Chata pod Suchým

Nedá mi inak, ako začať tento článok najskôr pár vetami o človeku, ktorého nie všetci poznajú, no jeho stopa je takmer všade, kam sa počas našich výletov do hôr pozrieme.

Reč je o Mikulášovi Mlynarčíkovi, významnej to osobnosti slovenskej turistiky. Narodil sa 6. decembra 1894 v Tatranskej Kotline a zomrel 5. novembra 1977 v Žiline. Za svoj život stihol pre rozvoj turistiky urobiť toho strašne veľa. Stál za zrodom horolezeckého spolu JAMES, bol príležitostným horským vodcom a absolvoval približne 2000 horolezeckých a turistických túr. Po tom, čo sa presťahoval do Žiliny, bol veľmi aktívnym členom v oblasti Malej Fatry, stal sa členom a neskôr aj predsedom žilinského odboru KČST, neskôr KSTL a stál pri zrode Horskej služby v Malej Fatre. Práve jemu môžeme vďačiť aj za dve chaty, ktoré navštívil hádam každý, kto na vrcholy Krivánskej Malej Fatry nohu položil. Reč je o Chate pod Chlebom a Chate pod Suchým a práve druhú menovanú si z hľadiska histórie v tomto článku predstavíme o niečo bližšie.

Bolo to v roku 1937, keď Mikuláš Mlynarčík ako člen odboru KČST prišiel s nápadom a plánmi na výstavbu chaty pod vrcholom Suchý v Malej Fatre. Kvôli neďalekej hore s názvom Plešel si môžu túto chatu niektorí ľudia, najmä staršie ročníky či domáci, spájať aj s názvom Chata na Plešeli.

Samotná výstavba začala už v roku 1938 za pomoci príspevkov mesta (50 000 korún) a štátu (120 000 korún) a postupovalo sa celkom rýchlo, v tom istom roku sa totiž dalo v nej už aj ubytovať. Napriek tomu, že všetko išlo relatívne hladko, tohoročné rozdelenie Československa mnoho vecí spomalilo a stavba sa natiahla až na päť rokov. Jej úplne dokončenie prišlo až v roku 1943, pričom na finálne práce poskytlo 20 000-korunovú pôžičku novovzniknuté ústredie KSTL.

O chate

Nová chata bola dvojposchodovou budovou s podkrovím, postavená bolo vo veľmi modernom štýle a vo vkusne zariadených izbách a spoločnej nocľahárni bolo celkovo až 80 lôžok. Generátorom osvetlená chata mala aj jedáleň a kuchynku, v ktorej si turisti mohli pripraviť jedlo. Nechýbal ani vodovod.

Prvým nájomcom bol od 1. júla 1943 pán Tichánek so svojou pani manželkou. V chate mali aj svoj byt.

V tom čase niesla názov Žilinská chata KSTL pod Suchým. Spočiatku tam chodili iba členovia žilinského odboru KSTL a náhodní návštevníci tam “zablúdili“ maximálne cez víkend. Až neskôr začali pribúdať hostia, ktorí sa na chatu časom vracali už aj na dovolenkové pobyty. Veľmi dobre bolo o nich postarané, na chate bola aj pekárenská pec, čiže mali vždy čerstvý chlieb, chovali sa tam kravy, ktoré zabezpečovali pre zmenu čerstvé mlieko a Tichánkovci s personálom vyrábali skvelé mliečne výrobky.

V zime roku 1943 sa síce už blížil front, napriek tomu Žilinčania z KSTL mali veľké plány. Chceli pri chate postaviť zjazdovku. Na jar 1944 sa však situácia dosť zmenila, do hôr sa nemohlo chodiť a chata sa stala útočiskom partizánov. Neobývali ju síce neustále z logických dôvodov, ale nebolo noci, čo by tam niekto z nich neprespal. Tichánkovci, uvedomujúc si riziko nebezpečenstva, ju aj chceli opustiť, no odbor KSTL v Žiline im to zakázal, boli za ňu totiž zodpovední a mali za ňu zloženú kauciu. Potom prišiel ten osudný deň, 31. október 1944, chatár Tichánek naň spomínal takto:

,,Odišiel som ráno do Strečna. V Strečne som sa dozvedel, že nemeckí vojaci išli vypáliť chatu. Boli to vojaci pancierovej divízie z Vrútok. Ponáhľal som sa späť. Keď som dochádzal k chate, vyšľahli prvé plamene. Bolo 11:45 hod.. Moja zúfalá manželka spolu s personálom sedeli na kôpke vecí na lúke poniže chaty. Táto kôpka bola celým našim majetkom a prakticky aj všetkým, čo sa z chaty zachránilo. Potom chatu zapálili na niekoľkých miestach. Horela 25 hodín a hasiť sme nesmeli. Manželka podvečer odišla dole, aby obstarala ľudí, ktorí by zniesli zachránené veci.“

Takto sa skončil príbeh prvej chaty pod Suchým, do ktorej množstvo turistov a lyžiarov investovalo kopec financií, času a úsilia. Pán Tichánek, milovník prírody a veľmi priateľský človek po tejto udalosti už nenabral silu a chuť pokračovať v niečom podobnom a s chatárčením skončil.

Nová chata

Po tom, čo sa vojna skončila sa začínalo odznova prakticky v celej krajine a úplne vo všetkom. Mikuláš Mlynarčík, už ako predseda žilinského odboru KSTL, známy svojou agilnosťou sa pustil do výstavby novej chaty.

Malo sa začať stavať už v roku 1946, ale Mlynarčík nemohol nájsť človeka, čo by viedol stavebné práce. Až o rok neskôr prišiel z Veľkej Rače Gejza Burčík. Gejza bol synom obecného zriadenca vo Varíne, výborne lyžoval a miloval prírodu. Po vojne sa oženil s Hankou Akantisovou a rozhodli sa, že pôjdu pracovať do hôr. Najskôr začali stavať chatu na Strážskej holi na konci Kurskej doliny, no nedokončili ju. Prišla totiž väčšia výzva, trebalo obnoviť Chatu pod Suchým. Obnoviť chatu, z ktorej ostali len základy a komín, čiže výzva ako sa patrí.

Prijali ju však a s dobrým priateľom, Vilom Sauerom sa 15. mája 1947 pustili do práce. Ten ich po mesiaci síce opustil, odišiel stavať Chatu pod Chlebom, ale manželia pokračovali.

Najskôr sa začala výstavba hospodárskej budovy. Začiatky boli veľmi náročné, bývalo sa v stane, neskôr v drevorubačskej búde. Materiál sa vozil zo Strečna na vozoch pod Starý hrad, tam bolo prekladisko prekryté plachtou a odtiaľ ho nosili hore ľudia a mulice po chodníkoch. Drevo sa rúbalo pred chatou a po jeho opracovaní sa za pomoci Švíkovcov a Adamova z Lysice postavila hrubá stavba hospodárskej budovy. Trvalo to 14 dní.

V lete 1947 začali Banderovci utekať pred Poliakmi a počas ich úteku ničili mnoho obcí aj na Slovensku. Neminuli ani Chatu pod Suchým a v lete toho roku sa museli práce na krátku dobu prerušiť. Pokračovali koncom septembra, no mnoho materiálu zmizlo alebo bolo znehodnoteného. Napriek tomu sa hospodárska budova do zimy stihla dokončiť, zároveň sa spevnili základy chaty a pod provizórnu strechu sa na zimu uskladnil všetok vynášaný materiál. Za kilogram vynášky sa platilo 4-5 Kčs, platilo sa hneď na ruku a týmto spôsobom si najlepšie privyrábali študenti z Varína, medzi nimi aj Janino Gábor a Paľo Tretina. Našli sa aj špekulanti, niektorí si tesne pred chatou namáčali dosky, aby boli ťažšie alebo pri vážení použili aj tie, ktoré tam už boli vynesené. Na všetko sa však pri inventúre prišlo.

Keď bolo v roku 1948 všetko pripravené na stavbu, na jar osem tesárov za tri dni postavilo kostru hrubej stavby. Chatu dokončili v lete 1949 za pomoci štátneho príspevku vo výške 1 350 000 korún. Bola takmer identická s prvou chatou, akurát bez čelných okien v podkrovnej časti, keďže sedlová strecha bola nahradená symetrickou. Jej prvým chatárom bol od 1. septembra Gejza Burčík. Ako nájomca platil 3000 korún mesačné nájomné. Jeho úlohou bolo zásobovanie a ťažké chlapské práce, jeho manželka mala na starosti kuchyňu a chod chaty, ktorá disponovala 66 lôžkami.

Po znárodnení sa pravidelne menili majitelia, v roku 1951 to bol podnik cestovného ruchu Turista, potom Stredoslovenské hotely a Interhotely, tie ju potom predali výrobnej organizácii, ktorá ani nepúšťala dnu turistov, všetky tieto zmeny chate tak trochu uškodili, ľudia strácali o ňu záujem a častejšie navštevovali Malú Fatru s prístupom cez Vrátnu dolinu.

Až v roku 1971 chatu kúpila TJ Lokomotíva Žilina a za chatára prišiel Laco Dubec, ktorý predtým chatárčil na Chate pod Rozsutcom (na webe je o nej už článok). Na chate pod Suchým chatárčil so svojou manželkou a spoločne s Liborom Šramom zlepšili k nej prístup, opravili vodovod, aby bola možnosť plnohodnotne chatu využívať aj v zime, situácia sa začala zlepšovať a záujem o chatu opäť narastal.

Ďalším chatárom bol Tono Ďuriník, ktorý postavil lyžiarsky vlek EPV 350, urobilo sa ústredné kúrenie, rezervoár na vodu, vymenila sa krytina strechy, vchodová prístavba k chate, výmena dlažby a postelí, vybudovali sa nové sociálne zariadenie, no jednoducho, obrovský kus práce. TJ Lokomotíva Žilina je majiteľom aj v súčasnosti a o chatu sa momentálne stará rodina Parížeková z Martina.

Okrem týchto spomínaných, na chate chatárčili dovtedy aj p. Palkovič, Kamil Hanuliak s manželkou, Jožko Cigeľ s manželkou, p. Lorko, Vilko Magváš s manželkou a p. Hromjak.

Chatu pravidelne niekoľkokrát do roka navštevujem aj ja, či už ako “nástupovku“ pred hrebeňovou túrou smerom na Rozsutce s “medzipristátím“ na Chate pod Chlebom alebo pri veľmi príjemnej prechádzke cez vrch Suchý na Chatu pod Kľačianskou Magurou prípadne opačným smerom.

Prístupových ciest na chatu je viacero, pre mňa bola najpríjemnejšou cesta z Doliny Kúr (kým sa chodníky nepoškodili ťažbou dreva) pri Krasňanoch, odkiaľ sa dostanete do sedla Brestov a tam zvolíte zelený chodník smerom na Javorinu tesne nad chatou. Ideálne prísť na Javorinu v podvečerných hodinách, vychutnať si tam výhľad na žilinskú kotlinu a samozrejme, oku ulahodí aj krásny západ slnka. Na chate potom stihnete ešte doplniť zásoby z kvalitnej kuchyne a samozrejme vhod padne aj pivo či pohárik slivovice. Chata je otvorená celoročne a je veľmi vhodnou lokalitou aj na obyčajný výlet s deťmi či vnukmi. Atmosféra je v jej nadmorskej výške 1075 m n.m. neustále očarujúca, určite aj v zime, viď. fotografie nižšie.

Zdroj: Ako vznikali turistické chaty a útulne (Ladislav Khandl, Ernest Rusnák, Eva Potočná), Krásy Slovenska, Terchová, osobné rozhovory s obyvateľmi obcí Varín, Krasňany, Terchová a Strečno