Jozef Bošáni

4. marca roku 1866 sa v Senici narodil Jozef Bošiansky, známy aj pod menami Jozef Bossányi či Jozef Bošáni.

Rímskokatolícky kňaz, no hlavne veľmi vzdelaný človek, ktorého vedomosti siahali hlboko do jazykovedy a histórie, ale nemožno nepripomenúť aj jeho záľubu v prírodovede.

V dôchodkovom veku sa začal stále viac a viac zaujímať o turistiku, učarovala mu najskôr fauna Vtáčnika, neskôr flóra Reváňa a Kľaku a bol významným propagátorom turistiky na Hornej Nitre.

Do pamäti ľudu sa zapísal aj tým, že na prelome storočia, v roku 1890, založil vo Chvojnici rezbársku školu a dielňu na výrobu drevených hračiek, čím chcel aspoň trošku zmierniť nevídanú biedu tunajšieho ľudu. Je o ňom známe, že aj keď sa to snažil držať v tajnosti, všetci vedeli, že finančne pomáhal školám, cirkvi, lekárom a chodobným rodinám, pomáhal nezištne a preto si ho ľudia tak obľúbili.

O štvrťstoročie neskôr sa začalo jeho ďalšia kapitola života.

Písal sa rok 1922, kedy ho ako 68-ročného zvolili za čestného predsedu prievidzského odboru KČST. Hneď po tejto krásnej udalosti si zaumienil výstavbu turistickej útulne a za jej lokalitu si zvolil miesto približne 300-400 metrov pod vrcholom Kľak v Lúčanskej Malej Fatre. Práve v tejto lokalite podobná stavba chýbala ako soľ a Jozef Bossanyi si to plne uvedomoval.

Zaobstaral pozemok, investoval veľkú časť peňazí za pomoci poslanca a neskôr ministra školstva Jozefa Siváka sa po niečo vyše roku mohlo oslavovať, útulňa pod Kľakom bola postavená. Zaujímavosťou možno je, že niektorí hlavní predstavitelia prievidzského odboru alebo ľudia, ktorí sa podieľali na výstavbe, oslávili jej otvorenie neoficiálne 4. júla 1923, keď o 21:30 hodine odpálili spod Kľaku aj niekoľko svetlíc, no oficiálne sa otvorenie oslavovalo až o deň neskôr.

Na tieto oslavy prišlo teda 5. júla 1923 niečo okolo 120 turistov a slávnosti skončili odoslaním pozdravného telegramu predsedovi KČST Dr. Jiřímu Stanislavovi Guth-Jarkovskému. Ihneď v prvú noc ostalo niekoľko turistov ubytovaných a zapísaných v pamätnej knihe ako historicky prví návštevníci útulne.

Na jeseň toho roku odbor KČST zorganizoval ešte veľkú zábavu, z ktorej zisk bol použitý na pokrytie časti nákladov z výstavby, ktoré sa vyšplhali na 6000 Kčs, tretinu z toho daroval sám Jozef Bossanyi.

bossanyiho utulna

Pohľadnica s venovaním Jozefa Bossanyiho (súkromný archív)

Útulňa mala v roku 1930 presne dvadsať lôžok a v roku 1938 pribudlo ďalších osem, ktoré slúžili výhradne pre ženy. V tomto období sa začali v tejto oblasti značiť turistické chodníčky a práve žltá trasa z Fačkovského sedla na Kľak bola prvou v okrese. Na značení chodníčkov sa podieľali okrem domácich aj českí profesori z gymnázia v Prievidzi, ktorí v roku 1922 stáli s domácimi pri zrode prievidzského odboru KČST (Klubu československých turistov). Ten vznikol, podľa časopisu Krásy slovenska z roku 1922, 30. mája toho roku a za predsedu bol zvolený Jozef Sivák, za čestného predsedu Jozef Bossányi, za tajomníka Ján Klimko a za pokladníka Ľudovít Wunder.

Do druhej svetovej vojny útulňa slúžila svojmu účelu, potom ako mnoho iných podobných objektov, aj táto budova bola značne poškodená. Hneď po vojne však na jej mieste prievidzský odbor KSTL (Klubu slovenských turistov a lyžiarov) postavil novú útulňu. Tej sa však Jozef Bossanyi nedožil, 4. decembra 1946 zomrel vo veku 91 rokov v Nitrianskom Pravne. Útulňa od roku 1948 slúžila opäť verejnosti so svojimi 22 lôžkami. Otvorená bola najmä v letnom období od mája do septembra. V ostatných mesiacoch ste si mohli prísť požičať kľúče do horárne vo Fačkove, vo Vrícku alebo k správcovi školy v Čičmanoch.

Bohužiaľ, táto nová útulňa začala postupom času strácať ľudí, ktorí by jej venovali toľko lásky a času ako Jozef Bossanyi a koncom 60-tych rokov úplne schátrala. Jej smutný koniec vystihuje citát Štefana Bardyho z časopisu Krásy Slovenska z roku 1959:

,,Červeno značkovaný chodník nás viedol až na vrchol Kľaku. Chata je postavená 300-400 metrov nižšie. Veľké bolo naše prekvapenie, keď sme zastali na jej prahu. Pohľad nám padol na nápis hneď pri vchode. Je možné, že toto zničili ľudia? A skutočne. Zub času, ktorému vo veľkej miere pomohli aj ľudia, zanechal hrozné stopy. Kedysi tu boli steny miestností obité preglejkou, ktorá teraz visí v cároch z povaly i stien. Hniloba, rozsekaná podlaha, poschodové železné postele plné raždia a smetí zanechali v každom návštevníkovi odpor. A takto boli zničené všetky miestnosti. Za chatou vyhodený sporák už nikdy nevydal teplo pre premrznutého turistu. Takto sa skončila éra útulne pod Kľakom nazývanej aj Bossanyiho útulňa.“

Zdroje: Ernest Rusnák Ladislav Khandl Eva Potočná: Ako vznikali turistické chaty a útulne na Slovensku, Krásy Slovenska, Náš kraj