej prísť na koreň veci. Ten latinský nápis na budove v Sauerbrunne totiž opísal vo svojich rukopisných poznámkach (ktoré objavil Dr. Johann Liptak)* nikto iný, ako tu už toľkokrát spomínaný Dr. Johann Weisz von Dercsényi, keď v Saurebrunne bol v letných mesiacoch 1796/97. Na úplný záver svojich poznámok Dr. Weisz píše toto:

,,Na záver uvádzam nápis na tabuli, ktorý sa nachádza na čelnej strane budovy v Sauerbrunne v Spišských Alpách, ako príklad maďarského mníšskeho vtipu.

Praeteriens isthic, paulurn subsiste, viator
Et mireris opus sub pede Carpathico,
Quod Stephanus Csaky populari ductus amore
Ponit, ubi nudum erat ante solum”

V preklade:

Keď pôjdeš okolo, zastav sa tu na chvíľu, cestovateľ
a obdivuj dielo na úpätí Karpát,
ktoré Štefan Csáky, vedený láskou k spoločnému dobru,
vytvoril tu, kde kedysi bola len pustatina.

Takže je to jednoznačný dôkaz, že tam bol. Ale kedy presne? No že píše len o tom latinskom nápise, tak ten bol určite na prvej budove osady z roku 1793 – Csákyho dome. Teda Dr. Wiesz tam bol v roku 1796. A ten letopočet na druhej budove, rok 1797, ktorý spomína Karol Wunschendorfer? No tak ten sa na budovu mohol dostať jedine v roku 1797, kedy bola postavená, skôr určite nie. Takže tu je ďalšia budova evidentne postavená v roku 1797. A to už tam Dr. Weisz nebol? Tieto a ďalšie hádanky sa pokúsim vyriešiť v nasledujúcej časti tohto pojednania. Momentálne je preklad denníka hotový len do marca roku 1796. A najdôležitejší je aj podľa tu prezentovaných skutočností, rok 1797! Bude to nejakú chvíľu trvať. Preto prosím o strpenie.

Zdroje a pramene sú uvedené v texte.
Moja neskutočná vďaka patrí tejto pani a pánom:
Katarína Slavíčková Kežmarok, Miklós Nyistor Debrecín, Attila Kovács Miškolc, Mgr. Michal Jároš Ph.D. Hybe, Miki Lipták Kežmarok, PhDr. Peter Vítek Liptovský Mikuláš

Počet zobrazení 241

Ing. Oto Jalčovik

Napísať komentár Zrušiť odpoveď

3 komentáre