* 4. apríl 1870 Csatád – † 12. júl 1939 Budapešť
Najdlhšie pôsobiaci lekárnik vo vile Hygiea
Do Starého Smokovca prišiel v roku 1895. Spočiatku pracoval ako praktikant a pomocný lekárnik. V roku 1905 získal právo na prevádzku lekárne vo vile Hygiea, kde pôsobil až do roku 1938. V Starom Smokovci teda žil a pracoval celých 43 rokov a bol v poradí štvrtým lekárnikom, ktorý tu pôsobil.
Vilu Hygiea dal postaviť v roku 1883 lekárnik z Veľkej, Aurel Viliam Scherfel (1835 – 1895). Počas letných sezón v nej prevádzkoval svoju lekáreň. Začiatkom roku 1891 kúpil Scherfelovu lekáreň vo Veľkej Karol Cornides (1863 – 1932). Na základe povolenia vydaného ministerstvom vnútra 22. decembra 1891 premenil bývalú Scherfelovu sezónnu lekáreň v Starom Smokovci na filiálku lekárne vo Veľkej. Od roku 1896 bola lekáreň vo Veľkej koncesovaná pod názvom U Pelikána.
Karola Cornidesa ako lekárnika v Starom Smokovci spomína aj Mikuláš Szontagh vo svojich sprievodcoch A Magas Tátra és hegyvidéke… z roku 1895 a Tátrakalauz, útmutató a Magas Tátrába… z roku 1896. V roku 1900 prevzal lekáreň v Starom Smokovci aj vo Veľkej Štefan (István) Genszky. Szontagh ho vo svojom sprievodcovi Tátrakalauz, útmutató a Magas Tátrába… z roku 1901 uvádza nesprávne ako Karol Genszky, no takáto osoba sa v lekárnických ročenkách z daného obdobia nenachádza.
Lekáreň poskytovala svoje sezónne služby aj návštevníkom Nového Smokovca. Zimné pobyty v Novom Smokovci sa skončili sezónou 1892/93. Až po otvorení Grandhotela v roku 1904 sa začali zimné sezóny aj v Starom Smokovci a lekáreň bola odvtedy otvorená celoročne. Od roku 1905 prevádzkoval lekáreň v Starom Smokovci Artur Dvonts. Szontagh ho vo svojom sprievodcovi z roku 1905 uvádza ako Arthur Dvoncs, a od roku 1906 je v záznamoch vedený ako Artur Csatádi.
Artur Csatádi sa narodil 4. apríla 1870 v obci Csatád v župe Torontál (v dnešnom Rumunsku) ako syn lekára Mikuláša Dvoncsa. Strednú školu navštevoval v mestách Segedín a Nagykikinda (v dnešnom Srbsku). Prax absolvoval u lekárnika Ede Metzgera v meste Veľké Berezné (Nagyberezna, západná Ukrajina). Diplom lekárnika získal na univerzite v Budapešti, kde bol poslucháčom Ľudovíta Jurányiho, ktorého vedomosti v ňom prebudili lásku k botanike.
Po ukončení štúdií pôsobil ako podpredseda Spolku pre pomoc a samovzdelávanie univerzitných študentov farmácie.
Na svoj príchod do Starého Smokovca spomínal Artur Csatádi v roku 1937 takto:
,,Do Starého Smokovca som sa dostal v roku 1895. V tom roku som prvýkrát videl lyže. Lekáreň vlastnil Károly Cornides, lekárnik z Veľkej – on priniesol lyže z Nórska. Bol to svetobežník a vzdelanec. Po revolúcii v roku 1848 emigroval do Anglicka a keď sa vrátil domov, priniesol si so sebou nórske lyže. Tu ešte také čosi nevideli a všetci zízali na tie úzke pláty.
Prvý lyžiarsky tréner sa tu objavil v čase výstavby Grandhotela, v roku 1904. Dal ho pozvať Gusztáv Hoepfner. Bol to fešák, volal sa Hansen a pochádzal z Nórska. Chodil tak, ako dnešní lyžiari – mal tmavomodré nohavice a tmavomodrý kabát. Samozrejme, vtedy sa ešte neuznávala športová móda – páni si často sadli na sánky v tvrdom klobúku a mestskom kabáte.”
Na tomto mieste je potrebné sa zastaviť a vyjasniť si niektoré skutočnosti, ktoré menia doterajší pohľad na dejiny lyžovania v strednej Európe. Poďme teda od začiatku.
Vo svojej práci Dejiny lyžovania na Slovensku (1997) autor Ján Terezčák na strane 35 píše:
,,Z písomných správ sa dozvedáme, že v roku 1865 sa vrátil starosmokovecký magister Karol Cornidesz z nútenej emigrácie. Jeho nástupca v starosmokoveckej lekárni Artur Csatády zanechal záznam, že K. Cornidesz, ktorý prišiel z Anglicka cez Nórsko, priviezol do Vysokých Tatier, a tým aj do Uhorska, prvé známe lyže.”
Porovnaním týchto textov je zrejmá jedna zásadná nezrovnalosť. Artur Csatádi nikde neuvádza, v ktorom roku sa Karol Cornides vrátil z emigrácie a priniesol so sebou lyže. Rok 1865 teda do textu doplnil niekto iný – pravdepodobne autor článku, na ktorý sa Terezčák odvoláva (Bohuš Ivan: Začiatky lyžiarstva vo Vysokých Tatrách, Tatranské noviny, 1956).
Je teda naozaj pravda, že už v roku 1865 priniesol do Uhorska prvé nórske lyže istý Karol Cornides? Seriózne maďarské pramene o histórii lyžovania v Uhorsku totiž uvádzajú, že prvé lyže sa v Budapešti objavili až v roku 1892. Jediným spoločným údajom ostáva fakt, že aj tieto lyže pochádzali z Nórska.
Ponúka sa preto otázka: vyvinul niekto aspoň elementárnu snahu zistiť, aký bol vtedajší stav vývoja lyží v samotnom Nórsku? Teda, či sa už v roku 1865 dalo hovoriť o skutočných lyžiach v dnešnom zmysle slova?
Na tomto mieste je potrebné si znova pripomenúť celý článok, v ktorom Artur Csatádi svoje spomienky napísal. Tento text sa už na našej stránke raz rozoberal – v pojednaní o Omnibuse. Nebudem ho preto opätovne analyzovať, spomeniem len to podstatné: Csatádi vo svojich spomienkach na prevádzku Omnibusu opisuje udalosti, ktoré v tom čase ani nemohli nastať.
Z tohto dôvodu je príslušná časť jeho článku zmätočná a nemožno ju považovať za seriózny zdroj hodnoverných informácií.
Položme si teda otázku: ak sa Csatádi v spomienkach na svoj príchod do lekárne v Starom Smokovci opäť odvoláva na minulosť – píše v tejto časti už pravdu? Túto skutočnosť možno potvrdiť alebo vyvrátiť len prostredníctvom osoby, o ktorej píše – Karola Cornidesa.
Kto to vlastne bol?
Galéria cti zaslúžilých Spišiakov Samuela Webera uvádza jedného Cornidesa – je ním Ludwig (Ľudovít) Cornides.
Narodil sa 22. júna 1811 vo vtedajšom Igló (Spišská Nová Ves) a študoval na gymnáziu v Levoči a Kežmarku. V rokoch 1830 – 1833 absolvoval lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici, po ktorej pôsobil ako lesník – najprv v Banáte (1833 – 1835) a následne na Spiši (1835 – 1858).
V roku 1847 stál na čele akciovej spoločnosti, ktorá založila Čiernohorské kúpele a na jar 1848 ho zvolili za starostu Gelnice. Počas revolučných rokov 1848 – 1849 zohral významnú úlohu na Spiši – v apríli 1849 založil gerilový oddiel bojujúci na strane uhorskej revolúcie, ktorý tvorili prevažne miestni Nemci, a v hodnosti majora sa stal jeho veliteľom. Pod jeho velením dosiahol niekoľko významných vojenských úspechov.
Po porážke revolúcie v roku 1849 bol odsúdený na smrť a prišiel o celý majetok. Následne emigroval do Hamburgu a v roku 1851 odišiel do Londýna. Od roku 1858 žil v Paríži, kde sa dozvedel o amnestii a o tom, že mu bol vrátený skonfiškovaný majetok.
V roku 1860 sa vrátil – najprv do Gelnice, potom do Košíc, kde sa v roku 1861 stal členom mestského zastupiteľstva. V roku 1880 bol členom Uhorského karpatského spolku. Na sklonku svojho pohnutého života sa venoval vinohradníctvu v obciach Tállya, Szegi a Mád, kde 3. apríla 1883 zomrel.
Z jeho stručného životopisu poznáme jediný spoločný bod so spomienkami Artura Csatádiho – Ludwig Cornides sa v emigrácii v Londýne skutočne nachádzal. Z emigrácie sa však nevrátil v roku 1865, ako uvádza Terezčák, ale už v roku 1860, a nevrátil sa do Smokovca, ale do Košíc.
A doniesol si so sebou nórske lyže? V jeho životopise chýbajú ešte niektoré dôležité údaje o jeho pohnutom osude. Počas cesty do emigrácie do Hamburgu ho neskôr nasledovala aj manželka, ktorá však počas tejto strastiplnej cesty zahynula. V Londýne sa Ludwig v roku 1852 po druhýkrát oženil, no počas cholerovej epidémie v roku 1857 mu zomrela aj druhá manželka spolu s deťmi. Prežila len jedna malá dcéra.
V roku 1858 sa po tretíkrát oženil so vzdelanou anglickou dámou Elisabeth Pickworth. Preto, keď sa v roku 1860, po všetkom, čo prežil, vracal z emigrácie, len ťažko by volil okľuku cez Nórsko kvôli lyžiam – alebo si ich len tak „pribalil“ ako nevyhnutnú súčasť svojho dlho očakávaného návratu do vlasti.
Neexistuje žiadny dôkaz, ale ani logický dôvod predpokladať, že práve Ludwig Cornides bol tým, kto priniesol do Uhorska prvé lyže. Tak ostáva zatiaľ v príbehu tajomná postava Karola Cornidesa.
V Košiciach sa 17. júna 1863 narodil Károly Tamás Frézer Cornides, syn Ludwiga Cornidesa a Elisabeth Pickworth. V rokoch 1882 – 1884 študoval farmáciu na univerzite v Budapešti a v rokoch 1888 – 1889 bol registrovaným vlastníkom mestskej lekárne v Makó (mesto na juhu dnešného Maďarska). Začiatkom roku 1891 kúpil Scherfelovu lekáreň vo Veľkej, kde pôsobil ako lekárnik do roku 1900.
V roku 1918 je o ňom známe, že vlastnil lekáreň v meste Veľké Berezné (Nagyberezna, západná Ukrajina), a od roku 1919 až do svojej smrti prevádzkoval lekáreň v obci Halič (vtedy Gács). Karol Cornides zomrel 10. januára 1932. Pohreb sa konal 12. januára za veľkej účasti smútiacich hostí z celého kraja, a tam je aj pochovaný.
Akú teda nachádzame súvislosť medzi ním a lyžami v jeho lekárni v Starom Smokovci?
Ďalšou zásadnou skutočnosťou v tomto príbehu je fakt, že samotný pojem lyže (ski) sa v Uhorsku začína objavovať až od roku 1892. Práve od tohto obdobia sa začínajú objavovať aj ich grafické zobrazenia v novinách a časopisoch.
Preto ak by niekto skutočne priniesol prvé lyže do Uhorska už v roku 1865, ako by vôbec mohol vedieť, že to, čo priniesol, sú „lyže“? A už vôbec sa nesnažím nájsť nejaké rozumné vysvetlenie na to, že keď sa tie lyže do Uhorska priniesli v roku 1865, tak kde vlastne boli do roku 1891, kedy lekáreň v Starom Smokovci kúpil a lyže tam vystavil Karol Cornides?
Čomu vlastne môžeme veriť zo spomienok Artura Csatádiho? Zrejme len jedinému faktu – že v lekárni skutočne nejaké lyže boli. Otázkou však zostáva, od ktorého roku. Môžeme predpokladať, že od roku 1891, keď lekáreň kúpil Karol Cornides.
Tu však chýba akékoľvek potvrdenie tejto skutočnosti. Nikde sa zatiaľ nenašla písomná zmienka z daného obdobia o tom, že by v Cornidesovej lekárni v Starom Smokovci boli v tom čase lyže skutočne vystavené.
Prečo to spomínam? Ako už bolo uvedené vyššie, Karola Cornidesa ako lekárnika v Starom Smokovci spomína vo svojich sprievodcoch Dr. Mikuláš Szontagh, ktorý – ako sa často (a nezodpovedne) uvádza – lyžovanie „famózne“ ovládal. Nespomenul by teda vo svojich textoch aj tie lyže, keby ich v Cornidesovej lekárni skutočne videl? Nešiel by si ich osobne pozrieť?
Veď podľa miestnych legiend Dr. Szontagh lyžoval už okolo roku 1876, keď si mal lyže priniesť zo svojich študijných ciest po Európe – hoci nikto doteraz presne neuviedol, odkiaľ. A pritom v tom čase sa v celej strednej Európe, ba dokonca ani v Davose, o lyžiach ešte vôbec nechyrovalo! Napriek tomu sa vraj už v roku 1880 spúšťal na lyžiach zo svahov Slavkovského štítu. A Csatádi ho ešte musel zažiť. Preto, keď vo svojich spomienkach na lyže v lekárni píše doslovne:
„Tu ešte také čosi nevideli a všetci zízali na tie úzke pláty“,
tak ak by to bola pravda, znamenalo by to, že v Starom Smokovci nikto predtým nevidel lyže – teda ani samotného Dr. Szontagha na nich. Ako to teda vlastne bolo?
Otázky preto neostávajú len pri Csatádim. Treba sa pýtať aj na Dr. Szontagha – či bol naozaj tým prvým lyžiarom vo Vysokých Tatrách, ako sa traduje. Ak sa totiž Csatádiho tvrdenia nezakladajú na pravde, potom sa natíska jediné možné vysvetlenie: že lyže vystavené v Cornidesovej lekárni patrili práve Dr. Szontaghovi.
Ako to však bolo naozaj? Tejto poslednej veľkej téme – prvenstvo Dr. Szontagha ako lyžiara vo Vysokých Tatrách – sa budem podrobne venovať v najbližšom období, hneď po dokončení prvej časti prekladu denníka Tomáša Maukscha.
Na základe vyššie uvedených osudov rodiny Cornides je jednoznačne dokázané, že Karol Cornides v roku 1865 žiadne lyže nepriniesol – a ani nemohol, pretože mal vtedy len dva roky. To je prvý nevyvrátiteľný fakt, ktorý je potrebné láskavo vziať na vedomie a prestať šíriť ničím nepodložené výmysly, ktoré nijaké prvenstvo neprinášajú a celú doteraz písanú históriu tohto kraja zaraďujú medzi povesti a báje o Maukschovi, Rainerovi a Szontaghovi.
Druhý fakt, ktorý vyplával na povrch, je nemenej dôležitý. Pozorný čitateľ mohol priamo nahliadnuť do „kuchyne“ nášho najväčšieho tatranského historika a zistiť, na základe akých podkladov vznikajú jeho bombastické tvrdenia, ktoré sa už celé desaťročia šíria naprieč spoločnosťou. Dôsledným skúmaním pôvodného článku Artura Csatádiho muselo byť každému zrejmé, že nezrovnalosti v ňom uvedené vylučujú možnosť považovať opisované udalosti za pravdivé.
Tu sa teda končí malé zastavenie pri dejinách lyžiarstva tohto kraja – príbeh, ktorý ukazuje, ako tenká môže byť hranica medzi historickým faktom a legendou.
Od roku 1899 bol Artur Csatádi členom Budapeštianskej sekcie Uhorského karpatského spolku.
Až do mája 1905 používal priezvisko po svojom otcovi – Dvoncs. Výnosom ministerstva vnútra z 30. mája 1905, pod číslom 56.373, si zmenil priezvisko na Csatádi.
Okrem povinností v lekárni prevzal v roku 1906 aj správcovstvo Téryho chaty po Terézii Egenhofferovej (1855 – 1940). Túto funkciu vykonával až do roku 1910, keď správcovstvo po ňom prevzal kežmarský profesor Alfréd Grósz (1885 – 1973).
Artur Csatádi si viedol podrobné štatistické záznamy o návštevnosti chaty. Za sezónu máj – september 1909 zaznamenal spolu 1 827 návštevníkov.
MYRTICOL „CSATÁDI“
V roku 1910 uviedol na trh vlastný liečivý prípravok s názvom MYRTICOL:
Prípravok z guajacolu a čučoriedky s veľmi príjemnou príchuťou.
• Odporúčanie: pri ťažkostiach dýchacích ciest, najmä pri bronchitíde a v prvom štádiu tuberkulózy.
• Špecifikum: pre žalúdočné a črevné ťažkosti pacientov s tuberkulózou.
• Dávkovanie: 3× denne 1 polievková lyžica.
• Cena: 1 fľaša – 2 koruny 50 halierov.
• Dostupné v lekárňach.
• Vyrába: lekárnik Artur Csatádi, Smokovec.
Ako lekárnik sa Artur Csatádi spomína aj v sprievodcovi z čias monarchie A Magas Tátra részletes kalauza z roku 1917, ktorého autorom bol Dr. Ján Vigyázó. Napriek tomu, že bol Maďar, ostal po rozpade Rakúsko-Uhorska žiť a pôsobiť v Starom Smokovci, kde bol známy ako podporovateľ maďarskej kultúry. Mal tiež veľmi blízky vzťah k botanike, a preto pokračoval v zveľaďovaní malej botanickej záhrady vedľa budovy lekárne v Starom Smokovci, ktorú pôvodne založil Aurel Viliam Scherfel. Rovnakú botanickú záhradu vytvoril Scherfel aj vo Veľkej, no tá neskôr ustúpila stavebnej činnosti.
Csatádi záhradu v Starom Smokovci premenil na Alpínum, ktoré nádherne opísal Kálmán Nyiresi-Tichy v denníku Prágai Magyar Hírlap dňa 21. júla 1935.
,,Kde kvitne orgován iba teraz
V Alpíne Artura Csatádiho v Starom Smokovci bude úroda čerešní a jabĺk aj v tomto roku, kedy nastali škody spôsobené mrazom
Cestou autom z Gemera do Spiša možno nájsť v prírode vždy nejaké „ritartando“, omeškanie ročného obdobia. Za pár hodín sa dostaneme z jari do zimy a z leta do jari a tento obraz je najúplnejší hore v Tatrách. Ale aj s týmto vedomím sme prekvapení, keď dôjdeme z horúčavy do Starého Smokovca a navštívime múdreho lekárnika a slávneho dendrológa Artura Csatádiho, usilovne pracujúceho vo svojej malej alpskej záhrade a nájdeme ho práve pri orgováne, ktorý je plný ružovo-fialových voňavých kvetov, z ktorých sála čarovná vôňa mája, hoci teraz je už júl! Treba k tomu dodať, že u nás na Gemeri v tomto roku orgován vôbec nekvitol. Mráz udrel práve vtedy, keď začal pučať a puky očerneli v neskorom bozku zimy. Každopádne si získame od milého domáceho pána zopár kvetín a potom sa poprechádzame v jeho krásnej záhradke, v starosmokoveckom Alpíne, ktoré je už známe aj v zahraničí a dnes sa nám ukazuje po znovuzrodení v celej svojej pompéznosti.
Celá záhrada je obdivuhodným príkladom toho, čo možno vykonať s láskou a odbornými vedomosťami aj na takejto malej ploche. V strmom teréne bola záhrada vybudovaná na troch terasách. Hore vedú schody a medzi kvetinovými záhonmi sa kľukatia cestičky vysypané jemnými kamienkami a ohraničené kameňmi. Na spodku je v prostriedku malý bazén, voda sa zohreje slnečnými lúčmi a z toho sa polievajú krásne druhy alpskej flóry. Malé grotty, skaly, mostíky, a to všetko v guliverovských rozmeroch ako v zázračných japonských záhradách. Ale aj v maličkých kvetinových záhonoch sú tri-štyri rôzne kvetinové zázraky a alpské rarity a tieto sú vo vzájomnej súdržnosti a kvitnú do nádhery pod rukami starostlivého gazdu. Tú-ktorú grottu či kvetinové hriadky ozdobujú malé napodobneniny gréckych sôch. Na jednej skale sa nachádza niekoľkocentimetrová maketa Téryho chaty, na druhej je verná napodobnenina Sliezskeho domu, malá ako škatuľka od zápaliek. Tam sa k žule tlačí bronzová jašterica, akoby sa vyhrievala na slnku, tu zas prebehne jej skutočná živá podoba, možno si ich aj pomýliť. Sú tu ihličnaté stromy z Kanady, z Ameriky aj z Álp, zvláštne kríky a nikdy nevidené kvetiny. Pri každej rastline je precízna botanická tabuľka s jej pomenovaním. Trocha zveličujúc by sme mohli povedať, že sa tu stretávajú svetadiely, lebo medzi pomenovaniami sú časté latinské prídavné mená typu „americana“, „asiatica“, „canadensis“ a pod. Majiteľ záhrady často dáva priviesť za nemalé obete nejakú raritu a skúša jej udomácnenie, lebo jeho hlavným cieľom s Alpínom je, aby pozoroval, ako sa vysporiadajú jednotlivé rastliny s podnebím Vysokých Tatier. V tejto oblasti má skutočne zaujímavé pozorovania, ktoré zverejňuje v dendrologických odborných časopisoch.
Už sa ani nečudujeme, že z plesnivca alpínskeho tu nájdeme 4-5 druhov v rozkvete, od snehovobieleho odtieňa až po jemný zelený. Saxifragacea (čeľaď lomikameňotvaré) je tiež bohato zastúpená. Centaurea Macrocephala (astrovité) teraz začína roztvárať svoje obrovské stonky, na ktorých potom kvitnú krásne zlatisté kvety v tvare kyjaku. Valeriana officinalis (valeriánovité) sa tak pýši, akoby vždy bola bývala horskou rastlinou. Nachádzame tu istý druh horca (Gentiana) v plnom rozkvete, ktorý v Tatrách zvyčajne značí koniec leta, tento druh ani nepoznáme. Druh Digitalis (skorocelovité) je tu tiež prítomný v bohatej rodine. Naša hlava je už plná latinských názvov, ktoré nám ako slabým žiakom našepkávajú botanické tabuľky a s úľavou sa obraciame k starým známym.
Tu je napríklad rozkvitnutý orgován. Pri starostlivosti Artura Csatádiho sa dobre cíti aj vŕba smutná na jaseň. Malá lipa bojuje s klímou, ale zdá sa, že tohto roku zakvitne. Vyššie na vysokej terase sa pýši svojimi kvetmi pagaštan páviový. Aj to je skvelý výsledok, lebo bolo dlho sporné, či sa tento strom udomácni v takejto výške. Na malej čerešni (tu je malý každý strom, lebo je málo miesta a klíma je drsná) sú už zelené plody, bude dobrá úroda. Keď zúrili neskoré mrazy, tu ešte nič nekvitlo, takto sa zachránilo budúce ovocie. Prídeme sem neskôr pre ovocie na zaváraniny. Trpasličia japonská jabloň je tak obsypaná ovocím, že sa to zdá byť priamo kapitalistickým nazhromaždením tovaru. Príroda má svoje podivné hry: dole na teplej planine sa ovocie zničilo, hore pod drsnými štítmi sa zachránilo a môže v pokoji dozrieť.
Krásny žltý kosatec si vyžaduje osobitnú starostlivosť, obľubuje vodu. Zasadili ho k malému súdku a môže jeho vlahu využívať podľa svojej vôle. Kresba jeho lupeňov je skutočne raritná. Ale kto by vedel vymenovať všetky tie zázraky, ktoré obsahuje táto čarovná malá ríša? Kto by vedel opísať tú nehu a láskavosť, ktorou ich gazda pestuje? Alebo dokonca opísať tie zábavné poznámky, ktoré majú výletníci, turisti, zvedavé deti, prechádzajúc sa popri plote Alpína a ktoré sem-tam počuje aj Artur Csatádi pri svojom pracovnom stole v izbe lekárnika. Vtedy sa vždy ticho usmieva a ďalej študuje svoje odborné knihy a časopisy, alebo práve objednáva nejakú zvláštnu kvetinovú cibuľu, buľvu, kvetinové semeno. Sú aj takí cudzinci, ktorí prichádzajú do Alpína cielene a na dverách mu klopú odborníci, ktorí s ním živo debatujú na chodníkoch Alpína. Nedočkaví turisti si myslia, že za plotom je záhradníctvo a chcú kupovať rarity. Deti sa zase s výskotom tešia malým soškám, drobným chatkám, bronzovým jašteričkám.
Ale veľká horúčava nešetrí ani Alpínum. Dobre, že sa môžeme uchýliť do chladnej izby. Nášmu priateľovi lekárovi to nepostačí. Vkročí do lekárne a vraví praktikantovi:
– Prosím si studený syrupus rubi idaei!
– Nech sa páči, pán doktor, s čím to máme pripraviť?
– Prosím si k tomu aqua mineralis oxigenata.
– Acidum citricum si neželáte?
– Ďakujem, nie.
– Sacharum album?
– Snáď ho bude dosť v syrupus rubi idaei.
– Istotne. Nech sa páči, je to hovoté.
A náš lekár si dá – studenú malinovku. Lebo tento celý latinský nával slov neznamená nič iné, iba dobrú malinovku so sódou.
Smädné chovankyne Alpína dostanú svoj prídel vody z nádrže iba pri západe slnka. Teraz leží pri nádrži „lacerta viridis“ s vyplazeným dvojcípym jazykom – aj jej je horúco!”
V roku 1933 kúpil Artur Csatádi v Budapešti rodinný dom na ulici Muskátli č. 9.
V rokoch 1930 až 1935 bola jeho lekáreň koncesovaná pod názvom „Salvator“, Starý Smokovec, vila Hygiea. Ako miesto sídla sa v záznamoch uvádza Milbach. V rokoch 1936 až 1938 niesla lekáreň názov „K Spasiteľovi“, č. p. 89, a ako sídlo sa uvádza Starý Smokovec. V Smokovci pôsobil až do roku 1938, kedy po predaji lekárne odišiel do Maďarska, kde zomrel 12. júla 1939.
Artur Csatádi si pravdepodobne nezaložil vlastnú rodinu, a preto celý svoj majetok – nemalý – odkázal Maďarskej kráľovskej prírodovednej spoločnosti, ktorej bol dlhoročným a oddaným členom.
Po úhrade všetkých dedičských poplatkov boli z jeho pozostalosti zriadené dve nadácie na podporu botanických výskumov:
• Prvá, s kapitálom 5 000 pengő, niesla meno jeho univerzitného profesora Ľudovíta Jurányiho.
• Druhá, podstatne väčšia, zahrňujúca celý zvyšný majetok, niesla meno samotného Artura Csatádiho.
Hodnota jeho pozostalosti sa odhadovala na približne 150 000 pengő a v roku 1940 sa stala vlastníctvom spolku, ktorý na počesť svojho mecenáša dal vyhotoviť ozdobný náhrobný kameň na cintoríne Kerepesi v Budapešti, ktorý bol slávnostne odhalený 29. októbra 1941.
Finančné prostriedky nadácie Artura Csatádiho spravoval Vojtech (Béla) Lengyel mladší (1876 – 1945), advokát a pokladník Maďarskej kráľovskej prírodovednej spoločnosti. Jeho manželkou bola Angela Szontaghová (1879 – 1950), najmladšia dcéra Dr. Mikuláša Szontagha. Práve na ňu – ako na Dr. Lengyel Bélanė – prešlo v roku 1911 vlastníctvo pôvodnej rodinnej vily Szontaghovcov z roku 1877, známej neskôr pod názvom Jánošík.
Zdroje:
Dipl. Ing. Ján Hikker, Halič,
Anton Bartunek: Dejiny slovenského lekárnictva I. 2012
Ján Gašpar, Eleonóra Blašková, Mária Mihóková: Lexikón Košičanov I. diel , 2014 Košice
Maroš Semančík, V objatí živlov, Architektúra Vysokých Tatier 1871-1918 2020
Kovács Attila, Magyar emlékek a Tátrában 2025 Budapest
Samuel Weber: Ehrenhalle verdienstvoller Zipser… 1903 Iglo (Galéria cti zaslúžilých Spišiakov)*
A Budapesti Kir. Magyar Tudomány-Egyetem almanachja 1882-1884 Budapest
Tirts Rezső: 1848-49-iki élményeim különös tekintettel a Cornides-féle Szepesi Guerilla-vadászok szereplésére a szabadságharcban, Késmárk 1903
T. Knotik Márta: Gyógyszertárak Csongrád megyében
Dr. Szontagh Miklós:
A Magas Tátra és hegyvidéké különös tekintettel a Tátra vidéki fürdőkre, Újtátrafüred 1895
Tátrakalauz, útmutató a Magas Tátrába s a Tátravidéki fürdőkbe, Budapest 1896
Tátrakalauz, útmutató a Magas Tátrába s a Tátravidéki fürdőkbe, Budapest 1896, második kiadás 1901
Tátrakalauz, útmutató a Magas Tátrába s a Tátravidéki fürdőkbe, Budapest 1896, harmadik kiadás 1905
Gyógyszerészi Hetilap, Gyógyszerészi Közlöny, Prágai Magyar Hírlap, A Magyarországi Kárpátegyesület évkönyve, Gyógyszerészek évkönyve zsebnaptárak
MyHeritage, Familysearch
Za pomoc ďakujem:
Jozef Joppa, Robo Turjanik, Andrej Zajaček, Sanika Luczy
Ste fanúšik histórie turistiky?
Pre viac zaujímavostí nás sledujte aj na Facebooku.
Napísať komentár